Puzejkin, Vladimír Vasiljevič

Vladimír Vasiljevič Puzejkin

Narodil sa 23. decembra 1913 v meste Kolpino Sankt-Peterburskej gubernii, neskôr Leningradská oblasť. Jeho otec sa vyznamenal v rusko-japonskej vojne v rokoch 1904 až 1905, kedy neopustil potápajúci sa krížnik eskardy admirála Z.P. Rožestvenského až do doby, než k tomu dostal rozkaz. Následne strávil desať hodín v ľadovej vode na korkovej rohoži, kým ho nevylovili Japonci. Vo vojne obdržal dva Rady Sv. Juraja. Jeho syn Vladimír ukončil devätročnú základnú školu v roku 1930 a presne rok pracoval, rovnako ako otec, ako sústružník v Ižorskom závode v rodnom meste. Po otcovi zdedil chladnokrvnú povahu, ktorá sa u neho prejavila už v mladom veku - mal len 15 rokov, keď sám zachránil troch topiacich sa z potápajúcej sa loďky. Po odpracovanom roku vo výrobe sa prihlásil na banícku strednú školu, no v jej laviciach sa dlho neohrial. Už 15.06.1932 bol povolaný do Robotnícko-roľníckej Červenej armády a v jej rámci bol vyslaný do Leningradskej vojenskej školy teórie pre pilotov, ktorú ukončil v júli toho istého roku. Ako zvykol sám hovorievať, bol poslaný z podzemia priamo do neba. Do apríla 1932 stážoval v 2. leteckej škole v Borisglebsku a následne do decembra 1934 navštevoval 14. vojenské učilište v Engeľse. Po ich skončení slúžil v hodnosti poručíka (lejtenant) v 23. ľahkej bitevnej peruti (23-й легкоштурмовой эскадрилье) Leningradského vojenského okruhu. Z pohľadu služobného zaradenia bol od decembra 1934 do januára 1936 mladším pilotom, od februára do decembra 1936 bol starším pilotom a velil letke 11. stíhacej leteckej perute (11-й истребительной авиационной эскадрильи) Leningradského vojenského okruhu.

Od 03.01. do 07.09.1937 sa zúčastnil na "internacionálnej pomoci" španielskemu národu v boji proti fašistickým vzbúrencom generála Franca. Pilotoval sovietske stroje I-15 a I-16, jeho krycie meno bolo "Vladimire". Počas jeho osemmesačnej "rotácie" nalietal v Španielsku 255 bojových letov a podľa nepotvrdených údajov mal zostreliť najmenej dve nepriateľské, teda nacionalistické lietadlá. Samotný Vladimir Puzejkin si aj po rokoch spomínal na bojový let, pri ktorom otvoril svoje bojové skóre. Išlo o stíhací sprievod štyroch republikánskch bombardérov Potez 54, ktoré pilotovali francúzsky dobrovoľníci. Počasie bolo jasné, obloha bezoblačná. Potezy našli cieľ a zhodili naň bomby. V tom momente na nich zaútočila skupina nacionalistických dvojplošných stíhačiek Fiat CR-32. Stíhacej ochrane, ktorej súčasťou bol aj V. Puzejkin, sa podarilo odvrátiť útok stíhačiek, dve z nich zostrelili a ostatné zahnali na útek. Všetky bombardéry sa vrátili na základňu, pričom až tam sa zistilo, že v dôsledku útoku utrpeli ťažké zranenia traja členovia ich posádok. Keďže v republikánskom španielskom letectve platilo pravidlo, že spoločne dosiahnuté zostrely sa rovnakým dielom delili medzi všetkých pilotov, ktorí na lietadlo útočili, otvoril v uvedený deň svoj účet na španielskom nebi aj Vladimír Puzejkin. Za účasť v Španielskej občianskej vojne bol vyznamenaný dvoma Radmi červenej zástavy a zároveň bol povýšený dňa 13.10.1937 do hodnosti major.

Po návrate do ZSSR velil od novembra 1937 do apríla 1938 16. samostatnej peruti (16-й отдельной эскадрильей) a následne bol poverený velením 2. IAP. Tomuto pluku velil do januára 1939. Súčasne vykonával funkciu posádkového veliteľa. Od januára do októbra roku 1939 bol poslucháčom Vyššieho zdokonaľovacieho leteckého kurzu v meste Lipeck. Po jeho absolvovaní slúžil v Zabajkalskom vojenskom okruhu. Do mesiaca november 1939 bol inšpektorom techniky pilotáže 20. leteckej brigády Vojenského letectva, potom do augusta 1940 pomocníkom veliteľa 2. stíhacej leteckej brigády. Do napadnutia Sovietskeho zväzu slúžil ako inšpektor techniky pilotáže v 38. IAD (august 1940-jún 1941) a Vojenského letectva 16. armády (jún-júl 1941).

Začiatok Veľkej vlasteneckej vojny, ako Rusi volajú obdobie od 22.06.1941 do víťazstva 09.05.1945, keďže podľa ich výkladu dejín dovtedy išlo o imperialistickú vojnu, ktorá sa ich netýkala, zastihol Vladimira Puzejkina vo funkcii veliteľa samostatnej stíhacej perute. Od prvých dní vojny sa zúčastňuje bojov ako pilot stíhačky MiG-3. Bojuje v rámci Západného frontu, zúčastňuje sa obrany Moskvy.

V hektických dňoch jesene 1941 je vymenovaný za veliteľa 127. stíhacieho leteckého pluku, ktorého veliteľom zostane až do konca vojny. Stíhači jeho pluku chránili "Cestu života", ktorou sa po zamrznutom Ladožskom jazere dopravovala pomoc do obkľúčeného Leningradu. Súčasne poskytovali stíhacie krytie "vzdušnému mostu" do Leningradu, ktorý zabezpečovali dopravné lietadlá Li-2.

Dňa 21.01.1942 bol povýšený do hodnosti podpolkovnik.

Po skončení vojny pokračoval vo vojenskej kariére a dňa 07.01.1947 bol povýšený do hodnosti polkovnik. V máji roku 1949 ukončil zdokonaľovací veliteľský kurz pri Vojenskej akadémii a od decembra 1951 do októbra 1953 bol poslucháčom Vojenskej akadémie Vorošilova. Dňa 31.05.1954 bol povýšený do hodnosti general-major.

Na vlastnú žiadosť bol dňa 10.11.1960 prepustený do zálohy. V civile pracoval na Leningradskej správe civilného letectva, pričom súčasne stál na čele zväzu dobrovoľníkov-účastníkov vojny v Španielsku. Zároveň viedol zväz bojovej slávy pri Leningradskom paláci pionierov.

Zomrel 13.09.1986 vo veku nedožitých 73 rokov.

https://allaces.ru/p/people.php?id=16825
https://airaces.narod.ru/spane/puzeykn1.htm
https://flyaces.narod.ru/spane/puzeykin.htm

zdroje ako v predchádzajúcom príspevku