Douglas AD-1 Skyraider

Od prototypov sa sériová verzia lietadla AD-1 Skyraider líšila prvkami zabezpečenia osádky (doplnkové vyhrievanie, systém zabezpečenia kyslíkom, lepšie osvetlenie kokpitu a zadného úseku). Ďalšou zmenou oproti protoypu bolo zosilnenie podvozku, priľahlej časti krídel a tiež chvostovej časti, k čomu viedli výsledky testov prototypu na veliteľstve letectva flotily v Alamede (Fleet Air Headquarters). Viditeľnými rozdielmi oproti prvým prototypom bol inak riešený vstup vzduchu do karburátora, kde došlo k nahradeniu mriežkovaného vstupu otvoreným, pričom na boky vstupu boli pridané vstupy vzduchu do kokpitu. Ďalšou viditeľnou zmenou sú výfuky - prototypy mali po 4 výfuky na každej strane, sériové verzie 6 výfukov na každej strane, členených do trojíc.

Výzbroj lietadla bola tvorená dvojicou 20 mm kanónov (po jednom v každom krídle). Na dvojici závesníkoch (po jednom na vnútornej časti krídla) mohlo byť umiestnených celkom 4000 lb (1814 kg) bombovej výzbroje. Ďalšiu výzbroj tvorilo až 12 neriadených rakiet Mark 9 (po 6 na vonkajšej časti krídel).

Dodávky lietadiel prebiehali od jesene roku 1947. Lietalá boli dodávané pre námorníctvo, aj námornú pechotu. Výroba modelu bola ukončena v polovici roku 1948, celkom bolo vyrobených 242 lietadiel (posledný kus bol k jednotkám zaradený v auguste 1949).

Prvé jednotky vyzbrojené lietadlom AD-1 boli útočné perute VA-3B a VA-4B zo zostavy Atlantickej flotily, zaradené od júna 1946 na USS Franklin D. Roosevelt. Ešte pred prvým bojovým nasadením boli lietadlá podrobené bojovým testom na eskortej lietadlovej lodi CVE-118 Sicily.

Zdroj: Douglas AD/A-1 Skyraider - Udarnyje varianty, Mirovaja Aviacija 193