Adači, Hatazó

Generálporučík Adači Hatazó


V roku 1922 ukončuje Armádne vojnové kolégium a slúži u 1. divízie imperiálnej gardy. Adači šikovno v 1930 sa vyhne zapojenia do jednej alebo druhej z politických frakcií Japonskej armády. Slúži na rôznych štábnych postoch a v 1933 je pridelený ako zodpovedný za bezpečnosť Juhomanchurijskej železnice.


Roku 1934 sa stáva plukovníkom a je mu zverené velenie 12. pešieho pluku. Počas Šanghajského incident velí svojej jednotke z prvej línie a osobne ju odvážne vedie do bojov. V septembri je zranený deslotreleckým granátom čo poznačuje doživotne jeho pravú nohu.


V 1938 je mu zverená 26. pešia brigáda a je menovaný general majorom. Získava si rešpekt a reputáciu medzi vojakmi, nakoľko spolu s nimi zdieľa vždy ich životné podmienky a je otvorený akejkolvek otvorenej diskusii z dôstojními a štábom.


V auguste 1940 sa stáva general majorm a velí 37. divízii v bitve Južný Shanxi. V 1940 sa stáva náčelníkom štábu Severočínskej oblastnej armády a v 1941 až 1942 vedie kampaň spáleneje zeme proti Čínskym silám.


Pacifická kampaň


9.11.1942 dostáva pod svoje velenie 18. armádu v Rabaule a na pobreží Novej Guinei. Pri presune z Rabaul do Lae je transport napadnutý počas bitvy v Bismarkovom mori a všetky lodes sú potopené. 51. divízi, ktorá sa prepravuje utrpí ťažké straty. Na palube jednej s lodí je aj sám Adachi spolu so svojim štábom.


Adachiho sily sú postupne islované po kampani na Šalamúnových ostrovoch a spojeneckom vylodení v Aitape a Hollandia. Jednotky začínajú trpieť maláriou, nedostatkom potravín a nedostatkom municie. Jednotky sa pokúšajú byť sebestačné sadením a pestovaním potravín. Keď sa začínají krátiť prídely munície mnohí z jeho podriadených začínajú uskutočňovať banzai útoky, radšej ako by sa mali vzdať. Pri kapitulácii armada číta iba na 13.000 mužov. Adachi kapituluje pred Australskou 6. aivíziou v Cape Wom, pri Wewak, Nová Guinea.


Na konci vojny je Adachi zatknutý Australskými silami a obvinený z vojnových zločinov, ako zlé zaobchádzanie a rýchle popravy vojnových zajatcov. Aj keď žiaden z uvedených činov osobne nespáchal, dostáva za vinu že ako veliaci dôstojní o tomto vedel a nezabránil takémuto čineniu svojich podriadených vojakov. Vinu priznáva a je 12.7.1947 odsúdený na doživotné väzenie. 10.9.1947 spácha sebevraždu v väznici v Rabaul.