Maximální vzletová hmotnost: Maximum Take-off Weight:
27670 kg
61002 lb
Rozpětí: Wingspan:
42,10 m
138ft 1,48in
Délka: Length:
25,12 m
82ft 4,98in
Výška: Height:
9,21 m
30ft 2,6in
Plocha křídla: Wing Area:
237,00 m2
2551.05 ft2
Plošné zatížení: Wing Loading:
92,66 kg/m2
18.98 lb/ft2
Pohon: Propulsion:
Kategorie: Category:
pístový
piston
Počet motorů: Number of Engines:
4
Typ: Type:
Mikulin AM-34RN o výkonu 618 kW/840 k dvoulistá dřevěná vrtule, později třílistá stavitelná
Mikulin AM-34RN, power 828 hp two-bladed wooden, later three-bladed variable-pitch propeller
Objem palivových nádrží: Fuel Tank Capacity:
9100 kg
20062 lb
Výkony: Performance:
Maximální rychlost: Maximum Speed:
330 km/h v 4200 m
205.1 mph in 13780 ft
Cestovní rychlost: Cruise Speed:
? km/h v ? m
? mph in ? ft
Rychlost stoupání: Climb Rate:
? m/s
? ft/min
Čas výstupu na výšku: Time to Climb to:
13 min do 5000 m
13 min to 16404 ft
Operační dostup: Service Ceiling:
7220 m
23688 ft
Dolet: Range:
? km
? mi
Maximální dolet: Maximum Range:
5000 km
3106.9 mi
Výzbroj: Armament:
1x kulomet ŠKAS ráže 7,62 mm v příďové věži Tur-8 1x kanon ŠVAK ráže 20 mm ve hřbetní věži Tur-Aldis 1x pohyblivý kulomet ŠKAS ráže 7,62 mm pod trupem 1x pohyblivý kulomet ŠKAS ráže 7,62 mm na zádi
3000 kg pum
1x 7.62 mm ShKAS machine gun in the Tur-8 nose turret 1x 20 mm ShVAK cannon in the Tur-Aldis dorsal turret 1x flexible 7.62 mm ShKAS machine gun in the floor hatch 1x flexible 7.62 mm ShKAS machine gun in the tail
6614 lb of bombs
Uživatelské státy: User States:
-
-
Poznámka: Note:
- později přestavěn pro dálkový let přes severní pól - odstraněna výzbroj, nová příď, motory M-34RNV
-
Zdroje: Sources:
Якубович, Н. Дальний бомбардировщик - Академия, Крылья Родины 1997/11-12. Maslov, Mikhail. Le DB-A ou la Croix Tombale. Air Magazine No.06, 2002/01. Бюшгенс Г. С. самолетостроение в СССР 1917-1945. ЦАГИ 1992. topwar.ru http://ram-home.com/ram-old/db-a.html
Sovietsky zväz venoval na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia značnú pozornosť vývoju a výrobe ťažkých dopravných, resp. bombardovacích lietadiel o čom svedčí i známy štvormotorový bombardér Tupolev TB-3, ktorý vzlietol začiatkom tridsiatych rokov. Ako poťah bol použitý v tom čase pokrokový hliníkový vlnitý plech, ktorého podstatným nedostatkom však bol jeho značný odpor, ktorý znižoval ako rýchlosť letu tak i dolet.
Po objavení pevného a tuhého duralu sa preto okamžite vyskytla i možnosť vyrobiť ťažké lietadlá novej generácie s hladkým poťahom. Jedným z prvých tohto druhu bol diaľkový bombardér vyprojektovaný približne 20 člennou konštruktérskou skupinou Vojenskej leteckej akadémie N.E. Žukovského (Военно-воздушнaйa академиa имени Н.Е. Жуковского) vedenej V.F. Bolchovitinovom. Pôvodne bol členom skupiny i A.N. Tupolev, ktorý však odstúpil od spolupráce, pretože v tom čase už pracoval na vlastnom projekte TB-7.
Technické požiadavky kladené na nové lietadlo boli značné – maximálna rýchlosť najmenej 310 km/hod (TB-3 dosahovalo v tom čase max. 278 km/hod.), dostup 6000-7000 m (TB-3 - 3800 m) a nosnosť do 5000 kg (TB-3 max. 4000 kg). Práce na projekte a stavbe diaľkového bombardéra, ktorý dostal označenie DB-A, čo bola skratka Diaľkového bombardéru akadémie (ДБ-А дальний бомбардировщик Академии) sa začali rýchlo a už v roku 1934 bol vyrobený prvý prototyp. Aj keď pôvodným zámerom bola modernizácia Tupolevovho TB-3, výsledkom bolo v podstate nové lietadlo, koncepčne len mierne pripomínajúce svoj vzor.
DB-A bol celokovový stredoplošník polo škrupinovej konštrukcie s pevnými podvozkovými nohami s kolesami zaťahovateľnými do kapotáže podvozkov. Zadné ostruhové koleso bolo plne zaťahovacie do trupu. Pod centroplánom bola bombovnica o dĺžke 6 metrov a šírke 2 metre, v ktorej mohlo byť nesených celkovo 5.000 kg bômb. Pod krídlom boli umiestnené bombové závesníky pre celkovo 2.000 kg bômb. Výzbroj bola pôvodne tvorená štyrmi guľometmi ŠKAS kal. 7, 62 mm a jedným veľkorážnym guľometom UBT kal. 12, 7 mm, neskôr bola posilnená na šesť guľometov ŠKAS a jeden kanón ŠVAK (v nosovej časti). Pre guľomety bolo nesených celkovo 3000 nábojov, palebný priemer kanóna bol 250 granátov.
Posádku tvorilo 9 ľudí. Stroj poháňali štyri motory AM-34FRN, resp. AM-34RNB ktoré roztáčali trojlisté kovové vrtule, prvý prototyp mal motory AM-34RN. Prázdna hmotnosť prvého prototypu bola 15.400 kg, objem palivových nádrží bol 14.000 litrov.
Prvý vzlet prototypu sa uskutočnil dňa 2.5.1935 a už počiatočné skúšky ukázali, že projekt v celom rozsahu spĺňal požiadavky, ktoré boli naň kladené. Továrenské skúšky, ktoré vykonávali piloti N.G.Kastanajev a J.N.Mojsejev boli ukončené k 5.3.1936 a plynule prešli do štátnych skúšok, ktoré skončili v júni/červnu toho istého roku. Pri vzletovej hmotnosti 19.500 kg bol stroj schopný s dvoma pracujúcimi motormi horizontálneho letu vo výške 2.500 m, s troma motormi bol jeho maximálny dostup 5100 metrov. Aj ďalšie dosiahnuté hodnoty poukazovali na jeho prevahu oproti TB-3. Rýchlosť bola vyššia o 42-50 km/hod, na vzlet postačovala dráha 400 metrov, na pristátie potreboval 300 metrov pri pristávacej rýchlosti 85 km/hod. Po odstránení viacerých nedostatkov boli skúšky zopakované s motormi AM-34RNV a po vykonaní štátnych skúšok bol typ uznaný plne vhodným pre zaradenie do výroby.
Na tomto stroji dňa 10.11.1936 piloti M.A.Njuchtikov a M.A.Lipkin prekonali dva medzinárodné rekordy, keď vyniesli do vzduchu náklad 10.000 kg (do 7.032 m) a o desať dní na to, 20.11.1936, dokonca 13.000 kg do výšky 4.535 metrov. V tomto roku sa začali aj prípravy k diaľkovému letu z Moskvy cez Severný pól na Aljašku do mesta Fairbanks v USA. Stroj absolvoval 200 hodín stacionárnych skúšok motorov a bolo mu pridelené označenie polárneho letectva N-209 (Н-209). V rámci príprav vykonal úspešne cvičný let na trati Ščelkovo-Baku-Ščelkovo (Щелково-Баку-Щелково). Osobitná pozornosť bola venovaná príprave vzletu, keďže pre prelet naplánovanej vzdialenosti 8.440 km bolo potrebných 16,4 ton paliva, čo dvojnásobne prevyšovalo normu a zvýšilo celkovú hmotnosť stroja na 34, 7 ton. Pozornosť bola venovaná aj protinámrazovým opatreniam, tak dôležitým pre lety v arktických oblastiach, a preto bolo na lietadlo namontované zariadenie na ostrekovanie listov vrtulí alkoholom.
Všetky prípravné práce boli ukončené v auguste/srpnu roku 1937 a súčasne bola vybraná i posádka – veliteľ S.A.Levanevskij, druhý pilot N.G.Kastanajev (bývalý vojenský skúšobný pilot), šturman V.I.Levčenko (známy polárnik), radista N.J.Galkovskij, palubný mechanik N.N.Godovikov, druhý palubný mechanik G.T.Pobežimov. Vzlet, ktorý sa uskutočnil dňa 12.8.1937, i let samotný prebiehal prvých dvadsať hodín bez problémov, po preletení polovice Barentsovho mora však lietadlo vletelo do súvislej oblačnosti. Po preletení severného pólu nabralo lietadlo kurz pozdĺž 148 rovnobežky v smere k mestu Fairbanks. Krátko nato bol prijatý lakonický rádiogram, že pre poruchu na olejovom potrubí vysadil pravý vonkajší motor a následne prišli dve správy, z ktorých vyplývalo, že let ďalej pokračuje. Potom sa spojenie prerušilo a vo Fairbankse na Bolchovitinovov stroj čakali márne. Napriek rozsiahlemu pátraniu trvajúcemu takmer jeden rok, na ktorom sa zúčastnilo 24 sovietskych a 7 zahraničných lietadiel, neboli nájdené žiadne stopy po zmiznutej expedícii.
Práce na diaľkovom bombardéry však napriek tejto katastrofe ďalej pokračovali a v roku 1938 prebehli štátne skúšky druhého prototypu s motormi M-34FRN s turbokompresormi a staviteľnými vrtuľami (pilot N.A.Njuchtikov). Výsledky skúšok boli dobré, preto bola začatá výroba šestnástich sériových strojov, z ktorých však bolo v roku 1939 dokončených len dvanásť kusov, pretože výrobné kapacity boli potrebné pre výrobu nového typu TB-7, skonštruovaného v OKB A.N.Tupoleva brigádou V.M.Petľjakova.
Pre úplnosť treba spomenúť, že v decembri/prosinci 1939 boli spracované takticko-technické požiadavky na ťažký krížnik TK-1 (тяжелой крейсер) s motormi M-34FRN a silnou výzbrojou pozostávajúcou z troch kanónov ŠVAK, piatich guľometov ŠKAS a ôsmich rakiet RS. Nielen výzbroj ale i vezená zásoba nábojov bola neobvyklá – 11.000 nábojov pre guľomety a 3.000 granátov pre kanóny. Lietadlo s takýmito TTD však zostalo len v štádiu projektu.
