Tibbets, Paul W. Jr.

Paul Warfield Tibbets Jr, je najviac známy ako pilot Boeingu B-29 Superfortress nazvanom Enola Gay a ktoré zhodilo prvú atómovú bombu Little Boy na japonskú Hirošimu.


Narodil sa Paulovi Warfield Tibbetsovi,Sr a jeho manželke Enole Gay Tibbetsovej v Quincy, štát Illinois. Ako päťročný sa s rodinou presťahoval najprv do Davenportu, štát Iowa, neskôr do hlavného mesta Des Moines. Jeho otec bol veľkoobchodníkom s cukrovinkami. V jeho ôsmych rokoch sa rodina presťahovala do Miami na Floride. Lietadlá mu učarovali, už ako 12 ročný letel v lietadle, z ktorého padali k zemi čokoládové tyčinky na padáčikoch.


Koncom 20-tych rokov sa rodina Tibbetsovcov vracia do Altonu v Illinois. Tam Paul v roku 1933 doštudoval na Western Military Academy a následne začal študovať na University of Florida v Gainesville. V rovnakom čase začína navštevovať súkromné hodiny lietania v Miami na letisku Opa-locka u Rustyho Hearda, ktorý sa neskôr stal kapitánom aeroliniek Eastern Airlines.


Po bakalárskych skúškach Paul plánoval stať sa chirurgom. Prestúpil na University of Cincinnati, lebo jeho univerzita v tom čase neposkytovala štúdium lekárskych predmetov. Po roku a pol štúdia sa však rozhodol vstúpiť do armády Spojených štátov a stať sa pilotom Army Air Corps. Narukoval 25. februára 1937 vo Fort Thomas v štáte Kentucky. Vďaka štúdiu na vysokej škole a praktickým pilotným skúsenostiam ho odoslali na letecký kadetný tréningový program na letisku Randolph Field v San Antoniu v Texase. Vo výcviku vynikal ako nadpriemerný pilot a spolu s pilotnými krídelkami obdržal v roku 1938 hodnosť podporučík na letisku Kelly Field v Texase.


Následne ho pridelili ku 16. pozorovacej peruti na základni Lawson Field, štát Georgia s úlohou leteckej podpory pechotnej školy neďaleko Fort Benning. Zoznámil sa s Lucy Wingate, predavačkou v obchodnom dome. V tichosti sa s ňou 19. júna 1938 oženil, bez vedomia rodiny a jeho veliaceho dôstojníka. Stal sa otcom troch synov - Paula III, Geneho a Jamesa.


Ešte počas pôsobenia vo Fort Benning ho povýšili do hodnosti nadporučík a v rokoch 1940 a 1941 lietal ako osobný pilot brigádneho generála Georga S. Pattona Jr. V júni 1941 Paula Tibbetsa prevelili ku 9. bombardovacej peruti 3. bombardovacej skupiny na letisko Hunter Field v Savannah v Georgii na funkciu engineering officer. Tam lietal s Douglas A-20 Havoc. V tom čase ho povýšili do hodnosti kapitán.


V decembri 1941 odchádza ku 29. bombardovacej skupine na letisko MacDill Field na Floride. Tam začal výcvik na lietadlá Boeing B-17 Flying Fortress. Po japonskom útoku na Pearl Harbour je 29. bombardovacia skupina presunutá do Savannah, kde začína lietať protiponorkové hliadky nad Atlantikom. Tibbets však dostáva dočasnú úlohu zorganizovať protiponorkové hliadky u 3. bombardovacej skupiny na letisku Pope v Severnej Karolíne s lietadlami Douglas B-18. Po základnom výcviku na lietadlách Cessna UC-78 slúžili stroje B-18 na pokračovací výcvik pilotov a po jeho absolvovaní prechádzali na lietadlá B-17.


Vo februári 1942 sa Paul opäť hlási pri svojej 29. bombardovacej skupine, no po troch týždňoch je odoslaný k ďalšej jednotke. Stáva sa veliteľom letky, z ktorej vzniká 340. bombardovacia peruť 97. bombardovacej skupiny vybavenej lietadlami Boeing B-17D Flying Fortress. Skupina sa v júli 1942 stáva prvou ťažkou bombardovacou skupinou 8. veliteľstva bombardovacieho letectva, rozmiestnenej v Anglicku na Stanici Kráľovských vzdušných síl Polebrook. Pod vedením veteránov z RAF dostáva skupina začiatkom augusta 1942 školenie z denného bombardovania z veľkých výšok.


Veliteľ skupiny podplukovník Cornelius W. Cousland je nahradený plukovníkom Frankom A. Armstrongom, ktorý si za svojho zástupcu vymenoval Paula W. Tibbetsa. Paul sa zúčastňuje prvého amerického denného náletu na železničný uzol v Rouene a letí vo vedúcom bombardéri s názvom Butcher Shop. Nebolo to však jeho lietadlo, s ktorým lietal bežne. To sa volalo Red Gremlin a osádku v ňom tvorili bombometčík Thomas Farebee a navigátor Theodore Van Kirk. Prvý americký nálet s viac ako 100 bombardérmi vedie Tibbets 9. októbra 1942 na priemyselné objekty v meste Lille. Nepresnosť pri bombardovaní mala za následok vysoký počet civilných obetí, ale misia bola hodnotená úspešne. Z celkového počtu 108 lietadiel bolo 33 lietadiel zostrelených, alebo sa vrátilo kvôli poruche.


Nad Francúzskom odlietal Tibbets 25 misií. V rámci operácie Torch generálmajor Carl Spaatz poveril svojich dvoch najlepších pilotov – Tibbetsa a majora Wayne Connorsa tajnou misiou. Tibbets viezol na Gibraltar generálmajora Marka W. Clarka a Connors náčelníka štábu, brigádny generál Lymana Lemnitzera. O niekoľko týždňov viezol Tibbets vrchného veliteľa spojeneckých síl generálporučíka Dwighta D. Eisenhowera.


97. bombardovací skupina bola prevelená do severnej Afriky v rámci 12. leteckej armády generálmajora Jimmyho Doolittla. V januári 1943 po odlietaní 43 bojových misií sa stáva pomocníkom náčelníka operačného oddelenia (A-3) 12. armády plukovníka Laurisa Norstada. V tom čase mu bol zamietnutý návrh na povýšenie do hodnosti podplukovníka(?). So svojim nadriadeným, ako aj s náčelníkom štábu 12. leteckej armády brigádnym generálom Hoytom Vandenbergom nevychádzal dobre. Pri plánovaní náletu na Bizerta napríklad Norstad navrhoval nálet už z výšky 1800 m, no Tibbets ho upozornil na silnú protivzdušnú obranu a navrhoval bombardovanie z výšky 6000 m. Norstadov návrh chcel prijať len s podmienkou, že mu bude robiť druhého pilota v lietadle. Norstad to domietol.


Vo februári 1943 sa Tibbets vracia do Spojených štátov na Doolittleovo odporúčanie. Tam dostal za úlohu pomáhať pri náročnom vývoji bombardéra Boeing B-29 Superfortress vo výrobnom závode Boeingu vo Wichite v Kansase. Nalieta na ňom najviac času zo všetkých skúšobných pilotov. Zisťuje, že bez obrannej výzbroje a pancierovania je stroj ľahší o 3200 kg a jeho výkony omnoho lepšie. Pri simulovaných bojoch proti Republic P-47 vo výške 9100 m zisťuje, že B-29 má menšie polomery zatáčok ako P-47 a preto sa mu môže vyhnúť.


Po roku vývoja sa v marci 1944 Tibbets stáva riadiacim operácií 17. bombardovacieho operačne výcvikového krídla, veľmi ťažkého na základni Grand Island v Nebraske s veliteľom Armstrongom.

Začiatkom septembra 1944 sa Tibbets hlási v Colorado Springs, sídle 2. leteckej armády a stretol sa tam so svojim veliteľom, generálmajorom Uzalom Entom a troma zástupcami z projektu Manhattan podplukovníkom Johnom Lansdaleom, Jr, Kapitán Williamom S. Parsonsom a Normanom F. Ramseyom Jr, ktorí ho informovali o projekte. Predošlí kandidáti na velenie jednotke boli Armstrong a plukovník Roscoe C. Wilson, poskytujúci podporu za letectvo v programe Manhattan. Armstrong bol však už štyridsiatnik a v lete 1943 sa ťažko zranil pri požiari. Wilson nemal bojové skúsenosti. Preto sa Tibbets javil ideálnym kandidátom na veliteľa jednotky - 509. zmiešanej skupiny, pozostávajúcej z asi 1800 mužov. Z ponúknutých základní vybral Tibbets odľahlú základňu Wendover v Utahu. V januári 1945 je Tibbets povýšený na plukovníka. Do Wendoveru prišiel aj so svojou rodinou. Sučasne s aktiváciou projektu Alberta vzniká 6.3.1945 vo Wendover 1st Ordnance Squadron, Special (Aviation). Skupina tým dosahuje počet 225 dôstojníkov a 1542 poddôstojníkov a mužstva.

Pozemný sled skupiny odchádza železničným transportom 26. apríla 1945 do prístavu v Seattli, štát Washington. Podporné jednotky sa naloďujú 6. mája na SS Cape Victory a materiál skupiny putuje loďou SS Emile Berliner. Ďalší príslušníci sú strojmi Douglas C-54 Skymaster od 15. mája do 22. mája 1945 dopravovaní na letisko North Field na ostrove Tinian, súostrovie Mariany. Ku skupine sa pridáva aj 51 vojenských a civilných členov projektu Alberta a dvaja zástupcovia z Washingtonu - brigádny generál Thomas Farrell a kontradmirál William R. Purnell. Vo Wendover zostáva 320th Troop Carrier Squadron.


Tibbets 5. augusta 1945 pomenoval svoj B-29 (model B-29-45-MO, Serial number 44-86292, Victor number 82) po svojej matke – Enola Gay. Stroj osobne vybral ešte 9. mája 1945 na montážnej linke v Belleuve, štát Nebraska. Pôvodný veliteľ lietadla kapitán Robert A. Lewis bol z tejto misie odsunutý do úlohy druhého pilota. Nasledujúci deň osádka v zložení: pilot a veliteľ lietadla plukovník Paul W. Tibbets, Jr, druhý pilot kapitán Robert A. Lewis, bombometčík major Thomas Ferebee, navigátor kapitán Theodore Van Kirk, zbrojár a veliteľ misie kapitán William S. Parsons, USN, dôstojník radarových protiopatrení nadporučík Jacob Beser (jediný sa zúčastnil oboch atómových úderov na Hirošimu a Nagasaki), asistent zbrojára podporučík Morris R. Jeppson, zadný strelec seržant George R. "Bob" Caron, palubný inžinier seržant Wyatt E. Duzenbury, pomocník palubného inžiniera seržant Robert H. Shumard, radarový operátor Joe S. Stiborik a radista slobodník Richard H. Nelson odštartovala s atómovou bombou Little Boy o 02:45 na mesto Hirošima, vzdialené od Tinianu 3200 km. Bomba Little Boy zhodili na cieľ o 8:15 miestneho času. Hneď po pristátí Tibbetsa vyznamenanal generál Spaatz Krížom za vynikajúcu službu.


V novembri sa 509. zmiešaná skupina vracia do Spojených štátov a je umiestnená na letisku Roswell v Novom Mexiku. Vo funkcii veliteľa skupiny 22. januára 1946 nahradzuje Tibbetsa plukovník William H. Blanchard.


Tibbets sa stáva technickým poradcom operácie Crossroads, účelom ktorej boli jadrové testy na atole Bikiny (Marshall Islands) v Pacifiku. Po skončení testov nastupuje do Air Command and Staff School na leteckej základni Maxwell v štáte Alabama. Po jej skončení začína pracovať na Directorate of Requirements at Air Force Headquarters v Pentagone. Po príchode brigádneho generála Carla Brandta do čela inštitúcie je Tibbets vymenovaný za riaditeľa Directorate of Requirements's Strategic Air Division, kde zodpovedal za vypracovávanie požiadaviek na nové bombardéry. Zapojil sa do programu vývoja Boeingu B-47 Stratojet a neskôr sa stáva veliteľom Proof Test Division na leteckej základni Eglin vo Valparaise na Floride, ktorá testovala letové vlastnosti B-47.


V júni 1955 ukončil Tibbets Air War College na leteckej základni Maxwell a stáva sa riaditeľom vojnových plánov na veliteľstve spojeneckých vzdušných síl v strednej Európe (Allied Air Forces in Central Europe Headquarters) vo francúzskom Fontainebleau. V tom istom roku sa rozvádza zo svojou ženou Lucy. Vo Francúzsku spoznáva svoju druhú manželku Andreu Quattrehomme, ktorú si v máji 1956 berie za manželku. Nemal s ňou ďalšie deti.


Vo februári 1956 sa stáva veliteľom 308. bombarovacieho krídla na leteckej základni Hunter v štáte Georgia. V januári 1958 sa stáva veliteľom 6. leteckej divízie na základni MacDill na Floride. Nasledujúci rok je povýšený do hodnosti brigádneho generála. Neskôr v Pentagone zodpovedá za analýzy a od júla 1962 je pridelený do Zboru náčelníkov štábov, kde sa stáva zástupcom riaditeľa pre operácie. V júni 1943 sa stáva zástupcom riaditeľa National Military Command System. V roku 1964 sa stáva vojenským atašé v Indii, odkiaľ odchádza v júni 1966. Po dvoch mesiacoch v Spojených štátoch odchádza 31.8.1966 z letectva Spojených štátov.


Po odchode z letectva pracoval pre leteckú spoločnosť Executive Jet Aviation (EJA) v meste Columbus v Ohiu. Neúspešne sa snažil rozšíriť podnikanie spoločnosti v Európe. V roku 1968 zo spoločnosti odchádza a vracia sa do Miami na Floride. Nový prezident EJA láka Tibbetsa naspäť. Ten napokon súhlasí a v apríli 1976 sa stáva prezidentom spoločnosti. Túto úlohu plnil až do roku 1986, kedy z funkcie odchádza a ešte rok pred definitívnym odchodom pracuje ako konzultant pre spoločnosť.


Pilotovanie bombardérov zostalo v rodine aj vďaka jeho vnukovi Paulovi W. Tibbetsovi IV, ktorý sa v apríli stáva veliteľom 393. bombardovacej perute na základni Whiteman v štáte Missouri, vyzbrojenej bombardérmi B-2A Spirit.


Koncom života postihlo Tibbetsa niekoľko ľahkých mŕtvic a srdcových zlyhaní. Posledné roky trávi v hospicovej starostlivosti. Napriek tomu prežil svoju manželku Andreu aj synov z prvého manželstva. Zomiera 1. novembra 2007 v meste Columbus v štáte Ohio vo veku 92 rokov. Podľa jeho želania bol spopolnený a jeho popol rozptýlili ponad Lamanšský prieliv, ponad ktorý lietal počas vojny.


Zdroj:
https://en.wikipedia.org/wiki/Paul_Tibbets
en.wikipedia.org