SOV - VJa-23 (23 mm kanón)

VJa-23 (ВЯ-23)
Letecký kanón konštruktérov Volkova a Jarceva kal. 23 mm (Авиационная пушка Волкова, Ярцева 23-мм)



V Sovietskom zväze prebiehali práce na vývoji leteckého kanóna pre nový náboj kal. 23 mm od polovice tridsiatych rokov vo viacerých konštrukčných kanceláriách. Jednou z nich bola i CKB-14 (ЦКБ-14), kde túto úlohu riešili konštruktéri A.A.Volkov (А.А.Волков) a S.A.Jarcev (С.А.Ярцев). Pracovný názov ich projektu, ktorého výkresová dokumentácia bola dokončená 6.5.1940, bol TKB-201 (ТКБ-201).


Automatika záveru nimi navrhnutej zbrane pracovala na princípe využitia energie plynov odobratých z hlavne. Nabitie, resp. prebitie zbrane (po zádržke) sa vykonávalo pomocou pneumatického zariadenia. Prednosťou novej konštrukcie bola, pre takýto kaliber, vysoká kadencia, nedostatkom veľký spätný ráz a príliš prudký chod mechanických častí kanóna, ktorý spôsoboval veľké opotrebovanie a skracovanie životnosti súčiastok. Taktiež vďaka tomu dochádzalo k častému zasekávaniu sa náboja v hlavni (zádržke), ktorú poruchu často nebolo možné odstrániť počas letu.


Do kanóna bolo používané rôzne strelivo - trieštivo-zápalné, trieštivo-zápalné trasujúce (so stopovkou) a priebojné-zápalné. Hmotnosť všetkých týchto projektilov (granátov) bola približne rovnaká – okolo 200 gramov, čo bolo dvakrát toľko ako u dovtedy používaného kanóna ŠVAK kal. 20 mm (ШВАК). Trieštivý granát obsahoval 10 g výbušniny a jeho výbušná sila bola oproti 20 mm trieštivému granátu kanóna ŠVAK dvojnásobná. Trieštivo-zápalné granáty, ktorých vývoj bol ukončený až v polovici roku 1941, prebíjali na vzdialenosť 400 m pancier o hrúbke 25mm.


V máji/květnu 1941, teda rok po vyhotovení výkresov, bol kanón TKB-201 prijatý do výzbroje sovietskych vzdušných síl pod označením VJA (ВЯ), čo boli iniciály jeho konštruktérov. Vzhľadom na spomínaný silný spätný ráz tohto kanóna nepočítalo sa s jeho použitím na sériových stíhacích lietadlách a jediným jednomotorovým lietadlom, na ktorom bol použitý bol slávny „šturmovik“ Il-2. Na tomto lietadle bol v každom krídle namontovaný jeden VJA-23, každý s palebným priemerom 150 nábojov.


Výroba kanónov VJA-23 prebiehala v závodoch č. 2 a č. 66 (№ 2 и № 66). Počty vyrobených kusov sú uvedené v tabuľke.

Широкорад А. Б.: История авиационного вооружения. Краткий очерк. Харвест, 1999, ISBN: 985-433-695-6

...

Jedno velmi špatné foto (jako většina z té doby).

Na snímku z amerického sborníku je vidět, že kanon nebyl žádný drobeček.


Kanon VJa používal mosazné nábojnice, na snímku vystřelené nábojnice je vidět zřetelné přeformování hrdla, Reveliho drážky nebyly použity.


Zdroj :


G.Chinn, The Machine Gun, Vol.2 part VII

VJA