Přehled (14 článků)

Druhá vojna sa chýlila ku koncu, aj Svätá stolica však mala záujem na tom, ako má tento koniec vyzerať. Svätý otec bol stále ten istý, nezľakol sa keď boli Nemci v Ríme, ani keď boli na vrchole svojej moci, nezľakol sa ani keď Spojenci a Sovieti mali už Nemecko na lopate. Snažil sa diskutovať o poskytnutí Nemecku slušných podmienok, aby neskôr neprišlo k ďalšej vojne, vo Vatikáne si neboli celkom istý, že najlepším risešením je Spojenecké unconditional surrender. Pius XII. to povedal Myronovi Tylorovi jasne, rozlišuje medzi režimom, armádou a ľudom Nemecka.

Rím bol mesto, v ktoré sa podarilo Svätému otcovi uchrániť pred bombardovaním a vojnovým ničením. Otázka bombradovania Ríma sa objavila už 10.júna 1940, kedy Taliansko vstúpilo do vojny. Aktuálna sa stala najmä v roku 1942, kedy Angličania bombardovali Janov, Turín a Miláno.

Nezávislý štát Chorvátsko, ktorý vzbikol roku 1941 bol ešte viac podrobený Ríši ako Slovensko. Situácia Židov, ktorých tu bolo viac ako 40 000 sa deň odo dňa zhoršovala. Kardinál Maglione sa ihneď vyslovil za pomoc Židom, ktorí sa dostali do nebezpečenstva.

Zvláštnou kapitolou je v tejto práci otázka deportácií zo Slovenska. Táto kapitola má výrazne iný charakter práve preto, že som Slovák a teda Slovenské dejiny sú mi bližšie a môžem lepšie posúdiť jednotlivé udalosti vzhľadom, že nemám problém z množstvom informácií z tohto možno na prvý pohľad kontroverzného obdobia.

Piovi XII. zvlášť ležal nad srdci plán zorganizovať informačnú službu, ktorá by zabezpečovala výmenu správ medzi zajatcami a ich rodinami. Od 18.septembra 1939 bol pápež rozhodnutý o potrebe zriadiť informačný úrad. Čakalo ho veľké sklamanie, berlínska vláda, ktorá mala najviac zajatcov odmietla dať zoznamy zajatcov.

22. júna 1941 prekročil wehrmacht hranice Sovietskeho zväzu, dovtedajšieho spojenca. Sovietsky zväz sa ocitol vo vojne. Vatikán nemal dôvod sympatizovať so Sovietskym zväzom, štátom ovládaným stranou s materialistickou filozofiou, na ktorej čele bol masový vrah.

Počas nemeckých triumfov mala Svätá stolica plné ruky práce, vyskytlo sa mnoho problémov s nacistami, ale aj so Spojencami, ktorí žiadali odvolanie duchovných z nepriateľských krajín, v čom sa Svätá stolica v záujme dobrých vzťahov často podriadila.

Politické a vojnové udalosti postavili poľskú cirkev a Svätú stolicu pred nesmierne vážne problémy. Krajinu si rozdelili dve okupačné mocnosti, obe nesmierne nepriateľské voči cirkvi, obe nepriateľské proti poľskému národu. V kľude môžem vyhlásiť, že v Poľsku si tieto nechutné ideológie odbavovali svoje kruté mäsiarske chúťky.

Problém cirkvi v Nemecku bol už dlhšie vážny. Keď v marci 1939 nastúpil po Piovi XI., Eugenio Pacelli na pápežský stolec, v Nemecku už niekoľko rokov prebiehal boj medzi katolíckou cirkvou a nacionálne-socialistickým režimom.

V mierovom úsilí chcel Pius XII. pokračovať aj napriek tomu, že sa už začala vojna. Nastoliť čo najskôr mier bolo pre neho veľmi dôležité. Predovšetkým sa chcel postaviť proti rozšíreniu vojny, čo v praxi znamenalo udržať Mussoliniho mimo vojnu.

Táto zložitá úloha sa dostala sv.Otcovi, keď sa nad Európou, kde už dávno neplatili versaillské zmluvy začali sťahovať mraky. Musíme sa však vrátiť o niečo späť a pozrieť sa bližšia na osobu Eugenia Pacelliho. Tento muž bol naozaj tým pravým na túto pozíciu a Duch Svätý si ho vyvolil.

Povojnovej Európe často vyhovoval protikatolícky kurz (dokonca by sa dalo povedať protikresťanský, ale pre našu prácu sa viac hodí prvý pojem). Vo východnej Európe bol s nástupom komunistického režimu jasný, v západnej sa často skrýval od rôznych ateistických podôb až po slobodomurárske a liberalistické koncepcie. Preto niet sa čomu diviť, že často vznikalo (a bohužiaľ i v súčasnosti vzniká) plno protikatolíckej literatúry(ale aj iných foriem propagandy, čomu sa niet moc čo diviť, keďže katolícka cirkev sa nechce prispôsobiť degenerovanej morálke dnešnej spoločnosti).