Gaius Iulius Caesar - Marcové ídy

Autor: Peter Frišo / akvinsky 🕔︎︎ 👁︎ 37.902

Vo voľbách na rok 44 p.nl. boli za konzulov zvolení Caesar a Marcus Antonius. Roku 44 sa Caesar stal 4 raz diktátor a 5 krát konzul. Jeho postavenie sa zdalo byť nesporné. Nové pocty, ktoré mu udelil senát, zodpovedali už nielen kráľovskému majestátu, ale jednoducho zbožstveniu. V atmosfére nekonečných čestných aktov a uznesení, v situácii všeobecnej servilnosti sa čoraz častejšie šírili reči o Caesarovi a kráľovskom venci, pričom diktátorovi najbližšie osoby svojim takmer provokačným správaním poskytovali dôvody pre podobné chýry.

Bývalí pompeiovci, ktorých Caesar omilostil kuli plány ako sa ho zbaviť. Sprisahanie vzniklo začiatkom roka 44 p.nl. Zapojilo sa doň viac ako 60 ľudí.

Reklama

15. marca sa malo konať zasadanie senátu, na ktorom sa na základe veštby v Sybilliných knihách, mal stať Caesar kráľom, pretože vo veštbe stálo, že iba ten porazí Parthov, kto je kráľom. Tento titul sa mal Caesarovi navyše udeliť iba pre provincie pre Rím by ostal imperátorom.

Zasadanie 15. marca si sprisahanci vybrali ako deň uskutočnenia svojich plánov.

Podľa Plutarcha a ďalších antických autorov Caesarovej smrti predchádzalo mnoho zázračných zlých znamení. V Predvečer osudného dňa Caesar večeral u Lepida a keď sa začalo hovoriť o tom, aká smrť je najlepšia, Caesar zvolal : „ Nečakaná.“ V noci, keď sa už vrátil domov a zaspal vo svojej spálni, náhle sa otvorili všetky dvere a okná. Caesara zobudil šum a jasné svetlo mesiaca a vtedy uvidel, že jeho žena Calpurnia plače zo sna : snívalo sa jej, že manžela bodajú v jej objatí a strašne krváca. Na druhý deň prosila Caesara, aby nevychádzal z domu a zrušil zasadanie senátu, alebo aby si aspoň obetovaním vyjasnil, nakoľko je situácia priaznivá. Asi aj sám Caesar zaváhal, pretože u Calpurnii nikdy nespozoroval sklony k poverčivosti.

No Caesarov blízky človek a člen sprisahania nakoniec Caesara presvedčil, aby na zasadanie išiel. Počas cesty ich sprevádzali ďalšie nové a nové znamenia. Stretol napríklad veštca Spurinnu, ktorý ho kedysi varoval pred nebezpečenstvom hroziacim z marcových íd. „ Ale veď marcové ídy už nadišli.“ Žartovne poznamenal Caesar. „ Áno, nadišli, ale ešte neprešli.“ Pokojne povedal veštec.

Cestou chcel Caesara osloviť nejaký otrok, ktorý vraj vedel čosi o sprisahaní, ale dav ho odtlačil späť, takže mu nič nemohol povedať. Artemidoros z Knidu Caesarovi podal zvitok, na ktorom bolo napísané všetko o sprisahaní. Caesarovi dokonca povedal : „ Neukazuj ho nikomu, prečítaj si ho sám a hneď.“ Caesar si ho chcel prečítať, ale pre množstvo prosebníkov, ktorí ho držali nemohol. Vošiel do Pompeiovej kúrie a zvitok ešte stále držal v rukách.

Sprisahancom sa niekoľkokrát zdalo, že všetko visí na vlásku, oni sami, že sú na pokraji a každú chvíľu ich odhalia. Pred vchodom do senátu zdržal jeden zo sprisahancov Marca Antonia, lebo sa ho obávali. Caesar zatiaľ vošiel do senátu, sadol si a zamietol prosby sprisahancov, ktorí žiadali omilostenie jedného pompeiovca. Vtedy mu jeden z nich chytil tógu a začal mu ju sťahovať z krku. Prvý ho bodol Casca do zátylku, rana však nebola ani hlboká, ani nebezpečná. Caesar sa obrátil, chytil ho za ruku, zadržal mu ruku a skríkol po latinsky : „ Ničomník Casca, čo to robíš ?“ Senátori, ktorí neboli do sprisahania zapletení sa nezmohli spraviť úplne nič, iba ohromený sedeli v senáte. Všetci sprisahanci zatiaľ obkľúčili Caesara a bodali ho dýkami. Caesar sa sprvu bránil, no keď uvidel Brutta iba si prehodil tógu cez hlavu a povedal : „ Aj ty Brutus ? “ ( alebo Aj ty syn môj ? ) Dobodali Caesara 32 ranami a hodili ho pod sochu Pompeia, pričom ani jedna rana nebola smrteľná a Caesar pravdepodobne vykrvácal. Keď bola vražda dovŕšená v senáte zavládla všeobecná panika. Z Bruttovho pokusu predniesť pred senátom reč nebolo nič, lebo všetci sa rozutekali. Panika a strach zachvátila celé mesto. Antonius a Lepidus sa skryli. Sprisahanci zas v snahe získať sympatie obyvateľstva slávnostne vyšli na kapitol, volali, že zabili tyrana a vyzývali ľud na obnovenie poriadku otcov.

Reklama

Ľud však sprisahancov nenasledoval. Dobodané telo diktátora ostalo ležať pri podstavci Pompeiovej sochy, ktorú znova postavili na kúrii na jeho príkaz. Až po nejakom čase – a ani nie krátkom – prišli traja otroci. Caesara vyložili na nosidlá a odniesli ho domov.

Pravdaže, vtedy to nevedeli, no dnes je jasné, že to bol koniec rímskej republiky ( 510 p.nl. – 44 p.nl. ).

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více