Vznik, vývoj a odhad stavu iránskeho raketového programu

Autor: Mgr. Miloš Šípoš / Milosh984 🕔︎︎ 👁︎ 15.277

Sejil_TEL

Napriek množstvu zdrojov v rôznych médiách je nesmierne problematické čo i len približné zaradenie jednotlivých dostupných informácií. Ani tento článok si nerobí nárok na úplnosť a správnosť svojich záverov. A je teda potrebné vopred upozorniť, že ide o kompiláciu z verejne dostupných materiálov. Príčinou tohto stavu je okrem pochopiteľného utajovania citlivých faktov aj celkom účinná snaha o zahmlenie reálneho stavu cestou protirečivých a propagačne efektných vyhlásení zo strany predstaviteľov Iránu. Rovnako aj americké a izraelské tajné služby uvoľňujú do obehu iba veľmi obmedzené množstvo informácií a tak je väčšina dostupných informácií založená na odhadoch, fámach a v neposlednom rade aj výmysloch senzáciechtivých novinárov.

Reklama

V období, ktoré predchádzalo revolučným udalostiam roku 1979, kedy došlo k zásadnému obratu zahraničnej politiky, bola dôležitým prvkom iránsko-izraelských vzťahov spolupráca v raketovej oblasti. Tá vrcholila v júly roku 1977, keď boli podpísané viaceré dohody o spolupráci, pričom v centre pozornosti boli okrem iného aj raketové zbrojné systémy. Predovšetkým to bola protilodná strela na báze Izraelského Gabrielu a podľa niektorých informácií aj upravená verzia balistickej rakety Jericho. Naopak iné pramene hovoria iba o predbežných jednania a nie o konkrétnych dohodách na tému rakiet Jericho.

Revolučné udalosti na začiatku roku 1979 a zvrhnutie vtedajšieho režimu v Iráne realizácii tohto projektu zabránili. V prvých osemnástich mesiacoch novej vlády sa plány na raketové systémy ako aj ostatné zbrojné akvizície ocitli v hlbokom útlme. Ani vypuknutie vojny s Irakom v septembri 1980 neznamenalo okamžité naštartovanie nových projektov.

Avšak nasadenie taktických (typu 9K52 Luna M) a operačne-taktických (9K72 SCUD-B) rakiet zo strany irackej armády, prinieslo oživenie záujmu o tento typ zbraňových systémov. Nakoľko sa iránska vláda formálne ocitla v diplomatickej izolácií, nepripadalo v úvahu, že by sa podarilo získať raketové systémy priamo. Prakticky od roku 1982 prebiehali intenzívne rokovania medzi Iránom a líbyjskými vojenskými predstaviteľmi o dodávkach operačne-taktických raketových systémov typu SCUD-B. Samotná líbyjská armáda nemala problém dodať požadované systémi, nakoľko sama disponovala 72 odpaľovacími zariadeniami na podvozku MAZ-543P Uragan a niekoľko sto raketami. Avšak tento krok mohol spôsobiť diplomatické komplikácie zo strany ZSSR, ktorý sa snažil vystupovať navonok ako neutrálna krajina, pričom dodával obrovské množstvo zbrojnej techniky do Iraku. Nakoniec boli dodané iba dve odpaľovacie zariadenia a asi dvadsať rakiet. Podľa doteraz zverejnených informácií boli dodané koncom januára alebo začiatkom februára roku 1985. Vraj boli dovezené líbyjskými lietadlami Il-76 na medzinárodné letisko Teherán-Méhrabád. Po zaškolení iránskych obslúh boli systémy začlenené do jednotky „Chatam-ol Anbija“ (Pečať prorokov), spadajúcu pod velenie Iránskych revolučných gárd (Sepah-e Pasdarán). Iránske SCUDy boli bojovo nasadené po prvý krát dňa 12.marca proti Kirkúku a o dva dni neskôr aj proti Bagdádu. Táto skutočnosť znamenala značné problémy pre iracké vojenské a politické vedenie, ktoré okamžite zahájilo kampaň leteckých a raketových útokov na iránske mestá. Rovnako sa snažilo v ZSSR zjednať dodávku výkonných raketových systémov 9K76 Temp-S (SS-12 Scaleboard) s dostatočným doletom na zasiahnutie Teheránu. Avšak v tomto prípade nebolo irackým požiadavkám vyhovené.

Občasné raketové útoky pokračovali aj počas nasledujúcich mesiacov a neskôr aj v rokoch 1986-87. Nakoľko došlo k vyčerpaniu zásoby rakiet SCUD pôvodom z Líbye (a menšieho počtu týchto rakiet dodaného vraj zo Sýrie), bolo iránske vedenie nútené obrátiť sa na Severnú Kóreu so žiadosťou na dodávku týchto rakiet. Na základe podpísaných dohôd o vojensko-technickej spolupráci medzi Iránom a Severnou Kóreou, došlo v priebehu rokov 1987-88 okrem iného, aj k dodávke šiestich odpaľovacích zariadení a cca. 100 rakiet Hwasong-5. Prakticky sa jednalo o kópiu rakety SCUD-B vyrábanú severo-korejským priemyslom. Tieto rakety boli nasadené do bojov počas jarných mesiacov roku 1988, počas záverečného kola tzv.: Vojny miest. Cieľom bol predovšetkým Bagdád, ale rakety dopadali aj na Mosul a Kirkuk. Iračania odpovedali nasadením vlastných rakiet typu al-Hussejn (Projekt 144.5), teda vlastnou verziou rakety SCUD s predĺženým doletom, ktorá už bola schopná zasiahnuť Teherán (aj keď veľmi nepresne).

Na základe podpísaných dohôd z roku 1987 došlo ešte počas rokov 1988 a 1989 k výstavbe strojárenského závodu a ďalších vojenských kapacít na produkciu balistických rakiet. Tieto aktivity náležali jednak pod Organizáciu vojenského priemyslu (spadajúcu pod ministerstvo obrany) a vývojové a projekčné kancelárie Revolučných gárd. Okrem raketových technológií vychádzajúcich z rakiet SCUD, sa úsilie iránskych vedcov a technikov zameralo na rozpracovanie a zvládnutie výrobných postupov protilodných rakiet HY-1 a HY-2 (čínsky derivát sovietskej rakety P-15 Termit), protilietadlových HQ-2 (opäť čínska kopia originálnej S-75) a ľahkých z ramena odpaľovaných HN-5/A (kopia typu Strela-2). Severo-kórejské znalosti a skúsenosti boli v Iráne uplatnené aj pri konštrukcií a vylepšovaní delostreleckých salvových raketometov, ktoré boli vyrábané pod označením Fadžr-1/-2/-3 resp. Fadžr-5.

Po podpise prímeria a skončení bojových operácií, došlo k rozsiahlej reorganizácií vojenských a priemyselných kapacít zo strany Iránu. Predovšetkým došlo k nákupu ďalších rakiet Hwasong-5 (nazvané ako Šaháb-1 - meteorit) a boli rozšírené dovtedajšie kontakty v Severnej Kórei a Číne a nové styky boli nadviazané aj vo vtedajšom ZSSR.

Reklama

Na základe rozsiahlych analýz skúseností z práve skončenej vojny z Irakom boli stanovené priority a ciele vo vývoji nových zbrojných systémov. Predovšetkým už viac nemalo dôjsť k situácií, kedy by sa iránske ozbrojené sily ocitli v situácií akútnej závislosti na dodávkach techniky a náhradných dielov z jedného štátu, aj keď momentálne môžu byť vzájomné vzťahy hodnotené ako pozitívne. Ako prostriedok na celkové pozdvihnutie vedeckého a vojenského potenciálu sa má presadzovať čo možno najväčšia miera zapojenia domácich podnikov do procesu vývoja a produkcie kritických zbrojných systémov, v tom to prípade balistických rakiet.

Výsledkom boli rozsiahle investície do vedeckej základne, tzn. univerzít, vedeckých a výskumných pracovísk v deväťdesiatych rokoch, ktoré pokračujú prakticky dodnes. Rovnako došlo centralizácií procesu výskumu a vývoja aby sa predišlo nežiaducim vedľajším efektom a samozrejme aj hrozbe prípadnej infiltrácie zo strany nepriateľských rozviedok.

V prvej fáze vývoja, v prvej polovici deväťdesiatych rokov dominovala iránskemu programu najmä spolupráca z Čínou a Severnou Kóreou. Tá sa zamerala jednak na vylepšenie existujúcich raketových systémov, zvládnutie procesu ich výroby a prechod k vývoju a výrobe vlastných typov. V kategórií taktických raketových systémov (do 200 km) sa úsilie sústredilo na výkonnejšie rakety ako boli dosial produkované jednoduché typy Oghab (kópia čínskej delostreleckej rakety CSS-8, označovanej aj ako Type 8610) a Šahín II. V rokoch 1991 až 1993 malo dôjsť k transferu technológií čínskych rakiet typu M-9 a M-11. To malo byť príčinou amerického tlaku voči Číne a následné ukončenie (alebo aspoň výrazné obmedzenie) spolupráce a následné preorientovanie sa Iránu na vlastné projekty a riešenia. Rozsah spolupráce a čo všetko nakoniec skončilo v iránskych rukách je teda doposiaľ neznámi. Ďalší vývoj sa zameral na projekt známi ako Mušák, pochádzajúci ešte z konca osemdesiatych rokov. Výsledkom tohto úsilia boli rakety krátkeho doletu Naze´at-6 a Naze´at-10 (dolet 100 resp. 150 km zo 130 až 250 kg hlavicou) a v neskorších rokoch aj výkonnejšie rakety typu Zelzál-1 a 2 (dolet 125 až 210 Km a váha hlavice 600 kg). Najmodernejší prírastok predstavuje systém označený ako Fatah-110A, ktorý pravdepodobne čerpá inšpiráciu z čínskych rakiet typu DF-11 respektíve DF-15. Líši sa najme tým že ide o raketu s inerciálnym navigačným a systémom (aj keď nie je jasné akého typu). Prvé fotografie z počiatku desaťročia ukazovali raketu odpaľovanú z pevného odpaľovacieho zariadenia rovnakého aké používa typ HQ-2, čo mohlo viesť k úvahám že ide o riešenie vychádzajúce z modifikácie protilietadlovej rakety HQ-2 na raketu zem-zem. V súčasnosti však boli zverejnené snímky rakety na novom kolesovom odpaľovacom zariadení.

V kategórií operačne taktických rakiet na báze SCUDu spočívali iránske snahy z počiatku deväťdesiatych rokov, na zaobstaraní si severokórejských rakiet Hwasong-6, ktoré predstavovali predchádzajúci typ, ale z väčším doletom (cca. 500km). Jedna z možností je, že išlo podobný projekt ako sovietsky model označovaný ako SCUD-C. Rovnako sa predpokladá, že vývoj tejto modifikácie bol financovaný Iránom, prostredníctvom dodávok ropy. Severná Kórea mala začať z ich výrobou niekedy v roku 1989 prvé dodávky do iránu sa mali uskutočniť na počiatku roku 1991. Po dostatočnom zaškolení obslúh, technického personálu a úpravách výrobných závodov došlo k jeho zaradeniu do výzbroje ako typ Šaháb-2. Špekuluje sa, že časť vývojového programu vrátane streleckých skúšok prebehla priamo v Iráne.

V prvej polovici deväťdesiatych rokov prebiehali diskusie na najvyššej úrovni o ďalšom smerovaní iránskeho raketového programu. Záujem iránskych predstaviteľov sa zameral najmä na novú balistickú raketu stredného doletu označovanú ako No-Dong, ktorá sľubovala dolet až 1,200 km. V zmienenom období došlo k niekoľkým výmenám technických delegácií a jednaniam na túto tému. Ich konečný výsledok a závery zostávajú dodnes zahalené rúškom tajomstva. V druhej polovici deväťdesiatych rokov došlo k zavŕšeniu vývoja a k zavedeniu rakety nazvanej Šaháb-3 do výzbroje. Prvé predvedenie na verejnosti sa udialo na vojenskej prehliadke v roku 1999. Napriek tomu, že sa rakety Šaháb-3 neustále označujú ako kópie kórejského typu No-Dong, skutočnosť je komplikovanejšia. V polovici deväťdesiatych rokov totiž došlo k výraznému obmedzeniu vojenskej spolupráce zo severnou-kóreou. Dôvodom však nebol iba silný nátlak na severo-kórejský režim zo strany Japonska a USA, ale aj nespokojnosť iránskych predstaviteľov z kvalitou dodávok a neúmernými finančnými požiadavkami Severnej Kórei. Iránske vedenie sa preto pustilo náročnejšou cestou samostatného vývoja. Výhodou v tomto prípade bolo to, že Irán si vďaka príjmom z exportu ropy mohol dovoliť nakupovať technológie a materiály od širšieho spektra dodávateľov.

Napriek vonkajšej podobnosti rakety Šaháb-3 predstavujú odlišný typ ako No-Dong, predovšetkým pre použitie kvalitnejších materiálov a prísnejšie normy pri výstupnej kontrole jednotlivých dielov. Rozsah zapojenia cudzích subjektov do vývoja a vylepšovania typu Šaháb-3 nie je celkom jasný. Irán síce nadviazal kontakty z vedecko-výskumnými centrami a podnikmi v Rusku a Číne a konzultácie prebehli aj v Pakistane, ale snahou Iránu je byť čo najmenej závislý na zahraničných vedomostiach a materiáloch. Preto je možné usudzovať, že tieto kontakty sa týkali iba menej zásadných otázok. Tento krok je logický, pretože eliminuje možnosť zastavenia projektu v prípade embarga na dodávky materiálov a výrazne obmedzuje preniknutie spravodajských služieb dovnútra vývojových a výrobných podnikov.

Počas posledných desiatich rokov pokračoval intenzívny vývoj a zlepšovanie pôvodného modelu Šaháb-3, ktorého výsledkom je zjednodušenie prevádzky systému a celkové zlepšenie prevádzkových vlastností. Podarilo z veľkej časti eliminovať vysokú kruhovú odchýlku a tým aj presnosť rakiet v konečnej fáze latu. Rakety z novou hlavicou je známa ako Šaháb-3B, ale iránske médiá ju označujú ako typ Ghadr-110. Zvýšená presnosť má byť dosiahnutá vďaka inerciálnemu navigačnému systému, laserovým gyroskopom a terminálu družicového navádzania. Mobilné odpaľovacie zariadenia sú v Iráne umiestnené na podvozku ťažkého ťahača Mercedes Benz 3850AS prípadne IVECO 320-45WTM. Toto riešenie jednak sťažuje ich vyhľadávanie a zničenie zo strany protivníka a tiež zjednodušuje obsluhu a údržbu.

Najnovší prírastok predstavuje typ známi ako Šedžil-1 (resp. -2), ktorý sa síce vzdialene podobá na svoj vzor, ale v tomto prípade ide o dvojstupňovú raketu na pevné palivo, pričom predchádzajúce typy stále používali tekuté pohonné látky. Raketa bola vyvinutá v rámci tzv. „Projektu Ašúra“ a je odpaľovaná z podobného ťahača ako Šaháb-3. Nový typ podľa odhadov disponuje doletom až 2,000 km čím pohodlne ohrozuje americké základne v Perzskom zálive a Izrael. Použitie motora na pevné palivo nielen zjednodušuje údržbu a skladovanie rakiet, ale aj znižuje reakčný čas potrebný na prípravu a odpálenie rakety.

Reklama

V médiách sa už niekoľko rokov spomínajú iránske rakety dlhého doletu Šaháb-4 a Šaháb-5, respektíve Kosár/Chowsar. Malo by ísť o kópie alebo modifikácie severokórejského typu Tae´po-Dong-1 resp -2, obohatené o technológie ex-Sovietskych rakiet R-12 Dvina (SS-4 Sandal) alebo R-14 Usovaja (SS-5 Skean). Ani jedna možnosť však nedáva príliš logiku, nakoľko severná Kórea sa v prípade typu Tae´po-Dong-1 po týka s množstvom problémov a komplikácií. Ani typ Tae´po-Dong-2 na tom po stránke spoľahlivosti nie je o nič lepšie. Ďalším dôvodom je aj skutočnosť, že Irán nie je v situácií aby investoval obrovské množstvo finančných a technických zdrojov do pochybného projektu, keďže primárne nepriateľské vojenské ciele sú už dnes v dosahu jeho rakiet. Aj keď nepochybujem, že myšlienka na rakety z medzi kontinentálnym doletom a funkčnú jadrovú nálož k nej, je pre mnohých iránskych predstaviteľov lákavá, jej realizácia by si v súčasnosti vyžiadala obrovské úsilie a hlavne dostatok času, ktorým nedisponuje ani islamská republika. Ďalším argumentom je fakt, že vývoj, výroba a testovanie viac-stupňových medzikontinentálnych rakiet by sa prakticky nedal utajiť a zároveň by USA (a aj ďalším štátom) poskytli zámienku na zvýšenie diplomatického tlaku a prehĺbenie diplomatickej izolácie Iránu.

Zdroje:
http://www.acig.org
http://en.wikipedia.org/wiki/Iran%27s_missile_forces
http://www.globalsecurity.org/wmd/world/iran/missile.htm
http://www.globalsecurity.org/wmd/world/iran/missile-overview.htm
http://www.nti.org/e_research/profiles/Iran/Missile/index.html
http://www.nti.org/e_research/profiles/Iran/Missile/3876_3923.html
http://english.farsnews.com/newstext.php?nn=8606310435
http://www.missilethreat.com/missilesoftheworld/id.41/missile_detail.asp

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více