Vojenské aspekty zimnej dobrovoľníckej výpravy

Autor: Ján Kovačič 🕔︎︎ 👁︎ 24.035

Zimná výprava

Po potlačení septembrovej výpravy sa dala do pohybu maďarská revolúcia, ktorá dala nemaďarským národnostiam najavo, že ani v budúcnosti neplánuje riešiť ich požiadavky. Dohoda s Maďarmi padla a vedúcim činiteľom slovenského národného pohybu neostávalo nič iné, než obrátiť sa na Viedeň. Za takejto situácie, keď nový panovník František Jozef I. prisľúbil manifestom z 20. októbra riešiť otázku národnej rovnoprávnosti a zachovať konštitučný politický režim, sa začali za finančnej, organizačnej a morálnej podpory Čechov, spolku Slovanská lipa a niektorých účastníkov septembrovej výpravy, prípravy na novú ozbrojenú výpravu na Slovensko. Povolenie od hlavného veliteľa cisárskych vojsk Alfréda Windischgrätza však dostali až po zásahu bána Jelačića, a to pod podmienkou, že slovenské dobrovoľnícke jednotky budú podriadené rakúskemu veleniu.

Druhá, tzv. zimná výprava sa členila na 2 prúdy. Prvý prúd vyšiel po určitej organizačnej príprave z Tešína pod vojenským velením B. Bloudka, za účasti Štúra a Hurbana a podliehal s ďalšími jednotkami v sile 4 peších stotín, polšvadróny ľahkej jazdy a niekoľkých diel veleniu podplukovníka Karola Frischeisena, neskôr veleniu generála Kristiána Götza. Náčelníkom štábu bol Henrik Lewartowski, neskôr veliteľ letnej výpravy slovenských dobrovoľníkov. Táto časť slovenskej výpravy pôsobila najmä na území severných častí stredného a východného Slovenska. Samotný slovenský dobrovoľnícky zbor odchádzal z Moravy členený taktiež na 4 stotiny, zatiaľ s rámcovými stavmi. S jeho príslušníkmi sa počítalo zväčša ako s budúcimi dôstojníkmi a poddôstojníkmi pre domobranu, ktorá by sa vytvárala na území Slovenska. Avšak jednotlivé stotiny Bloudkovho zboru, ktorých počet sa na Slovensku rozrástol a doplnil, pre ľahšiu manipulovateľnosť a menšiu vycvičenosť nikdy nepresahovali počet 100 mužov. Dobrovoľníci boli lepšie vystrojení a vyzbrojení než v septembri a mali dostávať tie isté naturálne dávky ako vojaci. Doplňovanie zásob sa malo diať z veľkej časti rekviráciami.

Reklama

Príslušníci tohto prúdu ozbrojencov vstúpili na slovenské územie cez Jablunkovský priesmyk 4. decembra 1848 a odtiaľ spolu s cisárskymi stotinami Frischeisena postupovali bez odporu na Čadcu, Kysucké Nové Mesto a Žilinu. K prvému významnejšiemu ozbrojenému stretnutiu s maďarskými ozbrojenými silami došlo 11. decembra pri Budatíne. Tu narazili na maďarské predstráže ukryté za zásekmi a priekopami. Delostrelecká paľba vniesla zmätok do radov útočiacich oddielov. Po čase však boli prinútený ustúpiť, pretože 3 stotiny dobrovoľníkov pod vedením Bloudka obišli jeho pravé krídlo a podporované stotinou riadneho vojska ohrozili jeho pozície streľbou a ohňom z tyla. Frontálnym útokom a neustálym ostreľovaním zo strany Bloudkovho obchvatného oddielu, ku ktorému sa pripojila aj Zachova pražská stotina, boli vytlačení aj z čákiovského kaštieľa, dediny a ustúpili za Váh. Zásluhu na budatínskom víťazstve mali predovšetkým Bloudkovi dobrovoľníci, čo vysoko ocenil aj Frischeisen. Po tejto bitke rešpekt dobrovoľníkov v očiach príslušníkov stálej armády stúpol.

Cisársky veliteľ aj napriek odporu slovenských vodcov po tomto úspechu nariadil ústup až za moravské hranice, odvolávajúc sa na vyčerpanie svojich oddielov, zlé zásobovanie, nedostatok diel a nebezpečenstvo možnosti odrezania od zázemia. Väčšie úspechy dosiahla výprava po opätovnom nástupe začiatkom roku 1849 pod velením generála Götza. Ten prevzal velenie od podplukovníka K. Frischeisena 27. decembra 1848. Frischeisen síce ostal pri zbore, ale už iba ako Götzov podriadený dôstojník. Götza taktiež predchádzala povesť razantného vojaka a s uznaním sa o ňom vyjadrovali aj hurbanovskí dobrovoľníci. Jeho zbor bol už posilnený nielen delostrelectvom, ale aj 2 prápormi pravidelného vojska. Celkovo mal jeho zbor 1827 vojakov: 1718 pešiakov, 61 jazdcov, 48 kanonierov so 6 kanónmi a 3 congereveho raketami. Do celkového počtu pešiakov sa nepočítalo 61 dobrovoľníkov z radov finančnej stráže, ako ani slovenskí dobrovoľníci, ktorých počet ostal rovnaký ako za Frischeisenovho velenia, teda 119. Tento počet počas výpravy na Slovensko rapídne stúpol. Úlohou Götza bolo čo najrýchlejšie postúpiť na Slovensko, nadviazať spojenie s generálom Šimuničom, ktorý v tom čase smeroval k Trenčínu. Po obsadení údolia Váhu mal operovať v Turci a Liptove a po zriadení domobrany v týchto oblastiach postúpiť ku banským mestám.

Jednotky generála Götza prekročili slovensko - moravské hranice na Silvestra 1848. V Kysuckom Novom Meste sa spojili s hlavným vojom a po ich zjednotení chcel Götz dobyť Žilinu. 2. januára začalo jadro Götzovho zboru boj s honvédmi a gardami. Keď Bloudek začal delostreleckú paľbu, zaútočil na ustupujúcich honvédov z budatínskeho kopca. Tí ustupovali cez most, ktorý dobrovoľníci zaistili a umožnili tak prechod 2 stotín cisárskeho vojska na druhý breh Váhu. Bloudek so svojimi oddielmi tak vstúpil až na žilinské námestie, no vzápätí dostal rozkaz, aby neprenasledovali ustupujúce maďarské oddiely. Götz tak 2. januára 1849 obsadil Žilinu a aj keď mal z čisto vojensko - odborného hľadiska výhrady proti spôsobu boja slovenských dobrovoľníkov, vysoko hodnotil ich odvahu a výkony.

Po zabezpečení vstupu do Strečnianskeho priesmyku a spojovacej trasy na Tešín, postupoval Götz na Rajec, Nemecké Pravno a Prievidzu do Turca. V Mošovciach a v okolitých dedinách sa dobrovoľníkom dostalo nadšeného privítania. Zbor sa v Turci rozrástol na 800 mužov, ktorí boli začlenení do 8 stotín. Po obsadení Turca dosiahol Götz priaznivé východiskové postavenie smerom k banským mestám a podnikal výpravy na Oravu a do Liptova. Vážnejší pokus na získanie banských miest však zatiaľ nepodnikol, obávajúc sa zjavnej presily maďarskej armády generála Artúra Görgeiho, ktorá sa pohybovala v týchto oblastiach, ako aj pre nedostatočnú koordináciu s s ďalšími cisárskymi generálmi. Až po odchode Görgeiho na Spiš, ku ktorému sa pripojil aj Ľudovít Benický so svojimi silami, obsadil 26. januára Kremnicu. Stotiny slovenských dobrovoľníkov, vyslané do Oravskej stolice zriadiť domobranu a brániť prístup do Turca z tejto strany, narazili na maďarské gardy pri Turanoch. Obavy z vpádu Görgeiho do Turca viedli k posilneniu slovenského dobrovoľníckeho zboru o 1000 mužov a k vyhláseniu domobrany, ktorá postavila do zbrane okolo 4000 Slovákov.

29. januára vyslali k zátarasom vybudovaným honvédskymi obrancami Banskej Bystrice hliadky zložené zo slovenských dobrovoľníkov, aby zistili či je Banská Bystrica strážená. Honvédske vojsko ju opustilo už 27. januára a tak cisárske vojsko 29. januára bez boja obsadilo Banskú Bystricu. K prenasledovaniu ustupujúcich Görgeiho jednotiek potrebovali cisárske jednotky získať spoľahlivých zvedov. Generál Götz touto úlohou poveril Ľ. Štúra, ktorý 2. februára 1849 pricestoval do Banskej Bystrice aj s Mikulášom Dohnánym. Ľ. Štúr mal na sebe oblečený tmavomodrý „waffenrock“ so žlto - čiernou stužkou v gombíkovej dierke, sivé nohavice, na opasku mu visela šabľa. Hlavu mu pokrýval slovenský guľatý klobúk s bielo - modro - červenými pierkami. Časť cisárskych jednotiek odišla popoludní 2. februára smerom na Ružomberok, časť smerom na Brezno.

Ešte predtým sa 29. januára 1849 konalo ľudové zhromaždenie v Martine, ktoré malo dôležitý význam aj pre presnejšie formulovanie slovenských národných požiadaviek a vytýčenie cieľov druhej slovenskej výpravy na Slovensko. Na základe vyhlásenia všeobecného povstania všetkých mužov od 16. do 60. rokov, ktoré vydala turčianska národná rada, sa 30. a 31. januára 1849 hemžilo „v Turanoch a Sučanech na 5000 ľudí, starých, mladých, Židov, kresťanov, zemanov, nezemanov“. Nábor medzi dobrovoľníkov zaznamenal úspech popri Turci, v oblasti Myjavy a v Brezovej pod Bradlom, Liptove, aj v hornogemerskom mestečku Tisovec, kde podľa podmaršala Ramberga čakalo na zverbovanie až 1500 mladých mužov.

Reklama

Časť slovenských dobrovoľníkov pod Bloudkovým a Zachovým velením, spolu s určitými silami majora Henricha Trencka, potom postupovala cez Dolný Kubín do Liptovského Mikuláša, kde sa konalo ľudové zhromaždenie v podobnom duchu ako v Martine. Jeho výsledkom bolo postavenie 4 nových stotín dobrovoľníkov a formovanie ďalších. Odtiaľ cez Hybe, Východnú, Važec, Poprad pokračovala severná časť výpravy - celkovo 9 stotín slovenských dobrovoľníkov na Spiš, kde mala zaistiť zásobovanie Götzovej brigády pri jej postupe na Košice a zároveň pacifikovať tento košutovsky naladený kraj. Bloudek, ktorého sily sa rozrástli na 19 stotín po 90 mužoch, obsadil Levoču, Prešov a neskôr vystriedal cisárske vojská v Košiciach. Po spojení Götzovej a Jablonowského brigády vo februári 1849 prevzal velenie takto vzniknutej divízie podmaršal Juraj Ramberg.

Dobrovoľnícke zbory boli už v tom čase postavené formálne na roveň riadnemu vojsku a ustálila sa aj vnútorná organizácia. Jednotlivým stotinám velili poručíci, 4 stotinám tvoriacim prápor velili stotníci. Podliehali priamo hlavnému veliteľovi dobrovoľníckeho zboru Bloudkovi, ktorý dostal právo v prípade nutnosti vyzvať obyvateľstvo na vytvorenie domobrany. Zbor zostal v Košiciach do polovice marca, kde mal za úlohu chrániť Horné Uhorsko pred vpádom z juhu. No aby nebol odrezaný nastupujúcimi maďarskými silami, rozhodol ustúpiť do Prešova, kde mal Bloudek k dispozícii na 1000 mužov (5 stotín domobrany, 3 stotiny riadneho vojska, čatu strelcov a pol čaty ľahkej jazdy). Jeho situáciu veľmi zhoršovala nespokojnosť a vnútorný rozklad, ktorý sa začal šíriť v zbore a mal viacero príčin politickej, sociálnej, národnej i materiálnej povahy. Nábor dobrovoľníkov narážal na rôzne prekážky - roľníkov v zbore znepokojovali predstavy jarných prác, zásobovanie narážalo na stále väčšie ťažkosti, z domova prichádzali správy o administratívnych zásahoch miestnych úradov proti bývalým dobrovoľníkom a ich rodinným príslušníkom atď. Roztržky politickej a osobnej povahy v samotnom dôstojníckom zbore krízu ešte prehlbovali.

Za tejto vnútorne nepriaznivej situácie musel zbor čeliť silnému náporu výpravy maďarského vládneho komisára banskej oblasti Ľ. Benického, ktorý sa na Görgeiho rozkaz pokúsil vytlačiť cisárske oddiely a Bloudkov zbor zo Spiša. Dobrovoľnícke stotiny síce vyšli víťazne z niekoľkých menších zrážok a úspešne bránili Prešov, no pred príchodom maďarských posíl pri stále sa prehlbujúcom vnútornom rozklade v samostatnom zbore dal Bloudek 17. apríla 1849 rozkaz na ústup smerom k Sabinovu. V bitke o Prešov padlo 5 slovenských dobrovoľníkov, 11 bolo zranených a viacerí sa dostali do zajatia. S pomocou oddielov divízie cisárskeho veliteľa Antona Vogla síce ešte raz obsadil Prešov, ale čoskoro pred maďarským náporom ustúpil na západ. Rozklad v zbore vrcholil a medzi Bloudkom a slovenskými dôstojníkmi došlo k úplnej roztržke. Za danej situácie Bloudek nepokladal vojenskú účasť dobrovoľníckeho zboru v ďalších bojoch za perspektívnu. Určitú jej časť rozpustil, s ďalšou ustúpil cez Jablunkov do Sliezska, kde došlo i ku konečnej likvidácii pozostatkov zboru.

Zatiaľ druhá časť slovenských dobrovoľníkov pod vedením J. M. Hurbana a J. Bórika postupovala s oveľa menším úspechom pri nábore dobrovoľníkov cez Brezno, Pohronskú Polhoru a Tisovec. Pri Muráni došlo 26. februára 1849 k nečakanej zrážke s nepriateľom, pri ktorej sa maďarské oddiely dostali do tyla dobrovoľníkov a prinútili ich na chaotický ústup. Velitelia dostatočne nezabezpečili silnú strážnu službu a časť dobrovoľníkov sa rozišla po osade, čo sa im stalo osudným. Výsledok tejto bitky, z ktorej maďarské gardy vyšli víťazne najmä vďaka momentu prekvapenia a nedostatočnej vojenskej skúsenosti slovenských veliteľov, spôsobila v okolí na krátky čas poplach a ústup tejto časti dobrovoľníckej výpravy do Liptova. Ani nie v trojhodinovej bitke padlo 16 dobrovoľníkov, 38 bolo zranených a 60 sa dostalo do zajatia. Po čase však Bórik zjednotil roztratené sily a spojil sa s Bloudkovými stotinami na východnom Slovensku.

Druhý prúd slovenských dobrovoľníkov pod vojenským velením B. Janečka a politickým vodcovstvom M. M. Hodžu vyšiel z dejiska septembrovej výpravy - z myjavského kraja. Pôsobil pod hlavným velením cisárskeho podmaršala Baltazára Šimuniča, najmä na juhozápadnom a južnom Slovensku. Mal menej možností na samostatné účinkovanie a vykonávanie národnej a politickej agitácie najmä pre neprajné a podozrievavé stanovisko Šimuniča.

Janečkov zbor od začiatku pociťoval problémy súvisiace s nedokonalým a výzbrojou. Janeček pôvodne plánoval uskutočniť formálne odvody, a tak vybudovať 10 000 zbor, ale Šimunič to zakázal, obávajúc sa nespokojnosti, ktorú by takýto odvod vyvolal. Nemalú úlohu tu zrejme hraj aj strach z veľkej masy ozbrojeného ľudu a všeobecná nechuť Šimuniča k nevojenským ozbrojeným organizáciám. Janeček mal s náborom značné ťažkosti, nakoľko veľa dobrovoľníkov z myjavského kraja odišlo s Hurbanom v prvom prúde zimnej výpravy. Početnosť v oddieloch v prvej fáze výpravy pod jeho velením nikdy neprekročila cifru 600 mužov.

Jeho úlohou bolo spočiatku hliadkovať na ľavom brehu Váhu, potom na jeho oboch brehoch, vykonávať strážnu službu, získavať správy o pohyboch nepriateľa a hľadať spojenia s jednotkami generála Götza. Zúčastnil sa čiastočne aj na obliehaní Leopoldova. Časť dobrovoľníkov sa v polovici januára zúčastnila na krátkej výprave k Prievidzi a k Nitrianskemu Rudnu, kde nadviazali kontakt s Bloudkovými dobrovoľníkmi.

Významnú posilu získal Janeček príchodom slovenských národovcov J. Francisciho, Š. M. Daxnera a M. Bakulínyho k zboru, ktorí bol iba nedávno oslobodení z peštianskeho väzenia, ako aj stotinu L. Abaffyho, ktoré sa dovtedy zdržiavali na Myjave. Zbor sa rozrástol na 1000 ľudí, začlenených do 7 stotín. Výzbroj a výstroj však boli stále nedostatočné napriek nemalému úsiliu B. Janečka tento stav zlepšiť.

Po páde Leopoldova a predpokladanom odchode k Novým Zámkom a ku Komárnu, Šimunič uvažoval o rozpustení slovenského zboru. Iba po Hodžovom zdôvodnení, v ktorom poukázal najmä na jeho politický a historický význam pre Slovákov, súhlasil s jeho trvaním. Zbor reorganizovali, jeho počet znížili, čo však v konečnom dôsledku viedlo k jeho lepšiemu vyzbrojeniu. Napriek výslovnej žiadosti slovenských predstaviteľov poslať zbor na stredné Slovensko, jadro výpravy odvelili ku Komárnu. Janeček sa vzdal velenia, ktoré prevzal J. Francisci. Časti zboru boli na nejaký čas rozmiestnené aj v okolí Nitry a Trnavy. Vykonávali naďalej strážnu a spojovaciu službu, pri Komárne pomáhali pri obliehacích prácach a iba zriedkakedy sa zúčastnili na priamych bojových akciách.

V Áči, kde bol istý čas hlavný stan, J. Francisci vypracoval návrh cvičného poľného poriadku v slovenskom jazyku, s vysvetlením a popisom najdôležitejších povelov, hodností, názvov, pohybu a rozdelenia vojenských telies, práv a povinností vojakov a pod. Išlo o prvý pokus tohto druhu, ako i návrh základnej vojenskej terminológie. V dôsledku maďarskej ofenzívy koncom marca a v apríli 1849 a ústupu cisárskych vojsk od Komárna sa stiahol slovenský dobrovoľnícky zbor najprv do Bratislavy a odtiaľ do Skalice. Skalica sa potom stala nástupnou bázou poslednej, tretej, tzv. letnej výpravy slovenských dobrovoľníkov.

Literatura:
DANGL, Vojtech - SEGEŠ, Vladimír: Vojenské dejiny Slovenska. 3. zv. (1711 - 1914). Bratislava : MO SR, 1996.
DANGL, Vojtech: Bitky a bojiská v našich dejinách 2. Bratislava : Perfekt, 2007.
HOZA, Robert: Vojenská situácia v regióne Banskej Bystrice na prelome rokov 1848 - 1849 (december 1848 - február 1849). In: Vojenská história, roč. 8, 2004, č. 1.
RAPANT, Daniel: Slovenské povstanie roku 1848 - 49. Bratislava : SAV, 1956.
ŠKVARNA, Dušan: Slovenské dobrovoľnícke výpravy a mestská spoločnosť na Slovensku. In: Armáda, mesto, spoločnosť od 15. storočia do roku 1918. Zost. V. Dangl. - J. Varga. Bratislava : VHÚ, 2002.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více