Jakobínske hnutie v Uhorsku

Autor: Ján Kovačič 🕔︎︎ 👁︎ 29.689

Hnutie sa opieralo o demokratickú inteligenciu a z jej kruhov vyšla veľká väčšina účastníkov. Spomedzi 75 členov, odhalených policajným stopovaním, máme o 65 členoch obšírne údaje. Podľa toho sa organizovaní delili takto: 54 príslušníkov inteligencie, 9 veľkostatkárov a 2 meštiaci.

Nešľachtici a protestanti nemohli zastávať nijaký štátny, ani župný úrad a mohli sa umiestniť len v súkromných úradoch zemepánov, prijať mestský úrad alebo ísť za advokáta, lekára či profesora. Preto najvzdelanejších mužov krajiny nachádzame v službách magnátov. V hnutí sa zúčastnilo 5 súkromných tajomníkov magnátov a 2 súkromní vychovávatelia, ktorí boli tiež v službách magnátov. Až Jozef II. otvoril pre protestantov a nešľachticov úradnícku dráhu, avšak za Leopolda II. a za Františka I. túto možnosť znova stratili.

Reklama

V dobe Jozefa II. a Leopolda II. bola demokratická inteligencia úplne v zajatí ilúzie monarchistického demokratizmu. Za panovania Jozefa II. sa Hajnóczy stal podžupanom. Kazinczy sa stal škôldozorcom, Bacsányi komorným praktikantom.

Mnohí videli v protihabsburskom hnutí strednej šľachty len reakciu. Za panovania Leopolda II., keď hnutie strednej šľachty dosiahlo svoj vrchol, demokratická inteligencia nestála na jej strane. Každý z inej strany napádal feudálne a koloniálne Uhorsko, avšak nie vo vzájomnom spojenectve, ale v boji jeden proti druhému. Šľachta bojovala proti koloniálnemu postaveniu, demokrati proti feudalizmu a nedokázali sa vzájomne spojiť. Boj šľachty za nezávislosť slabol tým, že demokrati držali s kráľom, ktorý ich použil proti šľachte; boj demokratov proti feudalizmu slabol zasa preto, že od kráľa očakávali kapitalistickú premenu, v dôsledku čoho boli ich požiadavky veľmi mierne.

František II. pripravil krajinu i vnútropoliticky na intervenciu proti VFR. Všetko úsilie vlády sa takmer výlučne sústreďovalo na to, aby do krajiny neprenikli ideály VFR, a preto venovala tlači osobitnú pozornosť. Zostrila sa cenzúra a zhabali sa práce, ktoré ešte len nedávno vyšli za podpory Leopolda II. František II. dal vlastnoručne napísaným nariadením stopovať po Martinovicsovej práci Oratio pro Leopoldo. Zakrátko zakázali Hajnóczyho, MartinovicsoveLaczkovicsove práce. R. 1794 bol počet zakázaných kníh 4476. Z časopisu Magyar Kurii odstránili Szacsvaya a proti demokratom prebiehali štvanice. Bacsányiho prepustili zo zamestnania, Verseghyho dali zatknúť jeho vlastné cirkevné vrchnosti. Nešľachticov a nekatolíkov vylúčili z úradov. Takto stratil zamestnanie i HajnóczyKazinczy.

Demokrati a stredná šľachta znova stáli na 2 stranách barikád, lenže obrátene ako v dobe Jozefa II. a Leopolda II. Vtedy demokrati podporovali habsburského kráľa a stredná šľachta bojovala proti nemu; teraz ho podporovala stredná šľachta a demokrati bojovali proti nemu. Podporovali kráľa vtedy, keď sa proti nemu viedol rozsiahly útok, a postavili sa proti nemu vtedy, keď sa jeho postavenie uzavretím hanebnej dohody so šľachtou upevnilo. Odklon inteligencie doľava od monarchistického demokratizmu znamenal pre ňu izoláciu.

Jedným z najdôležitejších úsekov revolučného vývoja demokratov bol boj proti intervencii. Chápuc medzinárodné vzťahy revolučného boja, smelo vystúpili proti kontrarevolučnej vojne Habsburgovcov. Tento boj je najmarkantnejším bodom ich zápasov, ktorý dal ich hnutiu medzinárodný význam, pretože bránili proti kontrarevolučnej vojne vtedajšie stredisko pokroku, revolučné Francúzsko.

Jedným z najkrajších dokumentov odporu proti intervencii je Martinovicsov list cisárovi Františkovi, kde poukazoval na to, že vojna francúzskeho ľudu je spravodlivá, a preto zvíťazí, avšak intervencia monarchií je nespravodlivá, je to kontrarevolučná vojna, a preto utrpí porážku. Taktiež pohrozil Františkovi II., že ak neukončí vojnu, privedie ho to do vlastnej záhuby.

Republikánom bojujúcim proti intervencii, nechýbalo už veľa k tomu, aby nastúpili cestu tajného organizovania. Pôvodcom organizovania bol Ignác Martinovics. Ten vypracoval program organizácie, tzv. katechizmus. Začiatkom mája 1794 odcestoval do Pešti, aby začal s organizovaním. Pre vedenie hnutia získal 4 vedúcich: Szentmarjayho, Hajnóczyho, Laczkovicsa a neskoršie Sigraya. Hnutie vyvíjalo činnosť len 8 – 10 týždňov, lebo 23. júla 1794 zatkli Martinovicsa, ale aj za tento krátky čas získali viac ako 75 ľudí zo všetkých kútov krajiny. Hnutie získalo na svoju stranu vedúce osobnosti kultúrneho života, napr. básnici: Bacsányi, Verseghy, Szentjóby – Szabó, najlepší spisovatelia a vedci, František Kazinczy, ktorý sa zaslúžil o obrodu maďarského jazyka, i so svojím bratom, dejepisec Hajnóczy, prírodovedec a filozof Martinovics a pravdepodobne i Gregor Berzeviczy, ktorému sa podarilo vyhnúť odhaleniu. Ďalším známymi osobnosťami boli Pavol ŐzJozef Kraly. Patrila sem aj pokrokovo zmýšľajúca mládež; vieme o účasti 13 vysokoškolákov a žiakov v hnutí. U 49 príslušníkov poznáme vek, tridsiati mali pod 30 rokov, pätnásti pod 25 rokov.

Pre pochopenie hnutia sú najdôležitejšími dokladmi Martinovicsove katechizmy, a to Katechizmus tajnej spoločnosti uhorských reformátorovNáučná knižôčka pre človeka a občana. Základnými dokumentmi hnutia sú ešte Podmienky, ktoré sú potrebné občanovi, ktorý chce dosiahnuť sloboduOsoh, ktorý plynie z tejto obnovy. Založili 2 organizácie, a to Spoločnosť reformátorov ako tajnú stranu strednej šľachty a Spoločnosť slobody a rovnosti ako tajnú stranu radikálnych demokratov. Tým chceli vytvoriť spojenectvo medzi strednou šľachtou a ľudom. Ľud by boli zastupovali zrejme oni, jakobíni. Svoju vedúcu úlohu si chceli zaistiť tým, že zakiaľ členovia Spoločnosti slobody a rovnosti boli zároveň i členmi Spoločnosti reformátorov, zatiaľ sa reformátori nesmeli dozvedieť o druhej organizácii, ktorá viedla obe spoločnosti. Cieľom Spoločnosti reformátorov bolo odtrhnúť strednú šľachtu od vysokej šľachty a obrátiť ju, v spojenectve s ľudom proti Habsburgovcom. Po tomto víťazstve by novým povstaním zatlačili strednú šľachtu a moc by prevzali do svojich rúk. No zrejme nepochopili alebo nechceli pochopiť, že v tomto období stredná šľachta zostúpila z cesty pokroku tým, že uzavrela kompromis s Františkom II.

Reklama

Aby získali šľachtu, v Katechizme reformátorov prijali, že len šľachta môže mať neobmedzené vlastnícke právo, a prijali aj nezdaniteľnosť šľachty, a to s tým doplnkom, že nielen šľachta, ale nikto nebude platiť dane. Vytýčili požiadavku samostatného a nezávislého Uhorska. Chceli národnú armádu, národnú zahraničnú politiku, používanie národného jazyka, neobmedzený a slobodný rozvoj zahraničného a vnútorného obchodu. Požiadavkou republiky sa dostali ďalej od toho, čo sa uskutočnilo r. 1848. V tomto programe si vytýčili republiku nie ako protifeudálnu, ale ako dôsledne národnú požiadavku. Ich základný omyl však spočíval v tom, že kým republikanizmus bol skutočnosťou, vlastenectvo šľachty už bolo zmetené strachom pred FR. Podľa ich plánov by sa Uhorsko stalo nielen samostatným štátom, nielen republikou, ale federatívnou republikou tu žijúcich národností.

Žiadali ďalej ukončenie intervencie proti FR, uzavretie mieru s Francúzskom, slobodu tlače, bezplatné súdnictvo, podporu vedy a umenia. Čo však žiadali pre ľud, bolo oveľa menej, lebo chceli, aby to šľachta prijala. Poddaný nech je slobodným nájomcom bez pozemkov, ktorý platí za užívanie šľachtickej pôdy peniazmi v hotovosti, produktmi a robotou; pre každého žiadali ľudové zastupiteľstvo, avšak v krajinskom sneme o 2 komorách práve s toľkými šľachtickými, ako nešľachtickými zástupcami.

V druhom programe, v Náučnej knižôčke občana, v ktorej už nemuseli brať ohľad na strednú šľachtu, bojovali proti "3 bičom ľudstva", proti kráľovstvu, šľachte a duchovenstvu. Venovali tu veľkú pozornosť tomu, aby vyvrátili článok katechizmu, ktorý povolil vlastnícke právo jedine šľachte. Hlásali právo utlačovaných na revolúciu a s pátosom revolucionárov neporaziteľnosť ľudového povstania.

Kým v prvej etape národného boja proti Habsurgovcom počítali so strednou šľachtou, v druhej etape sa usilovali proti "potupnému systému feudalizmu" rozohniť pre boj roľníkov. Chceli roľnícke povstanie pod svojím vedením. Konkrétne požiadavky roľníctva však nevytýčili. Aby získali strednú šľachtu za spojenca, vedeli pre ňu postaviť – a to mimoriadne dômyselne konkrétny program, ale roľníkom okrem vlastníckeho práva a ľudového zastupiteľstva nevedeli nič iné poskytnúť.

Len v spise Úžitky nadhodili, že "odňatím veľkých majetkov sa pomáha chudobným", nerozviedli však, či sa to vzťahuje len na kráľovské a cirkevné majetky alebo na všetky majetky. V roľníckej otázke sa ich slabosť najviac ukazuje. K roľníctvu sa približovali preto, aby využili jeho revolučnú silu.

Podmienkach – organizačných smerniciach – upozorňovali, že treba získať "farárov, kazateľov a dedinských notárov", na ktorých mysleli pravdepodobne preto, že by v prípade povstania boli vodcami roľníkov. Je nepochybné, že hoci poznali dôležitosť roľníctva, nevedeli s ním vytvoriť spojenectvo. Martinovics priznal: "Pokiaľ by išlo o spravovanie krajiny v čase povstania, nebol som si celkom na čistom."

Celá organizácia bola príliš labilná, medzi členmi sa nevybudovali vzťahy, i Martinovics bol iba v korešpondenčnom styku s vedúcimi. Plánoval síce, že bude po nich dostávať pravidelné hlásenia, ale k tomu nedošlo. Ich organizačná práca sa vyčerpávala organizovaním členov a v spojitosti s tým rozširovaním katechizmov. Každý pribratý člen sa musel dôkladne naučiť katechizmus a získať 2 nových členov, ktorým katechizmus odovzdá.

Reklama

Spomedzi mnohých ťažkých a zložitých otázok republikánskeho hnutia najťažšie pochopiť osobu a politiku Martinovicsa. Ten bol totiž od r. 1791 do r. 1793 agentom kráľovskej tajnej služby. R. 1794, keď začal organizovať hnutie, síce už zanechal tajnú službu, avšak do tohto času pravidelne posielal hlásenia o rôznych pohyboch a do tejto činnosti zatiahol i Jána Laczkovicsa. Leopold II. zrejme potreboval Martinovicsa a ostatných reformátorov na to, aby popularizovali monarchiu v kruhoch nespokojencov, aby informovali o nálade, ktorá panovala v krajine, a použil ich na zabezpečenie svojho vplyvu medzi nešľachtickými triedami, aby ich hnutím zlomil odpor šľachty.

V júli 1794 sa začalo zatýkanie. František II. udusil hnutie v krvi. Martinovics po zatknutí prezradil mená ostatných členov a preto v krátkom čase zatkli a obžalovali 60 ľudí, z ktorých 20 odsúdili na smrť, 7 popravili, 2 priviedli k samovražde a 27 odsúdili na viacročné pevnostné väzenie. Zastavil sa i literárny život. Leopold Alexander v memorande, ktoré zaslal kráľovi, vypracoval celý systém reakčných, represívnych opatrení, aby sa aj naďalej posilňoval vplyv katolíckej cirkvi, aby sa úplne zrušilo vyučovanie roľníkov, aby sa urobila revízia celého školského systému a aby sa odstránili demokratickí profesori. 5 univerzitných profesorov prepustili, 2 vypovedali z Pešti. Zakázali ešte i Kantovo učenie s odôvodnením, že "...vzbudzuje neoprávnené pochybnosti a vedie ku skepticizmu."

Zoznam použitej literatúry:
KATÓ, Štefan: Jakobínske hnutie v Uhorsku. In: Pišút, M.: Kapitoly z uhorských dejín. Bratislava : Nakladateľstvo Slovenskej akadémie vied a umení, 1952, s. 151 – 199.
MATULA, Vladimír – VOZÁR, Jozef: Dejiny Slovenska. 2. zv. Bratislava : Veda, 1987. 856 s.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více