Civilizácia v tieni pyramíd II.

Autor : 🕔29.04.2008 📕9.212
Rozpočet tohoto webu pro rok 2017 : 85.000,- Kč / Příjmy doposud : 29.590,- Kč
♡ Chci přispět

Organizácia egyptského štátu sa v základných rysoch nelíšila od iných starovekých despocii. Hlavou štátu bol faraón. Toto pomenovanie je grécko-hebrejskou skomoleninou egyptského názvu panovníka per-aá, čo v preklade znamená „veľký dom“.

Faraón bol vtelením boha Hóra, chránený hlavnými bohyňami oboch častí Egypta. Postupne sa k označeniu panovníka pripájali ďalšie prívlastky a vznikla pomerne rozsiahla titulatúra. Panovník bol nositeľom všetkej moci, administratívnej, vojenskej, súdnej a náboženskej. Oporou jeho moci boli privilegované zložky spoločnosti. Prvou z nich bol administratívny aparát. Na čele celej štátnej administratívy stál od dôb 5. dynastie najvyšší úradník s titulom vezír (v egyptčine catej). Túto funkciu mohol zastávať člen kráľovskej dynastie, ale aj iný šikovný úradník, ktorý si získal faraónovu dôveru. Vezír bol predovšetkým najvyšším sudcom, najvyšším pokladníkom, dozorcom nad stavebnou činnosťou, ale aj veliteľom faraónovej armády.

Administratívny aparát sa skladal z pisárov, teda ľudí, ktorí vedeli písať a boli dostatočne vzdelaní pre potreby štátnej administratívy. Pod pojmom pisár sa skrývalo množstvo rôznych úradníkov. Boli to správcovia, finanční úradníci, technici, inžinieri, stavitelia a mnoho iných profesii.

Egyptský štát sa členil na 42 nómov, teda krajov, z toho 22 hornoegyptských a 20 dolnoegyptských. Tieto nómy spravovali faraónom poverení správcovia - nómarchovia. Okrem úradníkov patrili do privilegovanej vrstvy kňazi. Faraón bol nositeľom náboženskej moci, ktorú z jeho poverenia vykonávali v jednotlivých oblastiach kňazi. Zároveň boli správcami chrámov a chrámových majetkov, z čoho im plynulo nemalé bohatstvo a vplyv. Privilegovanú vrstvu dopĺňala armáda alebo lepšie povedané, dôstojníci a úradníci v armáde.

Široké vrstvy slobodného, ale neprivilegovaného obyvateľstva, tvorili roľníci a remeselníci. Roľníci sa venovali poľnohospodárskym prácam zhruba 8 mesiacov v roku. V období záplav, ktoré trvali od augusta do novembra, boli rozsiahle územia Egypta zatopené. V tomto období boli roľníci povolávaní na stavebné práce.

Financie štátu boli založené na naturálnom daňovom systéme. Peniaze sa dokázateľne razili až v neskorej dobe a používali sa len na vyplácanie gréckych žoldnierov. Aj platy úradníkov, remeselníkov a robotníkov sa realizovali v naturálnej forme.

Spoločenské vrstvy dopĺňali otroci, ktorých v Egypte nebolo mnoho. Jediným zdrojom otrokov boli vojenskí zajatci zajatí na vojenských výpravách. Výhradným vlastníkom otrokov bol spočiatku panovník, ktorý ich mohol darovať. V neskoršom období vlastnili otrokov aj súkromné osoby.

V období Starej ríše sa postupne sformovalo aj egyptské náboženstvo. Presné informácie o vývoji náboženských kultov nám chýbajú, pretože takmer všetky náboženské stavby boli zničené v chaose prvého prechodného obdobia. Egypťania verili v množstvo bohov. Časom sa počet kultov zvyšoval až ku konečnému počtu asi 2500 božstiev. V egyptskom náboženstve sa prelínali kultové, pohrebné a zádušné rituály.

Najvýraznejším rysom tohto náboženstva bol kult mŕtvych, prameniaci z viery v posmrtný život. Základným východiskom bola myšlienka, že duch zosnulého žije ďalej za predpokladu, že je zachovaná jeho telesná schránka. To dalo podnet k postupnému rozvoju mumifikácie. Tento rys egyptského náboženstva bol taký dôležitý, že sa v Egypte vytvorilo celé odvetvie služieb súvisiace so starostlivosťou o telá nebožtíkov.

Aj počiatky egyptskej literatúry môžeme hľadať v tomto období. Okrem náboženských textov, ktoré prevažovali, známe sú knihy prísloví a múdrych rád do života. Objavujú sa aj texty, ktoré by sme mohli považovať za odbornú literatúru v oblasti medicíny, matematiky, či ďalších vied.

V období dlhej existencie egyptskej civilizácie sa obdobia úspechov a rastu striedali s obdobiami úpadku. Tieto obdobia v egyptských dejinách nazývame prechodné obdobia.

Prvé prechodné obdobie sa začína po smrti Pjopeja II. Jeho dlhá a slabá vláda doviedla Egypt k postupnej decentralizácii ríše a úpadku ústrednej moci panovníka. Celú krajinu zachvátili obrovské sociálne nepokoje, počas ktorých bola rozvrátená celá štátna a spoločenská infraštruktúra. Vznikajúci chaos doviedol krajinu k hladomoru. Iba v oblasti okolo mesta Nennisovet (Herakleopolis) dokázali nomarchovia čeliť rozkladu. Po upevnení svojej moci dokonca rozšírili svoju vládu nad ďalšími časťami Egypta. Toto kráľovstvo s hlavným mestom Nennisovet predstavuje vládu 9. a 10. dynastie.

V južnej časti Egypta čoskoro vyrástla nenisovetským panovníkom tvrdá konkurencia. V meste Vesét sa tamojší monarchovia ukázali ako schopní vládcovia, vojaci či diplomati. Táto vesetská dynastia vládla súčasne s 10. dynastiou v meste Nennisovet. Manehto vo svojom zozname dynastii označuje vesetských panovníkov ako 11. dynastiu. Už piaty panovník vesetskej dynastie Mentuhotep II. (2060-2010 p n. l. ) bol natoľko silný, že začal otvorenú vojnu s Nennisovetom a porazil tamojšieho vládcu. Postupne zjednotil celý Egypt. Zjednotenie ríše panovníkom Mentuhotepom II. otvorilo novú kapitolu dejín Egypta, ktorú nazývame Stredná ríša.

Strednú ríšu tvorí v egyptských dejinách vláda druhej polovice 11. dynastie a celej 12. dynastie. Ako už bolo spomenuté, tvorcom Strednej ríše bol Mentuhotep II. Za jeho vlády bola obnovená centrálna moc. Mocensky znova ovládol Núbiu, ktorá sa počas krízy egyptského štátu vymanila spod jeho vplyvu. Nechal otvoriť nové obchodné cesty z Egypta do Puntu (Somálsko), odkiaľ Egypťania dovážali rôzne oleje, korenie a ďalšie komodity.

Upevňovanie štátu čakalo aj ďalších panovníkov. Veľa energie na obnovenie vplyvu Egypta vyvinuli Mentuhotepovi nasledovníci. V jeho diele pokračoval Amenemhet I. Tento panovník sa naozaj zaslúžil o rozkvet krajiny. Nemal kráľovský pôvod, ale bol vezírom svojho predchodcu. Založil nové hlavné mesto Ictovej, ktoré sa nachádzalo neďaleko starého mocenského centra Menoferu (Memfisu). Musel čeliť inváziám cudzích kmeňov. V oblasti Suezskej šije postavil reťaz pevností, čím zastavil prenikanie ázijských kočovníkov do blízkosti Egypta. Podobným spôsobom chránil Egypt aj pred kočovníkmi z Lýbie. Podnikol niekoľko výprav do Núbie. Zanechal po sebe predsunuté egyptské pevnosti až pri druhom katarakte na Níle. Tieto pevnosti pomáhali Egypťanom udržať Núbiu v pokoji.

V otcovej politike pokračoval jeho syn Senvosret I., ale predovšetkým najslávnejší panovník tohto obdobia Senvosret III. Sústavne musel neutralizovať hrozby z Lýbie a Núbie. Neváhal vo vzťahu k týmto oblastiam použiť ani najtvrdšie opatrenia. Naopak, ázijská hranica bola bezpečná a kľudná, takže týmto smerom sa uberali diplomatické a obchodné aktivity egyptského štátu.

Za vlády panovníkov 12. dynastie prudko vzrástol význam oblasti okolo Fajjúmskej oázy. Rozsiahle zavodňovacie, odvodňovacie i iné stavebné práce urobili z tejto oblasti poľnohospodársku základňu Egypta. Zaslúžil sa o to najmä Amenemhét III., ktorý venoval rozširovaniu poľnohospodárskej pôdy obrovské množstvo energie. Podarilo sa mu v tejto oblasti získať viac ako 10 tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy.

Úspechy panovníkov 12. dynastie obnovili kráľovskú prestíž. Kráľ sa znovu stal „dobrým bohom“ pre svoj ľud. Veľkú pozornosť venovali štátnemu aparátu najmä výberu vhodných kandidátov na nomarchov. Panovníci si uvedomovali dôležitosť kontroly úradníkov vo vzdialených nómoch. V tomto období boli funkcie nomarchov dedičné. Na dvory dedičných nomarchov boli dosadení kráľovskí kontrolóri, ktorý dohliadali na to, aby nomarchovia neukracovali panovníka o príjmy. Senvosret III. nakoniec inštitút dedičných nomarchov úplne zrušil. V tomto období tiež panovníci upevnili prechod moci na následníka. Už za svojho života faraón vyhlásil svojho nástupcu za spoluvladára. Toto opatrenie pomohlo stabilizovať politickú moc.

Rozdelenie spoločnosti sa nepatrne zmenilo. Vznikla akási stredná vrstva obyvateľstva, ktorú tvorili nižší úradníci a špecializovaní remeselníci. Do tejto skupiny patrili sochári, maliari, zlatníci a pod. Táto vrstva získala prístup k určitému majetku.

Zmeny postihli aj egyptské náboženstvo. Významný vplyv získal kult boha Amóna, dovtedy pomerne nepodstatného. V celom Egypte sa tiež uctieval boh Usíre, pán podsvetia.. Došlo k určitej demokratizácii náboženského kultu. Niektoré rituály, ktoré boli predtým určené iba panovníkom, sa rozšírili a boli prístupné všetkým skupinám obyvateľstva. Náboženské texty, ktoré zdobili iba panovnícke hrobky, sa nachádzajú aj na jednoduchých rakvách.

Panovníci si naďalej stavali pyramídy, ale už nie s takými gigantickými rozmermi. K hrobkám patrili aj zádušné chrámy. Iba Mentuhotep I. zvolil iný spôsob pochovania a nechal si vybudovať skalnú hrobku pri dnešnom Der el –Baharí. Tento spôsob neskôr využívali panovníci Novej ríše.

Úspešné obdobia znovu vystriedali zlé časy. Začiatkom 18. storočia p. n. l. sa začal pozvoľný úpadok Strednej ríše. Toto obdobie nazývame Druhé prechodné obdobie.

Kontinuita vlády nie je podľa písomných prameňov jednoznačná. Najdôveryhodnejší prameň, teda Manehtov zoznam panovníkov, uvádza, že na začiatku tejto éry vládla 13. dynastia. Jej moc bola postupne obmedzovaná a nakoniec vládli iba ako miestna dynastia v meste Ictovej. Počas vlády panovníkov tejto dynastie bola postupne rozložená centrálna moc. Definitívny úder egyptskému štátu uštedrili kmene, ktoré sa do Egypta prisťahovali z Ázie. Súhrne sa tieto kmene označujú ako Hyksósovia.. Je to samozrejme pomenovanie, ktoré dali prichádzajúcim dobyvateľom Egypťania. V preklade toto pomenovanie znamená vládcovia cudzích púštnych krajín. Mali semitský pôvod, postupne prešli oblasťami Sýrie a Palestíny, až zakotvili v Egypte.

Hyksósovia sa začali usádzať vo východných častiach delty Nílu a postupne zaberali jeden nóm za druhým. Bol to proces, ktorý prebiehal pozvoľne niekoľko desiatok rokov, zväčša metódou infiltrácie egyptského územia. Na strane Egypťanov neexistovala žiadna sila, ktorá by sa dokázala dlhodobo postaviť tejto postupnej expanzii. Keď Hyksósovia obsadili Mennofer, ostatné hornoegyptské nómy sa im podriadili a platili im tribút. Núbia sa osamostatnila a vytvorila vlastný štát. Obdobie nadvlády Hyksósov vypĺňala 15. dynastia (vláda veľkých Hyksósov) a 16. dynastia (vláda malých Hyksósov).

Hyksóska nadvláda nepriniesla Egyptu iba negatíva. Dobyvatelia priniesli nové znalosti, ktoré obohatili egyptskú civilizáciu. Egypťania prevzali také novinky, ako používanie koní či vojnových vozov. Ich výzbroj obohatili bronzové meče a aj dvojité luky s veľkým dostrelom. Samotní Hyksósovia sa postupne poegyptštili. Prijali egyptské náboženstvo a kultúru. Hyksósky vpád a nadvláda zároveň poučili Egypťanov, že nie sú izolovaní a musia venovať v budúcnosti neustálu pozornosť oblastiam Blízkeho východu.

Zdroj:
Hrych, E.: Velká kniha vládců starověku, Praha 2002
Löwe, G.: ABC Antiky, Praha 2005
Pečírka, J.: Dejiny pravěku a starověku, Praha 1988
O'Connel, R.: Duše meče, Praha 2002
Glassner, J.J.: Mezopotámia, Praha 2004
Autor : 🕔29.04.2008 📕9.212

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Poslední komentáře