Sato sa narodil v prefecture Yamagata, roku 1913 ukončuje štúdium na Imperiálnej vojenskej akadémii a v 1921 Armádne štábne kolégium.
Ako plukovník v roku 1938 velí 75. pluku pechoty v bitve Lake Khasan. Jeho pluk odvážnym nočným útokom vytláča sovietske sily zo sporného kopca.
V roku 1939, kedy sa udial incident Nomonhan a po jeho menovaní generál majorom, Sato velí 2. sektorovej jednotke 8. hraničnej posádkovej jednotky (Hailar) pod velením gen. Michitaro Komatsubara.
Ako generál poručík dostáva pod svoje velenie 31. divíziu, od jeje aktivácie v marci 1943. Divízia pod jeho velením dostáva za úlohu konštrukčné práce v Thajsku, kým v septembri 1943 neni divízii nariadený presun do Burmy, kde sa zaraďuje pod 15. armádu.
Pôsobenie v Burme a operácia U-Go
Spolu s divíziou sa účastní operácie U-Go a má za úlohu so svojou divíziou útočiť na IV zbor v Imphale. plán bol osobne vypracovaný a presadený velitelom 15. armádyMutaguchim a presadený za pomoci ministra vojny Hideki Tojo.
Plán bol vyslať 31. divíziu (zahrňujúcu 58., 124., 138. pluk pechoty a 31. pluk horského delostrelectva) obsadiť Kohimu a odrezať ju od Imphalu, a následne pokračovať smerom na Dimapur. Sato nebol nadšený týmto plánom, nakoľko okrem iného videl jeho riziká a velmi malú šancu na úspech. Údajne jedného dňa povedal svojmu štábu, že pravdepodobne idú na istú smrť.
Sato považoval spolu s ostatnými staršími dôstojníkmi veliteľa 15. armádyMutaguchiho za obmedzeného a tvrdohlavého. Je zlé vzťahy z nadriadeným pramenily z minulosti, kedy počiatkom 30 rokov stáli na opačných straných stretu frakcií Toseiha a Kodoha v rámci armády. Sato bol presvedčený že tu je treba hľadať príčinu ich zlého vzťahu.
V polovici mája sú Satove jednotky vyhladovené a Sato začína mať názor, že Mutaguchi a velenie 15. armády sa nezaoberajú situáciou jeho jednotiek. K tomuto dospieva po tom, ako v apríly dostáva rôzne zmetočné a protichodné rozkazy.
Kéď zlyhal v polovici apríla hlavný útok na Imphal, Mutaguchi požadoval, aby sa 31. divízia alebo časti zapojili do útoku na Imphal zo severu a to v čase, keď zároveň žiadal aby divízia bojovala a udržala Kohimu.
Sato bol názoru že jeho divízia je posúvaná hore, dolu bez vlastného plánovania a rozmyslu. Okrem iného sa domnieval, že velenie 15. armády manipuluje zásobovanie divízie v jej neprospech. Následne nariaďuje svojim jednotkám ústup, aby sa zachovala ich bojová sila, čo však Britom umožňuje znovu obsadiť Kohimský hrebeň.
25.5. Sato oznamuje veleniu 15. armády, že 1.6. ustúpi, ak jeho divízia nedostane zásoby. 31.5. jednotky opúšťajú svoje postavenie na severe v rozpore s Mutaguchiho rozkazom držať pozíciu. Po ignorovaní rozkazov Mutaguchiho po niekolko ďalších týždňov je Sato 7.7.1944 vystriedaný vo velení 31. divízie.
Sato odmietol výzvu spáchať seppuku a požiadal o vojenský súd, aby očistil svoje meno a aby verejne poukázal na nekompetentnosť Mutaguchiho. Ale nestalo sa tak, vďaka zásahu veliteľa Burmskej zóny armády gen. por. Masakazu Kawabe, ktorého doktori prehlásili, že Sato utrpel vážne mentálne poruchy z bojov a neni schopný postaviť sa pred súd, 23.11.1944 odchádza do výslužby.
Sato bol znovu povoloaný toho istáho roku do služby a pridelený k veleniu 16. armády z ktorej sa nasledovne v 1945 stala Armáda severovýchodnej zóny.
Po kapitulácii Japonska, Sato neúnavne pomáhal preživším členom svojho bývalého velenia, ako aj sa aktívne zapojil do práce skupiny veteránov a pomohol pri vytvorení pamätníkov padlým v kampani v Imphale v Matsuyama, Ehime a v Shonai, Yamagata.
Velenie 15. armády zľava do prava, predný rad gen. por. Genzo Yanagida, veliteľ 33. divízie, General Shinichi Tanaka, veliteľ 18. divízie, General Mutaguchi, veliteľ 15. armády, gen. por. Sukezo Matsuyama, veliteľ 56. divízie a gen. por. Kotoku Sato, veliteľ 31. divízie.
