URL : https://www.valka.cz/Saron-Ariel-t76238#504651
Verze : 1
Ariel Šaron (hebrejsky אריאל שרון, rodným menom Ariel Scheinermann, prezývaný Arik) sa narodil bieloruským židovským rodičom 27.02.1928 v mošave Kfar Malal pri meste Drom ha-Šaron. Ako 14 ročný sa pridal k mládežníckej polovojenskej organitácii Gadna a stal sa jej inštruktorom. Neskôr sa stáva členom Hagany. Počas vojny o nezávislosť najprv velil čate v brigáde Alexandroni, neskôr bol povýšený na veliteľa roty. V bitke o Latrun je zranený. Zraneného Šarona nájde na bojisku Jakov Bugin a odnesie ho do bezpečia. Zo zranení sa lieči v nemocnici Hadassa v Tel Avive. Po vyliečení na žiadosť veliteľa brigády Alexandroni Benziona Friedena ostáva v armáde a stáva sa veliteľom prieskumnej roty brigády Golani. V roku 1950 je vycvičený na velenie pluku. V roku 1951 sa stáva spravodajským dôstojníkom na štábe Severného veliteľstva. V roku 1952 si berie v armáde voľno a odchádza študovať históriu na Hebrejskú univerzitu v Jeruzaleme. V tom čase je vymenovaný za veliteľa záložného pluku Jeruzalemskej brigády.
V roku 1953 vytvoril Jednotku 101. Po rozpustení jednotky sa v roku 1954 stáva veliteľom 890. výsadkového práporu. V roku 1956 počas suezskej vojny velí Jednotke 202, s ktorou obsadí priesmyk Mitla a potom aj letisko v Atúre na Sinajskom poloostrove. V rokoch 1953-1955 velil svojim mužom v týchto operáciách: - Operácia Shoshana - Operácia Black Arrow - Operácia Elkayam - Operácia Egged - Operácia Olive Leaves - Operácia Volcano - Operácia Gulliver (מבצע גוליבר) - Operácia Lulav (מבצע לולב)
V rámci kariérneho rastu ho odoslali v roku 1957 na ročné štúdium na vojenskej akadémii v Kimberly (podľa iných zdrojov v Camberley ?) vo Veľkej Británii. Po návrate do Izraela sa stáva vedúcim oddelenia pechotného výcviku. Pre nedostatok dôveryhodnosti zo strany nadriadených sa však stáva veliteľom pechotnej výcvikovej školy. V rovnakom čase začal študovať právo na univerzite v Tel Avive, ktoré dokončil v roku 1962. Po troch rokoch velenia škole začína študovať doktrínu tankových vojsk. Po ukončení štúdia sa stáva veliteľom rezervnej obrnenej brigády.
Za zbytočné straty v priesmyku Mitla, mal na niekoľko rokov pozastavený postup. To sa však zmenilo po vymenovaní Jicchaka Rabina za náčelníka Generálneho štábu IDF v roku 1964 začal postupovať v kariére, v roku 1964-1965 bol náčelníkom štábu Severného veliteľstva IDF. V roku 1966 obdržal hodnosť Tat Aluf (brigádny generál) a stal sa náčelníkom školského oddelenia na Generálnom štábe IDF. Svoju vojenskú kariéru ukončil v hodnosti Aluf (generálmajor).
Počas Šesťdňovej vojny v hodnosti brigádneho generála velil 38. obrnenej divízii (pozostávajúcej z 14. obrnenej brigády, 99. pešej brigády, 80. výsadkovej brigády, 214. delostreleckého pluku a 226. tankového práporu), podliehajúcej Južnému veliteľstvu IDF. V roku 1969 sa stáva veliteľom Južného veliteľstva IDF. V auguste 1973 odišiel z armády do dôchodku, ale počas Jomkipurskej vojny bol 6.10.1973 opäť povolaný na výkon vojenskej služby a dostal velenie 143. obrnenej divízie (143th Reserved Division ?), s ktorou prekročil Suezský prieplav v priestore Veľkého horkého jazera a zamieril k mestu Ismailia. Z vojenskej služby bol uvoľnený začiatkom roka 1974.
Po odchode do dôchodku vstúpil do strany Likud. Vo voľbách v novembri 1973 získal kreslo v parlamente, o rok neskôr však na miesto rezignoval. Od júna 1975 do marca 1976 sa stáva poradcom premiéra Jicchaka Rabina. Stal sa ministom poľnohospodárstva (20.6.1977-1981), 5.8.1981 sa stal ministrom obrany. Tak ako vojenské úspechy urobili zo Šarona národného hrdinu a umožnili mu vstup do politiky, tak jeho rozhodnutie spustiť operáciu Mier pre Galileu a hlavne nezabrániť masakre v libanonských mestských častiach Sabra a Šatíla v roku 1982, z neho vykresali symbol zlyhaní izraelskej politiky a armády. Po Sabre a Šatíle a po tom, čo Kahanova komisia označila Šarona za nepriameho vinníka masakry, prišiel pád. Šaron rezignoval a hlavne vo svete a v niektorých médiách dostal nálepku vojnového štváča, ak nie priamo zločinca. Nikdy sa jej nezbavil. V skutočnosti však masaker rozpútal bez Šaronovho vedomia veliteľ kresťanskej falangy ako pomstu za smrť libanonského premiéra Bašira Džamaila (Gemayel). Džamail bol kresťan a podieľal sa na príprave historickej mierovej zmluvy medzi Izraelom a Libanonom. Palestínci sa však v snahe akýmkoľvek spôsobom zabrániť podpisu tej zmluvy uchýlili k jeho vražde. Preto počas vyhľadávania skrývajúcich sa palestínskych bojovníkov v Sabre a Šatíle nariadil veliteľ falangy Hubajk vykonať masaker na civilistoch. Správa z vyšetrovania Kahanovej komisie však obsahuje niekoľko nespochybniteľných dôkazov, ktoré zodpovednosť a vinu za masaker dávajú na plecia veliteľa Falangy. Šaron nevydal príkaz na vykonanie zásahu, pretože nemal nad činnosťou Falangy žiadnu rozhodovaciu právomoc, bol iba veliteľom (de iure) okupačnej armády. Vydal však súhlas s vykonaním zásahu, ktorý okrem iného obsahoval aj rámec, v ktorom bude izraelská armáda považovať zásah za adekvátny. Ten umožňoval iba elimináciu technického zabezpečenia a personálu teroristických organizácií. Hubajk, veliteľ Falangy, však nerešpektoval žiaden z týchto pokynov, podľa výpovedí priamych svedkov z okolia veliteľa bol práve on tým, kto prikázal svojim jednotkám v rozpore z pokynmi Ariela Šarona vykonávať masové vraždenie. V rokoch 1984-1990 bol ministrom priemyslu a obchodu, v rokoch 1990-1992 ministrom bytovej výstavby. V rokoch 1990-1992 bol v Knessete členom výboru pre zahraničné záležitosti a obranu a predseda výboru dohliadajúceho na židovskú imigráciu zo Sovietskeho zväzu. V tom čase sa neúspešne pokúsil nahradiť Jicchaka Šamira v čele strany Likud. V rokoch 1996-1998 vo vláde Benjamina Netanjahua bol ministrom národnej infraštruktúry a ministrom zahraničných vecí (1998-1999). V roku 2000 bol obvinený, že spôsobil palestínsku intifádu návštevou okolia mešity Al-Aksá, izraelská vláda však neskôr uviedla, že katalyzátorom násilia sa stalo rokovanie v Camp Davide 25.7.2000, na ktorom sa zúčastnili Ehud Barak, Jásir Arafat a Bill Clinton.
Vo februári 2001 sa stáva premiérom Izraela. V roku 2003 schválil plán tzv. Road Map for Peace a otvoril dialóg s Mahmúdom Abbásom. V roku 2005 sa jastrab Šaron, ako ho označovali liberálne médiá, rozhodol jednostranne stiahnuť z pásma Gazy, formálne ku 11.9.2005, zachoval však kontrolu jeho pobrežia a vzdušného priestoru. Srdcervúce sťahovanie židovských osadníkov, často Šaronových voličov, znemanalo jeho roztržku s osadníckym hnutím aj revoltu v jeho strane Likud. Stranu opúšťa 21.11.2005.
Po opustení Likudu preto vytvára stranu Kadima, do ktorej naverboval aj svojho dlhoročného rivala, labouristu Šimona Peresa. 18.12.2005 dostal Šaron prvú mozgovú mŕtvicu. Na krátky čas sa pozbieral, ale už 4. januára 2006 prišla ďalšia masívna mozgová príhoda a Šaron bol odvtedy v kóme.
Bol dvakrát ženatý a mal troch synov. Jeho prvá manželka Margalit zahynula pri autonehode v roku 1962. Rok po smrti prvej manželky sa oženil so sestrou svojej ženy – Lily, s ktorou mali dvoch synov – Omriho a Gilada. V roku 1967 jeho syn z prvého manželstva Gur sa nešťastne postrelil pri hre s kamarátom s jeho starou brokovnicou a na následky zranenia zomrel. Manželka Lily zomrela v roku 2000 na rakovinu.
Ariel Šaron zomrel 11.1.2014 o 14. hodine na zlyhanie srdca v nemocnici Chaim Sheba Medical Center v Tel HaShomer pri Ramat Gan. Jeho telo bude pochované na rodinnej farme v Negevskej púšti vedľa jeho manželky Lily.
URL : https://www.valka.cz/Saron-Ariel-t76238#504682
Verze : 0
Přidejte se k nám
Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady.
Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.