Main Menu
User Menu

SS - H. L. Hunley (1863)

     
Název:
Name:
H. L. Hunley
Originální název:
Original Name:
H. L. Hunley
Kategorie:
Category:
ponorný člun
Kódové označení:
Pennant Number:
-
Loděnice:
Builder:
Mobile, AL, C.S.A.
Založení kýlu:
Laid Down:
dd.mm.1863
Spuštění na vodu:
Launched:
dd.07.1863
Uvedení do služby:
Commissioned:
17.02.1864
Vyřazení ze služby:
Decommissioned:
17.02.1864 potopena / sunk
Potopené lodě:
Sunk Ships:
17.02.1864 USS Housatonic
Velitel:
Commander:
17.02.1864-17.02.1864 Lieutenant George E. Dixon
Jednotka:
Unit:
DD.MM.RRRR-DD.MM.RRRR
Posádka:
Crew:
Lieutenant George E. Dixon
Frank Collins
Joseph F. Ridgaway
James A. Wicks
Arnold Becker
Corporal J. F. Carlsen
C. Lumpkin
Miller
Technické údaje:
Technical Data:
 
Standardní výtlak:
Standard Displacement:
6,8 t
Plný výtlak:
Full Load Displacement:
-
Výtlak pod hladinou:
Submerged Displacement:
? t
Délka:
Length:
12,04 m
Šířka:
Beam:
1,17 m
Ponor:
Draught:
? m
Pohon:
Propulsion:
 
Typ:
Type:
ručně poháněný lodní šroub
Výkon:
Power: (kW/hp)
? kW při ? ot/min
Šrouby:
Propellers:
1
Zásoba paliva:
Fuel Load:
-
Výkony:
Performance:
 
Rychlost na hladině:
Surfaced Speed:
7,4 km/h
Rychlost pod hladinou:
Submerged Speed:
? km/h
Dosah na hladině:
Surfaced Range:
? km při rychlosti ? km/h
Dosah pod hladinou:
Submerged Range:
? km při rychlosti ? km/h
Maximální hloubka ponoření:
Maximum Depth:
? m
Výzbroj a vybavení:
Armament and Equipment:
 
Výzbroj:
Armament:
tyčové torpédo s náloží cca 40kg prachu
Vybavení:
Equipment:
?
Uživatelské státy:
User States:
korzár Konfederovaných států amerických
Poznámka:
Note:
První úspěšně bojově použitá ponorka. Krátce po úspěšném útoku se ponorka potopila. Celá posádka zahynula. Vrak byl koncem minulého století nalezen a vyzdvižen.
Zdroje:
Sources:
https://www.hunley.org/ ; https://www.history.navy.mil/ ; https://www.wikipedia.org/




upravil: FiBe (20-MAR-2015
URL : https://www.valka.cz/SS-H-L-Hunley-1863-t11518#36838Verze : 0
Príbeh H.L.Hunley



17.február 1864, približne 5 míľ juhovýchodne od Sullivanovho ostrova, Charleston. Hodinky ukazovali niečo po 21:00 hodine keď poručík George Dixon zhasol fosforovú lampu, na krátku chvíľu sa poobzeral a potom sa cez úzky prielez spustil do tmavých útrob svojho plavidla. Poklop sa zavrel s kovovým buchotom, okolo trupu zabublal vzduch unikajúci zo záťažových nádrží a a nad úzkym plavidlom sa pomaly zavrela voda. Ani poručík Dixon, a ani nikdo z jeho posádky netušili, že bude trvať dlhých 136 rokov kým sa ich loď opätovne dostane na hladinu Atlantického oceána.



V zime roku 1861 sa 11 štátov oddelilo od Spojených Štátov Amerických,a niekoľko mesiacov na to vypukla občianska vojna. Južné štáty Konfederácie sa ocitli v nelichotivej situácii, pretože väčšina priemyselnej a teda aj zbrojárskej výroby ostala na severe. Južné štáty boli zamerané na poľnohospodárstvo a strojárenská výroba bola sporadická.
Po vypuknutí bol juh odkázaný na dovoz zo zámoria, čo sa úspešne darilo eliminovať flotile Federácie, ktorej lode uzatvorili okolo južných prístavov pevnú obruč blokády, ktorá sa len ťažko prerážala. Pre nedostatok plavidiel sa Konfederácia obrátila na súkromné osoby, a do boja vyrazili plavidlá vo vlastníctve radových občanov, ktoré získavali za každú potopenú loď Federácie bohatú odmenu. Vzhľadom na nedostatok vlastných bojových jednotiek a arzenálu bola konfederačná vláda prístupná rôznym experimentom, ktoré by boli za bežných okolností zmetené zo stola jedným slovom. Výsledkom podobného vývoja sa stala aj ukoristená fregata Federácie USS Merrimack ktorú južania ukoristili pri dobytí prístavu Gosport vo Virginii. Fregata bola prestavaná na nepoznania, premenovaná na CSS Virginia a 9.marca 1862 zviedla v Charlestonskej zátoke súboj s podobne revolučne postaveným USS Monitor, ktorý vošiel do dejín ako prvá bitka pancierových lodí.


Oveľa odvážnejšie plány však spojili dvoch južanov v lete roku 1861. Horace Lawson Hunley bol vo svojich 37 rokoch veľmi úspešným mužom. Advokát a majiteľ rozsiahlych plantáží v okolí New Orleans, známy a obľúbený vo vyšších vrstvách americkej spoločnosti vo svojom vnútri túžil vytvoriť niečo, čo by zanechalo stopu v histórii na dlhé roky. Zapálený vlastenec a muž s veľkou predvídavosťou - mesiac pred rozpadom Únie mal vo svojom zápisníku zoznam štátov, ktoré sa podľa neho odtrhnú, a okrem štátu Delaware sa trafil na 100%.
John McClintock pôvodom z Cincinnati bol majiteľom malej strojníckej dielne, mal talent, vynikajúce nápady, ale nemal peniaze. Jeho vlastenecké cítenie bolo nízke a vytváranie nových vecí bolo pre neho výzvou a cestou k získani peňazí súčasne. Na začiatku vojny bol ako 23 ročný kapitánom parníka na Mississippi a neskôr si otvoril spolu s Baxterom Watsonom dielňu na výrobu manometrov.
V lete 1861 sa týto traja muži spojili a rozhodli sa skonštruovať plavidlo schopné plavby pod vodou, a čo viac, schopné pod vodou napadnúť a potopiť plavidlo protivníka.
Ako základ použili starý železný lodný kotol zo stenami hrubými 1,5 cm. Loď mala dlĺžku 10,3 metra, výčku a šírku 1,2 metra. Mala posádku 3 ľudí z ktorých dvaja mali sediac tvárou v tvár pomocou kľuky poháňať lodnú skrutku, zatiaľ čo tretí – kapitán, mal stáť vo veliteľskej veži vybavenej priezormi a pomocou systémú lám a káblov mal ovládať smer plavby a hĺbku.
Výzbrojou mala byť vlečná mína vybavená dotykovým detonátorom. Loď bola pomenovaná Pioneer, a na vodu bola spustená vo februári 1862, teda mesiac pred prvou bitkou pancierových lodí.


Skúšaná bola na jazere Lake Portchartrain neďaleko New Orleansu. Dokázala sa úspešne ponoriť aj vynoriť, vďaka svojej hmotnost 4 ton dokázala vyvinúť rýchlosť maixmálne 2 uzlov, vo vode však bola nestabilná. Nadšený konštruktéri však aj napriek problémom požiadali o korzársku licenciu a Pioneer sa stal oficiálne prvou ponorkou slúžiacou v ozbrojených zložkách. Nič to však nebolo platné a tesne pred pádom New Orleansu musel byť Pioneer potopený, pretože neexistovala žiadna možnosť ako ho zachrániť.
Hunley, McClintock a Watson utiekli do prístavného mesta Mobile s odhodlaním postaviť nové a lepšie plavidlo ako bol Pioneer. V máji 1862 sa dohodli na spolupráci zo strojníckou dielňou Thomasa Parka a Thomasa Lyonsa v centre Mobile. Medzi pracovníkmi dielne boli v tom čase aj Wiliam Alexander a George E. Dixon. Ani jeden z nich netušil, že vo chvíli keď vstúpil Hunley dovnútra, vstúpil spolu s ním dovnútra aj ich osud.
Pri konštrukcii nového plavidla boli zúročené všetky skúsenost a poznatky z prvého Pioneera. Podobne použili ako základ starý železný kotol. Loď mala dĺžku 10,9 metra, výšku 1,2 metra, ale šírku len 0,9 metra kvôli zníženiu odporu. Tak ako Pioneer bola vybavená hĺbkovými kormidlami, ale navyše pribudli záťažové nádrže, do ktorých mohla byť napustená respektíve vypumpovaná voda, čím sa zjednodušilo ponáranie a vynáranie. Aj keď McClintock venoval veľa času a peňazí na vývoj malého elektromotora, ponorka musela byť nakoniec vybavená znova len ľudským pohonom, pričom sa však počet mužov za kľukami zvýšil na štyroch. Nová ponorka predbežne nazvaná Pioneer II. Sa začala stavať v lete roku 1862 a na vodu bola spustená o niekoľko mesiacov už s menom American Diver.



Z dôvodu utajenia bola posádka vybraná spomedzi ľudí, ktorý pracovali na jej stavbe. To samozrejme najviac potešilo Alexandra a Dixona. Alexander bol vo veku 25 rokov veľmi talentovaným a zručným strojárom. Pôvodne narukoval k delostrelcom, ale neskôr jeho nadriadený rozhodli, že bude lepšie keď svoj talent uplatní v dielni.
Dixon, nedávno povýšený na podporučíka bol na začiatku vojny zranený v bitke pri Shilohu. Jeho ľavé stehno zasiahla protivníkova guľka, ale ako zázrakom sa zastavila na 20 dolárovej minci, ktorú nosil ako talizman od svojej milej Queenie Bennetovej. Po zásahu mu ostalo bolestivé krívanie, a preto bol preložený do zázemia.
Skúšky prebiehali úspešne, ponorka sa dokázala vynoriť a ponoriť oveľa rýchlejšie ako jej predchodca a rýchlosť sa zvýšila o 2 uzle. Problémom bola Mobilská zátoka, ktorá bola plytká na to, aby mohli podplávať bezpečne popod nejakú loď, takže reálne možnosti boli neoverené. Krst ohňom sa uskutočnil 14.februára 1863. O ôsmej hodine večer vyrazila ponorka smerom k blokádnemu loďstvu, vlečúca za sebou mínu na konci 30 metrového lana. Od pevnosti Fort Morgan smerovali k ostrovu Sand Island, kde sa mali vynoriť, vybrať vhodný cieľ a zaútočiť. Keď sa však vynorili zistili, že sa ocitli ďaleko od ostrova aj blokádnych lodí, a priamo v strede silného prúdu, ktorý ich ťahal na šíre more. Ďalšie minúty po odrezaní míny boli ich najdlhšie, keď šialene točili kľukami, aby sa vymanili zo silného prúdu a dostali sa naspäť, čo sa im aj podarilo.


Pri druhom pokuse boli opatrnejší a rozhodli sa ponorku zavliecť inou loďou čo najbližšie k blokádnej flotile, a až tam nalodiť posádku a pokúsiť sa o útok. Bohužiaľ v daný deň bičovala vodu silná búrka a pri vlečení sa stalo to čo bolo neodvratné. Hunley, McClintock a posádka ponorky sa držali na palube vlečného plavidla a sledovali svoj výtvor poskakujúci na konci dlhého lana. Čo sa stalo, nik nevie – isté je len to, že American Diver v jednu chvíľu zmizol a už ho viac nikto, nikdy nevidel.



Hoci bol Hunley a McClintock otrasený stratou druhého plavidla, neváhali ani chvíľu a hneď sa pustili do konštrukcie tretieho plavidla.
Opäť boli využité všetky nové získané poznatky, a navyše, nová loď bola od základu stavaná ako ponorka. Hunley už pociťoval nedostatok financií, preto tentoraz pristúpil k predaju podielov z ponorky ešte pred jej dokončením, a dve tretiny boli financované ďalšími štyrmi spoločníkmi.
Trup lode bol dlhý 12,16 metra, vysoký 1,2 metra a široký 1,06 metra, čo malo posádke ôsmich mužov poskytnúť väčšie pohodlie. Bol zložený z oceľových plátov, ktoré boli prinitované na železnú kostru a z vonkajšej strany vybrúsené pre čo najmenší odpor. Dve veliteľské veže, vpredu a vzadu boli vybavené sklenenými priezormi, Ďalší bol v prednom poklope a navyša na hornej strane trupu boli dve rady priezorov pre osvetlenie vnútra plavidla. Opäť bola použitá na pohon ľudská sila pomocou vyskúšaného systému kľúk, na ponor slúžili hĺbkové kormidlá a záťažové nádrže, pribudol ortuťový hĺbkomer, ochrana lodnej skrutky proti rastlinám a lanám, na čele bolo umiestnené borovicové rahno, ktoré malo upozorniť posádku na podvodnú prekážku, a revolučným bol systém výmeny vzduchu pomocou dvoch trubíc, ktoré boli umiestnené v skrini za prednou vežou. Na kýle bolo zospodu upevnených množstvo olovených záťaží, ktoré mohli byť zvnútra uvoľnené jednoduchým otočením skrutiek v tvare T. Loď bola spustená na vodu v júli 1863 a pomenovaná bola H.L.Hunley.



kresba ponorky Hunley maliara C.W.Chapmana z decembra 1863 bola dlhé roky považovaná za nevierohodnú a značne prikrášlenú, v skutočnosti je veľmi presná


Stavitelia sa do novej lode zamilovali. H.L.Hunley bola tým, čo chceli skonštruovať už na začiatku. Prvé skúšky dopadli na výbornú. Pri skúšobnej plavbe H.L.Hunley podplávala vyradenú loď vlečúc za sebou nárazovú mínu. Niekoľko minút po výbuchu sa vynorila ďaleko od lode a jej veliteľ sledoval z otvorenej veže, ako staré plavidlo mizne pod vodou. Bolo rozhodnuté.
H.L.Hunley bola naložená na vlak, patrične zamaskovaná a prevezená do Charlestonu, kde dorazlia 15.augusta 1863. Spolu s ňou cestoval len McClintock a Gus Whitney, jeden z podielníkov ponorky. Hunley, Alexander a Dixon zostali v Mobile.
V Charlestone strávil McClintock prvé augustové týždne zostavovaním novej posádky, a skúšobnými plavbami. Po opadnutí prvého nadšenia z novej zbrane začalo byť obliehané velenie južanov netrpezlivé a nabádalo McClintocka k útoku na lode Federácie blokujúce prístav. McClintock však bol opatrný a nechcel loď vystaviť zbytočnému riskovaniu s neskúsenou posádkou. Situácia zašla tak ďaleko, že 23.augusta bol zaslaný na hlavné veliteľstvo južnej armády list, v ktorom bolo uvedené, že loď momentálne neposkytuje zo súčasným velením Konfederácii žiadnu službu. Whitneyovi sa ešte podarilo prehovoriť veliteľstvo prísľubom skorého útoku, ale po ďalšom týždni nečinnosti pohár trpezlivost pretiekol a ponorka bola zabavená. Veliteľom Charlestonu bo generál Beauregard, ktorý C.L.Hunley hneď obsadil posádkou dobrovoľníkov s úlohou čím skôr zaútočiť. McClintock, znechutený a zneuctený postojom veliteľstva upozorňoval, že na perfektné ovládanie plavidla je nutné dlhšia doba, a varoval pred nebezpečenstvom predčasnej akcie novej posádky. Keďže jeho rady a názory neboli brané v úvahu McClintock opustil Charleston a svoje dielo už nikdy viac neuvidel.



Novým veliteľom H.L.Hunley sa stal poručík John Payne, a už po niekoľkých dňoch skúšok ohlásil pripravenosť k akcii.
V sobotu 29.augusta C.L.Hunley vyrážala na ďalšiu plavbu zo svojho kotviska vo Fort Johnsone. Poručík Payne práve zliezal predným poklopom, zatiaľ čo zvyšok posádky už sedel na svojich miestach. Práve vtedy však okolo plnou parou preplávala loď Etiwan. Rozbiehajúca sa vlna za kormou Etiwanu zasiahla H.L.Hunley, prevalila sa cez ňu a časť vody natiekla dovnútra ešte stále otvorenou prednou vežou. Koniec bol rýchly. H.L.Hunley bola celkovo nestabilná a k jej ponoreniu stačilo len málo záťaže navyše. Z potápajúcej sa lode sa podarilo uniknúť len Paynovi, poručíkovi Charlesovi Haskerovi, ktorý sedel na lavičke hneď za veliteľom a teda najbližšie k poklopu a ešte jednému mužovi, ktorý sedel najbližšie k zadnému poklopu. H.L.Hunley spočinula na dne Charlestonského prístavu v hĺbke 13 metrov spolu s piatimi mužmi posádky, ktorý zahynuli strašnou smrťou utopením v tmavom a desivo malom trupe bez akejkoľvek možnosti záchrany.


Niekoľko dní po potopení dorazil do Charlestonu Horace Hunley, ktorý namiesto očakávanej radosti nad úspešnou akciou našiel ponurnú atmosféru nad stratou plavidla a predovšetkým piatich námorníkov. Vedel že ponorka je dobrá, vedel, že jej skazu zapríčinilo neopatrné a neodborné zachádzanie a vedel, že ponorka je nepoškodená, a že je možné ju zachrániť. Poslal Beauregardovi list, v ktorom ho žiadal o vrátenie ponorky s tým, že po jej vyzdvihnutí ju sám obsadí posádkou a zaútočí na plavidlá križujúce pred prístavom
Po týždni bola ponorka znova na brehu a do vnútra bol poslaný nešťastník s pílkou a nožom, ktorý musel nafúknuté telá námorníkov rozrezať na kusy, pretože inak by ich nedostali von. Hunley vedel kde nájde šikovnú posádku a hneď telegrafoval do Mobilu. Onedlho pricestovala skupina šiestich mužov, ktorý pracovali na stavbe lode. Pôvodne mal byť medzi nimi aj Wiliam Alexander, ale v deň odchodu z Mobile ho požiadal syn majiteľa dielne Thomas Park, aby si s ním vymenil miesto. Alexander sa už čoskoro dozvedel, že mu tým zachránil život.
Stačilo niekoľko skúšobných plavieb, a Hunley bol presvedčený, že svoju loď dokonale ovláda. Podľahol tak podobným dojmom ako poručík Payne. Veril v svoje schopnosti a tak isto v schopnosti Mobilskej posádky nehovoriac už o plavidle, ktoré považoval priam za zázračne dokonalé. Výsledkom podobných sebaistých úvah mohlo byť len ďalšie nešťastie.
Ráno, 15.októbra 1863 bolo upršané, a natoľko hmlisté, že nebolo možné rozoznať ani lode blízko pobrežia. Všade vládlo ticho, pretože blokádne lode výnimočne mesto neostreľovali.
Hunley sa rozhodol predviesť vlastnosti lode niekoľkým zvedavcom na pobreží a posádkam zakotvených lodí. Nasmeroval ponorku ku kotviacemu plavidlu Indian Chief s úmyslom podplávať ho, a vynoriť sa na druhej strane. Na ponorke sa zavreli poklopy a po chvíli sa začala ponárať. Miesto elegantného ponorenia takmer bez stopy, tentoraz však za sebou zanechala zvírenú vodu, ktorou na hladinu vyskakovali veľké vzduchové bubliny.
Prizerajúcim námorníkom bolo jasné o čo ide a aj keď v kútiku duše dúfali v zázrak vedeli, že ponorka sa už nevynorí.


16.októbra bola správa o nešťastí uverejnená v miestnych novinách a ešte v ten deň telegraficky dorazila do Mobile. Alexander a Dixon boli zdesení, ale veľmi rýchlo sa rozhodli. Vedeli, že ponorka bude opätovne vyzdvihnutá a chceli byť pri tom. Chceli pochovať svojich priateľov, ale predovšetkým chceli znova uschopniť ponorku, pretože stále verili v jej kvality.
Počasie nedovoľovalo vyzdvihnúť ponorku tri týždne od jej potopenia, preto stále zotrvávala v hĺbke 18 metrov, kde ju našli poptápači tri dni po potopení. Až 7.novembra sa ju podarilo dostať na hladinu a dopraviť do doku v Mount Pleasant .
Po otvorení lode sa im naskytol príšerný pohľad. Telá posádky boli pokrútené v hrôzostrašných polohách, niektorý držali v rukách sviečky, Hunley a Park boli každý vo svojej veži, pričom v každej ostal pri potopení vzduch, ktorý oddialil ich smrť o niekoľko minút počas ktorých mohli rozmýšľaťnad tým, kde urobili chybu až kým sa neudusili. Skrutky v tvare T na dne lode boli všetky pootáčané, ako sa snažila posádka odľahčiť odhodením závaží, ale ventil na prednej nádrží bol otvorený. Bol to ventil, ktorý mal uzavrieť Hunley a nikto nevie, či si uvedomil, že je otvorený vo chvíľach, keď zbesilo pumpoval, aby vytlačil vodu z nádrže.
A znova bola na rade špinavá práca s čistením ponorky.
Beauregard bol skalopevne rozhodnutý, že už nedovolí nikomu vyplávať na lodi, ktorú už po miestnych hostincoch nevolali inak ako „Kočovná truhla“. Dixonovu žiadosť o umožnenie naverbovania novej posádky bol rozhodnutý zamietnuť, avšak škrt cez rozpočet mu spravila návšteva prezidenta Konfederácie Jeffersona Davisa. Ten len čo sa dozvedel o existencii H.L.Hunley, okamžite ju použil vo svojom prejave ako nejakú tajnú zbraň s pomocou ktorej porazí severanov, aj keby všetky iné možnosti zlyhali.
Beauregard bol pritlačený k múru a vcelku ľahko rezignoval, pričom si dal len jednu podmienku. H.L.Hunley musí byť vybavená rahnom s náložou ako používali lode David, a musí útočiť na hladine.



nákres H.L.Hunley podľa Williama Alexandera


Trvalo takmer mesiac, kúm bola H.L.Hunley uvedená do pôvodného stavu. Naverbovanie posádky bolo podstatne kratšie, pretože Dixon s Alexandrom na rovinu povedali aká drina posádku čaká a aký môže byť jej koniec. Námorníci dôverovali mladému poručíkovi a jeho priateľovi, takže problémom bolo skôr záujemcu odmietnuť.
Tri mesiace Dixon s Alexandrom nemilosrdne drilovali novú posádku. Takmer každý deň vyrážali na more. Nové kotvisko bolo na severnom pobreží Sullivanovho ostrova, pri Marshallovej batérii v prielive oproti Long Islandu. Počas každodennej cesty za ponorkou sa posádka presúvala na dohľad a dostrel blokádnych lodí, výhodou však bola bezprostredná blízkosť otvoreného mora ako aj možnosť sledovania pohybu protivníkových plavidiel.
Jedného januárového dňa v roku 1864, po vykonaní množstva plavieb sa Dixon rozhodol posádku a plavidlo vyskúšať na doraz. Priamo oproti svojmu kotvisku sa ponorili a nechali loď dosadnúť na dno. Dixon chcel vedieť, ako dlho dokážu zostať ponorený, pretože po predpokladanom útoku rátal s tým, že počká na ďalší príliv, nakoľko prekonanie prúdov pri odlive bolo takmer nemožné. Dohoda bola jasná – všetci budú nehybne sedieť na svojich miestach, a akonáhle niekto bude mať pocit, že už to nevydrží, na prvé slovo sa vynoria. Dixon predpokladal, že vydržia približne pol hodinu, čo bol čas aký vydržali vnútri horieť sviečky. Po tridsiatich minútach sviečky pomaly zablikali a zhasli. Dovnútra prúdilo už iba mdlé svetlo cez priezory na vrchu plavidla. Samozrejme, že nikto nechcel byť tým, kto sa ohlási prvý, a tak všetci mlčky sedeli a ticho len sem tam narušoval zvuk kvapkajúcej vody.
Minúty plynuli nekonečne pomaly a posádka uzavretá v kovovom valci stratila pojem o čase. Vzduch bol čím ďalej tým ťažší, a všetci muži zrejme v tej istej chvíli usúdili, že už dlhšie nevydržia. „Hore !!!“ vykríkli všetci muži ako jeden a začali krútiť hriadeľou, zatiaľ čo Dixon a Alexander zbesilo pumpovali vodu zo záťažových nádrží. Prova ponorky sa pomaly odlepila od morského dna, avšak korma ostala uväznená na bahnistom dne. Alexander okamžite usúdil, že chyba je v pumpe. Sviečky už dávno nesvietili a takmer potme sa vrhol k pumpe a len popamäti ju začal rozoberať. Zložil uzáver, vyčistil pumpu od chuchvalca chalúh a znova ju zložil. Tentoraz už fungovala správne. Aj korma sa zdvihla z morského dna a ponorka plnou rýchlosťou stúpala k hladine. Len čo sa ponorka vynorila, okamžite vyleteli dohora oba poklopy a dovnútra prúdil čerstvý vzduch, zatiaľ čo muži vo vnútri neveriacky pozerali na seba a ďakovali bohu za to, že sa znova narodili. A to všetko vďaka Alexandrovej zručnosti.
Vonku bola už tma. C.L.Hunley s posádkou vydržala pod vodou neuvriteľných dve a pol hodiny, zatiaľ čo na brehu sa medzitým bleskovo šírila správa, že „Kočovná truhla“ si vyžiadala ďalšie obete.
V tých dňoch, keď už čakali len na vhodné počasie, ich nepríjemne prekvapila správa o Alexandrovom prevelení. Juh neustále prehrával, a Alexander bol povolaný do Alabamy, aby skonštruoval pre armádu nové rýchlopalné delo. Počas jeho neprítomnosti si obaja neustále písali, pričom Dixon informoval Alexandra o všetkých novinkách týkajúcich sa ponorky a jej očakávanej misie.


17.februára pred siedmou hodinou večer sa posádka poručíka Dixona nalodila na C.L.Hunley, a hnaná odlivom Atlantického oceána sa vydala na svoju schôdzku s dejinami.
Na dlhom rahne pred trupom lode bola pripevnená 40 kg ťažká nálož odpaľovaná pomocou oceľového lanka, ktoré sa bude odvíjať z bubna upevneného na ponorke, až kým v bezpečnej vzdialenosti nevytrhne poistku a neprivedie nálož k výbuchu.
Cieľ ponorky je zhruba 6,5 kilometra od pobrežia a je ním nová, viac ako 60 metrov dlhá, trojsťažňová fregata s parným pohonom USS Housatonic.
Na severanskej fregate bol kľud. Väčšina posádky, vrátane dôstojníkov už ležala vo svojich kójach, vonku boli len hliadky, náležite vybavené teplými vecami, pretože teplota už klesala k bodu mrazu. O 20:40 jeden z námorníkov spozoroval vec podobajúcu sa veľkému brvnu plávajúcu asi dve lodné dĺžky od boku fregaty. Okamžite to hlásil nadriadenému dôstojníkovi, ktorý to však nepovažoval za nič podozrivé. Súčasne s nimi si však podivnú vec na inom mieste paluby všimol aj zástupca kapitána. Ten neváhal ani sekundu, a okamžite dal povel k plnému spätnému chodu. Bolo však už neskoro. H.L.Hunley mierila presne pod zadný sťažeň USS Housatonic. Posádka medzitým spustila zúrivú paľbu, avšak ponorka bola tak blízko a mala taký nízky profil, že nemohli použiť ani jedno z lodných diel, preto pálili len z ručných zbraní. Málokto z posádky fregaty začul tupé buchnutie a pocítilo ľahký náraz, keď rahno H.L.Hunley narazilo do boku USS Housatonic. Ponorka na niekoľko sekúnd zastala a jediným znakom života bolo strašidelné svetlo prenikajúce von z priezorov oboch veží a svetlíkov na trupe. Po chvíli začala H.L.Hunley cúvať pričom z cievky na jej trupe sa odvíjalo tenké lanko vedúce k náloži na boku USS Housatonic. Keď bola 20-25 metrov ďaleko svet posádky Housatonicu explodoval. Obrovská sila výbuchu obnažila konštrukciu lode na pravoboku kormy a vpustila príval morskej vody do jej útrob. Loď sa doslova nadvihla z hladiny, potom sa zvalila na ľavý bok a behom piatich minút sa potopila. Našťastie pre posádku kotvila nad plytčinou, takže paluba sa ocitla len päť metrov pod vodou a nad ňu trčali všetky tri sťažne v lanoví ktorých sa zachránila väčšina posádky. Zahynulo len 5 mužov.
Na brehu južanský vojaci sotva postrehli zmätok, ktorý zavládol na mori. Zvuky streľby a explózie pohltil sviežy morský vietor, takže jediné čo zahliadli bolo pár zábleskov.
Vedeli, že H.L.Hunley je na mori, ale žiadny z nich nepredpokladal, že by mohla dosiahnuť úspech. Plnili však rozkaz, ktorý mali nariadený. Dixon bol totiž dohodnutý s vojakmi na pláži, že keď zahliadnu signál jeho fosforovej lampy rozložia na brehu veľký oheň pre uľahčenie návratu lode. Preto teraz po zhliadnutí zábleskov prikladali do ohňa nachystané palivo, a len niekoľký si všimli, že medzi svetelnými signálmi severanských lodí sa skutočne objavilo niekoľko zábleskov Dixonovej lampy. Nik z nich vtedy netušil, že to bolo posledné doložené pozorovanie H.L.Hunley na najbližších 131 rokov.


Trup ponorky H.L.Hunley sa dostal nad vodu opätovne 8.augusta o 8.hodine a 39.minúte ráno. To sa však už písal rok 2000!!! Trup ponorky bol uložený na špeciálnych pásoch naplnených rýchlotvrtdnúcim materiálom pripevnených k špeciálnej kovovej konštrukcii vytvorenej okolo celého trupu ku ktorej boli pripútané laná plávajúceho žeriavu Karlissa B.
Ponorka sa vynorila za hlasných ovácií stoviek divákov, ktorý na plavidlách všetkého druhu sledovali cestu plavidla, ktoré strávilo na dne oceána dlhých 136 rokov. Žeriav ju opatrne preniesol na transportnú loď, ktorá ju prepravila do Charlestonu, po prúde rieky Cooper River až do Pier Julietu do špeciálneho laboratória postaveného špeciálne pre tento účel. Tam bola opatrne uložená do nádrže o veľkosti železničného vagóna v ktorej ju mali skúmať vedci a archeológovia.


18.februára 1864 bol v Charlestone deň ako každý iný. Na Sullivanovom ostrove vládol pokoj. Miestna posádka sa vôbec nevzrušovala nad tým, že H.L.Hunley sa ešte nevrátila. Viackrát sa stalo, že bola preč tak dlho, alebo, že zamierila rovno do prístavu. V diaľke nad obzorom síce trčali sťažne severanskej korvety z brehu však nik nemohol rozoznať, že trup je pod vodou a nie za obzorom. Až v priebehu dňa začalo pátranie po ponorke a jej posádke a Beauregard sa dozvedel o zmiznutí až na druhý deň. Bola to správa, ktorú s obavami očakával, a nezostalo mu nič iné len vzdať hold poručíkovi Dixonovi a jeho posádke.
O tom, čo vlastne H.L.Hunley dokázala sa povstalci dozvedeli až o týždeň, keď zajali unionistický čln aj s posádkou. Správa o potopení USS Housatonic ich poriadne šokovala a vliala do ich duší štipku nádeje. Už však bolo neskoro. Propaganda sa síce snažila vytvoriť dojem obratu vo vojne, v novinách sa písalo o úspešnom návrate ponorky, flotila Federácie dokonca stiahla svoju flotilu ďalej od brehu, skutočnosť však bola iná. Vďaka pomalému šíreniu správ sa William Alexander dozvedel o útoku až o niekoľko týždňov. Bol neskutočne sklamaný z toho, že sa ho nemohol zúčastniť, ale čoskoro si všimol, že v novinách sa vôbec nepíše o posádke H.L.Hunley.
17.februára 1865 presne rok po útoku Hunley Charleston padol. O dva mesiace Únia dobyla Richmond a 9.dubna kapituloval generál R.E.Lee s armádou Severnej Virgínie. Americká občianska vojna skončila.


V nasledujúcich desaťročiach boli striedavo oživované spomienky na historickú udalosť, väčšinou však len novinármi dychtiacimi za senzáciami. Podľa niektorých sa H.L.Hunley nikdy nepotopila a uskutočnila ďalšie úspešné útoky, v ďalších sa pisatelia osobne stretli s poručíkom Dixonom a v jednej z roku 1870 bol popísaný nález vraku Hunley vedľa Housatonicu s tým, že cez okienka bolo možné vidieť kostry posádky.
Prvá seriózny pokus bol podniknutý ešte počas vojny v novembri 1864, keď vláda Únie nariadila preskúmať vrak Housatonicu pričom chcela zistiť či je loď možné vyzdvihnúť. Popri tom sa potápači pokúšali nájsť vrak H.L.Hunley. Neúspešne. Ďalšie expedície prichádzali jedna za druhou - väčšinou však išlo o štátne zákazky na čistenie plavebných kanálov a odstraňovanie vrakov už známych lodí, pričom prípadný nález Hunley by bol len bonusom.
Roku 1879 bola zahájená výstavba prístavných hrádzí, ktoré mali zabrániť pohybu piesku po dne plavebných kanálov s následnou nutnosťou bagrovania. Práce boli skončené v roku 1890. Predpokladané priestor potopenia H.L.Hunley, ktorý bol doteraz pokojnou plytčinou sa zmenil na miesto silného morského prúdenia.
Na začiatku 20.storočia už správy o Hunley prešli do ríše bájií a mýtov.
Naslovo vzatý odborníci tvrdili, že loď sa potopila až 6 krát, počet námorníkov ktorý s ňou išli na dno a zahynuli dosiahol čísla okolo 50.


V júli 1902 však ako keby sa čas vrátil o skoro polstoročie späť. V novinách New Orleans Picayune vyšiel článok "Skutočný príbeh podmorského člna Konfederácie" Autor článku mal nesporne najlepšie a najpresnejšie informácie. Ich pôvodcom bol totiž Wiliam Alexander. Ten Alexander, ktorý slúžil na H.L.Hunley, ako prvý dôstojník a odišiel z jej paluby 2 týždne pred útokom, a ktorý teraz pracoval ako elektrotechnik v Mobile a chcel uviesť na pravú mieru bludy objavujúce sa v novinách. Verejnosť sa tak dozvedela pravdivý príbeh, aj keď spomienky už skoro po 40 rokoch vybledli. Alexander popísal stavbu plavidla, jeho skúšky, dokonca vyhotovil náčrt ponorky, ktorý bol odvtedy braný ako viac menej presný. Jeho článok zase na chvíľu vzbudil pozornosť verejnosti, ktorá však po krátkom čase opätovne opadla. Prišla Prvá svetová vojne, onedlho Druhá a na Hunley sa zabudlo.Po vypuknutí studenej vojny sa Charleston stal základňou ponoriek, a nasledovníci C.L.Hunley denne plávali nad svojím predkom bez toho, aby o tom vedeli.
V roku 1957 skúmali vody v okolí Hunley vojenské mínolovky v rámci vojenského cvičenia, a sonarom zachytili anomáliu na morskom dne. Námornictvo však neprejavilo dostatok nadšenia a prípadné ďalšie skúmanie odložilo na neurčito.


V roku 1970 vyrazila Hunley hľadať expedícia E.L.Spenceho. Márne však brázdila vody v okolí Sullivanovho ostrova a končila úplným fiaskom.
O necelého pol roka neskôr v novembri 1970 bol Spence náhodným pasažierom na rybárskej lodi Josepha Porcelliho Miss Inah. Pri vyzdvihovaní klietok na lososy sa jedna z nich zachytila na morskom dne. Porcelli sa práve chystal pascu odrezať, ako sa to bežne robilo, keď sa Spence ponúkol, že ju pôjde uvoľniť. Po ponorení k morskému dnu našiel pascu zachytenú na predmete dlhom asi šesť metrov, z väčšej časti zanesenom pieskom, avšak jednoznačne kovovom. Po vynorení natešene začal vykrikovať, že našiel Hunley. Jeho radosť však bola predčasná. Viac krát sa mu už nikdy nepodarilo tajomný predmet nájsť, a dlhých 30 rokov presviedčal svet, že on je objaviteľom Hunley. Svoj nárok dokonca podal na federálny súd – prípad však nikdy nebol prejednávaný.
Svojou neústupnusťou však spôsobil to, že na ponorku sa nezabudlo, a možno práve tomu môžeme vďačiť za to, že sa nakoniec našla.


V roku 1980 sa vydáva Hunley hľadať Clive Cussler. Bývalý zamestnanec reklamnej spoločnosti, neskôr majiteľ obchodu s potapačskými potrebami a hlavne úspešný spisovateľ, ktorý na príbehoch Dirka Pitta zarobil milióny. Od roku 1977 sa venoval pátraniu po slávnych vrakoch a o tri roky neskôr sa jeho cieľom stala H.L.Hunley. Prvá expedícia dopadla úplným fiaskom, o rok sa vrátil do Charlestonu znova, a znova neúspešne.


Prešlo dlhých 13 rokov a Cussler sa ukázal v okolí Sullivanovho ostrova opäť. Koncom leta sa začalo ďalšie pátranie. Tentoraz sa expedícia skladala z dvoch častí, prvú tvoril Cussler a jeho kapitál, druhú tvorila vládna organizácia venujúca sa hľadaniu a záchrane historických predmetov SCIAA (South Carolina Institute of Archeology and Anthropology) Zamestnancom organizácie bol aj Angličan Mark Newell. Expedícia však skončila totálnym krachom. Obidve zúčastnené strany nejavili ochotu spolupracovať, pátranie bolo plné omylov a nedorozumení, ktoré v niektorých chvílach prerástli až v osobné invektívy. Cussler sklamaný z tretieho neúspechu sa stiahol, avšak dohodol sa s dvojicou svojich potápačov Ralphom Wilbanksom a Wessom Hallom, že nenápadne budú po ponorke stále pátrať, samozrejme na Cusslerove náklady. 2.mája 1995 si prizvali na pomoc Harryho Peccorelliho,ktorý patril k potápačom SCIAA počas spoločnej expedície. Zo sebou mali mapu expedície, na ktorej boli zaznačené všetky podozrivé anomálie zistené prístrojmi.
3.mája 1995 sa najprv ponorili na mieste, o ktorom si mysleli, že by mohlo byť to pravé. Nebolo. Namiesto ponorky našli zvyšky starého lodného navijaka. Potom sa rozhodli ísť rad za radom po všetkých miestach. Najprv zamierili k objektu číslo 1., ktorý bol pomerne ďaleko až za USS Housatonic a ktorému dávali najmenšiu pravdepodobnosť.
Vo chvíli keď sa Hall vynoril z vody bol Wilbanks na palube lode. Hall vypľul náustok trubice a lakonicky prehlásil „Je to Hunley. Je to ona. Nič iné to nemôže byť.“
Jej objavenie malo ohromný ohlas, na celom pobreží Spojených Štátov, vo vnútrozemí a tak isto aj na celom svete. To, že tak dlho odolávala pátračom spôsobil jednoduchý fakt. Všetci čo ju hľadali, pátrali medzi vrakom Housatonicu a pobrežím. Nikoho nenapadlo hľadať ju na strane otvoreného mora, pretože všetci predpokladali, že po úspešnom útoku zamierila priamo domov.


Mark Newell zúril a snažil sa dokázať porušenie dohody o spoločnom hľadaní, o slovo sa prihlásil aj Lee Spence, neustále tvrdiac, že Hunley objavil on. Cussler na všetko reagoval blahosklonne a 11.mája 1995 ponúkol médiám videozáznam potopenej H.L.Hunley. Jedinou vecou, ktorú neprezradil bola poloha vraku. Podmienkou na zverejnenie polohy bol komplexný a uskutočniteľný plán na vyzdvihnutie Hunley, zaručujúci jej bezpečnú prepravu do bezpečných útrob vedeckých laboratórií. Čas však pracoval proti nim. Ponorku dlho ukrytú pred pôsobením kombinácie kyslíka a vody počas viacnásobného odhrabávania nemilosrdne začala pokrývať hrdza.
Po dlhom zvažovaní sa nakoniec rozhodli pre spôsob vyzdvihnutia pomocou popruhov napĺňaných špeciálnou rýchlotuhnucou penou. Pred a za trupom Hunley boli do dna oceánu ukotvené betónové valce, na ne sa umiestnila špeciálna konštrukcia z ktorej viseli popruhy. Pod predkom Hunley sa potom odhrabali nánosy v takej miere, aby tam bolo nožné umiestniť prvý pás a naplniť ho rýchlotuhnúcou penou. Takýmto postupom sa prešlo na koniec plavidla, ktoré od tej chvíle viselo na oceľovej konštrukcii, bez toho, aby sa zmenila jeho poloha.
Ešte pred osadením valcov však prišiel problém. Potápači totiž našli rahno o ktorom vedci predpokladali, že už neexistuje. Rahno bolo 5 metrov dlhé, a doteraz bolo upevnené k predku Hunley mohutnou skrutkou. Spolu s rahnom však Hunley merala cez 17 metrov a zamýšľaný spôsob sa tým javil ako nepoužiteľný. Celý týždeň sa vedci snažili nájsť spôsob ako problém vyriešiť a pomaly sa zmierovali s tým, že budú musieť rahno odrezať. A vtedy im poradil hlanvný konzervátor, Francúz Paul Merdikian. Zástup vedcov sa až červenal od hanby, keď potápač vyzbrojený nástrčkovým kľúčom zostúpil na dno a skrutku jednoducho odkrútil !!! Po 136 rokoch pod vodou!!! Skrutku síce museli odrezať, pretože neprešla otvorom v trupe Hunley, ale 5.júna 2000 sa rahno stalo prvou vecou stratenej ponorky, ktorá sa dostala nad hladinu.
6.augusta bol úspešne upevnený posledný popruh a 8.augusta 2000 o 8:39 ráno sa trup Hunley vynoril z vôd Atlantiku.
Po uložení ponorky v nádrži nasledovalo obdobie nekonečného merania a čistenia trupu, pričom vedci celý čas rozmýšľali ako sa dostať do útrob ponorky zaplavených nánosmi bahna, bez toho, aby vnútri spôsobili vážne škody. Nemali totiž ani poňatia o tom ako vyzerá interiér Hunley. Jedinými dochovanými informáciami boli správy Wiliama Alexandra, tie však boli veľmi sporné, nakoľko už jeho nákres ponorky sa ukázali z väčšej miery nepresnými. Ponorka celkovo šokovala odborníkov svojím neskutočne hydrodynamickým tvarom, kvalitným remeselným spracovaním a celkovou koncepciou. Dlhé roky prevažoval názor, že ide o plavidlo postavené v chvate a z núdzových materiálov, dávalo sa skorej za pravdu Alexandrovým nákresom, pričom obraz konfederačného maliara C.W.Chapmana, ktorý si ponorku naskicoval v decembri 1863 bol považovaný za nepresný a umelo prikrášlený. V skutočnosti sa ukazovalo, že práve Chapmanova maľba sa najviac približovala realite.



H.L.Hunley je vyzdvihovaná z mora 8.augusta 2000



Až po šiestich mesiacoch v laboratóriu sa vedci odhodlali uvoľniť jeden z bočných plátov na trupe ponorky. Utroby C.L.Hunley boli až po vrch zaplnené hustým lepkavým bahnom a tam niekde vpredu ležali pred archeológmi pozostatky hrdinskej posádky. Postupne boli odstránené ďalšie pláty a Hunley konečne začala vydávať svoje tajomstvá. Najprv boli nájdené desiatky predmetov dennej potreby, gombíky, fajky, vreckové nože, poľné fľaše, peňaženka, malá sklenená fľaštička s olejovitou tekutinou a ďalšie veci. Postupne ako sa prepracovávali hlbšie zisťovali aj technické detaily plavidla. Senzačným objavom bol nález niekoľkých malých stalaktitov na strope ponorky, ktoré dokazovali, že dlhé roky bolo vnútro ponorky suché, pretože stalaktity vznikajú len na vzduchu.


Koncom marca, boli objavené prvé telesné pozostatky. A prišlo ďalšie prekvapenie. Kostrové pozostatky posádky boli v neskutočne dobrom stave, boli nájdené aj maličké kostičky, ktoré sa ani pri podstatne mladších nálezoch nenachádzajú, a v útrobách lebiek bolo dokonca nájdené tkanivo. Podľa polohy kostier, keď každý muž vlastne ostal na svojom mieste, usudzovali, že ich koniec bol tichý a pokojný.
Pod prednou veliteľskou vežou bola nájdená aj slávna fosforová lampa, ktorú Dixon použil na vyslanie signálu v onú tragickú noc a nakoniec, ani nie na dĺžku ruky od lampy boli nájdené samotné pozostatky mladého veliteľa..
Dohromady tak boli nájdené pozostatky 8 mužov, čo menilo desaťročia vydávanú informáciu o 9-člennej posádke. 23.mája bol uskutočnený snáď najslávnejší nález. Pod Dixonovými pozostatkami našla vedúca tímu archeológov Maria Jacobsenová zlatý talizman Georga E. Dixona. 20 dolárová zlatá minca, prehnutá nárazom guľky počas Bitky pri Shilohu, viditeľne vyšúchaná v miestach kde ju Dixon hladil palcom ruky. A na zadnej strane nápis o ktorom legendy nehovorili
Shiloh
6.apríla 1862
Záchranca môjho života
G.E.D.



Ponorka H.L.Hunley je neustále skúmaná tímom odborníkov a jej posádka na čele s G.E.Dixonom navždy odpočíva na cintoríne Magnólia, v tesnej blízkosti Horace Lawsona Hunleyho a prvých dvoch posádok ponorky.
Záhada tretieho potopenia Hunley je stále nevyriešená. Najpravdepodobnejšou príčinou smrti posádky sa zdá anoxia. Pokus ktorý zvládli v januári 1864, im už pravdepodobne o mesiac neskôr nevyšiel. V januári v bezpečí prístavu a s pokojnou dušou vydržali pod vodou dve a pol hodiny. O mesiac neskôr sa ocitli na otvorenom mori, v blízkosti protivníka, navyše po úspešnom útoku. Na palube určite panovala eufória, muži pravdepodobne nedokázali sedieť mlčky a bez pohybu, vydýchali kyslík skôr ako predpokladali a upadli do malátneho spánku, ktorý pozvoľna prešiel do stavu smrti. Je možné, že niektorý si v poslednej chvíli uvedomili čo sa deje, vtedy však už bolo neskoro a oni ani nemohli mať síl niečo s tým urobiť.



H.L.Hunley potopila USS Housatonic 17.februára 1864.
Ďalšou úspešnou ponorkou sa stala nemecká U-21, ktorá potopila britský krížnik HMS Pathfinder 5.septembra 1914 - 50 rokov po H.L.Hunley!!!




Zdroje:
Brian Hicks, Schuyler Kropf - Vyzdvihnutie ponorky Hunley (Pozoruhodná historie a návrat ztracené konfederační ponorky). 1.vydanie .Nakladateľstvo Jiří Buchal-BB / art 2003. ISBN 80-7341-136-9. Z anglického originálu Raising the Hunley vydaného vydavateľstvom The Ballantine Publishing Group,2002 preložil Lumír Mikulka
https://en.wikipedia.org
www.history.navy.mil
www.hunley.org
URL : https://www.valka.cz/SS-H-L-Hunley-1863-t11518#279237Verze : 0
Nadpis i upravená tabulka jsou bohužel špatně, H.L. Hunley NEBYLA CSS, tedy lodí Konfederovaných států. Šlo o soukromé plavidlo (měla působyt jako korzárská loď, tedy s povolením státu útočit na nepřítele za úplatu. V té době už to nebylo zcela běžné, ale ještě se to používalo. Stavba byla financována soukromými prostředky a H.L.Hunley nebyla součástí námořnictva Konfederace.
Podle posledních informací, se zdá že posádka upadla do bezvědomí kvůli podchlazení a teprve následně se udusila. Ponorka byla zřejmě poškozena při útoku, ale nikoli jak se předpokládalo výbuchem vlastního torpéda, ale střelbou z ručních zbraní. To dokládá poškození věže a provedené balistické testy s věží odlitou stejným způsobem a ostřelovanou stejnými zbraněmi jako v době útoku. Zásah v okolí půzoru byl zřejmě způsoben puškou Remington ráž .58 a narušil vnější obrubu průzoru. Ponorka se pak zřejmě potopula protože poklop nebyl zcela dovřen. To dokládá jiné složení bahna (větší částice) které bylo kolem kostry poručíka Dixona a jiné kolem ostatních. Obdobně i zachovalost mozkové tkáně je u Dixona jiná než u ostatních, vysvětluje se to tím že na něj více působila okysličená vodakterá umožnila rychlejší rozklad, zatímco směrem k zádi se naopak tkáň byť dehydrovaná zachovala prakticky kompletní.
Zdá se že je to nejreálnější vysvětlení, existovala i teorie, že ponorka vyhodila kotvu (není doloženo že ji měla, ale cca 6 m od ní byla kotva nalezena) a byla proudem stažena pod vodu. Důvodem mělo být to, že příliv který by ponorku pomohl dopravit do přístavu byl až 1,5 hodiny po útoku. Obdobně neuspěla ani teorie že ponorka byla potopena něktrou lodí spěchající na pomoc Housatonicu, tomu neodpovídají poškození.
Konzervační a výzkumné práce probíhají dál ale zdá se že tahle teorie by mohla být konečnou.
Povedlo se i určit že posádka byla složena dost zajímavě, a jen část byla z jihu, někteří byli evropané a i velikostně a věkově šlo o pestrý soubor lidí.


zdrojem jsou stránky "přátel Hunley" https://hunley.org/ z placené části (tam je jednak víc a hlavně i dřív co se povedlo).
URL : https://www.valka.cz/SS-H-L-Hunley-1863-t11518#529562Verze : 0
Diskuse
Jenom dodám, že se H.L.Hunley potopila, protože ji stáhla potápějící se Houssatonic.
URL : https://www.valka.cz/SS-H-L-Hunley-1863-t11518#54081Verze : 0
to Melkor máš zřejmě zastaralý zdroj informací, ponorka se potopila zřejmě (není to jisté) proto že posádka nedokázala ponorku dostat do přístavu kvůli silnému proudu, při potopení vyvázla bez poškození, dokonce několik minut potom ještě signalizovala lampou na břeh že se akce zdařila (slavná modrá lampa) a že je třeba na břehu zapálit signální ohně, pak se ale vzdálila na širé moře a její nepoškozený trup byl nalezen asi 1,5 míle od vraku lodi Housatonik. pozůstatky posádky byly na palubě a ponorka nejméně několik let (spíše několik desitek) nebyla zaplavena vodou, protože byly nalezeny malé krápníky které nemohou vznikat ve vodě.) Posádka se zřejmě udusila, seděla na svých místech, a právě to vzdálení po útoku špatným směrem bylo příčinou proč nebyl tak dlouho nalezena. Byla nalezena i těla předchozí posádky pohřbené na pevnině (pod stadionem univerzity) a dnes jsou obě posádky myslím pohřbeny společně. Ponorka je dnes vlastnictvím státu a je zkoumána. Zkus stránku přátel Hunley je tam spousta zajímavých věcí a dobrá je také knížka která vyšla i v češtině.
URL : https://www.valka.cz/SS-H-L-Hunley-1863-t11518#54083Verze : 0