SOV - 9K310 Igla-1 [kód NATO: SA-16 Gimlet]

Prenosný protilietadlový komplet 9K310 Igla-1

Začiatkom 70. rokov 20. storočia boli pozemné sily Sovietskej armády vyzbrojené prenosnými protilietadlovými kompletami Strela-2 (zavedené do výzbroje v roku 1968), ale vzhľadom k vývoji prostriedkov vzdušného napadnutia potenciálnych protivníkov bolo predstaviteľmi strany a vlády ¹⁾ 12.02.1971 rozhodnuté o vývoji nového prenosného PL kompletu Igla.

Nový komplet bol definovaný nasledovnými požiadavkami:
- zvýšenie odolnosti tepelnej samonavádzacej hlavice na aktívne optické rušenie používané litadlami a vrtuľníkmi (vystreľované svetlice),
- zvýšenie pravdepodobnosti zničenia cieľa pri priamom zásahu,
- zvýšenie diaľky a efektívnosti postreľovania cieľov na prílete,
- možnosť identifikovať príslušnosť cieľa (vlastný/cudzí)
- zabezpečiť predbežnú informovanosť jednotlivých družstiev PL strelcov o vzdušnej situácii v ich priestore (najmä o cieľoch, u ktorých je na základe ich letových charakteristík predpoklad postreľovania).

Vývoj kompletu zabezpečovala konštrukčná kancelária KBM Kolomna. V roku 1978 bolo s cieľom urýchliť zavedenie kompletu do výzbroje pozemných síl rozhodnuté o vývoji "prechodného" a zjednodušeného kompletu Igla-1 s využitím komponentov (najmä tepelnej samonavádzacej hlavice) rakety kompletu Strela-3 (06.05.1978, rozhodnutím VPK č. 114).
Komplet Igla-1 (index Grau 9K310) v zložení raketa 9M313 v raketnici 9P322, spúšťacie ústrojenstvo 9P519 s pozemným rádiolokačným opytovačom 1L14 a prenosného planžetu 1L15-1 (spolu s príslušnými technickýmni prostriedkami kontroly a ošetrovania) bol podrobený vojskovým skúškam od 15.01.1980 do 09.07.1980 na Donguzskom polygóne (PVO strelnica). Do výzbroje pozemných síl bol komplet zaradený rozhodnutím strany a vlády ¹⁾ z 11.03.1981.

Sériová výroba kompletu Igla-1 prebiehala v Kovrovskom závode V.A. Degťareva (Ковровском заводе им. В.А.Дегтярева) okrem planžetu 1L15-1, ktorý bol vyrábaný v Iževskom elektromechanickom závode (Ижевском электромеханическом заводе).

V porovnaní s PLRK Strela-3 stúpla pravdepodobnosť zničenia cieľa typu F-4 jednou raketou z hodnoty 0,09 na hodnotu 0,59 na prílete (rýchlosť cieľa 310 m/s, resp. 116 km/hod) a z 0,07 na hodnotu 0,44 na odlete (rýchlosť cieľa 260 m/s, resp. 936 km/hod). Max. hodnoty rýchlosti letu cieľa stúpli z 310 m/s na 360 m/s na prílete a z 260 m/s na 320 m/s na odlete. Max. výška letu cieľa stúpla z 2200 m na 2500 m.

Na zlešenie charakteristík mali vplyv najmä nové technické riešenia v samonavádzacom systém (napr. doplnenie ďalšieho obvodu pre tvorbu riadiacich impulzov tesne po štarte rakety do zrýchlenia na štandartnú letovú rýchlosť), v kormidlovom bloku (napr. ovládanie kormidiel pracujúce v novom "impulznom" móde, nový generátor tlaku), ale aj v bojovej časti. V bojovej časti bola použitá výbušnina s väčšou energiou, bol doplnený indukčný zapaľovač (spínajúci v prípade blízkeho preletu cieľa) a pri priamom zásahu zabezpečoval kontaktný zapaľovač okrem iniciácie bojovej nálože aj iniciáciu nespotrebovaného paliva v motore. Pre zníženie aerodynamického odporu bol pred tepelnú samonavádzaciu hlavicu doplnený kónický aerodynamický kryt ("trojnožka" pre svoje upevnenie na 3 naklonených držiakoch) a tiež destabilizátory v rovine kolmej na kormidlá. Zmenilo sa aj umiestnenie sklopných stabilizátorov v zadnej časti rakety, čo umožnilo predĺžiť raketu bez predĺženia raketnice.

Pre zabránenie postreľovania "vlastných" cieľov bol do spúšťacieho ústrojenstva integrovaný systém rozpoznávania 1L14, ktorý automaticky blokoval streľbu v prípade, že zo sektroru streľby obdržal "vlastný" rozpoznávací signál. Nakoľko ale anténa 1L14 mala diagram široký 30°v azimute a až 70° v námere, tak mohla prijímať rozpoznávací signál od iných vlastných lietadiel nachádzajúcich sa v uvedenom sektore a tak zablokovať odpálenie rakety na protivníka. Pre takéto prípady bolo možné blokovanie streľby vypnúť.

Hlavnym rozpoznávacím znakom nového PLRK sa stal zrezaný kónický predný kryt raketnice a umiestnenie napájacieho bloku pod uhlom k pozdĺžnej osi raketnice.

Na zabezpečenie informácie o vzdušnej situácii pre veliteľa družstva pl strelcov slúžil elektronický planžet 1L15-1, ktorý bol schopný zobraziť vzdušnú situáciu (na základe obdržaných údajov) v štvorci o rozmeroch 25x25 km. Ciele, určené na zobrazenie boli prideľované nadriadenými prostriedkami automatizovaného systému velenia PU-12, PU-12M, PPRU-1, PPRU-1M, P-19, Kupol vybavené telekódovou aparatúrou ASPD-U. Príjem informácie z PU-12M bol zaručený na vzdialenosť min. 10 km. Vztiahnutie vzdušnej situácie na konkrétne umiestnenie planžetu bolo zabezpečené pomocou kompasu a mapy vždy k danému stanovisku, ktoré vysielalo situáciu (v tej dobe ešte neexistovalo GPS). Takto zorientované planžety boli schopné zobraziť cieľ s presnosťou 1000 m v diaľke a 5°-25°v azimute (oproti fónickému udaniu ciľov, kde bola presnosť v diaľke do 5 km a v azimte do 40°). Planžet dokázal súčasne zobraziť 4 ciele aj so značkami príslušnosti a kurzu.
Veliteľ družstva prideľoval ciele (azimut, vzdialenoť, výška) jednotlivým strelcom hlasom, alebo cez rádiostanicu R-147 (súčasťou výbavy strelca boli prijímače R-147P). Pre jasnú orientáciu mohol súčasne gestom ukázať aj príslušný smer, ktroým sa cieľ nachádza.

Napriek tomu, že 9K310 bolo iba prechodné riešenie a v Sovietskej armáde bol komplet čoskoro doplnený modernejším PLRK 9K38 Igla, bol exportovaný vo veľkej miere do zahraničia a v mnohých štátoch je používaný dodnes. Bol tiež úspešne použitý vo viacerých lokálnych konfliktoch (a občianskych vojnách, vrátane tých na území bývalého ZSSR).

¹⁾ Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a Soviet ministrov ZSSR (ЦК КПСС и СМ СССР)

Zdroj:
http://pvo.guns.ru/pzrk/igla_01.htm
http://ru.wikipedia.org/wiki