Táto legendárna samonabíjacia puška z výzbroje U.S.Army, bola do výzbroje schválená 9. januára 1936 pod názvom ,,U.S.Rifle, Caliber .30,M1".Jej konštruktérom bol John Cantius Garand. Zbraň neskôr prevzala jeho priezvisko a bola nazývaná M1 Garand. V roku 1920 vyhlásila vláda konkurz na samonabíjaciu pušku. Boli prihlásené 4 zbrane, medzi nimi aj Garandov návrh. Z výberu vypadli návrhy pušky Bang a Thompson-jej tvorca sa preslávil svojím samopalom. Vo výbere zostala Garandova a Pedersenova puška. Medzitým bolo rozhodnuté, že sa prejde na muníciu .276. V roku 1931 s vláda rozhodla pre pušku od Johna Garanda, avšak opäť bolo rozhodnuté o zmene náboja, tentokrát na ráž .30-06. Garandovi stačilo sa vrátiť sa k svojmu pôvodnému modelu, ktorý bol v stanovenej ráži. kontrakt na sériovú výrobu dostali zbojovky winchester a Springfield National Armory, ktoré spolu od zahájenia výroby po koniec WWII vyrobili spolu 4 401 961 kusov. Prvé kusy boli typu Gas Trap Model, čiže využívali spôsob zachytenia plynov. Nastávali však problémy s čistením zbrane a tak sa prešlo na Gas Port Model-odvod plynov. Vojaci po dodaní zbrane M1 spočiatku viac dôverovali starej puške Springfield. Avšak hneď po prvom nasadení na Filipínach sa stala uznávanou zbraňou, ktorú chcel každý vojak. Vojaci, ktorý mali staré zbrane si sledovali nováčikov pre prípad, keby padli aby si mohli ihneď zobrať ich Garanda. Zbraň bola nasadená aj v severnej Afrike, kde s ňou opäť nenastali žiadne problémy. Po vojne bol v roku 1946 začatý program ,,Clean and repair", čiže vyčistiť a opraviť. Počas neho boli všetky zbrane rozdelené do 4 kategórií:k zošrotovaniu (zbrane, ktoré sa nedali opraviť a neboli vhodné ani na súčiatky), na náhradné diely, k oprave (drobné opravy a výmena súčiastok) a na vrátenie bez vád. K zošrotvaniu bolo 18% zbraní, na opravy a náhradné diely 72% a vrátených bez vád bolo 10%.Program skončil roku 1950 a práve včas. 25. júna 1950 vypukla kórejská vojna a U.S.Army potrebovala spoľahlivú zbraň.Preto sa vrátili k ,,starej spoľahlivej" M1 Garand. Puška slúžila v službách námornej pechoty až do roku 1957. Napriek tomu bola M1 Garand upravená do odstreľovačskej verzie, a bola používaná ešte počas vojny vo Vietname. M1 Garand bola z užívatľského hľadiska skvelou zbraňou. Bola ľahko ovládateľná a tvrdí sa, že mieridlá použité na tejto zbrani, boli najlepšie mieridlá na služobnej zbrani v histórii USA. Zbrň mala používala zásobníkové pásiky, s ôsmimi nábojmi. Jeho nevýhodou bolo, že zbraň nebolo možné prebiť pokiaľ neboli vystrielané všetky náboje.Po vystrieľaní 8 nábojov, bol nábojový pásik vyhodený z nábojovej priehradky.Vyhodenie pásika sprevádzal typický ,,kovový" zvuk. Tvrdilo sa, že tento zvuk môže nepriateľovi oznámiť, že vojak ,má nenabitú zbraň a že by sa mal zmeniť systém nabíjania zbrane.Tieto názory sa však nikdy nepotvrdili a tak sa zostalo pri pásiku. Pásiky boli vojakom dodávané a nimi prenášané v látkových bandalíroch, ktoré sa nosili pripevneé na opasku.Základnú výbavu k puške prestavovali nosný remeň, bodák a čistiace a mazacie prostriedky. Pre Garand bol vyvinutú aj tlmič plameňa M2 a granátomet M7. V polovici roku 1945 bol vyvinutý novší typ pod ounačením M7A1. Puška M1 Garand predstavoval pre vojnové podmienky WWII výbornú zbraň, ktorá a bola odlná voči vonkajším vplyvom.Na princípe pušky M1 pracovala ja neskôr vyrábaná zbraň M14.
Tu je príklad jedného bodáku, ktorý sa k M1 Garand, používal. Je to bodák ktorý bol používaný ešte vo WWI. Tieto bodáky boli dlhé a pre použitie v pohyblivom boji, ktorým sa vo WWII bojovalo, nevhodný. Preto bolo rozhodnuté že sa bodáky zbrúsia asi na polovičnú dlžku pôvodnej. Tieto bodáky sú charakteristické tým, že majú len jeden oblúčik a po oboch stranách má vyritý jarček, ktorý sa ťaká celým bodákom. Nový typy mali dva oblúčiky. Na presné armádne označenie si nespomínam.
"Jeho nevýhodou bolo, že zbraň nebolo možné prebiť pokiaľ neboli vystrielané všetky náboje" to nie je pravda na lavom boku pušky sa nachádzalo tlačítko ktoré vyhodilo rámček hoci kedy s hoci kolko nábojmy
