V roku 1940 v Juhovýchodnej Ázii rástol záujem Japonska o surovinové základne a základňu ľudksých zdrojov. Briti poskytovali zásoby pre Čínsku národnú armadu, ktorá vzdorovala Japoncom, pričom zásobovanie bolo zabezpečované z prístavu Rangoon v Burme a cez túto krajinu sa zásoby dostávali do južnej Číny k bojovníkom Čínskej národnej armády. Japonsko malo záujem pretnúť túto zásobovaciu trasu.
V 1940 je plukovník Suzuki Keiji, štábny dôstojník Cisárskeho generálneho štábu, poverený vypracovaním plánov na tajné operácie v Burme, ktorá v tom čase bola britskou kolóniou.
Japonci vedeli o Burme velmi málo a mali velmi málo kontaktov s touto kolóniou. Roku 1939 je kontaktovaný Japonskou spravodajskou službou Bo Maw a tento následne konzultuje možnosť japonskej podpory so svojim spojencom Aung Sanom zo Slobodného bloku.
Suzuki navštevuje tajne Burmu v septembri 1940. Tu sa stretáva s politickými predstaviteľmi Thakin Kodaw Hmaingom a Thakin Mya.
Minami Kikan a Tridsať kamarátov
Avšak dôležitú osobu Japonci získavajú v roku 1940, kedy je vydaný zatykač na bývalého študentského aktivistu Aung Sana, ktorý prchá z Indie do Číny, kde je v Amoy zadržaný a v auguste 1940 Suzukim presvedčený k spolupráci.
Suzuki a Aung San letia do Tokya. Po rozhovore s Imperiálnym generálnym štábom, je rozhodnuté vytvoriť tajnú spravodajskú organizáciu ktorá sa bude menovať Minami Kikan (南機関) (pod velením Suzukiho), ktorá by mala podporovať Burmské odbojové skupiny a uzavrieť Burma Road do Číny.
Na dosiahnutie tohto cieľu, maly byť verbovaný mladý bojovníci za samostatnosť Burmy a následne vycvičení v Thajsku alebo na japonských okupovaných územiach v Číne. Aung San a prvá skupina revolucionárov, označovaných ako Tridsať kamarátov 1) (ရဲဘော်သုံးကျိပ) je cvičená na Hainanskom ostrove (dnešná Čína), neskôr na Formose. Tridsať kamárov vytvoril vlastne zárodok Burmskej armády. Ich vekový priemer bol iba 24 rokov.
Ďalším z prvých rekrútov bol Bo Ne Win. Thakin Tun Oke bol zvolený ako politický správca a organizátor, keď skupina vstúpi do Burmy. Suzuki si osvojuje burmské meno "Bo Mo Gyo" pre jeho spoluprácu s Minami Kikan.
Minami Kikan je vytvorená vo februári 1941.
Burmská nezávislá armáda
28.12.1941 na ceremónii v Bangkoku je slávnostne rozpustená Minami Kikan a ihneď z nej sa vytvára Burmská nezávislá armada (Burma Independence Army, BIA).
BIA spočiatku číta 227 Burmčanov a 74 Japoncove. Niektorý z Burmských vojakov boli druhou generáciou žijúcou v Thajsku a ktorý ani nehovorili Burmsky.
BIA vytvára a pripravuje malé jednotky, ktoré sa majú za úlohu zúčastniť invázie do Burmy v januári 1942. Jednotky sprvoti plnia spočiatku spravodajské úlohy ako zber informácii, ďalej vykonávajú sabotáže a vlastne slúžia ako predvoj inváznych vojsk a to hlavne v južnej Burme a v oblasti Tenasserium. BIA taktiež napádala ustupujúce Britské jednotky a nútila ich k boju aj počas ústupu. Jeden z Tridsiatich kamarátov Thakin Shu Maung (Ne Win) sa infiltruje do Rangoonu kde vykonáva sabotážne operácie.
Keď japonské sily vstupujú na územie Burmy, mnohí dobrovolníci z práve dobitých územi sa hlásia do radov BIA. Plk. Suzuki, zodpovedný za BIA z Japonskej strany dosiahol požadovaný politický efekt a do BIA sa začalo hlásiť množstvo Burmčanov.
8.3.1942 japonské sily obsadzujú Rangoon, BIA číta na 12.000 mužov a podľa niektorých údajov až 18,000.
Mnohí z príslušníkov BIA v skutočnosti neboli oficiálne odvedení, ale jednalo sa mnoho krát o jednotlivcov alebo gangy, ktorí sa hlásili k BIA väčšinou aby týmto ospravedlnili a vyhli sa zodpovednosti za svoje predchádzajúce činy.
Japonci poskytli BIA výzbroj, ale príslušníci BIA sa sami vyzbrojili okrem iného zo zanechanej výzbroje zanechanej Britskými jednotkami pri ústupe.
BIA počas japonského obsadzovania Burmy podporujú akcie cisárskej armády, avšak ich pôsobenie je viac menej neefektívne a BIA trpí značnými stratami a to hlavne pre neznalosť moderného boja, neskúsenosť a zbytočné nadšenie a precenenie vlastných síl.
Teror BIA na území Burmy
Niketoré jednotky z BIA aktívne vystupujú pri útokoch na niektoré menšiny žijúce v Burme (zvlášť na Karens) a lúpení, rabovaní indických utečencov. K menšinám mala BIA horší prístup ako samotní Japonci. Krátko po tom, ako Briti ustúpli z Burmy, počiatkom roku 1942, jedntoky BIA okľúčili civilov z Karen v zone delty Irrawaddy a okrese Papun, pričom ich začali vyvražďovať denne po stovkách, pričom ich obviňovali, že sú bristkými špiónmi. Obyvatelia Karenu vydržali, vzniklo medzi nimi hnutie odporu, ktoré spolupracovalo s Britmi. Tomuto učinili koniec až Japonci, ktorý zastvili operácie BIA v oblasti s odôvodnením, že toto vraždenie je proti ich cieľu a viac škodí ako slúži. Tieto akcie sa nedajú prisúdiť neorganizovaným rekrútom, autorom bola organizovaná BIA, pričom jeje velenie mohlo tomuto učiniť koniec, ale neurobilo tak.
Okrem sporov ohľadne nadmernej brutality voči civilnému obyvatelstvu, ďalším problémom medzi BIA a japonskou správou bolo to, že BIA sa snažila o vytváranie lokálnych vlád v rôznych častiach Burmy. Japonská správa mala záujem vytvoriť vlastnú správu podľa svojich predstáv. Prvým konfliktom bola admninistrácia v Moulmein. Japonská 55. divízia odmietla Burmskú požiadavku na vytvorenie mestskej správy a dokonca zakázala vstup BIA do mesta.
Burmská obranná armáda
Po operáciách uskutočnených na jar 1942 je BIA rozpuestná a Japoncami odzbrojená. Následne v auguste 1942 Japonci vytvárajú Burmskú obrannú armádu (Burma Defense Army - BDA), zároveň s bábkouvou civilnou výkonnou mocou. Táto nova sila, čítala na 3.000 mužov a bola vycvičená Japonskými poradcami, podľa požiadaviek Japonskej armády ako riadne armádne prapory.
Burmská národná armáda
V auguste 1943 Burma dostáva formálnu nezávislosť. Ba Maw, politik ktorý bol pred vojnou väznený Britmi sa stáva premiérom. Aung San sa stáva ministrom obrany a zároveň vrchným veliteľom arády, ktoré po vymenovaní vlády dostáva názov ako Burmská národná armada (Burma National Army - BNA) Veliteľom armády sa stáva plk. Bo Ne Win. Ministrom zahraničia je Thakin Nu.
BNA sa skladala zo 7 praporov pechoty a rôznych podporných telies, pričom početný stav čítal na 11.000 mužov. Väčšina príslušníkov boli Burmskej národnosti, ale nachádzal sat u aj jeden Karenský prapor. BNA sa s časti podieľala na bojoch počas roku 1944.
Aj keď v tomto období bola Burma formálne nezávislá, ale stale zostávala pod Japonskou vojenskou okupáciou. Japonská správa drancovala miestne hospodárstvo pre svoje vojenské potreby a toto ako aj správanie sa Japonských okupantov obrátili väčšinu obyvatelstva proti nim. Japonci sa správali nadradenecky na okupovaných územiach a to aj vo vzťahu k BNA, to napríklad sa prejavovalo, že príslušníci BNA sa museli právať aj k radovým Japonským vojakom ako ku svojim nadriadeným.
V marci 1944 sa BNA nezúčastňuje ofenzívy v Imphale na rozdiel od Indickej národnej armády, ktorá bojuje po boku Japonských vojsk. Po zlyhaní ofenzívy Japonci začínajú ustupovať.
Počas rokov 1943 a 1944 BNA nadviazala kontakty s inými politickými skupinami v Burme, medzi nimi aj s komunistami. Je vytvorený Ľudový protifaštistický front (Anti-Fascist Organisation (AFO)) dojeho čela sa stavia Thakin Soe, zakladateľ Komunistickej strany.
Prostredníctvom komunistov a Arakanskou obrannou armádou (Arakan Defence Army) je nadviazaný kontakt s britskými Silami 136 (Force 136) v Indii. Spočitaku sa jedná o nepriame kontakty. Sily 136 boli schopné kontaktovať sa s karenskou jednotkou BNA v Rangoone prostredníctvom agentov, ktorý boli vysadení v Karenni.
V decembri 1944, AFO nadväzuje spojenie so spojencami a navrhuje vykonať povstanie proti Japoncom, pričom hodlá doň zahrnúť aj BNA. Briti spočiatku nedôverujú BNA a nevidia sitáciu tak, že by bolo vhodné podporiť toto kolaborantské teleso, ktoré na počiatku vojny tiahlo práve proti Britom po boku japonských síl. Výhrady Britov sa týkajú okrem iného aj veliteľa BNA, Aung Sana, ktorý je považovaný za zločinca a to aj pre jeho osobnú prítomnosť pri niektorých vraždách civilistov.
Prvé povstanie BNA nastáva počiatkom roku 1945 v strednej Burme. Postupne sa doň zapája aj zvyšok BNA a to koncom marcu 1945. 27.3.1945 BNA formálne vyhlasuje vojnu Japonsku.
V tom čase BNA bola rozmiestnená po celom území a podliehala rôznym regionálnym vojenským veliteľom. Jednotky v blízkosti britských línii alebo blízko rieky Irrawaddy dostali zbrane od spojeneckých jednotiek v tejto oblasti. Taktiež armada obsadzuje dôležité úrady vo väčšine miest.
Sily 136 15.5.1945 zabezpečili bezpečný prechod Aung Sanovi aby sa mohol stretnúť s Gen. por. William Slimom, veliacim 14. britskej armáde v Burme.
Thakin Soe a Aung San dúfali v to, že BNA bude akceptovaná ako spojenecká sila a AFO bude uznanaá ako dočasná vláda Burmy. Slim pri stretnutí odmieta uznať AFO ako dočasnú vládu a žiada odzbrojenie BNA, po zastavneí bojov. AFO s tým súhlasí s tým, že BNA bude včlenená do novej burmskej armády.
Vlastnenecké burmské sily
BNA je následne po povstaní premenovaná na Vlastnenecké burmské sily (Patriotic Burmese Forces - PBF), a tieto spolupracujú so spojencami pri oslobodení Burmy a vytlačení Japoncov.
BNA napríklad napomáhajú kryť krídlo Messervyho 4. zboru pri postupe na Rangoon, avšak v konečných bojoch v Burme už nehrali dôležitú úlohu.
AFPFL (politický nasledovník AFO) sa s časti zaradil do civilnej vlády Burmy. Vlastnenecké burmské sily sú odzbrojované postupne ako končia svoju bojovú činnosť a väčšina z ich personálu prechádza postupne do nových 3 nových praporov burmskej armády. Druhá časť bývalých bojovníkov sa zaraduje do Aung Sanovej polovojenskej PVO.
zdroj
Bayly, Christopher; Tim Harper (2005). Forgotten Armies. London
Allen, Louis (1984). Burma: The Longest War 1941-45
V 1940 je plukovník Suzuki Keiji, štábny dôstojník Cisárskeho generálneho štábu, poverený vypracovaním plánov na tajné operácie v Burme, ktorá v tom čase bola britskou kolóniou.
Japonci vedeli o Burme velmi málo a mali velmi málo kontaktov s touto kolóniou. Roku 1939 je kontaktovaný Japonskou spravodajskou službou Bo Maw a tento následne konzultuje možnosť japonskej podpory so svojim spojencom Aung Sanom zo Slobodného bloku.
Suzuki navštevuje tajne Burmu v septembri 1940. Tu sa stretáva s politickými predstaviteľmi Thakin Kodaw Hmaingom a Thakin Mya.
Minami Kikan a Tridsať kamarátov
Avšak dôležitú osobu Japonci získavajú v roku 1940, kedy je vydaný zatykač na bývalého študentského aktivistu Aung Sana, ktorý prchá z Indie do Číny, kde je v Amoy zadržaný a v auguste 1940 Suzukim presvedčený k spolupráci.
Suzuki a Aung San letia do Tokya. Po rozhovore s Imperiálnym generálnym štábom, je rozhodnuté vytvoriť tajnú spravodajskú organizáciu ktorá sa bude menovať Minami Kikan (南機関) (pod velením Suzukiho), ktorá by mala podporovať Burmské odbojové skupiny a uzavrieť Burma Road do Číny.
Na dosiahnutie tohto cieľu, maly byť verbovaný mladý bojovníci za samostatnosť Burmy a následne vycvičení v Thajsku alebo na japonských okupovaných územiach v Číne. Aung San a prvá skupina revolucionárov, označovaných ako Tridsať kamarátov 1) (ရဲဘော်သုံးကျိပ) je cvičená na Hainanskom ostrove (dnešná Čína), neskôr na Formose. Tridsať kamárov vytvoril vlastne zárodok Burmskej armády. Ich vekový priemer bol iba 24 rokov.
Ďalším z prvých rekrútov bol Bo Ne Win. Thakin Tun Oke bol zvolený ako politický správca a organizátor, keď skupina vstúpi do Burmy. Suzuki si osvojuje burmské meno "Bo Mo Gyo" pre jeho spoluprácu s Minami Kikan.
Minami Kikan je vytvorená vo februári 1941.
Burmská nezávislá armáda
28.12.1941 na ceremónii v Bangkoku je slávnostne rozpustená Minami Kikan a ihneď z nej sa vytvára Burmská nezávislá armada (Burma Independence Army, BIA).
BIA spočiatku číta 227 Burmčanov a 74 Japoncove. Niektorý z Burmských vojakov boli druhou generáciou žijúcou v Thajsku a ktorý ani nehovorili Burmsky.
BIA vytvára a pripravuje malé jednotky, ktoré sa majú za úlohu zúčastniť invázie do Burmy v januári 1942. Jednotky sprvoti plnia spočiatku spravodajské úlohy ako zber informácii, ďalej vykonávajú sabotáže a vlastne slúžia ako predvoj inváznych vojsk a to hlavne v južnej Burme a v oblasti Tenasserium. BIA taktiež napádala ustupujúce Britské jednotky a nútila ich k boju aj počas ústupu. Jeden z Tridsiatich kamarátov Thakin Shu Maung (Ne Win) sa infiltruje do Rangoonu kde vykonáva sabotážne operácie.
Keď japonské sily vstupujú na územie Burmy, mnohí dobrovolníci z práve dobitých územi sa hlásia do radov BIA. Plk. Suzuki, zodpovedný za BIA z Japonskej strany dosiahol požadovaný politický efekt a do BIA sa začalo hlásiť množstvo Burmčanov.
8.3.1942 japonské sily obsadzujú Rangoon, BIA číta na 12.000 mužov a podľa niektorých údajov až 18,000.
Mnohí z príslušníkov BIA v skutočnosti neboli oficiálne odvedení, ale jednalo sa mnoho krát o jednotlivcov alebo gangy, ktorí sa hlásili k BIA väčšinou aby týmto ospravedlnili a vyhli sa zodpovednosti za svoje predchádzajúce činy.
Japonci poskytli BIA výzbroj, ale príslušníci BIA sa sami vyzbrojili okrem iného zo zanechanej výzbroje zanechanej Britskými jednotkami pri ústupe.
BIA počas japonského obsadzovania Burmy podporujú akcie cisárskej armády, avšak ich pôsobenie je viac menej neefektívne a BIA trpí značnými stratami a to hlavne pre neznalosť moderného boja, neskúsenosť a zbytočné nadšenie a precenenie vlastných síl.
Teror BIA na území Burmy
Niketoré jednotky z BIA aktívne vystupujú pri útokoch na niektoré menšiny žijúce v Burme (zvlášť na Karens) a lúpení, rabovaní indických utečencov. K menšinám mala BIA horší prístup ako samotní Japonci. Krátko po tom, ako Briti ustúpli z Burmy, počiatkom roku 1942, jedntoky BIA okľúčili civilov z Karen v zone delty Irrawaddy a okrese Papun, pričom ich začali vyvražďovať denne po stovkách, pričom ich obviňovali, že sú bristkými špiónmi. Obyvatelia Karenu vydržali, vzniklo medzi nimi hnutie odporu, ktoré spolupracovalo s Britmi. Tomuto učinili koniec až Japonci, ktorý zastvili operácie BIA v oblasti s odôvodnením, že toto vraždenie je proti ich cieľu a viac škodí ako slúži. Tieto akcie sa nedajú prisúdiť neorganizovaným rekrútom, autorom bola organizovaná BIA, pričom jeje velenie mohlo tomuto učiniť koniec, ale neurobilo tak.
Okrem sporov ohľadne nadmernej brutality voči civilnému obyvatelstvu, ďalším problémom medzi BIA a japonskou správou bolo to, že BIA sa snažila o vytváranie lokálnych vlád v rôznych častiach Burmy. Japonská správa mala záujem vytvoriť vlastnú správu podľa svojich predstáv. Prvým konfliktom bola admninistrácia v Moulmein. Japonská 55. divízia odmietla Burmskú požiadavku na vytvorenie mestskej správy a dokonca zakázala vstup BIA do mesta.
Burmská obranná armáda
Po operáciách uskutočnených na jar 1942 je BIA rozpuestná a Japoncami odzbrojená. Následne v auguste 1942 Japonci vytvárajú Burmskú obrannú armádu (Burma Defense Army - BDA), zároveň s bábkouvou civilnou výkonnou mocou. Táto nova sila, čítala na 3.000 mužov a bola vycvičená Japonskými poradcami, podľa požiadaviek Japonskej armády ako riadne armádne prapory.
Burmská národná armáda
V auguste 1943 Burma dostáva formálnu nezávislosť. Ba Maw, politik ktorý bol pred vojnou väznený Britmi sa stáva premiérom. Aung San sa stáva ministrom obrany a zároveň vrchným veliteľom arády, ktoré po vymenovaní vlády dostáva názov ako Burmská národná armada (Burma National Army - BNA) Veliteľom armády sa stáva plk. Bo Ne Win. Ministrom zahraničia je Thakin Nu.
BNA sa skladala zo 7 praporov pechoty a rôznych podporných telies, pričom početný stav čítal na 11.000 mužov. Väčšina príslušníkov boli Burmskej národnosti, ale nachádzal sat u aj jeden Karenský prapor. BNA sa s časti podieľala na bojoch počas roku 1944.
Aj keď v tomto období bola Burma formálne nezávislá, ale stale zostávala pod Japonskou vojenskou okupáciou. Japonská správa drancovala miestne hospodárstvo pre svoje vojenské potreby a toto ako aj správanie sa Japonských okupantov obrátili väčšinu obyvatelstva proti nim. Japonci sa správali nadradenecky na okupovaných územiach a to aj vo vzťahu k BNA, to napríklad sa prejavovalo, že príslušníci BNA sa museli právať aj k radovým Japonským vojakom ako ku svojim nadriadeným.
V marci 1944 sa BNA nezúčastňuje ofenzívy v Imphale na rozdiel od Indickej národnej armády, ktorá bojuje po boku Japonských vojsk. Po zlyhaní ofenzívy Japonci začínajú ustupovať.
Počas rokov 1943 a 1944 BNA nadviazala kontakty s inými politickými skupinami v Burme, medzi nimi aj s komunistami. Je vytvorený Ľudový protifaštistický front (Anti-Fascist Organisation (AFO)) dojeho čela sa stavia Thakin Soe, zakladateľ Komunistickej strany.
Prostredníctvom komunistov a Arakanskou obrannou armádou (Arakan Defence Army) je nadviazaný kontakt s britskými Silami 136 (Force 136) v Indii. Spočitaku sa jedná o nepriame kontakty. Sily 136 boli schopné kontaktovať sa s karenskou jednotkou BNA v Rangoone prostredníctvom agentov, ktorý boli vysadení v Karenni.
V decembri 1944, AFO nadväzuje spojenie so spojencami a navrhuje vykonať povstanie proti Japoncom, pričom hodlá doň zahrnúť aj BNA. Briti spočiatku nedôverujú BNA a nevidia sitáciu tak, že by bolo vhodné podporiť toto kolaborantské teleso, ktoré na počiatku vojny tiahlo práve proti Britom po boku japonských síl. Výhrady Britov sa týkajú okrem iného aj veliteľa BNA, Aung Sana, ktorý je považovaný za zločinca a to aj pre jeho osobnú prítomnosť pri niektorých vraždách civilistov.
Prvé povstanie BNA nastáva počiatkom roku 1945 v strednej Burme. Postupne sa doň zapája aj zvyšok BNA a to koncom marcu 1945. 27.3.1945 BNA formálne vyhlasuje vojnu Japonsku.
V tom čase BNA bola rozmiestnená po celom území a podliehala rôznym regionálnym vojenským veliteľom. Jednotky v blízkosti britských línii alebo blízko rieky Irrawaddy dostali zbrane od spojeneckých jednotiek v tejto oblasti. Taktiež armada obsadzuje dôležité úrady vo väčšine miest.
Sily 136 15.5.1945 zabezpečili bezpečný prechod Aung Sanovi aby sa mohol stretnúť s Gen. por. William Slimom, veliacim 14. britskej armáde v Burme.
Thakin Soe a Aung San dúfali v to, že BNA bude akceptovaná ako spojenecká sila a AFO bude uznanaá ako dočasná vláda Burmy. Slim pri stretnutí odmieta uznať AFO ako dočasnú vládu a žiada odzbrojenie BNA, po zastavneí bojov. AFO s tým súhlasí s tým, že BNA bude včlenená do novej burmskej armády.
Vlastnenecké burmské sily
BNA je následne po povstaní premenovaná na Vlastnenecké burmské sily (Patriotic Burmese Forces - PBF), a tieto spolupracujú so spojencami pri oslobodení Burmy a vytlačení Japoncov.
BNA napríklad napomáhajú kryť krídlo Messervyho 4. zboru pri postupe na Rangoon, avšak v konečných bojoch v Burme už nehrali dôležitú úlohu.
AFPFL (politický nasledovník AFO) sa s časti zaradil do civilnej vlády Burmy. Vlastnenecké burmské sily sú odzbrojované postupne ako končia svoju bojovú činnosť a väčšina z ich personálu prechádza postupne do nových 3 nových praporov burmskej armády. Druhá časť bývalých bojovníkov sa zaraduje do Aung Sanovej polovojenskej PVO.
zdroj
Bayly, Christopher; Tim Harper (2005). Forgotten Armies. London
Allen, Louis (1984). Burma: The Longest War 1941-45