Rádiolokátor Typ 7 je prehľadový rádiolokátor metrického pásma (vlnová dĺžka cca 1,5 m). Pôvodne pracoval na frekvencii 209 MHz, neskoršími úpravami bola získaná možnosť práce aj na frekvenciách 193 MHz a 200 MHz.
Pôvodne mobilné zariadenia boli v roku 1942 preklasifikované na stacionárne a na jednotlivých postaveniach začali byť budované pevné objekty infraštruktúry, tvorené operačnou budovou a radarovou šachtou, nad ktorou bola inštalovaná anténa. V šachte bol umiestnený vysielač a prijímač. Impulzný výkon vysielača dosahoval 80-100 kW, dĺžka impulzu bola 3, 5, alebo 8 mikrosekúnd a opakovacia frekvencia bola 300-540 Hz. Šírka lúča bola 15°.
Rýchlosť otáčok antény bola regulovateľná v rozsahu 0,5-8 rpm.
Dosah rádiolokátoru (cieľ - štandartné bombardovacie lietadlo WW2) bol závislý na výške letu: 152,4 m (500 ft) - 16 km (10 mi) 304,8 m (1000 ft) - 48,2 km (30 mi) 1524 m (5000 ft) - 82 km (51 mi) 3048 m (10000 ft) - 107,8 km (67 mi) 6096 m (20000 ft) - 144,9 km (90mi)
Presnosť merania azimutu bola v rozsahu +/- 1,5°. Rádiolokátor bol schopný zmerať aj výšku letu lietadla v elevačnom uhle 2,5°- 20° s presnosťou na +/- 150 m.
Modernizácia - Type 7 Mk. 4 a Type 7 Mk. 5 Na konci 2. svetovej vojny boli rádiolokátory Typ 7 inštalované na mnohých rádiolokačných staniciach na Britských ostrovoch a rovnaký stav panoval aj v prvých rokoch rozbiehajúcej sa studenej vojny na konci 40. a začiatkom 50. rokoch 20. storočia. V nadväznosti na technický pokrok boli rádiolokátory upgradované na verzie Mk. 4 a Mk. 5 a zabezpečovali najmä pokrytie "hluchého" priestoru mimo rozsah rádiolokátorov ďalekého dosahu - napr. Type 80. V súvisloti s modernizáciou boli zmenné aj charakteristiky vysielaných impulzov. Impulzný výkon bol zvýšený až na 500 kW, pracovná frekvencia na 220 Hz (vlnová dĺžka 1,36m), dĺžka impulzu bola pevne 8 mikrosekúnd a opakovacia frekvencia sa pohybovala v rozsahu 200-500 Hz.
