Eicke, Theodor

Theodor Eicke /1892-1943/



Eicke sa narodil 17. října 1892 v Hüdingenu, v nemeckom Alsasku-Lotrinsku. Eickeho otec Heinrich - prednosta stanice v Hampontu. Eicke bol jeho jedenástym potomkom. (nižšia stredná vrstva.)Zo školy odišiel ešte pred maturitou v roku 1909. Vo veku 17 rokov vstúpil do nemeckej cisárskej armády – 23. peší pluk v Landau v Porýní-Palatine – funkcia pisára a účetného. Takisto aj v 3. a 22. bavorskom pešom pluku v dobe 1. svetovej vojny. V roku 1914 dostal Železný kríž druhej triedy. (neviete niekto začo?)


Oženil sa s Berthov /1914/ a mal dve deti /Irma – 1916, Hermanna – 1920/. V roku 1919 vystúpil z armády a ocitol sa ako veľa iných v bezvýchodiskovej situácií - pracoval ako policajný úradník. Bol vyhodený zo štyroch pracovísk kvôli politickej agitácií proti vláde, ktorú zo srdca nenávidel.
Prirodzene inklinoval k nacistickej strane, ktorá hlásila podobné názory na nemckú vládu a mierové dohody z prvej svetovej vojny.
V roku 1923 si našiel zamestnanie v Ludwigshafenu v spoločnosti I. G. Farben ako predajca, neskôr ako zabezpečovací dôstojník. Tu pracoval až do roku 1932 kedy začal naplno pôsobiť v radách SS.
1. prosinca 1928 sa stal členom NSDAP /114-901 – číslo členského preukazu/. Súčasne vstúpil do Sturmabteilungen /SA/ v Ludwigshafene. 20. srpna prestúpil do lepšie organizovanej SS. (aj kvôli kariére). 27. listopadu 1930 Heinrich Himmler, ríšsky vodca SS povýšil Eickeho do hodnosti SS-Sturmführera (majora). Mal za úlohu vytvoriť druhý prápor pre 10. pluk SS. V lete 1931 Eicke ohlásil splnenie úlohy. Opäť Himmlerom povýšený do hodnosti SS-Standartenführera (plukovníka) a bol poverený velením 10. pluku.
6. brezna 1932 bol zatknutý a uväznený za prechovávanie výbušnín a podiel na pumových atentátoch a vraždách v Bavorsku. Bol odsúdený na dva roky väzenia, avšak minister spravodlivosti Franz Gürtner mu povolil dočasnú zdravotnú dovolenku. Eicke sa teda vrátil k politickým aktivitám. Avšak skoro nato musel prejsť kvôli svojim aktivitám do ilegality. Himmler ho teda prevelil do Talianska. Tu dorazil 18. září 1932, vybavený falošnými dokladmi a identitou. Síce vyhnanec, ale povýšený do hodnosti SS-Oberführera a poverený velením tábora pre ušlých členov SS, ktorý bol v Malcesine u Lago di Garda.
30. ledna 1933 s Hitlerovým nástupom k moci sa však už mohol vrátiť z vyhnanstva. Opäť však prepukol jeho starý spor s Josefom Bückelom /Gauleiterom – hajtmanom/, ktorý sa snažil oi oslabiť jeho vplyv u 10. pluku SS. Josefa Bückeleho pomocou puču zajal, musel sa však vzdať a sám bol zatknutý. Bückel ho označil za duševne chorého a spoločensky nebezpečného – Eicke skončil na psychiatrickej klinike. Bol vyškrtnutý zo služobného zoznamu SS. Eicke bol však mimoriadne rozhodný, priebojný a jeho schopnosti mu umožnili opäť získať významný post v SS.
Eickeho psychiater, doktor Werner Heyde, však napísal Himmlerovi, že Eicke nie je blázon, ani nim nebol a do budúcna nepredstavuje nebezpečný zdroj . Eicke sa k žiadosti pripojil. Himmler ho vzápätí po prepustení 26. června 1933 z psychiatrickej kliniky ustanovil do funkcie novo vytvoreného koncentračného tábora v Dachau (vystriedal tu Hilmana Wäckerleho, ktorý bol obvinený z vrážd väzňov).
Eicke sa do tejto funkcie hodil vynikajúco. Bol však tvrdý nielen na svojich väzňov ale aj na svojich podriadených. Učil ich ku krutosti a tomu, aby s iných videli nepriateľa štátu a teda aby s nimi nemali súcit ale aby k nim pociťovali absolútnu a fanatickú nenávisť, aby ich ani nepovažovali za ľudí. Vypracoval rôzne opatrenia, čo malo za následok zmenu z príležitostnej krajnej brutality na organizované týranie väzňov. Od SS-manov vyžadoval absolútnu poslušnosť voči nadriadeným dôstojníkom. 1. října 1933 vydal systém pravidiel pre nakladanie s väzňami, kázejňský a trestný rád /Zur Aufrechterhaltung der Zucht und Ordnung/. Trest smrti tu bol však veľmi výnimočný. Trestať mali postupne všetci dozorcovia (bez váhania vykonať trest) kvôli upevneniu spolupatričnosti a disciplíny. Bičovanie malo napríklad prebiehať za prítomnosti veliteľa tábora, osadenstvo SS i väzňov. Eickeho táborový systém sa teda stal vzorom a základom pre všetky koncentračné tábory. Neskôr boj Eicke povýšený do stavu inšpektora systému koncentračných táborov – zabezpečil ich reorganizáciu. Zaslúžil sa aj o zapojenie táborov do ekonomickej činnosti, avšak otrocká práca väzňov prinášala až také zdroje príjmu, že nemohla ostať pod Eickeho kontrolou a bola prevedená do právomocí a kontroli správneho úradu SS – SS-Verwaltungsamt. Eicke tu prejavil svoju vynikajúcu zručnosť a organizačný talent, ako aj cieľavedomosť a absolútnu bezcitnosť. Tieto vlastnosti neskôr vštepoval aj svojím bojovým jednotkám.

literatúra: Mann, Chris: SS-Totenkopf. Praha 2001.


+ odkazy: eicke, dachau, totenkopf v internetových vyhliadavačoch

Jeho priebojnosť si však vyžiadala aj radu nepriateľov. Jeden incident som už spomenul. Vážneho nepriateľa predstavoval Reinhard Heydrich, ktorého postupy boli ešte rýchlejšie ako Eickeho. Spor vznikol pri uvedení Eickeho do funkcie veliteľa tábora v Dachau. Heydrich ako šéf bavorskej polície chcel dostať pod svoju kontrolu aj tábor v Dachau. Obaja sa od začiatku neznášali. Heydrich sa snažil spochybňovať Eickeho autoritu a bránil mu v služobnom postupe. Slovné útoky boli bežné. Himmler však sám poznal Heydricha a nebolo by mu milé, keby získal kontrolu nad systémom koncentračných táborov. Využíval teda Eickeho ako brzdu ambicióznych Heydrichových plánov.
Pred začatím 2. svetovej vojny sa Eicke snažil rozšíriť a reorganizovať jednotky Totenkopfverbände. Koncom roka 1939 velil viac ako 22 000 mužom v piatich plukoch. Boli to prvotriedne polovojenské dobre organizované jednotky. Ako nezávislé akčné skupiny /Einsatzgruppen/ sa všetkých 5 plukov zapojilo dobytia Poľska. Ich úlohou bola pacifikácia poľského obyvateľstva. Eicke však nevelil v teréne ale zo zvláštneho Hitlerovho hlavného stanu v roli vyššieho vedúceho SS a polície /Höhere SS und Polizei Führer – HSSPF/. Na základe týchto úspechov bola neskôr vytvorená riadna motorizovaná divízia SS, ktorej velil vo Francúzsku. Vojaci si v bojoch viedli dobre, slávili úspechy a preslávili sa počas celej vojny, boli žiadanými hasičmi zlých situácií. Dopúšťali sa ale rady zverstiev a vojnových zločinov /hlavne rasových/, čo vychádzalo aj z ich predošlého pôsobenia v koncentračných táboroch a Eickeho prístupom a pohľadom o vyučovaní nacistických ideí jeho vojakov.
6. červenca 1941 bol Eicke počas operácie Barbarossa zranený – jeho veliteľské auto našlo na mínu. Späť k divízií sa vrátil až 21. prosinca 1941. V tom čase bola divízia pod silným tlakom sovietskej protiofenzívy, avšak neustúpila, čo Eickemu vynieslo Rittenkreuz (Rytiersky kríž) osobne od Hitlera. K tomu bol povýšený na SS-Obergruppenführera (generál) a boli mu udelené dobové listy (20. duben 1942). Jeho divízia však utrpela ťažké straty a bolo ju potrebné znovu vybudovať. Do konca ledna 1943 bola prestavaná na divíziu pancierových granátnikov. Jej posledné užitie pod Eickeho velením bolo na Ukrajine.
Boje u Charkova (Hausser, Hoth, plán Mansteina /aj keď bol Hitler proti – nepriamo mu pomohol práve Eicke/, a iný): divízia Totenkopf plnila prevažne úlohu zabránenia úteku sovietov z bojiska. 1. brezna 1943 Nemci dosiahli víťazstvo a tak dočasne stabilizovali južný východný front. Ukoristili a zničili takmer 650 tankov, 400 húfnic a kanónov, 600 protitankových kanónov. Nemali však dostatok podpornej pechoty, no aj tak zabili 32 000 sovietskych vojakov a takmer 9 000 zajali.
Avšak Eicke sa už tohto drtivého víťazstva v plnom rozsahu nedožil. 26. února 1943, za pokračujúcich bojov, stratilo velenie kontakt s tankovým plukom. Eicke sa z poľného stanoviska veliteľstva divízie rozhodol sám pomocou jednomotorového Fieseler Storch nájsť polohu tankového pluku zo vzduchu. Okolo 16.30 pilot našiel jednotky neďaleko dediny Michajlovka. Keď začal krúžiť pred pristátím zasiahli ho z nespozorovaných pozícií sovieti. Lietadlo bolo zničené a ostatky padli medzi znepriatelené jednotky. Nemci sa snažili prebiť k vraku, avšak až nástupom noci a s privolanými posilami sa dostali k vraku (motocyklová rota, 2 útočné kanóny, 3 tanky, delostrelectvo) a okolo 5.15 získali pozostatky Eickeho, jeho pobočníka i pilota.
Správa o nešťastí sa dostala až k Hitlerovi a 1. brezna bolo verejne oznámené úmrtie, Hitler sám predniesol oslavnú reč. Toho dňa bol Eicke pochovaný pri divíznom obrade v dedine Otdočnina, neďaleko miesta úmrtia.

1914 Železný kříž II. třídy
Kříž cti 1914-1918
1939 Železný kříž II. třídy spona
1939 Železný kříž I. třídy
Rytířský kříž: 26.12.1941, SS-Gruppenführer und Generalleutnant der Waffen-SS, velitel SS-Division Totenkopf
Dubové listy: 20.4.1942 ( 88. ), SS-Obergruppenführer und General der Waffen-SS, velitel SS-Division Totenkopf
SS čestný prsten
SS čestný meč

Zlatý stranický odznak
HSSPF Ost: 10.9.1939 – 1.10.1939
Velitel 3. SS Totenkopf: 1.11.1939 – 7.7.1941 a 19.9.1941 – 26.2.1943



- tvorca tretej divízie SS – vodca jednotiek s totenkopf – Totenkopfverbände, určených k stráženiu a správe koncentračných táborov
- presadzoval náročný a brutálny výcvik svojich mužov, polovičný úspech vojska videl v ideológií a polovicu času výcviku venoval straníckym prednáškam
- zároveň presadzoval rodinnú atmosféru u svojich jednotiek, umožňoval priamy kontakt vojakov s jeho osobou pomocou schránok na poštu
- počiatočné nedostatky a neskúsenosť vo velení a riadením vojsk prekonal zanietením a svojím nemilosrdným prístupom nielen k nepriateľovi ale aj podriadeným (výcvik, ideológia), požadoval bezpodmienečnú oddanosť, na druhej strane bol obľúbený u svojich mužov (zdieľal s nimi ich ťažké bojové podmienky)
- vedel zachovať kľud aj za mimoriadných okolností, podstatný rys vojvodcov
- za jediný vojnový zločin považoval ZBABELOSŤ
- po smrti bol takmer glorifikovaný a uctievaný
- aj priamo na bojisku divízia páchala vojnové zločiny, napr. v Poľsku ako pacifikácia nevyhovujúceho obyvateľstva, u Le Paradiz, v Rusku, atď.
- odvahu jeho mužov dokazujú napr. družstvo vedené ženistom, hauptsturmführerom Maxom Seelom, ktorý trhavinovými náložami a výbušnými fľašami či mínami ničili sovietske tanky (streli z PaK 36 - 37 mm sa z pancierovania odrážali a boli neúčinné, PaK 38 -50 mm dokázali prestreliť pancier u niektorých tankov, avšak iba na vzdialenosť cca 500 m), ktorý 26. září zničili takto sedem tankov T-34; alebo Fritz Christen, ktorý tri dni sám obsluhoval PaK a zničil trinásť !! tankov a asi sto sovietskych vojakov zabil – osobne potom prevzal Rytiersky kríž z rúk Hitlera – najmladší vojak SS s touto poctou
- poukazuje to na fanatické odhodlanie a vôľu vydržať aj proti niekoľkonásobnej sile nepriateľa
- osobné konflikty často riešil silou /Röhm/, mal dosť osobných nepriateľov

Eicke, niečo čo som našiel, je toho viac, ale šak dáme aj iným možnosť prejaviť sa

jedna trošku netypická fotečka

A teď v barvě:

Fotogalerie Theodora Eickeho