CZK - PM-1 (plameňometný tank)

MNO hlavný štáb Veliteľstva tankového vojska čj. 11035 tajný materiál 1949 vydalo k 14.2.1949 požiadavku na vývoj plameňometného tanku na báze stíhača tankov ST-I (ex. Jagdpanzer 38(t)).
Vývoj pripadol kooperačnej spolupráci firem ČKD-Sokolovo, Konštrukta n.p. Praha a s Vojenským technickým ústavom (III. a V. odbor).
Ešte počas vývojovej fázy projektu bola firme Škoda Plzeň 5.1.1950 zadaná oprava 53 ks vojnových Jagdpanzerov 38(t), ktoré mali byť zbavené kanónovej výzbroje a mali byť určené pre sériovú výrobu tohoto plamenometného tanku. Neskôr bola doobjednaná ďalšia séria 22 ks strojov, ktorá však bola neskôr zrušená. I tak sa v skladoch do polovice 50. rokov 20. storočia zhromaždilo 83 ks stíhačov tankov bez kanóna, no ani dovtedy nebol projekt dotiahnutý do konečnej podoby. Posledných 30 vozidiel bolo dodaných z novej výroby.
Zdroj²⁾ zmieňuje zámer zaslepiť otvory pripravovaných platforiem pre tento projekt pancierovými plátmi vyrezanými z vrakov nemeckých tankov Panther a stíhačov tankov Jagdpanther. Uvádza i zámer dodať 24 kusov takýchto vyrezaných dosák hrúbky 50 mm.
Pre technologické problémy a pokuse zaslepiť otvor po kanóne 60 mm pancierom z vyradených stíhačov tankov ST-I bolo rozhodnuté predbežne zaslepiť otvory na prvých 8 ks strojov len 5 mm plechom. Sedem z týchto vozidiel bolo 24.3.1950 odoslaných do Milovíc k vojenskému útvaru 5211. Sú známe ich čísla motorov a podvozkov. Či ôsme vozidlo poslúžilo na stavbu prototypu je mi neznáme, ale je to dosť možné. V tom prípade by mohlo ísť o vozidlo, na ktorom skúšali privariť pancier väčšej hrúbky napr. zo zmienených Pantherov, resp. Jagdpantherov. Otázkou je, či záslepka bola skutočne 50-60 mm hrubá a privarila sa kútovým zvarom tak, že prečnievala cez rovinu pôvodného panciera korby stíhača tankov ST-I, alebo išlo o platňu hrubú cca 25-30 mm (odhad po preskúmaní fotografií). Tá by mohla mať mierne väčšie rozmery ako otvor v čelnom pancieri, následne bola položená na pancier a privarená. Osobne som za túto druhú možnosť. Zapustený pancier by totiž musel byť nielen presne vyrezaný, ale musel by kopírovať tvar otvoru vrátane tvaru v najširšom mieste otvoru, kde nebol plynulý oblúk, ale výrezy pre montáž kanónu.
Ostatné vozidlá, ktoré boli priebežne pripravené (do celkového počtu 83 ks) mali byť len odstrojené a uložené v skladoch pre budúcu prestavbu. Tieto nemali otvory po kanónoch zaslepené. Ďalšie úpravy pripravovaných vozidiel spočívali v odstránení stropného panciera a v úpravách vnútorného priestoru.


Prototyp bol dodaný v 2/1951. Tank mal zaslepený otvor po kanóne oceľovým plátom, ktorého hrúbku odhadujem na hrúbku cca 25 mm. Pôvodne na vývoji plameňometu, ktorý mal byť namontovaný do tanku pracoval národný podnik Sigma pumpy, ktorého prototyp bol testovaný už v roku 1949. Pravdepodobne pre neúspešný pokus bol ako výzbroj prvej podoby prototypu vybratý plameňomet nemeckej výroby Flammenwerfer 41. Lafetovaný bol malej, plne otočnej veži tvaru zrezaného kužeľa. Výzbroj mal doplniť guľomet ZB vz. 37, ktorý mal byť namontovaný naľavo od plameňometu. V skutočnosti je však fotograficky zdokumentované použitie ľahkého guľometu vz. 26. Nádrže na horľavinu nemeckého typu "Np" objemu 1.000 litrov boli umiestnené za vodičom a na pravom boku interiéru nadstavby vozidla. Na pravom boku interiéru vozidla boli uchytené i tlakové fľaše (4 kusy) so stlačeným plynom pre "vystreľovanie" zápalnej kvapaliny. Ďalšia dvojica fliaš bola v externej pancierovanej krabici na pravom boku nadstavby.
Po prvých testoch, ktoré prebehli vo VVP Jince v dňoch 26.2.1951 a 27.2.1951 bolo vypracované hodnotiace hlásenie, v ktorom je na strane č. 3 uvedené, že zadávacie podmienky boli viac-menej splnené vrátane dostrelu (130-150 m), ktorého hodnoty však boli ojedinelé a navyše mal veľký rozptyl. No na 4. strane tejto hodnotiacej správy sa však uvádza, že praktický dostrel sa pohyboval okolo 60 metrov a s veľkým rozptylom. Vyslovená bola nespokojnosť s redukčným ventilom, ktorý pracoval nespoľahlivo a prepúšťal do nádrží s horľavinou vyšší tlak ako optimálnych 28 atmosfér. Po prekročení tejto hodnoty totiž dochádzalo k narúšaniu paprsku vystrelenej horľaviny a dostrel kolísal. Kritizovala sa kvalita horľavín Sh a Np, ktoré nevyhovovali pre použitie v chladnom počasí. Tie sa počas letu k cieľu rýchlo ochladzovali a zle horeli (dostrel sa zmenšil až o štvrtinu). Preto sa apelovalo na vývoj novej syntetickej horľaviny ASN (plánovaný rok dokončenia bol až 1954) a úpravu redukčného ventilu.


Podľa výnosu MNO-NM-04284 z 27.4.1952 bolo nariadené pokračovať vo vývoji za použitia rôsolovitej zápalnej kvapaliny domáceho pôvodu "Sh". VTÚ a Konštrukta n.p. Praha, ktoré išli do vývoja s nedostatočnými skúsenosťami sa poučili z predchádzajúceho pokusu a zriadilo regulérne skúšobné zariadenie. Po výskume bol ČKD-Sokolovo odovzdaný návrh novej konštrukcie plameňometu a tá dokončila novú podobu prototypu k 31.3.1953. Namiesto pôvodnej veže bola použitá upravená veža z ľahkého tanku LT vz. 38 (absentovala veliteľská vežička). Plameňometná trubica bola umiestnená na mieste kanóna. Výzbroj doplňoval tankový guľomet DT z T-34/85. Zásobu munície tvorilo 17 zásobníkov a výzbroj doplňovala zásoba 18 ks ručných granátov. Plameňomet mal námer +20°/ -8°. Strelec ovládal námer ručne, aktiváciu plameňometu prevádzal pomocou nožného odstupňovaného ovládania. Stroj mal tri prepojené nádrže so zápalnou kvapalinou v celkovom objeme 1000 litrov (460 l + 300 l + 240 l). Tlakové nádrže v počte 7 ks so stlačeným plynom boli umiestnené v pancierovej krabici (hrúbka pancierových plechov bola 8 mm) na zadnom pancieri motorového krytu. Strelec mal na zameriavanie k dispozícii episkop MK 4 z tanku T-34/85. Medzi 2.6.1953 - 5.6.1953 boli prevedené dôkladné testy, pri ktorých bol dosiahnutý dostrel 130 metrov a celkový čas výšľahu 66 sekúnd. Testovalo sa i doplňovanie zápalnej zmesi a stroj prešiel i jazdnými skúškami. Posledný deň sa testovala nemecká zápalná zmes, no tá absolútne nevyhovela.
K výsledkom testov vypracoval námestník ministra národnej obrany generálporučík Václav Thoř správu¹⁾, v ktorej vymenoval hlavné nedostatky projektu. Uviedol tam konštrukčné problémy s ventilmi vypúšťacieho zariadenia a neuspokojivé charakteristiky zápalnej zmesi. Rovnako poukazoval na zdĺhavosť plnenia nádrží s horľavinou. Preto bol projekt vrátený k vyriešeniu týchto problémov.
Koncom roka 1953 prebiehala živá diskusia ohľadom ďalšieho postupu pri vývoji plameňometného tanku. Nakoniec bolo rozhodnuté o dotiahnutí vývoja do konečnej podoby a započatie sériovej výroby naplánovanej na rok 1955. Vývoj sa však neúmerne preťahoval. Nádeje na úspech nesplnila ani nová plne syntetická zápalná zmes ASN, s ktorou bol dosiahnutý menší max. dostrel než s drahou Sh. Zároveň sa objavila polemika taktického používania tohoto typu bojového prostriedku.
Ďalšie skúšky prebehli v 7/1954, kedy sa porovnávali zápalne zmesy Sh (zistený dostrel 180 m) a ASN (zistený dostrel 125 m). Ďalšie testy prebehli v 2/1955 a záverečné testy prebehli medzi 19.3.1956 - 24.3.1956. Vyvinuté bolo i nové plameňometné vypúšťacie zariadenie VZR-252. Projekt bol v podstate dokončený, testy prebehli uspokojivo, no projektové práce pre zastaralosť koncepcie i platformy, na ktorej projekt vznikol boli v tichosti zastavené a prototyp zrušený. Program takéhoto špecializovaného typu už nemal v procese technologického vývoja bojovej techniky budúcnosti žiadnu perspektívu.




Stíhače Jagdpanzer 38(t) opravené v Škodových závodoch a pripravené pre konverziu na plameňometné tanky (53 ks)




Nové vozidlá dodané Škodovými závodmi pripravené pre konverziu na plameňometné tanky (neznáme výrobné a evidenčné čísla) (30 ks)

Vladimír Francev, Charles K. Kliment, Milan Kopecký - Jagdpanzer 38(t) Hetzer, MBI, nakladateľstvo Publishing House, Praha, rok vydania 2001, ISBN 80-902238-9-3
Ivo Pejčoch - Plamenometný tank PM-I, HPM č.5/2006, ISSN 1210-1427
²⁾Mgr.Martin Dubánek - Od bodáku po tryskáče - Nedokončené Československé zbrojní projekty 1945-1955, Mladá fronta 2011, ISBN : 978-80-204-2515-7
armada.vojenstvi.cz (Vladimír Francev 2.časť)
¹⁾Hlášení o provedení kontrolních zkoušek prototypu plamenometného zařízení na podvozku tanku ST-1, VTÚ 7/1953 poskytnuté JOK Difrologie z Vojenského historického archívu Praha