Béla I.
Nie je presne známe kedy sa Belo I. narodil. S najväčšou pravdepodobnosťou to bolo medzi rokmi 1015-1020. Nie je známe ani miesto jeho narodenia, ale dá sa predpokladať, že to bola Nitra. Otcom Bela bol Vazul – nitrianske knieža. O jeho matke sa vie len, že pochádzala z rodu Tátoňovcov. Belo pochádzal z rodu Arpádovcov.
Po smrti Štefanovho syna Imricha, musel Belo spolu so svojimi bratmi Leventem, Ondrejom – budúcim uhorským kráľom a bratrancom Domoslavom opustiť Uhorsko. Prvých desať rokov svojho pobytu v cudzine strávili na dvore českých kniežat Oldřicha a neskôr Břetislava I. Po nástupe Kazimíra na poľský kniežací stolec, traja bratia odišli do Krakova a dali sa do služieb poľského kniežaťa. Knieža si obľúbil hlavne Bela. Belo sa vyznamenal vo vojne s Pomoranmi. Za jeho odvahu a chrabrosť ho Kazimír I odmenil a zosobášil ho zo svojou sestrou Rychezou (Adelaidou) Piastovskou.
V roku 1046 zomrel Peter Orseolo a do Uhorska sa z poľského exilu vrátili Belovi bratia Levente a Ondrej. Ondrej sa stal uhorským kráľom. A v roku 1048 povolal Belu späť do Uhorska. Ondrej I. rozdelil uhorské kráľovstvo na tri časti a jednu dal do správy Belovi. Belovo údelné kniežactvo malo dve časti Nitriansko a Biharsko. Belo oficiálne používal titul knieža. Na svojom panstve dokonca razil vlastné mince.
Keď sa Ondrejov život blížil ku koncu, ustanovil za svojho následníka svojho syna Šalamúna. Tento čin Bela prekvapil, pretože Ondrej Belovi sľúbil, že po jeho smrti na uhorský trón nastúpi Belo. Po hádke s bratom a po pokuse o atentát, spolu s celou rodinou ušiel do Poľska, k švagrovi Boleslavovi II. Smelému. Toto sa odohralo v roku 1059. Už na jeseň 1060 vtiahol Belo aj s poľským vojskom do Uhorska. Aj keď jeho vojsko bolo početne slabšie, pretože Ondreja vojensky podporili markgróf Ernest a české knieža Spytihněv II, nevyhýbal sa otvorenému boju. O mieste rozhodujúcej bitky kroniky mlčia. Vie sa len, že sa odohrala niekde blízko Tisy. V bitke bol Ondrej I. porazený. Bol ťažko zranený a Belo ho zajal pred bránami Mošonského (Moson) hradu. Ondrej zakrátko zomrel. 6. decembra 1060 uhorský biskupi, v Stoličnom Belehrade (Szekesfehervér) korunovali Bela I. za kráľa.
Belo I. zvolal do Stoličného Belehradu veľké ľudové zhromaždenie. Na tomto zhromaždení chcel predložiť ľudu dôležité opatrenia a reformy, ktoré chcel zaviesť v krajine. Pod bránami Stoličného Belehradu sa zišli hlavne prívrženci starého pohanského náboženstva a predložili kráľovi svoje požiadavky, ktoré zneli „ Dovoľ nám žiť podľa zvyku našich otcov, biskupov ukameňovať, kňazom vytrhať črevá, duchovných zahrdúsiť, vyberačov desiatkov obesiť, kostoly zbúrať a zvony rozbiť“. Belo I. si vzal tri dni na rozmyslenie, ale tajne dal povolať vojsko a pobiť všetkých vzbúrencov.
Belo I. dal raziť nové strieborné mince. Určil pevnú cenu tovarov, znížil dane a niektoré poplatky. Nesiahol však na majetky Šalamúnových spojencov, ktorí ušli do zahraničia. A nepotrestal ani tých, čo bojovali proti nemu po boku jeho brata Ondreja I. Veľká časť uhorských pánov sa vrátila z cudziny a dala sa do služieb kráľa. Ale v auguste 1063 Henrich IV pripravoval veľkú vojenskú výpravu, aby na uhorský trón dosadil svojho švagra Šalamúna. Belo I. za ním vyslal poslov s návrhom, že uvoľní kráľovský trón pre Šalamúna, ale ponechá si svoje údelné kniežactvo. Cisár tento návrh odmietol a vtrhol do Uhorska. K ozbrojenému stretu však nedošlo. Belo nešťastnou náhodou utrpel ťažké zranenie. Zrútila sa pod ním stavba trónu. Ťažko zranený vytiahol proti svojmu nemeckému súperovi, ale krátko na to svojim zraneniam podľahol. Stalo sa tak 11. 9. 1063.
Belo mal sedem detí, Gejzu – budúci uhorský kráľ, Ladislava (svätého) – budúci uhorský kráľ, Lamperta, Žofiu, Eufémiu, Helenu a nemenovanú dcéru.
Po smrti Štefanovho syna Imricha, musel Belo spolu so svojimi bratmi Leventem, Ondrejom – budúcim uhorským kráľom a bratrancom Domoslavom opustiť Uhorsko. Prvých desať rokov svojho pobytu v cudzine strávili na dvore českých kniežat Oldřicha a neskôr Břetislava I. Po nástupe Kazimíra na poľský kniežací stolec, traja bratia odišli do Krakova a dali sa do služieb poľského kniežaťa. Knieža si obľúbil hlavne Bela. Belo sa vyznamenal vo vojne s Pomoranmi. Za jeho odvahu a chrabrosť ho Kazimír I odmenil a zosobášil ho zo svojou sestrou Rychezou (Adelaidou) Piastovskou.
V roku 1046 zomrel Peter Orseolo a do Uhorska sa z poľského exilu vrátili Belovi bratia Levente a Ondrej. Ondrej sa stal uhorským kráľom. A v roku 1048 povolal Belu späť do Uhorska. Ondrej I. rozdelil uhorské kráľovstvo na tri časti a jednu dal do správy Belovi. Belovo údelné kniežactvo malo dve časti Nitriansko a Biharsko. Belo oficiálne používal titul knieža. Na svojom panstve dokonca razil vlastné mince.
Keď sa Ondrejov život blížil ku koncu, ustanovil za svojho následníka svojho syna Šalamúna. Tento čin Bela prekvapil, pretože Ondrej Belovi sľúbil, že po jeho smrti na uhorský trón nastúpi Belo. Po hádke s bratom a po pokuse o atentát, spolu s celou rodinou ušiel do Poľska, k švagrovi Boleslavovi II. Smelému. Toto sa odohralo v roku 1059. Už na jeseň 1060 vtiahol Belo aj s poľským vojskom do Uhorska. Aj keď jeho vojsko bolo početne slabšie, pretože Ondreja vojensky podporili markgróf Ernest a české knieža Spytihněv II, nevyhýbal sa otvorenému boju. O mieste rozhodujúcej bitky kroniky mlčia. Vie sa len, že sa odohrala niekde blízko Tisy. V bitke bol Ondrej I. porazený. Bol ťažko zranený a Belo ho zajal pred bránami Mošonského (Moson) hradu. Ondrej zakrátko zomrel. 6. decembra 1060 uhorský biskupi, v Stoličnom Belehrade (Szekesfehervér) korunovali Bela I. za kráľa.
Belo I. zvolal do Stoličného Belehradu veľké ľudové zhromaždenie. Na tomto zhromaždení chcel predložiť ľudu dôležité opatrenia a reformy, ktoré chcel zaviesť v krajine. Pod bránami Stoličného Belehradu sa zišli hlavne prívrženci starého pohanského náboženstva a predložili kráľovi svoje požiadavky, ktoré zneli „ Dovoľ nám žiť podľa zvyku našich otcov, biskupov ukameňovať, kňazom vytrhať črevá, duchovných zahrdúsiť, vyberačov desiatkov obesiť, kostoly zbúrať a zvony rozbiť“. Belo I. si vzal tri dni na rozmyslenie, ale tajne dal povolať vojsko a pobiť všetkých vzbúrencov.
Belo I. dal raziť nové strieborné mince. Určil pevnú cenu tovarov, znížil dane a niektoré poplatky. Nesiahol však na majetky Šalamúnových spojencov, ktorí ušli do zahraničia. A nepotrestal ani tých, čo bojovali proti nemu po boku jeho brata Ondreja I. Veľká časť uhorských pánov sa vrátila z cudziny a dala sa do služieb kráľa. Ale v auguste 1063 Henrich IV pripravoval veľkú vojenskú výpravu, aby na uhorský trón dosadil svojho švagra Šalamúna. Belo I. za ním vyslal poslov s návrhom, že uvoľní kráľovský trón pre Šalamúna, ale ponechá si svoje údelné kniežactvo. Cisár tento návrh odmietol a vtrhol do Uhorska. K ozbrojenému stretu však nedošlo. Belo nešťastnou náhodou utrpel ťažké zranenie. Zrútila sa pod ním stavba trónu. Ťažko zranený vytiahol proti svojmu nemeckému súperovi, ale krátko na to svojim zraneniam podľahol. Stalo sa tak 11. 9. 1063.
Belo mal sedem detí, Gejzu – budúci uhorský kráľ, Ladislava (svätého) – budúci uhorský kráľ, Lamperta, Žofiu, Eufémiu, Helenu a nemenovanú dcéru.
Reklama
Přidejte se k nám
Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.
Zjistit více