24. střelecká divize [1918-1941]

24. strelecká divízia

24-я стрелковая дивизия


Formovanie divízie

Divízia bola sformovaná 28. júla 1918 rozkazom č. 137 vojskám 1. armády Východného frontu zo Samarského, Tverského oddielu, oddielov Stavropoľského a Sengilejevského smeru ako Kombinovaná simbirská pešia divízia. Rozkazom č. 35 z 9. augusta 1918 vojskám armády bol divízii udelený názov 1. kombinovaná simbirská pešia divízia. Následným rozkazom č. 104 z 18. novembra 1918 bola premenovaná na 24. simbirskú streleckú divíziu. Rozkazom č. 2797/559 z 13. decembra 1920 bola divízia opäť premenovaná, tentokrát na 24. samarskú streleckú divíziu. Rozkazom Ruskej revolučnej vojenskej rady č. 2444/423 z 25. októbra 1921 bol divízii vrátený čestný názov "Železná" a divízia sa stala 24. samarskou železnou streleckou divíziou. Rozkazom Ruskej revolučnej vojenskej rady č. 896/170 z 12. apríla 1922 bol bol divízii vrátený názov Simbirská.

V decembri 1921 sa divízia presunula do mesta Vinnica. V júni 1922 divízia vyčlenila personál, kone a zbrane (zo 70. a 71. streleckej brigády) na základe ktorých bola vytvorená 2. pohraničná divízia. V novembri 1923 divízia vyčlenila personál z divízie a vytvorila 24. streleckú podolskú teritoriálnu divíziu (od mája 1924 - 96. strelecká divízia). V roku 1924 v súvislosti s premenovaním mesta Simbirsk na Uľjanovsk bola divízia premenovaná na Samarsko-ulianovskú divíziu. Rozkazom Kyjevského vojenského okruhu bola divízia v novembri 1937 prevelená do Leningradu.


Zimná vojna

Počas sovietsko-finskej vojny v rokoch 1939-1940 sa na sovietskej strane bojov zúčastnila 7. armáda pod velením komandarma 2-go ranga V. F. Jakovleva (7. decembra 1939 ho vystriedal komandarm 2-go ranga K. A. Mereckov z Leningradského vojenského okruhu). Armáda vznikla v septembri 1939 v Kalininskom vojenskom okruhu a 15. novembra bola presunutá na Karelskú šiju. Armádu tvorili dva strelecké zbory - 19. a 50., ktoré zahŕňali 9 streleckých divízií. 19. strelecký zbor pod velením veliteľa F. N. Starikova mal vo svojej zostave päť streleckých divízií, vrátane 24. streleckej divízie. Úlohou 7. armády bolo udrieť na Vyborskom smere s dvoma zbormi podporovanými Baltickou flotou. V prvom slede, na línii sovietsko-fínskej štátnej hranice, na fronte o dĺžke 100 - 110 kilometrov bolo nasadených päť streleckých divízií, vrátane 24. (v zostave 7., 168. a 274. streleckého pluku) pod velením kombriga P. J. Veščeva.

Vo štvrtok 30. novembra 1939 o 8.30 hod., po 30-minútovej delostreleckej príprave, prekročili jednotlivé divízie 7. armády za zvukov Internacionály štátnu hranicu s Fínskom. Za päť dní však jednotky 24. streleckej divízie postúpili len o 24 - 30 km a do konca 4. decembra 1939 obsadila osady Iľjakuľa, Mustamjaki. Dňa 6. decembra pluky zaútočili na obce Lavola a Perkyarvi. V tomto boji zahynul veliteľ divízie kombrig Veščev a velenie po ňom prevzal kombrig K. N. Galickij. Úspešná taktika fínskych jednotiek spočívala v partizánskom spôsobe boja: fínski lyžiari oblečení v bielych maskovacích plášťoch prepadávali kolóny ruských vojsk. Ich topánky s ohnutými špičkami im umožňovali v zlomku sekundy vytiahnuť nohy z viazania a oslobodiť sa od lyží. Zjavili sa znenazdajky, lyžiari vyzbrojení samopalmi Suomi spustili paľbu na skupinky Rusov a opäť zmizli v mrazivej belobe. Na všetkých prístupových cestách boli Fínmi zriadené mínové polia a zátarasy. Ťažké sovietske tanky viazli v bažinách alebo sa prepadávali cez ľad. Sneženie sťažovalo činnosť letectva. Úzke poľné cesty sotva mohli pojať postupujúce kolóny, sneženie a zátarasy z kameňov sťažovali pohyb, pozdĺž ciest operovali fínski ostreľovači. Päťdesiatstupňové mrazy a slabé zásobovanie ruských jednotiek (nemali teplé oblečenie - vojna sa mala skončiť za dva alebo tri týždne) dotvárali údesný obraz.

Boje o prekonanie nepriateľského podporného obranného pásma trvali trinásť dní, počas ktorých divízia prekonala 50 km. Nízke tempo postupu bolo spôsobené zlou organizáciou ženijnej podpory ofenzívy a slabým palebným ničením nepriateľa. Počas bojov velitelia a štáby spoznávali, takpovediac za pochodu, taktiku nepriateľa, získavali skúsenosti s organizovaním boja v špeciálnych podmienkach, neoceniteľné v budúcej vojne, na ktoré doteraz neboli pripravené. Divízia bola, za vzorné plnenie bojových úloh velenia a za chrabrosť a odvahu, ktorú preukázali jej príslušníci, vyznamenaná druhým Radom Červenej zástavy (dekrét Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR z 11. apríla 1940).

Do 12. decembra 1939 dosiahli pluky divízie južne od jazera Moulan-jarvi predný okraj fínskej hlavnej obrannej línie, nazývanej Mannerheimova línia. Po analýze priebehu bojových operácií 7. armády však Hlavná vojenská rada dočasne pozastavila ofenzívu na Karelskej šiji, aby sa dôkladnejšie pripravila na prielom Mannerheimovej línie. Koncom decembra 1939 bola na Karelskej šiji vytvorená nová 13. armáda a 7. januára 1940 bol vytvorený Severozápadný front (komandarm 1-go ranga S. K. Timošenko), ktorý pozostával zo 7. a 13. armády. V tyle divízie sa hromadili zásoby munície, paliva a potravín. Boli prijaté opatrenia na zabezpečenie mužstva teplou bielizňou, kožuchmi, plstenými topánkami a kabátmi. Čiapky "buďonovky" boli nahradené teplými ušiankami. Pluky boli vybavené zvýšenými výživovými normami. Boli vybudované zateplené chaty a vykurovacie stanice. Dodávali sa mobilné chaty, kovové pece a ďalšie vybavenie.

Generálna ofenzíva ("druhá Vorošilovova ofenzíva") na Karelskej šiji sa začala 11. februára 1940. Na smere hlavného sovietskeho útoku začala zadržiavacia skupina - štyri divízie skupiny Západ so 136 tankami podporovanými 216 delami - lokálne útoky na fínsku obranu pozdĺž celého frontu hlavného útoku. Útočná skupina, ktorá nasledovala, zahŕňala 123. streleckú divíziu, tankovú brigádu, prápor plameňometných tankov a dva delostrelecké pluky. Skupine velil major F. F. Aljabušev (náčelník štábu divízie v rokoch 1937-1938). Za štyri dni sa postupujúcim jednotkám podarilo preraziť hlavné pásmo Mannerheimovej línie na štvorkilometrovom fronte a preniknúť 5-6 kilometrov do fínskych pozícií. Do prielomu, ktorý vytvorila útočná skupina, sa presunuli tri strelecké divízie 19. streleckého zboru - 24., 90. a 123. strelecká divízia. Sovietske straty však boli výrazné - len 24. strelecká divízia stratila počas prvého dňa bojov 570 mužov.

Do 21. februára 1940 dosiahli sovietske jednotky na fronte ofenzívy 7. armády druhé obranné pásmo Mannerheimovej línie. Na niekoľko dní sa front stabilizoval. V noci na 25. februára 1940 predsunuté jednotky 7. a 274. pluku, postupujúce na severovýchod, prekročili ľad jazera Muolon-Järva k ostrovu Surri-Saari, od ktorého sa k nepriateľským pozíciám tiahla 2 km široká ľadová plocha. Do rána, pri dodržaní všetkých maskovacích opatrení, dosiahli breh jazera. Čoskoro sem dorazili hlavné sily divízie. Divízia sa po vykonaní obchvatného manévru ocitla v tyle hlavnej skupiny nepriateľa, ktorá bola v dôsledku boja porazená. V dôsledku toho sa vytvorili podmienky na rozvinutie ofenzívy pri Viipuri (Vyborgu). Vo štvrtok 7. marca 1940 24. strelecká divízia, kryjúca Vyborské zoskupenie nepriateľa, v spolupráci so zväzkami 19. a 50. streleckého zboru dosiahla oblasť Repola (12 km severozápadne od Vyborgu). Hlavné sily 7. armády sa priblížili k východnému okraju mesta a o jeho osude tak bolo rozhodnuté. Situácia na fronte sa pre fínske jednotky stala beznádejnou. Maršal Mannerheim sa obrátil na Fínsku radu obrany s návrhom čo najskôr zastaviť boje. Začali sa sovietsko-fínske mierové rokovania. Prímerie bolo vyhlásené v noci z 12. na 13. marca 1940.



Na jar 1940 sa na fínskom polostrove Hanko sformovala 8. strelecká brigáda z plukov vyčlenených z 24. streleckej divízie.


Veľká vlastenecká vojna

Dňa 22.06.1941 boli jednotky divízie dislokovaná v Molodečne. Podľa predvojnových plánov mala piaty deň vojny začať prichádzať do Grodna, aby sa stala súčasťou 4. streleckého zboru 3. armády. Do 24. júna 1941 dosiahla divízia východný breh rieky Gávie na úseku Dobrovliany - Batadiny. Na 25. júna 1941 bol naplánovaný postup všeobecným smerom na Suvališky, Ošmiany, dosiahnutie čiary Golšany, Klevica. Pri postupe na túto líniu sa jednotky divízie stretli s jednotkami nemeckej 19. tankovej divízie. Silami divízie boli nemecké tankové jednotky odrazené späť na opačný breh rieky Kleva a divízia hlásila zničenie 30 nepriateľských tankov. V rámci divízie úspešne operoval kombinovaný tankový prápor, pravdepodobne z 5. tankovej divízie, na ktorú dopadol nepriateľský úder v Alytuse. Pozostával z ôsmich tankov KV-1, 15 tankov T-34 a 14 tankov T-26. 26. júna 1941 divízia pokračovala v útoku, postúpila o 8 - 10 kilometrov, obsadila Traby a Višnev a popoludní zaútočila na nepriateľskú kolónu, ktorá sa zastavila pre nedostatok paliva. Divízia pokračovala v útočných bojoch až do 29. júna 1941, čo je zaznamenané aj v nemeckých prameňoch. Potom sa, už v obkľúčení, prebojovala cez Bakšty na juhovýchod k jednotkám zboru. Dňa 3. júla 1941 s dvoma zostávajúcimi oddielmi v sile 1200 a 500 mužov zvyšky divízie v oblasti Uzdy prerazili kruh obkľúčenia a po 350-kilometrovom prechode sa oba oddiely prebili k svojim 15. júla 1941 v oblasti severne od Mozyru sa pripojili k oddielu polkovnika Kurmaševa.

Do 18. júla 1941 sa zvyšky divízie sústredili v oblasti Ozariči. Divízia bola čiastočne doplnená posilami, vliali sa do nej aj zvyšky 17. streleckej divízie, ktoré vyšli z obkľúčenia, a už 23. júla 1941 divízia operovala v priestore Gluška, Selec, Novoselki s úlohou zabezpečiť akcie vojsk 66. streleckého zboru pri jeho ofenzíve na stanici Mošňa, Ratmiroviči. Počas konca júla - začiatku augusta 1941 ustupovali divízne jednotky v smere na Gomeľ a potom vo všeobecnom smere na Černigov. Dňa 27. augusta 1941 dostala divízia spolu s jazdeckou skupinou 21. armády za úlohu obnoviť situáciu v oblasti Verbovka, Dobrjanka. Dňa 28. augusta 1941 bola divízia spolu s 214. leteckou brigádou určená do zálohy s úlohou do konca dňa 28. augusta 1941 sa sústrediť v priestore Ščorsa. Divízia sa však, pokračujúc v ofenzíve, zapojila do bojov v oblasti Brechunovky, Suslovky a do rána 30. augusta 1941 dostala za úlohu sústrediť sa pri juhozápadnom okraji Meny.

Až 31. augusta 1941 sa divízia sústredila v oblasti Vieličkovky a prešla do oblasti Rudňa 40 km severovýchodne od Meny, kam dorazila 1. septembra 1941 a obsadila líniu Černotiči, Rudňa. 2. septembra 1941 divízia prešla do útoku a odrazením nepriateľa dosiahla líniu Ljaškovice, Sverok, Rudňa. Dňa 3. septembra 1941 dostala divízia za úlohu pokračovať v ofenzíve a po splnení úlohy mala byť opäť stiahnutá do zálohy. Pod vplyvom nepriateľských útokov sa však divízia stiahla za južný breh Seimy a do 7. septembra 1941 obsadila líniu Kerbutovka, Mariental. Dňa 9. septembra 1941 divízia obsadila hraničnú líniu Nové Mlyny, Mariental. 10. septembra 1941 sa presunula do priestoru Šapovalovky s úlohou protiútoku na nepriateľa v tyle pri Šapovalovke.

Divízia sa tam však nedostala a bola zatlačená späť za Bachmač, do oblasti Pervomajska a Krasilovky. Dňa 12. septembra 1941 sa zapojila do útočných bojov na juhozápadnom okraji Bachmača, ale do 14. septembra 1941 bola zatlačená späť za Gajvoron. Pod tlakom nepriateľa, ktorý zo severu uzavrel kruh obkľúčenia okolo vojsk Juhozápadného frontu (2. tanková skupina generála Guderiana), divízia ustúpila k Priluki, odolala boju na rieke Udaj pri Lelyaku, potom na Pirjatine, Lubnom. Zrejme jeden z posledných bojov divízia zviedla na rieke Oržica 80 km juhozápadne od Lubného. Keďže bola obkľúčená, koncom septembra 1941 bola divízia rozdelená na niekoľko izolovaných skupín a zničená. Dňa 27. decembra 1941 bola formálne rozformovaná.


Strata bojovej zástavy

Počas bojov v Bielorusku sa stratila zástava divízie. Zistilo sa, že počas ústupu z obkľúčenia bola zástava u inštruktora politického oddelenia divízie, staršieho politického dôstojníka A. V. Barbaševa, ktorý zahynul 6. augusta 1941 v boji pri obci Aňutino, Čerikovský okres, Mogilevská oblasť, zrejme pri ústupe z obkľúčenia, ktorý sa uskutočnil v júni 1941 pri Minsku. Miestny obyvateľ, kolchozník D. N. Ťapin našiel na tele mŕtveho dôstojníka zástavu divízie a telo spolu so zástavou pochoval na miestnom cintoríne. Po oslobodení obce Aňutino sovietskymi vojskami v roku 1943 bola zástava vyzdvihnutá a odoslaná na reštaurovanie. V tom čase však už bola sformovaná 24. strelecká divízia (2. formovania), ktorá sa vyznamenala v bojoch a dostala čestný názov "Berdičevská".



20. februára 1944 bol divízii druhého formovania odovzdaná zreštaurovaná bojová zástava bývalej 24. streleckej divízie a všetky vyznamenania divízie prvého formovania (okrem Čestného revolučného červeného praporu, ktorý sa už v tom čase neudeľoval). Za záchranu zástavy bol D. N. Ťapin navždy zapísaný do zoznamov 1. roty jedného z plukov divízie

Zdroje:

ru.wikipedia.org

https://zeldiv24.narod.ru/

https://pamyat-naroda.ru/warunit/id1684/