Hiró Onoda - vojak, ktorý by sa nevzdal. Hrdina, alebo blázon?

Autor: Janko PALIGA 🕔︎︎ 👁︎ 5.583


Poručík Hiró Onoda s mečom v ruke vychádza z džungle na ostrove Lubang po takmer 29 rokoch partizánskeho ťaženia, 11. marca 1974.
www.mdig.com.br

Hiró Onoda (japonsky 小野田 寛郎) sa narodil 19.03.1922 v dedine Kamekawa, okres Kaisō v prefektúre Wakayama manželom Sudziro a Tamae Onodovým. Jeho otec pracoval jako pedagóg, novinár a zástupca rady prefektúry. Mal troch bratov a jednu sestru. V poradí bol tretím synom v rodine. Študoval na strednej škole v Kainan kendo, japonský šerm.

Reklama

Po skončení školy odišiel v roku 1939 pracovať pre obchodnú spoločnosť Tadima v čínskom meste Chan-čou (dnes súčasť mesta Wu-chan). Tam sa naučil čínsky a anglicky. V decembri 1942 narukoval ku pechote japonskej cisárskej armády. Najprv ako vojak 2. triedy slúžil v 61. pešom pluku, no o niekoľko dní ho prevelili ku 218. pešiemu pluku. V júli 1943 bol povýšený do hodnosti vojaka 1. triedy, v novembri 1943 na desiatnika. Od januára 1944 do augusta 1944 študoval Hiró na 1. armádnej škole v Kurume. Počas toho štúdia ho povýšili do hodnosti seržanta a po skončení štúdia do hodnosti rotného.

V auguste 1944 pokračoval v štúdiu na spravodajského dôstojníka v triede špeciálnych jednotiek „FutamataArmádnej škole Nakano. Z dôvodu urgentnej potreby mu nebolo umožnené dokončiť výcvik a súrne ho poslali do boja. Najprv ho pridelili na veliteľstvo 14. oblastnej armády a dňa 26.12.1944 ho odoslali na filipínsky ostrov Lubang (13°46'52.98"N 120°10'54.66"E)  ku brigáde Sugi. Okrem velenia špeciálnej jednotke dostal za úlohu zhromažďovať informácie o pohybe nepriateľa a plniť sabotážne úlohy. Mal spraviť všetko preto, aby zabránil nepriateľským útokom na ostrov, vrátane zničenia pristávacej dráhy a prístavného móla. V obdržanom rozkaze mu generálporučík Šizuo Jokojama zároveň uviedol, že sa nemá za žiadnych okolností vzdať a nesmie si siahnuť ani na vlastný život.


Poručík Hiroo Onoda v roku 1944
www.wanpela.comcommons.wikimedia.org

Po príchode na ostrov sa pripojil ku skupine japonských vojakov, ktorí tam boli vyslaní už skôr. Pre úspešné splnenie zadanej úlohy zriadil na ostrove množstvo úkrytov a skrýše zbraní a munície. Od prítomných dôstojníkov na ostrove žiadal, aby sa začali prípravy na dlhodobú obranu. Jeho žiadosť sa však nestretla s porozumením. Keď na ostrove vo februári 1945 pristáli americkí a filipínski vojaci, japonskí dôstojníci zabránili Onodovi splniť jeho úlohu, čím uľahčili spojeneckým vojakom dobyť ostrov. Až na Onodu a troch ďalších vojakov sa ostatní japonskí vojaci na ostrove vzdali, alebo zomreli. Onoda, v januári 1945 povýšený do hodnosti poručíka, nariadil svojim zostávajúcim mužom ústup do hôr.

Poručík Onoda, desiatnik Šóiči Šimada, vojak Jujči Akacu a vojak prvej triedy Kinšiči Kozuka začali viesť gerilový boj. V prestrelkách sa stretávali aj s miestnou políciou. Pre prerušený kontakt s veliteľstvom vyhlásili japonské úrady v septembri 1945 Onodovu skupinu za mŕtvu. Prvý leták o kapitulácii Japonska sa skupine dostal do rúk v októbri 1945. Považovali ho však za podvrh spojeneckej propagandy. Koncom roka 1945 boli vytlačené a zhodené letáky s rozkazom generála Tomojuki Jamašitu zo 14. oblastnej armády. Skupina podrobne preštudovala leták, aby zistila jeho pravosť. Dospeli k názoru, že leták nie je pravý.

Reklama

Skupina sa počas svojho pobytu v džungli živila hlavne varenými banánami a kokosovými orechmi. Občas si jedálniček vylepšili ukradnutou ryžou, kávou, konzervami a hovädzím mäsom z ukradnutých kráv. Ročne zastrelili asi tri kravy, ktoré sa zatúlali miestnym farmárom. Strieľali ich večer, alebo keď pršalo, aby sa utlmil hluk výstrelu. Tri dni jedli čerstvé mäso, zvyšok sušili na stojanoch. Z rastlín podobných konope si zhotovovali niť na opravu svojich odevov, neskôr látku a oblečenie kradli miestnym obyvateľom.

V septembri 1949 od skupiny odišiel vojak Jujči Akacu a marci 1950 sa vzdal filipínskym silám. Po jeho odchode začala byť skupina poručíka Onodu opatrnejšia. Japonské úrady sa dozvedeli o skupine poručíka Onodu. Prípad skupiny nebol ojedinelý. Japonská vláda zriadila komisiu na záchranu japonských vojakov, ktorí zostali v zahraničí. Pre politickú nestabilitu na Filipínach však komisia nemohla začať svoju prácu.

V roku 1952 z lietadla zhodili listy a rodinné fotografie s výzvou, aby sa skupina vzdala. Aj tentoraz sa zvyšní vojaci zhodli, že ide o lesť. Počas prestrelky s miestnymi rybármi bol v júni 1953 desiatnik Šimada postrelený do nohy. Zo zranenia sa mu podarilo vyliečiť, ale už 07.05.1954 ho pri prestrelke zabila pátracia skupina. V dôsledku toho incidentu povolila filipínska vláda japonskej komisii začať pátranie po zvyšných členoch skupiny. Pátranie bolo neúspešné. Po druhý krát vyhlásila japonská vláda Onodu a Kozuku za mŕtvych 31.05.1969 a posmrtne im udelila Rád Vychádzajúceho slnka 6. stupňa.

Predposledného člena skupiny, vojaka prvého stupňa Kozuku, zastrelila miestna polícia dňa 19.10.1972 pri rekvirovaní ryže nazbieranej miestnymi farmármi. Poručík Onoda zostal sám a pokračoval ďalej v odpore. Japonské úrady vyslali na Filipíny delegáciu na záchranu poručíka Onodu. Spolu s nimi na ostrov pricestovali jeho príbuzní i príbuzní zosnulého Kozuku. Pátranie opäť neprinieslo žiadne výsledky. Za dlhý čas života v džungli sa Hiró Onoda dokonale prispôsobil miestnym podmienkam a viedol kočovný život. Zbieral informácie o nepriateľovi a útočil na obyvateľstvo i blízku americkú radarovú stanicu. Pri jednom z útokov ukoristil vysielačku, upravil ju na príjem rozhlasového vysielania. Z neho sa dozvedal o okolitom svete. K dispozícii mal aj japonské noviny a časopisy, ktoré zanechali členovia japonských pátracích skupín. Z nich vedel o svadbe princa Akihita v roku 1959, o letných olympijských hrách v Tokiu v roku 1964 i o „japonskom hospodárskom zázraku“. Odmietal však uveriť porážke svojej krajiny v druhej svetovej vojne.

Počas štúdia na dôstojníckej škole totiž Onodu učili, že sa nepriateľ na konci vojny uchýli k masovým dezinformáciám. Všetky politické správy preto vnímal zo skresleného pohľadu. Myslel si, že vláda ovládajúca Japonsko je bábkovou vládou Spojených štátov amerických a skutočná imperiálna vláda sa nachádza v Mandžusku. Začiatok vojny na Kórejskom polostrove v roku 1950 vnímal ako protiútok japonskej imperiálnej vlády z Mandžuska na americké pozície v Južnej Kórei. Aj vietnamskú vojnu od roku 1959 považoval za kampaň japonskej cisárskej armády proti Američanom.


Norio Suzuki pózuje s Hiróm Onodom a jeho puškou po stretnutí s ním v džungli ostrova Lubang vo februári 1974.

V roku 1974 si znudený študent a dobrodruh Norio Suzuki dal tri úlohy – „vypátrať Hiró Onodu, pandu a snežného muža – presne v tomto poradí“. Po štyroch dňoch pátrania sa to Suzukimu aj podarilo a 20.02.1974 sa s ním stretol. Stali sa priateľmi, ale Onoda sa odmietal vzdať s tým, že čaká na rozkaz od nadriadeného dôstojníka. Suzuki sa preto vrátil do Japonska so spoločnými fotografiami s Onodom. Japonskej vláde sa podarilo nájsť majora Jošimi Tanigučiho, veliaceho dôstojníka poručíka Onodu. Ten za živil ako kníhkupec. Taniguči odišiel so Suzukim na ostrov Lubang a 09.03.1974 sa konečne stretol s Onodom. Tým splnil sľub, ktorý dal Onodovi v roku 1944. Vtedy mu sľúbil, že sa po neho vráti. Vo svojej starej uniforme vydal Onodovi rozkaz, aby ukončil svoju bojovú činnosť a vzdal sa. Onoda to aj urobil a odovzdal svoj meč, pušku Arisaka Typ 99, 500 nábojov do pušky, niekoľko ručných granátov a dýku, ktorú mu dala matka v roku 1944, aby sa ňou zabil v prípade, že bude zajatý. Počas svojho gerilového boja zabila skupina poručíka Onodu asi 30 Filipíncov – policajtov a civilistov. Ďalších asi 100 osôb bolo zranených. Za zabitie Filipíncov, krádeže jedla i pálenie úrody sa Onoda nikdy neospravedlnil, ani nevyjadril žiadnu ľútosť. Vzhľadom ku okolnostiam mu prezident Filipín Ferdinand Marcos udelil plnú milosť.


V marci 1974 Hiró Onoda odovzdáva svoj meč po takmer 30 rokoch v džungli

Po návrate do Japonska sa Hiró Onoda stal populárnym. Dostal aj ponuku, aby kandidoval do parlamentu. Stretol sa s ministerským predsedom Japonska Kakuei Tanakom, ale odmietol audienciu u cisára Hirohita (po smrti Šówa) s argumentom, že nie je hodný prijať jeho Veličenstvo, pretože nevykonal žiadne zvláštne činy. Knižne vydal svoju autobiografiu No Surrender: My Thirty-Year War ( v českom preklade vyšla pod názvom Moje třicetiletá válka), ktorá popisovala podrobne jeho partizánsky život vo vojne, ktorá už dávno skončila. Pri rozhovore s obyvateľmi ostrova Lubang sa zistilo, že počas svojho boja zabil Onoda niekoľko ľudí, o ktorých sa vo svojej autobiografii nezmienil.


11. marca 1974 Hiró Onoda opustil džungľu na Lubangu.
www.mdig.com.br

Japonská vláda Hiró Onodovi ponúkla ušlý plat milión jenov. On ho však odmietol. Po veľkom nátlaku svojich priaznivcov nakoniec ponúknuté peniaze daroval svätyni Jasukuni v Tokiu, ktorá uctieva duše vojakov, ktorí zomreli pre Japonsko v 19. a 20. storočí. Následkom veľkej pozornosti voči jeho osobe nasledoval príklad svojho brata Tada a odišiel z Japonska do Brazílie chovať dobytok na 1200 hektárovom ranči. V roku 1976 sa oženil a prevzal vedúcu úlohu v japonskej komunite Colônia Jamic v Terenos v brazílskom štáte Mato Grosso do Sul. Na ním vlastnenej pôde umožnil Onoda trénovať brazilskému letectvu.


Hiró Onoda odovzdáva svoj meč filipínskemu prezidentovi Ferdinandovi Marcosovi v deň svojej kapitulácie, 11. marca 1974.
www.gov.ph, commons.wikimedia.org

Reklama


Hiroo Onoda sa vracia do Tokia 12. marca 1974
www.mdig.com.br

V roku 1984 sa Onoda vrátil do Japonska. Tam založil vzdelávací tábor Prírodná škola Onoda (Onoda Šizen Juku) pre mladých ľudí. Ku návratu ho priviedla udalosť z roku 1980, keď japonský tínedžer zavraždil svojich rodičov. Cieľom školy bolo vychovať zdravú mladú generáciu. Onoda mal obavy z mentálnej degradácie a kriminality japonskej mládeže, preto sa rozhodol predať skúsenosti zo života v džungli. Chcel socializovať mládež prostredníctvom spoznávania prírody. za prácu z mládežou dostal v novembri 1999 cenu japonského ministerstva kultúry, školstva a športu. Dlhé roky Onoda striedavo trávil časť roka v Brazílii a zvyšok v Japonsku.

V roku 1996 Hiró Onoda znovu navštívil ostrov Lubang. Jeho manželka Mači Onoda (rodená Honoku) jeho menom venovala  miestnej škole finančný dar 10 000 USD, čo vyvolalo mnohé kontroverzie.


Onoda dostal 6. decembra 2006 Santos-Dumontovu medailu za zásluhy od brazílskych vzdušných síl. Na snímke vo februári 2010 mu zákonodarné zhromaždenie Mato Grosso do Sul udelilo titul Cidadão sul-mato-grossense.
www.mdig.com.br

Za zásluhy ho brazílske letectvo 06.12.2004 ocenilo ako prvého Japonca Záslužnou medailou Santos-Dumont, najvyššie ocenenie brazílskeho letectva pre civilistov. Od japonskej vlády dostal Hiró Onoda 03.11.2005 čestnú medailu s modrou stuhou „Za zásluhy o verejnosť“. Zákonodarné zhromaždenie brazílskeho štátu Mato Grosso do Sul mu dňa 21.02.2010 udelilo titul Cidadão („Občan“).


www.omachoalpha.com.br

Hiró Onoda zomrel 16.01.2014 na zlyhanie srdca následkom komplikácií spojených so zápalom pľúc v tokijskej Medzinárodnej nemocnici Svätého Lukáša.

Dlhšie ako Hiró Onoda sa dokázal skrývať iba vojak Teruo Nakamura, ktorý však bol domorodcom z ostrova Tchaj-wan a slúžil v japonskej koloniálnej armáde. Nakamuru zatkli 18.12.1974 v Indonézii.

Zdroje:
cs.wikipedia.org
imgur.com
www.primitiveways.com
www.damninteresting.com

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více