Motivácia alkoholom v Červenej armáde

Autor: Marek Čech / Panzer 🕔︎︎ 👁︎ 8.613

Alkohol a armády

Alkohol. Preklínaný a zatracovaný, ale aj milovaný a uctievaný. Iný je pohľad naň rodiny alkoholika a iný umelca, ktorý pod jeho vplyvom vytvoril umelecké dielo. A úplne iný je pohľad vojaka, ktorému pár dúškov alkoholu pomohlo vytesniť hrôzostrašné zážitky, zápach krvi, spáleného mäsa a hnijúcich tiel. Alebo mu len jednoducho pomohol zaspať. Armády celého sveta si už po stáročia uvedomovali tieto, pre vojakov dôležité, vlastnosti alkoholu. Samozrejme, že žiadna z armád nechcela, aby boli jej vojaci počas bojov opití. Pretože opitý vojak sa vo väčšine prípadov správa ako tzv. neriadená strela. Je oveľa ťažšie podriaditeľný veliteľskej právomoci dôstojníka než vojak triezvy, a navyše je náchylnejší k iracionálnemu správaniu. Na strane druhej stres a ťažké podmienky na frontovej línii zjavne ničili bojaschopnosť vojakov. Práve preto väčšina armád svojim príslušníkom alkohol prideľovala, avšak jeho množstvo regulovala. A nie je to pritom len výmysel dvadsiateho storočia. Alkohol totiž už po celé stáročia tvoril časť žoldu alebo naturálnych prídelov vojakov. Z pohľadu našej vlastnej histórie je vo vzťahu k alkoholu v armáde zaujímavé obdobie boja proti Turkom v 16. a 17. storočí, v ktorom vojaci cisárskej armády dostávali ako súčasť žoldu víno. V tom čase však nešlo ani tak o „antidepresívum“, ako skôr o náhradu pitnej vody, ktorej bolo v tom období nedostatok. Niežeby bolo na gazdovských dvoroch málo studní. No nebolo v tom období nič nezvyčajné, ak bola na dvore studňa a pár metrov od nej septik. A aj vďaka tomu celé stáročia sprevádzali ľudí rôzne cholerové epidémie a nákazy, ktorých pôvod bol v hygienicky škodlivej vode. Preto bolo víno cenené ako bezpečný nápoj na zahnanie smädu.


Britský námorníci na HMS King George čakajú na svoj prídel rumu, 1940.

Alkohol a ruská cárska armáda

Reklama

Skôr, než sa vrátime do 20. storočia a do Sovietskeho zväzu, ktorý skočil z feudalizmu rovnými nohami do budovania komunizmu, pristavme sa na chvíľu práve pri onej feudálnej, alebo tiež cárskej, či imperátorskej ruskej armáde. Aj jej velenie si zjavne uvedomovalo význam alkoholu pre posilnenie bojaschopnosti armády a tak nie je prekvapujúce, že už cár Peter Veľký zaviedol v sedemnástom storočí podľa európskeho vzoru v ruskom námorníctve výdaj alkoholu mužstvu. Ďalší cár, Alexander I. zase v roku 1812 nariadil, aby v gardových plukoch vojakom nižších hodností boli vydávané štyri poháre (pohár - 0,123 litra) vodky týždenne, čo je takmer pol litra tejto ohnivej vody. Počas rusko-tureckej vojny v rokoch 1853-1856 platili pre pluky, ktoré sa zúčastnili bojov na Kaukaze, iné normy - tri poháre vodky týždenne pre nižšie hodnosti (0,37 l) a dva pre nebojujúcich (0,25 l). V tom istom čase jednotky, ktoré bojovali na Kryme, ako sa uvádza v „Histórii 147. pešieho samarského pluku“, „na udržanie sily dostávali vojaci denne pol kila mäsa a dve šálky vodky (0,25 l).“. Dokonca aj v jednotkách umiestnených ďaleko od bojiska tejto vojny dostali vojaci „chlebové víno“ podľa vojnových noriem. Vojenský teoretik a historik generál pechoty A. M. Zajončkovskij o tom napísal: „Porcie alkoholu pre vojakov nižších hodností boli vo všeobecnosti priznávané vo významnom množstve, a to nielen vo výnimočných prípadoch alebo pri intenzívnej táborovej činnosti, ale niektorým jednotkám aj nepretržite. Napríklad jednotky nachádzajúce sa v provinciách Poľského kráľovstva a v niektorých ďalších dostávali 156 pohárov vodky ročne“ (19,1 l).

Fínska vojna

Po revolúcii v roku 1917 nová robotnícko-roľnícka červená armáda zavrhla všetky buržoázne prežitky svojej predchodkyne a alkohol bol v nej oficiálne tabu až do roku 1939. Teda nie žeby vojaci prestali piť, to nie. Ale keď, tak len mimo služby. Výnimkou boli len členovia posádok ponoriek pri dlhších plavbách a tiež potápači, ktorým bol alkohol prideľovaný v malých množstvách oficiálne.


Ponorkári a potápači boli do roku 1940 jediní, ktorí oficiálne dostávali alkohol počas služby

Prelom nastal po napadnutí rozlohou aj počtom obyvateľov malého Fínska, ktoré sa odmietlo podvoliť hrubému nátlaku svojho mohutného suseda. Vďaka čomu tak neskončilo na päťdesiat rokov ako jedna zo Sovietskych republík, ako sa to stalo Estónsku, Lotyšsku a Litve. Sovietsky zväz mal nad armádou Fínska obrovskú ľudskú aj materiálnu prevahu. Vo vojakoch to bolo v pomere 3:1, v tankoch dokonca 80:1 (!) a v letectve 5,5:1. Do útoku proti svojmu severnému susedovi Sovietsky zväz pripravil dvadsaťtri streleckých divízií so 450.000 vojakmi, 2.000 tankami a 2.000 delami. Proti ním dokázali Fíni postaviť 180.000 vojakov, 146 (!) lietadiel a niekoľko desiatok zastaraných tankov. Napriek tomuto zjavnému nepomeru, ktorý pripomínal biblický súboj Dávida s Goliášom, sovietske vojská utrpeli v prvých bojoch koncom roku 1939 katastrofálne straty na ľuďoch aj technike. Okrem výborného strategického plánovania a vybudovanej línie obrany fínskym maršálom Mannerheimom, malo svoj vplyv na neúspech sovietskej ofenzívy aj mimoriadne surové počasie. Teploty na Karelskej šiji v tom období dosahovali -40°C, vďaka čomu zamŕzala nielen technika, ale aj ľudia. Na vlastné oči sa o tom v januári 1940 pri inšpekcii vojsk presvedčil aj ľudový komisár obrany Kliment Vorošilov, ktorý sa hneď na to obrátil na vodcu ZSSR Josifa Stalina s návrhom, aby bolo vojakom a veliteľom Červenej armády vydávaných denne 100 gramov vodky a 50 gramov slaniny. Tankisti mali mať normu zvýšenú na dvojnásobok a letcom mala byť namiesto vodky vydávaná brandy. Stalin súhlasil a na základe príkazu ľudového komisariátu obrany (NKO) bolo od 10. januára do začiatku marca 1940 vydaných vojskám viac ako 10 ton vodky a 8,8 tony brandy. A hoci vojakmi bolo toto Stalinovo, resp. Vorošilovo rozhodnutie hodnotené kladne, z praktického, resp. z medicínskeho hľadiska išlo o nezmyselný krok, pretože alkohol telo v zime nezohrieva. Práve naopak, spôsobuje rozťahovanie ciev, vďaka čomu dochádza k rýchlejšiemu ochladzovaniu organizmu. Na druhej strane ale požitý alkohol otupuje bolesť po prípadnom poranení a odďaľuje tak potrebu rýchlej evakuácie poraneného. Taktiež aj masírovanie omrznutých častí tela alkoholom patrí k základným formám prvej pomoci.


Premrznutí príslušníci sovietskej lyžiarskej jednotky na Fínskom fronte počas tzv. Zimnej vojny

Nakoľko rozhodnutie o vydávaní vodky presadil ľudový komisár obrany (narodnyj komissar oborony) Vorošilov, hovorilo sa od tej doby až do konca druhej svetovej vojny o poskytovanom alkohole ako o tzv. narkomovských, alebo vorošilovských 100 gramoch.

Nemec sa derie vpred

Po skončení fínskej kampane v roku 1940 skončilo aj vydávanie vodky a brandy príslušníkom armády. Nie však nadlho. Už 22. júna 1941 vtrhli vojská hitlerovskej koalície do Sovietskeho zväzu a valili sa zdanlivo nezadržateľne do jeho vnútra. Milióny sovietskych vojakov skončili uprostred kotlov, teda obkľúčených oblastí, a neskôr v zajatí. Ďalšie milióny ustupovali viac menej usporiadane do vnútra svojej rozsiahlej krajiny. V tejto zúfalej situácii prišlo vedenie krajiny so zúfalým nápadom obnoviť prídel vodky svojim vojakom a veliteľom. Štátny výbor obrany vydal dňa 22.08.1941 príkaz č. 562 „O zavedení vodky do zásobovania bojujúcej Červenej armády“, ktorým od 1. septembra 1941 začalo vydávanie 40 percentnej vodky v množstve 100 gramov denne na osobu pre vojakov a veliteľov prvolíniovej, tzv. bojujúcej armády. Zúfalým som tento nápad označil zámerne. Pretože zatiaľ čo vo fínskych mrazoch mal tento nápad aspoň aké-také racio, v horúčavách na prelome augusta a septembra mohol mať len jeden cieľ. Otupiť strach z nepriateľa, ktorý postupoval nezadržateľne vpred a pôsobil ako neporaziteľná sila.

Reklama


Vojak v hodnosti staršij seržant pechoty pije svojich "narkomovskych 100 gramov".

Počas vojny sa normy vydávania a kategórie vojakov, ktorí mali nárok na „narkomovských“ 100 gramov vodky, viackrát menili. Prvá zmena nastala už na jar roku 1942, pričom konečnú podobu dal zmene výnos Štátneho výboru obrany z 11. mája 1942. Denný výdaj vodky bol ponechaný len pre prvolíniové jednotky, ktorých bojovníci a velitelia úspešne vykonávali útočné operácie a bol zvýšený na 200 gramov. Ostatní frontoví vojaci mali nárok na 100 gramov vodky už len počas štátnych sviatkov, osláv revolučných výročí alebo pri oslavách dňa vzniku ich jednotky.


Nariadenie Štátneho výboru obrany z 11. mája 1942

K ďalšej zmene normy došlo 12. novembra, pred začiatkom ofenzívy pri Stalingrade. Táto zmena opäť zdôrazňovala, že jej vydanie bolo spojené s podporou vojakov v zimných podmienkach. Nárok na 100 gramov mali tentokrát všetci vojaci v prvej línii. Teda nielen tí, ktorí viedli útočné operácie, ako tomu bolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Pre vojakov v tyle, kam patrili stavebné prápory, plukové a divízne zálohy, sa veľkosť dávky znížila na 50 gramov. Rovnaké množstvo mohli dostať aj zranení v tyle, ale len s povolením zdravotníckeho personálu.

Určitou osobitosťou bol Zakaukazský front, kde vzhľadom na miestne tradície a klimatické podmienky namiesto vodky vydávali vojakom 200 gramov portského vína alebo 300 gramov vína stolového.

S konečnou platnosťou bola otázka vydávania alkoholu vyriešená nariadením NKO č. 3272 z 30. apríla 1943. Podľa neho bolo „frontových 100 gramov“ ponechaných opäť už len pre jednotky vedúce útočné operácie, kým všetky ostatné kategórie vojakov dostávali vodku len cez sviatky a výročia. V takejto forme platilo nariadenie až do konca vojny.

Konzumácia vodky bola pritom v armáde čisto dobrovoľná. Tí, ktorí odmietli 100 gramov, dostávali namiesto vodky peňažnú náhradu vo výške 10 rubľov. Mesačne tak nepijúci vojak dostal k žoldu cca 300 rubľov. Avšak kvôli inflácii spôsobenej vojnou bola kúpna sila takejto sumy peňazí nízka. Preto nepijúci vodku neodmietali a následne ju využívali ako univerzálny prostriedok výmeny za rôzne veci potrebné v každodennom živote.

Pomáhal vojakom alkohol, alebo skôr škodil?

Názory na vplyv alkoholu na bojové schopnosti vojakov sa rôznia. Na jednej strane sú tí, ktorí alkohol v armáde úplne zatracujú a vyčítajú mu, že vojaci pod jeho vplyvom sú menej obozretní a častejšie sa stávajú obeťami nepriateľa. O tom svedčia názory viacerých veteránov, zachytené vo výbornej sérii kníh ruského historika Arťoma Drabkina „Ja dralsja..“ (Bojoval som..). Podľa ich spomienok vždy pred útokom prechádzal zákopmi staršina s vedrom vodky a pohárom. Kto chcel nabral si a vypil. Väčšinou pili mladí a neskúsení vojaci, ktorí sa potom drali vpred hlava-nehlava a vo väčšine prípadov padli. Starší a skúsenejší vojaci vedeli, že vodka pred útokom nie je veľmi vhodná. A to najmä za situácií, kedy za jednotkou meškaly trény a vojaci preto nedostali najesť. Vypiť deci alkoholu, alebo dve, na prázdny žalúdok, s nervami napnutými na prasknutie zo strachu pred nadchádzajúcim útokom, to bola situácia, ktorá mohla spôsobiť stav opitosti aj z takéhoto množstva alkoholu. Preto sa mnohokrát mohlo javiť, že pechota útočí opitá.


Na zdravie a na víťazstvo!

Reklama

Taktiež viacero pilotov spomínalo, že bolo medzi nimi len málo takých, ktorí si vypili pred letom. Väčšina z nich však neodmietala alkohol po letovom dni, najmä pri večeri, kedy pomáhal zbaviť sa stresu z bojových letov a smútku zo straty padlých priateľov. A zapíjalo sa vždy aj udelenie vyznamenania. Najčastejšie tak, že sa čerstvo udelené vyznamenanie hodilo do pohára s vodkou a pohár vypil vyznamenaný na ex. Až potom si mohol vyznamenanie pripnúť na blúzu. 

Na druhej strane stoja názory, že v neuveriteľne ťažkých podmienkach bojovej činnosti, najmä v zimnom období, bola vodka jediným stimulantom, ktorý pomáhal prežiť útrapy života v prvej línii. Bola prostriedkom, ktorý umožňoval unaveným, vyčerpaným ľuďom znovu a znovu útočiť.

Pravda bude, ako to v živote býva, zrejme niekde uprostred týchto dvoch uhlov pohľadu.

 

Výber zdrojov:
Drabkin, A.: My dralis na bombardirovščikach, Časť I. Ja dralsja na Pe-2, Jauza, 2015 (Артём Драбкин: Мы дрались на бомбардировщиках, Часть I. Я дрался на Пе-2, Издательство «Яуза», 2015)
Drabkin, A.: Ja dralsja na T-34, Jauza, 2020, ISBN: 978-5-00155-220-8 (Артём Драбкин: Я дрался на Т-34, Яуза, 2020) 
Drabkin, A.: Tankisty. My pogibali, sgorali Jauza, 2015, ISBN: 978-5-699-52016-9 (Артём Драбкин: Танкисты. «Мы погибали, сгорали…, Яуза, 2015) 
docs.historyrussia.org
www.sme.sk
www.kommersant.ru
rg.ru
www.freidok.uni-freiburg.de
www.history-map.world

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více