Ja amerikanskij tavarišč!

Autor: Marek Čech / Panzer 🕔︎︎ 👁︎ 8.769

Seržant Joseph Beyrle bol preukázateľne jediným americkým vojakom, ktorý počas druhej svetovej vojny slúžil ako v armáde USA, tak aj v sovietskej Červenej armáde. Jeho náprotivkom je Rus Vladimir Terentievič Kuc, ktorý slúžil ako guľometčík v americkej 4. pechotnej divízii a následne ako prieskumník v sovietskej 5. gardovej vzdušnej výsadkovej divízii.

Mladosť

Joseph Beyrle sa narodil 25. augusta 1923 v meste Muskegon, štát Michigan v USA ako dieťa potomkov nemeckých prisťahovalcov, ktorí prišli do Ameriky po roku 1800. Jeho detstvo, žiaľ, nemožno označiť ako šťastné. Veľká kríza v tridsiatych rokoch pripravila jeho otca o prácu a šesťročný Joseph sa musel aj s rodinou vysťahovať z ich bytu. Našťastie ich prichýlila jeho babička. Jeho dvaja starší bratia museli odísť zo strednej školy a zapojiť sa do vládneho ochranného pracovného programu. Vďaka tomu mohli domov posielať dostatok peňazí postačujúci k tomu, aby zvyšok rodiny mohol zostať pohromade.

Armáda

Reklama

V čase dosiahnutia odvodového veku do armády Joseph pracoval ako mäsiar a po vstupe do nej sa dobrovoľne prihlásil k výsadkárom. Nečudo, veď výsadkári boli aj v tom čase považovaní za elitu armády. Po absolvovaní základného výcviku v americkom štáte Georgia bol zaradený do 506. výsadkového pluku 101. výsadkovej divízie so špecializáciou na rádiové spojenie a výbušniny. Skákanie padákom mal, na rozdiel od mnohých svojich spolubojovníkov, veľmi rád a preto sa rýchlo ujala jeho prezývka „Jumpin' Joe“ (skáčúci Joe).

Ďalšou dôležitou kapitolou v jeho vojenskom i osobnom živote bol presun na Britské ostrovy do mesta Ramsbury, kde bola v tom čase dislokovaná jeho domovská divízia. Tu absolvoval ďalší tréning v trvaní deväť mesiacov, zameraný na prípravu invázie do Európy. Ešte pred otvorením Druhého frontu, ako sa invázia zvykla v tom čase nazývať, sa Joe v apríli a máji 1944 zúčastnil dvoch misií, pri ktorých zoskočil na okupované územie Francúzska a doručil miestnemu hnutiu odporu dôležité zásielky.


Seržant Joseph Beyrle

Deň D

V Deň D, teda 06. júna 1944, sedel Beyrle s ďalšími spolubojovníkmi vo výsadkovom lietadle Douglas C-47, ktoré bolo súčasťou prvej inváznej výsadkovej vlny. Aj preto sa pred zoskokovou oblasťou stalo cieľom sústredenej paľby nemeckých protilietadlových diel, tzv. FLAK-u, a po zásahu začalo klesať. Seržantovi Beyrlemu sa podarilo z padajúceho lietadla vyskočiť vo výške cca 120 metrov, vďaka čomu sa mu stihol otvoriť padák. Menej šťastia mal pri dopade, keďže zoskočil priamo na strechu kostola vo francúzskej dedine  Saint-Côme-du-Mont. Napriek hustej nepriateľskej paľbe sa mu podarilo zo strechy zliezť  a ukryť sa na cintoríne medzi hrobmi. Keď sa rozvidnelo zistil, že je sám a nachádza sa dva kilometre od určenej zóny zoskoku. Počas nasledujúcich troch dní sa pokúšal dostať k spojeneckým vojskám. A hoci sa mu to nepodarilo, využil cestou svoje deštrukčné znalosti a schopnosti. Do doby, než bol zajatý, podarilo sa mu vyhodiť do vzduchu niekoľko mostov a tiež aj jednu malú elektráreň.

Zajatie a úteky

Počas siedmych mesiacov zajatia vystriedal sedem zajateckých táborov. Keď sa začiatkom roku 1945 dozvedel, že sa vojská Červenej armády blížia k ich zajateckému táboru, rozhodol sa spoločne s niekoľkými ďalšími odvážlivcami utiecť. Z tábora sa im podarilo nebadane ujsť a úspešné bolo aj nasadnutie na vlak, smerujúci do Poľska. Vlak však na ich prekvapenie neskončil v Poľsku, ale priamo v centre nacistickej ríše - Berlíne. Tento útek sa mu takmer stal osudným, pretože príslušníci nacistickej tajnej polície (Gestapo) nechceli veriť, že ide o utečencov z tábora a boli presvedčení, že ide o diverzantov, ktorí zoskočili priamo do Berlína. Beyrle bol podrobený tvrdému výsluchu spojenému s bitím a pred istou smrťou zachránila jeho a jeho druhov tradičná nevraživosť, panujúca medzi zložkami nemeckej armády a Gestapom. Predstavitelia armády správne namietali, že Gestapo nemá jurisdikciu nad vojnovými zajatcami a preto boli utečenci umiestnení do tábora STALAG III C v Poľsku. Ani v tomto tábore sa Beyrle dlho nezdržal - utiekol z neho v januári roku 1945, tento krát už úspešne.


Beyrleho výraz pri príjmaní do zajateckého tábora dostatočne jasne vyjadruje jeho názor na väzniteľov

Prechod k Sovietskej armáde

Po niekoľkých týždňoch sa mu podarilo dostať k frontovej línii, na ktorej v tom čase útočili na zúfalo sa brániace nemecké vojská vojaci 1. bieloruského frontu. Podarilo sa mu nebadane prekročiť frontovú líniu a dostať sa do blízkosti ruského 1. tankového práporu, patriaceho pod 1. gardovú tankovú brigádu.  Beyrle vyšiel oproti jej príslušníkom s rukami nad hlavou, v jednej ruke držiac škatuľku amerických cigariet Lucky Strike opakujúc so silným prízvukom vetu, ktorú sa naučil od ruských zajatcov v tábore: Ja – amerikanskij tavarišč!  Ja – amerikanskij tavarišč! (Я - американский товарищ! Я - американский товарищ!). Čo v preklade z  ruštiny znamenalo: Som americký súdruh!

Reklama

Beyrleho šťastím bolo, že politruk (dôstojník pre politickú a ideovú osvetu) sovietskeho tankového práporu vedel trochu po anglicky a aj vďaka jeho tlmočeniu „Jumpin' Joe“ presvedčil veliteľa jednotky, aby ho neposlal do tyla, ale dovolil mu s jeho jednotkou bojovať proti Nemcom.

Velila tankovému práporu žena?

Tu sa na chvíľu pristavíme, pretože vo väčšine novinových, či internetových článkov je uvádzaný údaj, že spomínaným veliteľom práporu bola v skutočnosti žena ­- Alexandra Grigorievna Samusenková. Sám Beyrle opakovane spomínal na prísnu veliteľku, ktorej meno si síce nezapamätal, ale pamätal si na ňu ako na „majorku“. Mýlil sa však ako Beyrle, tak aj novinári, ktorí bez overenia faktov preberali túto informáciu jeden od druhého.

Aj keď je pravdou, že Alexandra Samusenková bola príslušníčkou 1. tankového práporu, nebola však jeho veliteľkou a nemala ani hodnosť majorky. V skutočnosti mala v tom čase hodnosť gardového kapitána a oficiálne bola dôstojníkom zodpovedným za spojenie. Nemožno však vylúčiť, že v čase neprítomnosti veliteľa dočasne vykonávala jeho funkciu, z ktorého dôvodu ju Beyrle vnímal ako veliteľku.

Guľometčíkom v Červenej armáde

Vráťme sa však k nášmu hrdinovi, ktorý sa dobrovoľne stal príslušníkom sovietskej tankovej brigády a bol zaradený na funkciu guľometčíka. Keďže jednotka bola vyzbrojená americkými tankami Sherman, dodanými do ZSSR z USA v rámci zmluvy o Pôžičke a prenájme (Lend-Lease), nemal Beyrle žiadny problém s obsluhou amerického guľometu, umiestneného na veži tanku. Rovnako počas mesiac trvajúcich bojov využila jednotka aj jeho demoličné znalosti. Koncom januára 1945 dokonca príslušníci práporu oslobodili zajatecký tábor, z ktorého pár týždňov predtým Joe Beyrle ušiel. Hoci Američan v sovietskej jednotke dúfal, že s ňou dôjde až do Berlína, tento sen sa mu nesplnil. Osudným sa mu stalo bombardovanie jednotky nemeckými strmhlavými bombardérmi Ju-87 Stuka v prvý februárový týždeň, pri ktorom utrpel ťažké zranenie. Bol preto prevezený do vojenskej nemocnice v meste Landsberg an der Warthe (dnes Gorzów Wielkopolski v Poľsku). Zhodou náhod sa o Američanovi v sovietskej uniforme dozvedel maršal Georgij Konstantinovič Žukov, ktorý ho v nemocnici navštívil. Keď si vypočul popis jeho dobrodružnej anabázy, prikázal vystaviť mu potrebné dokumenty, s ktorými potom Joe docestoval až na americkú ambasádu v Moskve.


Lístok z frontovej nemocnice Červenej armády s údajmi o Beyrleho zranení

Živý mŕtvy

V Moskve však na veľvyslanectve nečakalo Beyrleho vrelé privítanie, ale skôr rozpaky a nedôvera. Prečo? Z jednoduchého dôvodu. Seržant Joseph Beyrle bol totiž 10.06.1944 nájdený mŕtvy na západnom fronte a následne pochovaný. Informácia o tom, že padol v boji bola poznačená do jeho osobného spisu a smútočné oznámenie bolo zaslané aj jeho najbližším, ktorí mu v kostole v rodnom Muskegone usporiadali smútočnú omšu.

 Ale ako mohli pochovať Josepha Beyrleho, keď bol tento v zajatí?  Vysvetlenie bolo rovnako neuveriteľné, ako celý Beyrleho príbeh. Pri prvom zajatí zobral totiž nemecký vojak seržantovi jeho identifikačnú známku. Nebol to však pre neho len nejaký suvenír, ale lístok na slobodu. Tento nemecký vojak sa totiž rozhodol dezertovať a poslúžiť mu na to mal jednak Beyrleho „Dog Tag“ ako aj uniforma, ktorú vzal inému americkému zajatcovi. Plán mu však nevyšiel a pri pokuse o útek bol zastrelený. Jeho telo neskôr našli spojenecký vojaci a podľa známky telo identifikovali ako seržanta Joe Beyrleho. Uvedené sa potvrdilo v roku 1948 pri exhumácii tela vojaka, kedy okrem Beyrleho známky bola vo vrecku nájdená aj známka nemecká.

Našťastie v US Army už v tom čase každému vojakovi snímali pri príjmaní do armády odtlačky prstov a tak po niekoľkých dňoch strávených v moskovskej hotelovej izbe stráženej americkými vojakmi došlo z USA potvrdenie Beyrleho identity. Po vyhotovení amerických dokladov odcestoval Joe z Moskvy do Odesy a odtiaľ loďou do USA.

Návrat domov

Do Spojených štátov dorazil 21. apríla 1945 a okrem svojho návratu oslávil onedlho aj deň víťazstva nad fašizmom. V roku 1946 sa oženil, pričom svadobný obrad prebehol v tom istom kostole a bol celebrovaný tým istým kňazom, ktorý za neho slúžil zádušnú omšu dva roky predtým. Zamestnal sa v Brunswick Corporation, kde odpracoval 28 rokov.

Jeho hrdinstvo bolo odmenené viacerými vysokými americkými i ruskými medailami. Pri príležitosti osláv 50. výročia vylodenia spojencov v Normandii v roku 1994 obdržal vyznamenania dokonca z rúk prezidenta USA Billa Clintona a prezidenta Ruskej federácie Borisa Jeľcina. Detaily vyznamenaní sú uvedené v tabuľke.

Joseph Beyrle zomrel v spánku 12. decembra 2004 počas návštevy výcvikového tábora v Toccoa v americkom štáte Georgia, kde začal svoj parašutistický výcvik v roku 1942. Pochovaný je na Arlingtonskom národnom cintoríne v štáte Virginia (Arlington National Cemetery). 

Reklama

Zaujímavosťou je, že v otcových šľapajach kráčali doslovne i obrazne obaja jeho synovia. Starší syn Joe Beyrle II slúžil počas vojny vo Vietname v 101. výsadkovej divízii. Teda v tej istej, v ktorej radoch bojoval počas druhej svetovej vojny jeho otec. Mladší syn John Beyrle bol zase v rokoch 2008 - 2012 veľvyslancom USA v Rusku.


Veľvyslanec USA v Rusku John Beyrle pri otvorení výstavy o svojom otcovi v Moskve 

Zdroje:
www.rbth.com
ru.wikipedia.org
ru.wikipedia.org
ru.wikipedia.org
www.golos.com.ua
pamyat-naroda.ru
 

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více