Ekonómia konfliktu: prípadová štúdia Demokratická republika Kongo

Autor: Bc. Ján Adamovič 🕔︎︎ 👁︎ 17.791

I. Ekonomické agendy vo vojne

1. Nerastné suroviny a konflikt[1]

Dôležitou otázkou pri skúmaní občianskej vojny je, aké faktory vlastne vojnu ovplyvňujú, ktoré majú tendenciu vojnu iniciovať, a ktoré majú tendenciu vojnu predlžovať. Collier-Hoefflerov model občianskej vojny (Collier,1998,2004) testuje množstvo faktorov a vypichuje medzi nimi tri výrazné: Je to úroveň príjmov per capita, úroveň ekonomického rastu, štruktúra ekonomiky – myslí sa tým závislosť na vývoze primárnych surovín.

Podľa tohoto modelu zdvojnásobenie príjmov per capita má za následok zníženie rizika konfliktu na polovicu. Každé 1% rastu predstavuje zníženie rizika o 1%. Vplyv podielu primárnych surovín na vývoze má nelineárny (kvadratický) vplyv. Podiel 25% z HDP predstavuje podľa modelu 33% riziko, 10% z HDP predstavuje 11% riziko občianskej vojny. (Collier, 2003) Vplyv podielu nerastných surovín na HDP na riziko konfliktu ukazuje aj Graf 1.

Reklama


Graf 1
Zdroj: Collier, 2003

Model ukazuje aj to, že čím väčší počet obyvateľov má krajina, tým je vyššie riziko začiatku konfliktu a tento konflikt trvá dlhšie (Collier,1998:569), a etnická diverzita redukuje riziko rebélie a konfliktu. Krajiny, v ktorých najväčšie etnické skupiny predstavujú 45-90% populácie rastie riziko o jednu tretinu. Teda etnicky relatívne homogénne krajiny majú väčšie riziko ako tie etnicky roztrieštené. Riziko ostro rastie aj v prípade, ak krajina prežila občiansku vojnu, a každým ďalším rokom od konca vojny slabne o 1%.

Ohľadom k výskumnej otázke sa budem ďalej zaoberať vplyvom nerastných surovín na vojnu. Tento vplyv môže byť vysvetlený viacerými mechanizmami, avšak tri najdôležitejšie sú chudoba, neefektívne governance[2] a tendencia k separatizmu.

1.1. Nerastné suroviny a chudoba

Krajiny závislé na nerastných surovinách sú viac náchylné k občianskej vojne cez 2 efekty: zníženie rastu a zvýšenie chudoby.

  1. Mnohé štúdie ukazujú, že krajiny závislé na nerastných surovinách rastú pomalšie, napríklad DRC tri roky pred vojnou malo priemerný rast -5,56%, Kongo -1,94%, Libéria -1,34% (Ross,2003:20)
  2. Krajiny bohaté na nerastné suroviny zvyčajne poskytujú veľmi zlé podmienky v oblasti vzdelávania a zdravotníctva. Čo sa týka zdravotníctva, jeho úroveň sa tradične vyjadruje prostredníctvom kojeneckej a detskej úmrtnosti alebo očakávanej dĺžky života. Michael Ross (Ross:2001) skúmal práve vplyvy ťažobného sektoru na chudobu. Jeho výsledky vyjadruje Graf 2 a Graf 3.


Graf 2
Zdroj: Ross,2001:11


Graf 3
Zdroj: Ross,2001:11

Graf 2 ukazuje, že každé navýšenie v závislosti na mineráloch o 5 bodov sprevádzal rast úmrtnosti detí pod 5 rokov o 12,7 na tisíc. Pre každý nárast závislosti na rope o 5 bodov, rástla úmrtnosť detí pod 5 rokov o 3,8 na tisíc. Podľa Grafu 3 5-bodový nárast v závislosti na mineráloch je spojený so znížením očakávanej dĺžky života o 2,1 roka, a rovnaký nárast v závislosti na rope je spojený so znížením o 1/3 roka.

Reklama

Vyššia chudoba spôsobuje, že krajina bude náchylnejšia na občiansku vojnu. Pre povstalecké skupiny je ľahšie naverbovať nových členov. Keď sú chudoba a nezamestnanosť rozšírené, stáva sa plienenie atraktívnym.

1.2. Nerastné suroviny a governance

Nerastné suroviny majú v krajinách závislých na nerastných surovinách negatívne vplyvy na vládnutie prostredníctvom troch mechanizmov: korupcia, slabý štát, a slabé accountability.[3]

Korupcia má dva zdroje problému:

  1. Množstvo príjmov zo zdrojov je príliš veľké a vláda ho nedokáže absorbovať a efektívne sledovať
  2. Volatilita príjmov zo zdrojov spôsobuje náhle odlivy a toky príjmov, ktoré sa vymykajú normálnym rozpočtovým procedúram a oslabujú štátne inštitúcie (Ross, 2003:24)

Oslabiť vládu môžu nerastné suroviny dvomi spôsobmi:

  1. Oslabením teritoriálnej kontroly v prípade, ak má krajina plieniteľné[4] primárne komodity typu aluviálnych diamantov, drahých kameňov, koltánu či tanzanitu. V danej oblasti je ťažké poskytnúť zákon a poriadok, pretože sa tu otvára priestor pre záujmy gangov, povstaleckých vodcov, armádnych dôstojníkov, a môže prerásť v konflikt.
  2. Niektoré štúdie (Fearon a Laitin,2003:81) dokazujú, že štát, ktorého príjmy sa odvíjajú hlavne od exportov ropy namiesto daní má tendenciu mať slabší štátny aparát, pretože vládcovia majú menšiu potrebuje pre sociálne dotieravý a prepracovaný byrokratický systém na zvyšovanie príjmov.

Okrem starého známeho menej demokracie, slabšie accountability, existuje viacero dôvodov pre nedostatok accountability (zodpovednosti) vlády v krajine bohatej na nerastné suroviny:

  1. Množstvo zdrojov vytvára vo vládcoch tendenciu použiť ich na potlačenie opozície alebo nesúhlasu zriadením patronátu a vybudovaním vlastných bezpečnostných jednotiek
  2. Korupcia
  3. Zainteresovanosť armády hrá významnú rolu. V mnohých rozvojových krajinách má armáda privilegované postavenie, mnohokrát pôsobí nezávisle od centrálnej vlády. Toto sa znásobuje v krajinách bohatých na nerastné suroviny, kde armáda často získava kontrolu nad týmito zdrojmi, čím nadobúda väčšiu nezávislosť od vlády. Takto hrá armáda veľkú úlohu v udeľovaní koncesií a vyberaní poplatkov od ropných alebo minerálových spoločností, ktoré neprechádzajú normálnymi rozpočtovými procedúrami (Ross,2003:25)

Závislosť na nerastných surovinách môže vytvárať pascu, pretože vláda je (hlavne v čase pozitívnych obchodných šokov) zavalená príjmami, ktoré nedokáže sledovať, a rozpočet nedokáže absorbovať. Takto vytvára priestor pre korupciu, následné slabé riadenie štátu a kreslí špirálu vedúcu možno do občianskej vojny.

1.3. Nerastné suroviny a (ne)separatistické vojny

Krajiny, v ktorých sa koncentruje nerastné bohatstvo majú problémy so separatistickými hnutiami. Tabuľka 1 ukazuje na praktických prípadoch oblasti bohaté na nerastné suroviny, ktoré majú tendenciu k separatizmu.

Minerálne zdroje a separatistické hnutia 1949 -

Krajina

Región

Reklama

Trvanie

Zdroje

Angola

Cabinda

1975-(2002)

Ropa

DRC

Katanga

1960-1965

Meď

Indonézia

Západná Papua

1969-

meď,zlato

Indonézia

Aceh

1975-

zemný plyn

Morocco

Západná Sahara

1975-1988

fosfáty, ropa

Mjanmarsko

svahové kmene

1949-

cín, drahé kamene

Nigéria

Biafra

1967-70

Ropa

Papua Nová Guinea

Bougainville

1988-

meď, zlato

Sudán

Juh

1983-

Rop

Tabuľka 1
Zdroj: Ross,2003:27

Vplyv prítomnosti nerastných surovín v regióne na vznik separatistickej vojny môže byť vysvetlený mechanizmom, ktorý má tri súčasti. Po prvé ľudia v týchto regiónoch majú odlišnú identitu, či etnickú, lingvistickú alebo náboženskú. Po druhé v takomto regióne sa dá ľahko rozšíriť povedomie o tom, že centrálna vláda neférovo prideľuje bohatstvo a separátny štát by mohol byť bohatší. Po tretie lokálni ľudia nesú mnohé následky samotnej ťažby v podobe environmentálnej degradácie, imigrácie pracovnej sily a vysídľovania. Existencia nerastných surovín, ktoré by zaručili finančnú nezávislosť regiónu od centra, môžu dodávať odvahu podstúpiť separatistickú vojnu.

Michael Ross (2003b) v tomto ohľade skúmal rôznorodú úlohu primárnych komodít v konfliktoch. Zistil, že ak sú tieto komodity plieniteľné, vtedy z nich majú „prospech“ (relatívny prospech proti tomu, čo by mohli mať v mieri) chudobní, teda lokálni obyvatelia, a aj povstalecké skupiny. Typickým príkladom takýchto primárnych komodít sa stali diamanty nesúce prívlastok krvavé v Sierra Leone alebo Angole. Jedná sa hlavne o naplavené (aluviálne) diamanty, pre získanie ktorých nie je potrebná vyspelá technológia, pohybujú sa stále vo vysokých cenových hladinách a ich malé rozmery zabezpečujú jednoduché ukrytie a transport.

Ak je však komodita (zdroj) relatívne neukoristiteľná, vtedy vytvára zisk len pre skúsených pracovníkov (pochádzajúcich pravdepodobne mimo región), ťažobné spoločnosti a vládu, a teda môže sa stať zdrojom krívd. Medzi tieto patrí ropa, zemný plyn alebo meď. Takto môže mať dôležitý následok pre vznik separatistického konfliktu iniciovaného krivdou nad nerovnou distribúciou príjmov zo suroviny. Tabuľka 2 rozdeľuje krajiny na tie bohaté na plieniteľné zdroje (aluviálne diamanty) a na tie bohaté na neplieniteľné zdroje (ropa). Podľa tabuľky je Barma výnimka, pretože sa v nej ťažia a súčasťou konfliktu sa stali hlavne drevo, drahé kamene a ópium a podstúpila separatistickú vojnu, a ďalšia výnimka Kongo-Brazzaville, ktoré ťaží ropu a nepodstúpilo separatistickú vojnu. Ostatné skúmané krajiny však pri hojnosti na neplieniteľné zdroje prejavovali separatistické tendencie, a pri hojnosti na plieniteľné zdroje prejavovali neseparatistické tendencie. Krajiny, ktorých sa nachádzali oba druhy (DRC – meď vs. koltán; Kolumbia – ropa vs. koka; Angola (UNITA) – ropa vs. diamanty) mali tendenciu k neseparatistickej vojne.

 

Separatistické

Neseparatistické

 

plieniteľné zdroje

Barma

Afganistan Angola (UNITA) Kambodža Kolumbia DRC Libéria Peru Sierra Leone

 
 
 
 
 
 
 
 

neplieniteľné zdroje

Angola (Cabinda) Indonézia(Aceh) Indonézia (Západná Papua) Papua Nová Guinea

Angola (UNITA) Kolumbia Kongo-Brazzaville DRC

 
 
 
 
 

Tabuľka 2
Zdroj: Ross,2003b:57

Ďalšie výsledky ukazujú, že čím viac sú zdroje plieniteľné, tým väčšie problémy disciplíny vytvárajú vo vnútri armády alebo tým viac predlžuje neseparatistické konflikty. Plynie to z logiky, podľa ktorej sú takéto zdroje príležitosťou pre vojakov všetkých úrovní zarobiť alebo vydierať peniaze. Takéto možnosti nedávajú neplieniteľné zdroje, pretože je pre ne potrebná technológia a zručná pracovná sila. V štyroch prípadoch, kde hrali úlohu plieniteľné zdroje došlo k takému kolapsu armádnej kohézie, že niektoré jednotky prebehli k druhej strane, alebo bojovali jeden s druhým. Tieto prípady boli Kambodža, DRC a Libéria, v ktorých sa to dialo na strane povstalcov, a Sierra Leone, kde sa to dialo na strane vlády (Ross,2003b:58-59). Vplyv takýchto komodít na dĺžku a intenzitu vojny môže byť okrem disciplinárnych problémov vysvetlený aj príjmami z ťažby pre slabšiu stranu (typicky sú slabšia strana povstalci). Schopnosť ľahko získať komoditu môže slabšia strana využiť na financovanie svojej vojny, rozrásť sa, nakúpiť zbrane a vybavenie.

2. Povstalci a financovanie vojny

Konflikt predstavuje pre bojujúce strany obrovské finančné náklady. Počas studenej vojny si strany nerobili problém s financovaním, pretože získavali fondy buď od superveľmocí alebo od regionálnych lídrov. Po páde opony začínajú povstalci hľadať nové alternatívne zdroje financovania. Kde nie sú financie, tam môžu existovať len nižšie zdroje násilia.

Povstalecké skupiny vytvárajú príjem cez biznis, v ktorom by boli konkurencieschopné. „Ich jedinou konkurenčnou výhodou je však len obrovská kapacita pre organizované násilie a vzburu.“ (Collier,2003:4). Keďže ich útočiskom sú hlavne vidiecke oblasti, tak sa ich biznis aktivitami stáva hlavne ťažba a obchod s primárnymi komoditami. Ďalšími zdrojmi financovania môžu byť napríklad vydieračstvo, únosy, tzv. booty futures (futures na korisť), ukladanie ochranného zaťaženia na výrobcov v oblasti atď. Nasledujúca časť sa týka práve týchto zdrojov financií.

2.1. Nerastné suroviny a financie

Nerastné suroviny sú pre povstalecké skupiny atraktívne z dvoch dôvodov. Prvým je obrovský zisk, ktorý vytvárajú. Druhým je naviazanosť produkcie k špecifickej oblasti, z ktorej sa nemôžu hýbať. S tým súvisí aj snaha o vydieranie spoločností. Ak by napríklad chceli povstalci vydierať priemyselnú spoločnosť, tá by sa mohla brániť odchodom z regiónu, alebo pri platbe za vydieranie by mohla byť časom vytlačená z biznisu[5]. Na rozdiel od toho sú ťažobné spoločnosti veľkým lákadlom, pretože sa nemôžu hýbať a stávajú sa náchylné na plienenie a vydieranie.

Príkladom môže byť financovanie angolskej skupiny UNITA (Národný zväz za úplnú nezávislosť Angoly) počas 90.rokov, ktorá predala diamanty v hodnote niekoľkých stoviek miliónov dolárov, dokonca možno až niekoľkých biliónov. Afganistanská Severná aliancia (Spojený islamistický front pre záchranu Afganistanu) mala v 90.rokoch ročné zisky z predaja lapis lazuli 40-60 miliónov dolárov. Kambodžskí Červení Khméri začiatkom 90.rokov zarobili medzi 120 až 240 miliónmi dolárov na predaji rubínov a dreva. Národný patriotický front Charlesa Taylora zarábal údajne 75 miliónov dolárov ročne zdanením predaja kanabisu, diamantov, železnej rudy, gumy a dreva. V Sierra Leone sa RUF (Jednotná revolučná fronta) udržoval produkciou diamantov s ročným výnosom od 25 do 125 miliónov dolárov. (Ross,2003:31)

Ak sú zdroje zablokovateľné[6], tak s veľkou pravdepodobnosťou budú zvyšovať trvanie a intenzitu konfliktu a môžu fungovať ako zdroj financií. Zablokovateľné zdroje sú terčom prepadnutí. Táto taktika prospieva slabšej strane v kampani proti silnému oponentovi a tak predlžuje vojnu. Príkladom takýchto komodít je ropa, ktorá je veľmi ľahko zablokovateľná, ak sa nejedná o pobrežnú ropu (ako napríklad v Angole alebo v Kongo-Brazzaville). V prípadoch Kolumbie a Sudánu sa ropovody stali terčom bombových útokov a vydierania. Toto bolo mierené buď na ropné spoločnosti alebo na vládu s cieľom rozvrátiť vládne výdaje. V Kolumbii, kde musí byť ropa transportovaná cez nestabilné územie sa v roku 2000 stali ropovody terčom 98 útokov. Povstalecké skupiny ročne zarobia len na vydieraní peňazí takýmto spôsobom 140 miliónov dolárov ročne. Pre jednu skupinu ELN (Národnú oslobodeneckú armádu) takýto príjem umožnil rozšíriť svoje rady zo 40 členov na najmenej 3000. (Ross, 2003b:62)

2.2. Booty Futures

Keď sa povstalecké skupiny snažia zvrhnúť vládu v krajine chudobnej na nerastné suroviny, obyčajne čelia finančným problémom. Avšak v krajine bohatej na nerastné suroviny môžu financie získať predajom tzv. booty futures (futures na korisť), teda budúcich práv na ťažbu nerastných surovín v oblasti, ktorú plánujú obsadiť, alebo pod dohľadom vlády, ktorú sa chystajú zvrhnúť.

Michael Ross na trinástich prípadoch povstaleckých skupín dokázal, že ukoristenie a plienenie nerastných surovín alebo vydieranie (až na prípad Sudánu) nestojí na začiatku finančného reťazca povstalcov. Avšak predaj booty futures môže nielen konflikt predĺžiť (ako hore spomenuté spôsoby financovania), ale ho dokonca aj iniciovať. (Ross,2004) „Medzi rokmi 1989 a 2004 sa predaj booty futures stal kľúčovým zdrojom počiatočných financií povstaleckých skupín v aspoň 5 afrických krajinách bohatých na nerastné suroviny.“ (Ross,2005:3) Tabuľka 3 ukazuje, ktoré povstalecké skupiny využili booty future na iniciovanie konfliktu. Niektoré údaje v tejto tabuľke chýbajú, pretože takéto obchody väčšinou nebývajú verejné.

Predaj Booty Futures rebelskými organizáciami

Krajina

Rok

Skupina

Zdroj

Množstvo

Odberateľ

Libéria

1989

Taylor/NPFL

?

?

?

Sierra Leone

1991

RUF

Diamanty

Asistencia

Charles Taylor

DRC

1997

Kabila/AFDL

Diamanty a iné

?

American Mineral Fields

Congo-Brazaville

1997

Sassou

Ropa

$150m ?

ELF-Aquitaine

Ekvatoriálna Guinea

2004

Moto?

Ropa

$14m ?

Thatcher and others

Tabuľka 3
Zdroj: Ross,2005:30

Počas štyroch afrických občianskych vojen v 90.rokoch sa snažili vlády predať booty futures, keď boli na zlome prehry proti povstalcom, aby takto financovali nákup zbraní a platy, a verbovali vojakov. „V troch prípadoch uspeli, čím predĺžili konflikt, ktorý už mohol skončiť.“ (Ross,2005:3) Tieto prípady sú zaznačené v Tabuľke 4.

Predaj Booty Futures vládami

Krajina

Rok

Zdroj

Množstvo

Odverateľ

Angola

1992-93

Diamanty

> $7 miliónov

IDAS,DeBeers

Angola

1992-93

Ropa

$3.5 milióna ?

DeBeers

Sierra Leone

1995

Diamanty

?

Branch Energy

Sierra Leone

1997

Diamanty

10 miliónov

Rakesh Saxena

Kongo-Brazzaville

1997

Ropa

50 miliónov

Nezistené

DRC

1998

Rôzne

Asistencia

vláda Zimbabwe

Tabuľka 4
Zdroj: Ross,2005:30

Predaj booty futures je nebezpečnejší ako iné druhy financovania, pretože má dva veľmi škodlivé efekty. Po prvé je to spôsob ako môžu slabé strany vo vojne získať peniaze a rozšíriť sa, a po druhé je to záväzok pre budúce využitie nerastného bohatstva krajiny, čo môže komplikovať postkonfliktnú rekonštrukciu.

Booty futures sa odlišujú od formálnych, regulovaných, centralizovaných komoditných futures, ktoré majú veľ a kupcov a predajcov v takmer všetkých aspektoch, sú neformálne, utajované, bez fixného umiestnenia a s malým množstvom predajcov a kupcov, no sprevádza ich podobný mechanizmus. Je to predaj alebo obchod o budúcich právach na nerastné suroviny, ktoré ešte nie sú pod kontrolou predajcu. Kupec (buď zahraničná firma alebo susedná vláda) je ochotný tieto práva odkúpiť, ak existuje nenulová pravdepodobnosť ovládnutia cenných zdrojov v boji.

Skupiny, ktoré počas vojny predávajú nerastné suroviny sú v relatívne silnej pozícii, pretože už ovládajú isté územie a majú v podstate stály príjem. Avšak chudobné skupiny v slabej pozícii, ale s „perspektívou“ môžu využiť booty futures ako nástroj proti silným. Booty futures majú seba naplňujúce vlastnosti v tom, že ich predaj umožní armáde naozaj ovládnuť a udržať dané teritórium s cennými surovinami. Skupina dostane zdroje (peniaze alebo podporu), ktorú využije vo svoj prospech. V prípade peňazí[7] väčšinou na kúpu zbraní a verbovanie vojakov. Takto booty futures iniciujú alebo predlžujú vojnu.

Príkladom môže byť Alžírska vojna za nezávislosť„, kde talianska ropná spoločnosť ENI poskytla peniaze a zbrane Národnému oslobodeneckému frontu (FLN) výmenou za budúce „zváženie“.“(Ross,2005:9) Rovnako v prípade vojny v Sierra Leone by Charles Taylor pravdepodobne aktívne nepodporil RUF, ak by RUF nebola ochotná predať budúce ťažobné práva.

2.3. Únosy, vydieranie a financovanie vojny

V súčasnosti je na svete jedna krajina zo štyroch ovplyvnená problémom častých únosov. Masové únosy a dokonca aj únosy malých detí sa stali cynickým spôsobom financovania vojny. Únosy paralyzujú jednotlivca, vytvárajú morálne dilemy pre indivíduá, spoločnosti a vlády, pretože hoci výplata výkupného zachráni obeť, pomôže financovať vojnu.

Množstvo únosov za posledné dekády celosvetovo rástlo. Medzi rokmi 1968 a 1982 bol počet hlásených rukojemníkov v 73 krajinách 951. V roku 1999 sa podľa poisťovacej skupiny Hiscox Group vyskytlo 1789 únosov z toho 92% v len desiatich krajinách. (Pax Christi Netherlands. 2001:12) Latinská Amerika predstavuje viac ako ¾ celkového množstva únosov. Špecialisti odhadujú, že ročne ide na vyplatenie výkupného viac ako 500 miliónov dolárov (Pax Christi Netherlands. 2001:12).

Je možné, že tento vývoj kopíruje zvýšené množstvo interných konfliktov celosvetovo po Studenej vojne. Rovnako to môže súvisieť so zvýšenou globalizáciou, ktorá viedla k rozvoju turistického sektora v nerozvinutých a konfliktných územiach, expanziou celosvetového podnikania a investícií. Ďalším vysvetleným je demobilizácia armád alebo povstaleckých skupín, kde mnohí skúsení bojovníci, bývalí povstalci, ex-gerily a štátni vojaci ostávajú bez živobytia a stávajú sa atraktívnymi pre kriminálne skupiny, gangy zamerané na únosy a rôzne povstalecké skupiny, ktoré sa takto snažia prežiť.

Únosy v Čečensku predstavujú jasný príklad tohto posledného. V Čečensku bola počas vojny najväčšia šanca zabitia pri únose, čo odradilo poisťovacie spoločnosti poisťovať cudzincov. Po invázii ruskej armády boli únosy zastavené, no opäť vzrástli, pretože vojaci a funkcionári v ruskej armáde začali s rutinnými únosmi civilistov len za výkupné.

Po odzbrojení povstaleckých a proti povstaleckých skupín v Guatemale, El Salvadore a Nikaraguy získali kriminálne skupiny a skupiny zamerané na únosy trénovaných a skúsených členov. V roku 1997 mala Guatemala najvyššie množstvo únosov v Latinskej Amerike s totálnym počtom 1739 prípadov (Pax Christi Netherlands, 2001:15). Číslo dva vo vtedajších štatistikách bolo Mexiko s množstvom 656. V roku 1995 sa tam počet únosov pohyboval v rozmedzí od 1200 do 2000 prípadov (Pax Christi Netherlands. 2001:15). Väčšinou sa to pripisuje bežným zločincom, no rast počtu únosov sa stal jasný v roku 1996 po dvoch rokoch operovania povstaleckej skupiny EPR (Ejercito Popular de Revolución). Väčšina jej členov bola trénovaná práve v Kolumbii a existujú špekulácie, že EPR operuje ako vetva kolumbijskej gerily. Kolumbijské gerily a nelegálne ozbrojené skupiny typu FARC operujú so svojimi aktivitami v únosoch a vydieraní aj v okolitých krajinách ako Venezuela alebo Ekvádor (Pax Christi Netherlands. 2001:16).

Významným prípadom toho, ako môže obchod s únosmi pohnať ozbrojený konflikt, je ten z Filipín. Extrémne separatistické moslimské skupiny (Abu Sayyaf a iné) boli v rokoch 1991-98 zodpovedné za 460 únosov. V apríli roku 2000 sa Abu Sayyaf dostali do povedomia únosom skupinky turistov (medzi nimi aj 2 Francúzi, 2 Juhoafričania, 2 Fíni a 3 Nemci). Vyjednávaní sa chytila Líbya. Za prvého rukojemníka však zaplatili Filipíny a to 1 milión dolárov. Tieto peniaze boli vrátené nemeckou vládou. Podľa rôznych zdrojov zaplatila Líbya za každého zo zvyšných 20 rukojemníkov 1 milión dolárov. Podľa filipínskej armády dostala skupina Abu Sayyaf ďalších 5,5 milióna dolárov za vypustenie ďalších rukojemníkov v júli 2000. Týždeň na to prišli ďalšie únosy (Pax Christi Netherlands. 2001:17).

Vďaka týmto peniazom získali povstalci zbrane, muníciu a naverbovali nových členov, z predošlých niekoľkých stovák sa skupina rozrástla na tisíc. Sektor s únosmi na Filipínach funguje ako ekonomický motor povstaleckých skupín a produkuje viac násilia.

Kolumbia je krajinou s najväčším počtom únosov, ktoré sú orientované aj politicky a propagandisticky, no ekonomické dôvody tvorili 64% všetkých únosov v roku 1999 (Pax Christi Netherlands. 2001: 26).

Počet únosov sa viac ako zdvojnásobil v roku 1997 to bolo 1677 prípadov, kým v roku 2000 už 3706. Tento trend možno vidieť na Grafe 4.


Graf 4
Zdroj: Pax Christi Netherlands. 2001:27

Tento nárast môže byť čiastočne vysvetlený fenoménom „pescas milagrosas“ (v preklade zázračné úlovky). Je to spôsob, pri ktorom gerily zablokujú cestu, prinútia vodiča a jeho spoločníkov vystúpiť z vozidla, vypýtajú si jeho osobnú identifikáciu, často si kontrolujú mená cez počítač, aby zistili, že či je osoba cenná, alebo či má poistku proti únosom. Potom ich prevedú do džungle, kde poriadne potvrdia ich identitu a finančnú a rodinnú situáciu. Tí, ktorí žijú v zlých ekonomických podmienkach sú prepustení po niekoľkých dňoch, ostatní sú držaní až do platby výkupného.

Únosy sa takto stali tretím najväčším zdrojom príjmov pre gerily FARC a ELN v 90.rokoch. Podľa odhadov sa v rokoch od 1991-1999 príjmy z únosov blížili k 1,5 miliardy amerických dolárov. Graf 5 vyjadruje trendy v pohyboch príjmov gerilových skupín z vydierania a únosov v 90. rokoch.


Graf 5
Zdroj: Pax Christi Netherlands. 2001:34

Snaha o kalkuláciu ročných výnosov z vydierania rôznymi skupinami zlyháva, pretože neexistujú spoľahlivé a dostupné štatistiky a odhady o ich množstve. Podľa individuálnych prípadov sa však jedná o dôležitý zdroj financií pre polovojenské skupiny. Napríklad v Urabá (Kolumbia) musia pestovatelia banánov platiť 50 centov za každú škatuľu banánov, ktorú exportujú, a v Guajira (tiež Kolumbia) sa platí jeden dolár polovojenským jednotkám za každú tonu exportovaného uhlia. FARC dokonca formalizovalo praktiky vydierania, keď v roku 2000 vydali „revolučné právo“ Ley 002, ktoré oprávňuje FARC ukladať daň 10% na každú osobu v Kolumbii s majetkom viac ako jeden milión amerických dolárov. Podľa odhadov sa medzi rokmi 1991-1998 pohybovali čisté príjmy z vydierania a krádeží geríl na úrovni okolo 1.8 miliardy dolárov (Pax Christi Netherlands. 2001:26). Keďže ELN nemá také obrovské zdroje z pašovania drog ako FARC, tak pre ňu príjmy z vydierania predstavujú dokonca najväčšiu zložku, až päťkrát väčšiu než drogy.

Podľa predložených príkladov je jasné, že únosy a vydieranie sa stali dôležitým zdrojom príjmov pre ozbrojené skupiny, polovojenské jednotky, gerily, či separatistov. V kontexte vnútroštátnych konfliktov to znamená, že platba výkupného poháňa násilné konflikty.

3. Globalizácia a vojna

Podľa definície vojnovej ekonomiky z úvodu je pre jej fungovanie nevyhnutná existencia cezhraničných tokov. Tieto toky sú samozrejme aj obchodné aj finančné a významne prispievajú aj komunikačné. Ak chápeme globalizáciu ako pohyb k ekonomickej, finančnej, obchodnej, technologickej a komunikačnej integrácii, celosvetovú konvergenciu okolo liberálnych trhových princípov, potom je relevantná otázka, či globalizácia vplýva na vznik vnútroštátnych konfliktov a akým spôsobom.

Od 70.rokov boli možnosti národných štátov limitované vznikom nových nadnárodných, medzinárodných alebo lokálnych hráčov, ktorí si prispôsobili štátnu autoritu zhora aj zdola (Duffield,2000:69-70).

Hoci suverenita je stále dôležitým pojmom, expanzia sietí vládnutia (governance) spôsobila, že štáty sa stali súčasťou omnoho širších, niekedy zle definovaných štruktúr autority. Globalizácia na Juhu napomohla k vzniku vládnucich komplexov, ktoré sledujú nové formy politických a ekonomických výhod. Politickí aktéri sa stali schopnými kontrolovať lokálne ekonomiky a uvedomiť si ich hodnotu a možný prospech vďaka liberalizovaným globálnym trhom. Viedlo to aj k vzniku veľmi prispôsobivej, poprepájanej a drahej globalizovanej kriminálnej ekonomike, príklad ktorej dáva obchod v drogách.

Počas Studenej vojny bojujúce strany potrebovali vytvárať a udržovať politické aliancie s jednou zo superveľmocí alebo regionálnych veľmocí. Avšak keď takúto externú záštitu stratili, boli nútené nájsť nové spôsoby, ako sa udržať. V rámci týchto spôsobov bolo nutné, aby sa orientovali mimo štát a sledovali alternatívne ekonomické siete, a tu hrá práve úlohu globalizácia. Úspech týchto zmien je predpokladom pre predĺžený charakter súčasných konfliktov. Pre medzinárodnú komunitu sa zase sťažila schopnosť kontrolovať a udržovať bojujúce strany a aktérov.

James D. Fearon a David D.Laitin (2003) vo svojich empirických štúdiách dokázali, že rozmach interných konfliktov v 90.rokoch je hlavne následkom akumulácie zdĺhavých konfliktov od 50.rokov, a nie náhlej zmeny spojenej s novým medzinárodným systémom po Studenej vojne. Trend rastúceho množstva interných konfliktov vyjadruje Graf 6. Dekolonizácia zrodila veľké množstvo finančne, byrokraticky a vojensky slabých štátov, ktoré mali riziko vzniku občianskej vojny po celý čas vo forme povstania alebo vidieckej gerilovej vojny. Súčasné občianske vojny teda majú štrukturálne korene kombinujúce robustné vojenské technológie a dekolonizáciu, ktoré vytvorili systém krehkých štátov s limitovaným administratívnym dozorom nad svojimi perifériami (o tomto ďalej v stakeholder
analýze
).


Graf 6
Zdroj: Fearon,Laitin:2003, 77

Práve slabá kontrola periférií je spojovaná s paralelným a cezhraničným obchodom. Pod pojmom paralelný obchod sa rozumie nelegálny a neoficiálny obchod s tovarmi, ktoré sú inak legálne. Cezhraničný (transborder) obchod predstavuje rozsiahle obchodné operácie, ktoré používajú neoficiálne a mimozákonné prostriedky, no môžu zahrňovať legálne aj nelegálne tovary. Dôkazy naznačujú, že globalizácia a štrukturálne zmeny zvýšili množstvo cezhraničného obchodu a prehĺbili jeho regionálne prenikanie a transkontinentálny charakter (Duffield,2000:74-77). Hoci množstvo oficiálneho vnútro-afrického obchodu predstavovalo v roku 1989 6% z celkového obchodu pre región, neoficiálny vnútro-africký obchod v 80.rokoch predstavoval 30-50% exportov produkcie plodín a milióny dolárov ročne v jedlých plodinách, mineráloch a spotrebiteľskom tovare. Tento neoficiálny obchod sa deje omnoho efektívnejšie, rýchlejšie a s lepšími reakciami ako ten oficiálny napriek prekážkam, ktoré mu kladie jeho status ilegality (Meagher,1997:166).

Regionálna štruktúra paralelného obchodu v Západnej Afrike ukazuje, že tento obchod pozostával hlavne z exportov primárnych produktov alebo pašovaných importov výrobkov. Zdá sa, že odráža komoditno-exportnú závislosť vybudovanú už v koloniálnom období. Mnoho štúdii dokazuje, že paralelné obchody podrývajú rozvoj priemyslu a poľnohospodárstva (Meagher,1997:182-183).

Hoci sa na svetových trhoch točia obrovské peniaze, väčšina z nich súvisí so špekulatívnymi aktivitami, a len menšia časť s reálnou ekonomikou. Cezhraničný obchod je však spojený práve s reálnou ekonomikou. Je viac poznačený kontrolou a obchodom s existujúcimi tovarmi, službami a zdrojmi. Zisk závisí na schopnosti udržať, kontrolovať a využívať všetky formy rozdielu: či v cene, prístupe, dostupnosti, kvalite atď. Má niekoľko charakteristických čŕt, ktoré reflektujú taktiky elitných komerčných skupín využívajúcich cezhraničný obchod ako prostriedok akumulácie (Duffield,2000):

  • Mimozákonné činnosti podliehajú kontrole rôznych foriem sociálnych štruktúr, s malým množstvom formálnych limitácií, kde prevažujú etnické, lokálne, náboženské, príbuzenské ohľady (rovnako ohľady na diaspóru)
  • Záujmy elít, ktoré majú takýto cezhraničný obchod pod kontrolou sú proti ekonomickému regionalizmu, pretože zisky závisia hlavne na rozdieloch a diskrétnych formách kontroly
  • Dynamika cezhraničného obchodu podnecuje vznik neformálneho protekcionizmu

Cezhraničný obchod s legálnym tovarom sám aj vo svojej neformálnej podobe nie je spojovaný s nestabilitou alebo konfliktom. Avšak proti trhové tendencie cezhraničného obchodu nachádzajú svoje násilné vyjadrenie v súčasných konfliktoch. Moderné vojnové ekonomiky sú zväčša závislé na vonkajšej pomoci a obchodných sieťach. Aby mohli získať zdroje v podobe zbraní, munície, vybavenia, paliva atď. potrebujú takéto externé siete podporiť kontrolou a exportom cenných komodít ako diamanty, cenné kovy, drevo, narkotiká alebo nejakými obyčajnými vecami ako nábytok, domáce výrobky, farmárske náčinie, stavebný materiál atď. Podpora takýchto externých sietí niekedy predstavuje aj násilné premiestňovanie populácie ako nástroj realizácie činnosti.

Cezhraničný obchod rovnako napomáha meniť organizačnú charakteristiku násilia. Je to práve vznikom nových medzinárodných a lokálnych aktérov, hlavne neštátnych alebo len čiastočne štátnych. Jedná sa hlavne o mafiánske entity, vojenských veliteľov, alebo elity slabého, etnocentrického štátu. Takto dochádza k privatizácii násilia. „Mimozákonný cezhraničný obchod a kriminálne ekonomické aktivity uskutočňujú korešpondujúcu privatizáciu násilia.“ (Duffield,2000:83).

4. Tieňový štát a vojna

Tieňový štát je koncept, ktorý vysvetľuje vzťah korupcie a politiky, a v mnohých prípadoch bol vďaka svojmu charakteru príčinou konfliktu. Je produktom osobnej vlády, zvyčajne za fasádou de iure štátnej suverenity. Podľa Williama Rena sú vládcovia v tieňových štátoch závislí na externých aktéroch, ktorí rozoznajú fasádu suverenity. Vďaka tomuto je vládna moc využívaná ako nástroj na zaistenie bohatstva pre vládne elity a kontrolu ekonomických trhov s cieľom zvýšenia moci a kontroly prístupu ku zdrojom. Vládcovia prijímajú kratší politický horizont, zbierajú kritické zdroje buď od veľmocí alebo od investorov ochotných investovať, nie od zdaniteľných autonómnych skupín výrobcov. Zdroje takto získané využívajú na kúpenie lojality kľúčových osôb. „Takéto súkromné využívanie štátnych výsad vytvára rámec vlády mimo formálne štátne inštitúcie, tieň štátnych byrokratických agentúr založených na osobných väzbách.“ (Reno,2000: 47-48).

Aby takýto spôsob politickej kontroly fungoval je nutné, aby jedinci nevstupovali neregulovane na trhy. Výhodné je spraviť život menej bezpečný a materiálne ochudobnený minimalizáciou obstarávania verejných zdrojov tak, aby bola populácia podnietená hľadať osobnú priazeň u vládcu výmenou za vyňatie z týchto horších podmienok. Preto je dôležité predchádzať zjavnej svojpomoci z dôvodu nesprostredkovania takejto služby alebo dokonca predísť vzniku súkromných lokálnych poskytovateľov. Na začiatku konfliktu môže stáť práve neschopnosť vodcu kontrolovať čiernych pasažierov (free-riding), inak riskuje stratu lojality nasledovníkov (Reno,2000).

Kľúčovou technikou vládcu je podpora konfliktov v rámci lokálnych komunít a medzi rôznymi stranami. Takto podnecuje lokálnych vodcov, aby hľadali osobnú priazeň priamo u vládcu, ktorý by vyriešil nezhodu, ktorú si predtým riešili lokálni vodcovia sami. Takýto prístup je možno vidieť na vláde Mobuta Sese Seko v Zaire, Daniel Toroitich arap Moi v Keni alebo Sani Abacha v Nigérii. Táto fragmentácia možno vytvárala oporu pre tieňový štát, no v čase kolapsu takéhoto štátu sa stala ideálnym prostredím pre vznik konfliktu. Rovnako sa týmito technikami dostávali zbrane do rúk tých, ktorí neboli podriadení pravidlám. Takto mohli vykonávať ekonomické aktivity iných ľudí, hlavne tých mimo tieňového štátu schopných vyhnúť sa priamemu vykorisťovaniu. Typickým príkladom je ten zo Sierra Leone. Medzi rôznymi operáciami, ktoré boli súčasťou povstaleckej ofenzívy ako Operation Burn House (Operácia podpáľ dom), Operation No Living Thing (Operácia nič živé), bola Operation Pay Yourself (Operácia zaplať si), ktorá bola zameraná práve na rabovanie (BBC,1999 [online]).

Charles Taylor vytváral skupiny, ktoré mu mali pomôcť udržiavať si moc, pretože podozrieval niektoré frakcie armády, ktoré proti nemu bojovali v prvej libérijskej občianskej vojne 1989-1996. Tieto skupiny sa stali brutálnymi, nedisciplinovanými súkromnými armádami, často pod vplyvom alkoholických a omamných látok. Zodpovedali priamo prezidentovi, no bez neho boli bez vodcu. Ich plat bol len okolo 500 libérijských dolárov na mesiac, čo je približne 7 amerických dolárov, v niektorých prípadoch nič. Finančne stiesnení vládcovia im nemohol zaplatiť a tak sa ich príjmom stali zbrane, ktoré im dovolili vydierať alebo rabovať obyčajných civilistov, operácia známa pod názvom Operation Pay Yourself (Taipei Times,2003 [online]). „Takto sa vyvinula mimoriadna identita záujmom NPRC (režimu) a RUF (povstalcov). …Naviac boli do vojnovej rovnice zavedené diamanty. … Kým sa starší vojenskí funkcionári snažili dostať ku štátnym zdrojom, nižšie privilegovaní si tiež našli svoje spôsoby. Toto bolo čiastočne zodpovedné za Sobel fenomén, vládni vojaci cez deň sa stali rebelmi v noci. Ako vojna pokračovala, Sobeli operovali už aj za denného svetla, a stali sa hlavným bezpečnostným problémom.“ (Abraham,1997:103). Základným cieľom pre všetky takéto skupiny je uspokojiť okamžité ekonomické potreby.

Vládca preferuje slabé formálne inštitúcie aj preto, lebo sa bojí podnikavých rivalov. Ak by niektorí boli schopní poskytovať populárne služby, mohli by si získať dostatočnú podporu a prívržencov. Fyzická bezpečnosť vládcu je po celý čas dosť ohrozená, buď možnosťou štátnych prevratov alebo iných násilných činov. Zlyhanie potláčať verejné statky pravdepodobne vedie k jeho odstráneniu od moci, väčšinou smrťou. Štát s najväčšou pravdepodobnosťou kolabuje, pretože neformálne siete ničia schopnosť vytvárať organizované skupiny a budovať štát. Takýto kolaps zanecháva fragmenty tieňového štátu, skupiny elít, ktoré sa snažia chrániť vlastné súkromné privilégiá.

V tieňových štátoch, kde neexistuje autorita schopná poskytovať verejné statky, sa jednotlivé skupiny vedené podnikavými jedincami starajú o vlastné ekonomické prostredie prostriedkami násilia. Krátkodobé riziko budovania inštitúcií prevažuje dlhodobý prospech pre toho, kto by ich budoval. V čase kolapsu tieňového štátu to znamená, že skupiny sa spolu boja spolupracovať a spolupráca pre ne prináša menšie výhody ako vzájomná rivalita. Týmito výhodami sú hlavne priama kontrola ľudí a ekonomicky cenné územie, kde sa dajú akumulovať zdroje pre súkromný prospech.

V prípade, že sú tie územia bohaté na nerastné suroviny, je ľahké pre skupinu napojiť sa na nejakého zahraničného investora. Hľadanie rôznych zdrojov príjmu znižuje medzné náklady používané na násilie ku komerčným operáciám, a nevyžaduje spoluprácu s ostatnými ozbrojenými skupinami (Reno,2000:54). Zahraniční investori sú ochotní poskytnúť ich vlastné bezpečnostné jednotky a ohradiť koncesionárske územie.

Lepšie to možno vidieť na príklade Angoly. Vládna stratégia MPLA (Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly) v sektore s ropou alebo diamantmi zjavne vytvára vzťahy so zahraničnými spoločnosťami, ktoré sú ochotné hrať aktívnu rolu v podpore vládnych bezpečnostných záujmov v konfliktných zónach. Napríklad dcérska spoločnosť severoamerickej firmy, America Mineral Fields Inc, uzavrela spoločný podnik (joint venture) s bezpečnostnou firmou so sídlom v Karibiku, International Defence and Security (IDAS), aby rozvinula ťažobnú koncesiu. Vláda MPLA udelila tejto firme 50% práv na diamanty v regióne o veľkosti 36000 km2, držanom rivalskou skupinou UNITA. Ďalšou spoločnosťou je kanadská ťažobná spoločnosť DiamondWorks, ktorá ma koncesie v Lunda Norte, v Bié a v Luo. Táto firma kúpila časť bezpečnostnej spoločnosti z Južnej Afriky, aby ochránila svoje stanoviská (Reno,2000b:229). Rovnako majú o diamanty v Angole záujem aj niektorí izraelskí obchodníci, ktorým vyhovuje, že podiel na trhu získajú práve cez bezpečnostný aspekt. Užšie vzťahy komerčných a bezpečnostných služieb robia izraelské firmy relatívne atraktívne.

Podobné niečo sa deje aj v sektore s ropou. Operácie ropných spoločností v Cabinde pomohli marginalizovať FLEC (Fronta za oslobednie enklávy Cabinda), skupinu, ktorá bojuje za nezávislosť tejto enklávy a predstavuje 2/3 ropných exportov Angoly. Súkromné bezpečnostné firmy, ktoré podliehajú pod spoločnosti ako Chevron, pomohli udržať FLEC v tiesni, a pomáhajú financovať boj MPLA s väčším rivalom - UNITA (Reno,2000b:226).

Politická ekonómia násilia v kontexte tieňových štátov dokazuje, že násilie môže byť integrálne pre výkon moci v spoločnosti. Môže pretrvávať v závislosti na krátkodobých záujmoch alebo schopnostiach autorít poskytovať verejné statky. V rámci tieňového štátu sa vymedzujú niektoré skupiny, a pri jeho kolapse ostáva spoločnosť silne fragmentovaná. Takáto fragmentácia poskytuje väčšie výhody, ak jednotlivé časti a skupiny nespolupracujú, ale udržujú si svoje ekonomické prostredie. Toto má vplyv aj na záujem jednotlivých aktérov pokračovať vo vojne.

5. Stakeholder analýza

Jonathan Goodhan rozšíril tematiku tieňového štátu na obdobie vojny na príklade Afganistanu. Aby mohla mikro-úrovňová produkcia nejakej komodity v čase vojny fungovať, je potrebný prienik troch druhov ekonomík. Prvú časť zabezpečuje tieňová ekonomika, ktorej korene už predchádzajú v tieňovom štáte. Druhé dve sú bojová ekonomika a prispôsobivá ekonomika (z angličtiny combat economy a coping economy) (Goodhand,2005). Analýze týchto troch ekonomík môžeme hovoriť stakeholder analýza, pretože sa snaží identifikovať kľúčových hráčov vo vojnovej ekonomike, hráčov, ktorí kontrolujú prostriedky násilia a motívy hráčov pre účasť vo vojnovej ekonomike (Ballentine, Nitzschke,2005:7). Táto analýza ukazuje ako sa ekonomický život počas vojny adaptuje a formuje.

Bojová ekonomika

Bojová ekonomika v sebe zahŕňa výrobu, mobilizáciu a alokáciu ekonomických zdrojov s cieľom udržať vojnu (Goodhand, 2005:202). Bojujúce skupiny majú vyvinutý sofistikovaný spôsob ako využívať regionálne a globálne ekonomiky. Patria sem bezpečnostné jednotky štátu (vojenské, polovojenské skupiny či polícia) a povstalecké skupiny, domáci a zahraničný podnikatelia (Ballentine,2005:7), ktorých môžeme nazývať aj „konfliktní podnikatelia“(Goodhand,2005:203). Vo všeobecnosti sú to skupiny, ktoré využívajú zdroje, aby mohli financovať vojnu a dosiahnuť vojenské ciele.

Tieto skupiny si vyvinuli isté portfólio aktív vďaka možnosti ovládať prostriedky násilia a rovnako majú väzby na globálne trhy. Majú prístup k ukoristeným zdrojom a k zbraniam, bojovníkov môžu naverbovať za jedno jedlo denne. Takpovediac dokopy majú tieto skupiny monopol na násilie. Hoci potrebujú externú pomoc, čo sa týka tokov zbraní, munície, paliva či financií, ale (tieňová a prispôsobivá) ekonomika danej zeme má stále väčšiu a väčšiu rolu. „Hlavnými zdrojmi sa pre nich stalo predátorské zdanenie legálnych a nelegálnych ekonomických aktivít, vydieračstvo lokálnych biznisov, kontrola nad ťažbou nerastných surovín, clá na hraničných územiach, predaj budúcich práv na ťažbu pre zahraničné spoločnosti (booty futures) či zachytenie zahraničnej pomoci a remitencií diaspóry.“(Ballentine:2005,8). Zdroje takto získané poskytujú vodcom týchto skupín veľkú autonómiu a posilňujú ich regionálnu moc. Podľa reportov „v oblasti Kandahar v Afganistane len príjmy z ciel na spotrebiteľské tovary predstavujú 18 miliónov USD ročne, kým v Herate to je až 50 miliónov USD.“(Goodhand,2005:203).

Tieňová ekonomika

Tieňová ekonomika sa odlišuje od bojovej v tom, že hráči nemajú cieľ viesť vojnu , ale majú cieľ profitovať, hoci v praxi sa tieto kategórie môžu prelínať, a niekedy môžu byť ich záujmy protichodné. Sú to hráči, ktorí profitujú na hrane konfliktu, avšak môžu mať záujem na mieri, ak bude podnecovať dlhodobé investície, legálnu podnikateľskú činnosť a zvyšovať ich zisk.

Násilný konflikt ničí trhy a vytvára nové. Neformálna ekonomika formuje aj tú formálnu, a cezhraničný obchod podrýva ekonomiky okolitých krajín. Obchodovanie nie je produktívne v zmysle, že neexistujú žiadne dlhodobé investície do infraštruktúry a priemyslu. Samotní podnikatelia inklinujú ku krátkodobým aktivitám s okamžitým výnosom a zisky akumulujú mimo krajiny, pretože legálny rámec dáva len málo stimulov k posunu k dlhodobým produktívnym aktivitám. Kľúčovými aktivitami sa stávajú pašovanie cenných komodít (diamanty, drogy ...), masová ťažba nerastných surovín alebo pestovanie poľnohospodárskych plodín (mak, koka), manipulácia so zahraničnou pomocou a neposledne hawala, teda neformálny systém pre peňažnú zmenu a úvery, ktorý funguje popri formálnom bankovom sektore, no využívajú ho hlavne pre formálny sektor rizikoví chudobní. Poskytuje im spoľahlivosť a predvídateľnosť, ktorá chýba v oficiálnej ekonomike v čase vojny.

Pašovanie predstavuje najriskantnejšiu, no zároveň obrovskú časť príjmov pre podnikateľov a jednotlivé skupiny. Len nelegálne obchody s ópiom v roku 2004 vytvorili príjmy do 2.2 miliardy USD (Goodhand,2005:205). Hranice a hraničné oblasti sa takto stávajú vysokorizikovými, no s najlepšími príležitosťami a s najlepšími ziskami. Dochádza tu k obchodom medzi ekonomickými a konfliktnými podnikateľmi.

Navzájom sa tu miešajú toky legálnych aj nelegálnych tovarov ako zbrane, drogy, drahé luxusné tovary, jedlo, ale dokonca aj utečenci. Dozor susedných krajín má vplyv na zmeny týchto tokov a na hraničné praktiky. S rastúcou bezpečnosťou a dohľadom na hraniciach rastú riziká a odmeny pre cezhraničných pašerákov. ,,Praktiky a inštitucionálne opatrenia hliadok a pašerákov sa navzájom prispôsobujú jeden druhému. Zvýšená militarizácia hraničných opatrení sa odzrkadľuje v rastúcej sofistikovanosti praktík a zbraní pašerákov.“ (Goodhand,2005:210). Hraničné skupiny sú veľmi pružné, prispôsobivé a inovatívne, čím len dokazujú obmedzenia medzinárodného snaženia skrotiť ich.

Tieňová ekonomika svojou prispôsobivosťou pripomína viac tú voľno trhovú ekonomiku ako nejaký zločinecký kartel. Hoci nie je pod štátnou reguláciou, má oproti voľno trhovej mnohé obmedzenia. Dynamika cezhraničného trhu (viď kapitola o globalizácii) podnecuje neformálny protekcionizmus a v mnohých aspektoch neliberálne, kvázi feudálne tendencie. Rovnako „keď ópium prechádza hranicami, vstupuje do regulačne iného priestoru, s rôznymi stupňami násilia a dôvery. Hranice sú charakterizované nerovnými a asymetrickými mocenskými vzťahmi a sú konštante menené v čase.“ (Goodhand,2005:212). Toto platí aj pre iné komodity.

Ďalší rozdiel s trhovou ekonomikou spočíva v cenových manipuláciách, politickom a vojenskom vplyve , ktoré sú používané na vylúčenie niektorých konkurentov. Tu sa spája tieňová ekonomika s tieňovým štátom. Vládni ministri môžu využívať príjmy z tieňovej ekonomiky, aby financovali svoje vlastné siete (hlavne patrón-klientské). Bohatšie domácnosti sú schopné vyhnúť sa vládnym opatreniam vďaka kontaktom a podplácaniu. Prijatie časti produkcie úradníkov sa chápe ako sankcia na to, pokračovať v kultivácii alebo výrobe a vytvára dojem beztrestnosti (Goodhand,2005:213). Nakoniec je zaujímavé poznamenať, že spojenie medzi legálnymi a nelegálnymi trhmi má dva dôležité následky: Prvým je nemožnosť rozlíšiť medzi trafikantmi nelegálneho alebo „neoficiálneho“ tovaru a „oficiálnymi“ prepravcami, pretože patria do rovnakej skupiny, kde investície pochádzajú z rovnakého zdroja. Hlavne v strede komoditného reťazca je veľký stupeň integrácie medzi vojenskou, politickou a ekonomickou silou. Druhým následkom je možnosť stimulácie rastu legálnej ekonomiky pomocou nelegálnej, napríklad na stavebný priemysel. Goodhand uvádza, že v istom smere hral mak stabilizačnú úlohu na makro aj mikro úrovni (Goodhand,2005:211).

Prispôsobivá ekonomika

Prispôsobivá ekonomika pozostáva z indivíduí, ktoré sa v čase neexistencie funkčného štátu snažia udržať úroveň ekonomického živobytia, t.j. domácnosti. Domácnosti môžu byť buď profitujúce (takmer vždy podnikatelia alebo farmári maximalizujúci zisk), prispôsobivé alebo prežívajúce na veľmi nízkej úrovni. Posledné dve predstavujú prevažnú väčšinu populácie.

Ľudia, ktorý sa prispôsobujú a prežívajú konfliktnú a humanitárnu krízu musia v prvom rade adaptovať a diverzifikovať svoje živobytie.“ (Collinson,2003:15). Prispôsobivá ekonomika je zameraná na nejaké zdroje, ktoré možno ukoristiť. Jedná sa napríklad o pestovanie maku alebo koky v Kolumbii a Afganistane, alebo ťažbu zlata či koltánu v DRC. Táto časť ekonomiky tu poskytuje svoju pracovnú silu. Ďalšími zdroji príjmu môže byť prevádzkovanie drobného obchodu, remitencie, distribúcia rodinnými sieťami a humanitárna pomoc.

Rodiny rôzne reagujú na hrozby na ich živobytie v čase konfliktu. Niektoré rodiny znižujú spotrebu jedla, iné sa zbavujú svojho majetku a odchádzajú do okolitých krajín, v niektorých málo prípadoch až do Európy. Diverzifikáciu možno vidieť v tom, ako sa rodiny snažia rozprestrieť riziká. Napríklad „v rodinách v Afganistane zvykne syn migrovať do Pakistanu, ženy a deti pracujú v priemysle s kobercami, otcovia vstupujú do záväzkov s cieľom získať pôdu na pestovanie maku, a zostávajúce ženy a deti sa starajú o úrodu.“ (Goodhand,2005:207). Na druhej strane môže takéto prispôsobovanie negatívne vplývať na ostatné rodiny. Príkladom sú konžské provincie Severné a Južné Kivu„,kde ťažba koltánu reprezentuje stratégiu prispôsobenia sa a prežitia pre niektoré domácnosti a komunity, zatiaľ čo to ohrozuje iné domácnosti v ich schopnosti prispôsobovať sa, pretože mladí muži odchádzajú z poľnohospodárstva, aby zarábali z ťažby bez spätného prispievania rodinám.“ (Collinson,2003:16).

Teda na záver celý mechanizmus prelínania týchto ekonomík ako ho opisuje Kaysie Studdard. Farmári zaoberajúci sa poľnohospodárstvom ako prostriedkom základného prežitia, alebo mladí ľudia hľadajúci peňažné zdroje v ťažbe nerastných surovín predstavujú to, čo nazývame prispôsobivá ekonomika. Majitelia pôdy, ktorí prenajímajú pôdu farmárom alebo sprostredkúvajú kapitál, prepravcovia a pašeráci, a biznismeni v čiernom obchode predstavujú tieňovú ekonomiku. Vojenskí velitelia, ktorí riadia a dania obchod, určujú cenovú hladinu a kryjú produkciu, sú pevne postavení v bojovej ekonomike. Takže výroba jednej komodity prechádza cez každý z týchto článkov a poskytuje simultánne základné živobytie, tieňové zisky a kapitál pre vedenie vojny (Studdard,2004:8).

6. Postkonfliktná rekonštrukcia a jej problem

Pri snahe o dosiahnutie stabilného mieru, je dôležité uvedomiť si, že mier na začiatku podryje systém produkcie a výmeny, ktoré boli sprostredkované bojovou, tieňovou a prispôsobujúcou sa ekonomikou. „V tomto svetle je dôležité integrovať rôznorodé ekonomické dimenzie konfliktu do postkonfliktných stratégií v oblastiach, ktoré prežili násilnú súťaž nad nerastnými surovinami a nelegálnymi komoditami a obchodom s nimi. Existuje všeobecná mylná predstava, že raz keď vojna skončí, tak chamtivé aktivity z obdobia vojny vymiznú. Avšak vládne korupčné siete a povstalecký nelegálny obchod, ktoré sa stali súčasťou konfliktu, sa po skončení vojnového stavu len tak jednoducho nerozptýlia.“ (Studdard,2004:8). Tento fenomén možno pozorovať najlepšie na hraničných oblastiach, kde je dosah štátu najslabší, a kde sa ešte veľmi dlho udržuje tieňová ekonomika a jej siete. Tieto siete majú stále významnú kontrolu nad lukratívnymi zdrojmi a záujem v rozvracaní štátu. Teda hraničné oblasti sú veľmi dôležité pre národnú bezpečnosť a teritoriálnu integritu, no často veľmi zanedbávané slabými vládami.

Aby sa zaručil udržateľný mier je dôležité vybudovať kapacity štátu, neutralizovať vojenských vodcov a mafiu, rozbiť väzbu medzi konfliktom a obchodom, vytvoriť efektívne regulácie pre zabránenie aktérom využívať regionálne dimenzie ekonomických kanálov.

V snahe odpojiť konflikt od obchodu s nerastnými surovinami zohráva dôležitú úlohu medzinárodná komunita. „Adresovať problém integrovane by znamenalo vytvoriť medzinárodný rámec pre prijateľný dozor nad nerastnými surovinami, do ktorého by sa krajiny bohaté na nerastné suroviny zapisovali.“ (Bannon,2003:12-13). Podobný rámec by mal 5 základných prvkov:

  1. Hostiteľský štát by požadoval od medzinárodných spoločností v ťažobnom priemysle, aby oznamovali platby, ktoré by mohli byť preskúmané a porovnávané. V rámci tohto sa už vytvorila globálna sieť občianskych organizácií Publish What You Pay, ktorej kampane sa snažia dosiahnuť odkrytie informácií o príjmoch a kontraktoch ťažobných spoločností operujúcich na ťažbe ropy, zemného plynu a minerálov (PublishWhatYouPay, [online]). V roku 2009 sa podarilo Libérii adoptovať legislatívu o odkrývaní kontraktov a licencií v ťažobnom sektore. PWYP sa snaží o mechanizmus odkrývania kontraktov aj na úrovni búrz. Ak chce spoločnosť obchodovať so svojimi akciami na národných burzách, musí tieto pravidlá dodržiavať. Tento aspekt PWYP zachytáva takmer všetky medzinárodne operujúce ťažobné spoločnosti. V roku 2010 sa podarilo v Spojených štátoch prijať legislatívu, ktorá požaduje od firiem tam zapísaných, aby zverejňovali svoje platby všetkým vládam. PWYP ďalej brojí za to, aby medzinárodné účtovné štandardy požadovali od každej ťažobnej spoločnosti odhalenie všetkých platieb a relevantných dát. V roku 2007 Európsky parlament prijal túto iniciatívu (Final Brochure, [online]).
  2. Vlády by požadovali od domácich štátnych či súkromných ťažobných spoločností o fungovanie na rovnakej báze oznamovania ako medzinárodné spoločnosti.
  3. Vláda by zapisovala všetky tržby z takýchto zdrojov, tak aby sa dali sledovať pri ich prechode rozpočtom.
  4. Nezávislá entita vo forme medzinárodnej finančnej inštitúcie, ktorá by hore uvedené údaje zbierala, odsúhlasovala platby a príjmy, porovnávala by hodnoty so štandardnými rozpočtovými informáciami o príjmoch a výdajoch, a výsledky by publikovala.
  5. Vláda by vytvorila dôveryhodné domáce inštitúcie pre vyšetrovanie, ako komisie alebo občianske organizácie, ktoré by prijímali informácie od medzinárodných finančných inštitúcií (Bannon,2003:13).

Ďalšou iniciatívou je The Extractive Industry Transparency Initative (EITI), ktorá vznikla v roku 2002 ako reakcia na rastúce množstvo ohlasov na transparentnosť v príjmoch zo surovín. Na rozdiel od direktívneho prístupu PWYP má táto dobrovoľný charakter a zameriava sa na odkrytie príjmov z ťažby nerastných surovín u hostiteľských vlád a súkromného sektora. EITI už vytvorila globálny štandard pre reporty pre platby a príjmy z ťažby. V rámci EITI existuje niekoľko komisií, ktoré sledujú národnú implementáciu týchto pravidiel. Doteraz už EITI podpísalo viac ako 30 krajín (Final Brochure, [online]).

6.1 Odrezanie rebelov od trhov

Jeden zo známych spôsobov, ktorý sa snaží odrezať rebelov operujúcich v krajinách bohatých na diamanty od financií a trhov je Kimberley Certification Process Scheme. Tento proces požaduje od svojich účastníkov, aby certifikovali náklady surových diamantov ako „conflict free”, teda očistené od konfliktu. To spôsobuje, že rebeli nie sú schopní predávať diamanty na globálnych trhoch. Aby sa krajina stala účastníkom, musí dosiahnuť minimálne požiadavky, ktoré stanovuje Kimberly Process Certification Scheme, čiže presadiť ho v legislatíve, vytvoriť kontrolný systém pre importy a exporty surových diamantov, a súhlasiť na obchodovaní so surovými diamantmi len s účastníkmi Kimberley Processu. Certifikáty musia byť jednoznačne očíslované, aby sa zaručila autenticita nákladu, a aby sa predišlo podvrhom. Od septembra 2007 má táto metóda 48 členov, čo predstavuje 74 krajín (krajiny EÚ predstavujú jedného účastníka) (Kimberley Process, [online]).

Kimberley Process sa týka len diamantov, no bolo by možné vytvoriť certifikačné alebo sledovacie systémy aj pre iné komodity. Tieto by fungovali na 5 základných princípoch. Medzinárodná zmluva takéhoto typu vyžaduje spoločné definície a požiadavky na reporting, efektívnu výmenu informácií, etiketovanie komodít a auditovaný reťazec dozoru, efektívne donucovacie opatrenia na medzinárodnej a národnej úrovni, a na záver systém rozvojovej asistencie, ktorý by zohľadňoval rôzny stupeň v kapacitách jednotlivých vlád vynucovať takéto zmluvy, a pomôcť takéto kapacity vytvoriť (Crossin,2003).

Medzi ďalšie opatrenia pre odrezanie financií povstaleckých skupín by sme mohli zaradiť ešte kriminalizáciu booty futures v domácej krajine alebo zákaz platieb výkupného. V tom druhom však narážame na morálne dilemy a problémy čiernych pasažierov (free-riding), kde niektoré spoločnosti by mohli takéto zákazy rešpektovať a iné nie.

Veľmi podstatným aspektom v probléme je tiež zneužívanie integrovaného systému globálnych pohybov financií, ktorý takto dovoľuje ukladať a prepravovať peniaze takmer všade. Infraštruktúra zvládania výťažkov z ťažby v sebe zahŕňa „systém formálnych bankových služieb lokálnych bánk napojených na tie zahraničné, alternatívne systémy ako hawalla a hundi, import-exportné firmy, ktoré sa zúčastňujú falošných fakturačných schém, trh s drahými kovmi a používanie trustov, medzinárodných biznis spoločností a netransparentnej jurisdikcie ako mechanizmov na krytie financií.“ (Winer,2003:165).

Finančná transparentnosť musí mať niekoľko spoločných prvkov. Jonathan M.Winer a Trifin J.Roule (2003) v tomto ohľade vymedzujú za potrebné: poznať zákazníka, aby bolo isté, že nie je zapojený do nelegálnej ťažby; zdieľanie informácií týkajúcich sa nelegálnej ťažby medzi finančnými inštitúciami a regulátormi; stopovanie podozrivých fondov; a posledne spolupráca krajín vo vynucovaní. Tieto princípy vlastne zhrňujú to, čo už bolo používané pri boji s pašerákmi drog a neskôr rozšírené na seriózne zločiny a terorizmus.

Napriek tomu, že tieto informácie už presahujú rámec tejto práce, dokazujú, aká zložitá je tematika postkonfliktnej rekonštrukcie. Je veľmi nepravdepodobné, že čisto domáce mechanizmy v rámci krajiny, by dokázali efektívne čeliť problému nelegálnej ťažby, tieňovej ekonomiky, chudoby a nestabilných hraníc. Preto je dôležité posilniť kapacity niektorých kritických inštitúcií mimo krajiny a rozvíjať medzinárodnú spoluprácu. Kampane, ktoré už vznikli ako PWYP, EITI alebo certifikačné schémy pre komodity sú dobrým začiatkom.

Poznámky

[1] Celá táto kapitola je výrazne technická, no jej cieľom je dokázať, že nerastné suroviny majú vplyv na vojnu.

[2] Governance je anglický výraz, ktorý sa v texte vyskytne častejšie. V texte ho chápeme ako vládnutie a dozor.

[3] Accountability je anglický výraz, ktorý v slovenčine nemá dostatočný ekvivalent. V texte ho používam vo význame nízkej (hlavne účtovnej) zodpovednosti a sledovateľnosti.

[4] Plieniteľné je snahou o doslovný preklad anglického slova lootable. V texte ho používam vo význame dostupné k plieneniu a ukoristeniu

[5] Napríklad aj následkom straty časti príjmov.

[6] Zablokovateľné sa myslí, že je možné blokovať ich prívod, napríklad odstaviť ropovod vedúci cez územie.

[7] Môže sa jednať aj o naturálie alebo podporu

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více