Generálplukovník Dankl sa narodil v dnešnom talianskom meste Udine 18. septembra 1854. Vtedy bolo Udine súčasťou rakúskej provincie Benátky. Jeho otec slúžil v armáde. V roku 1865 odišiel do dôchodku a s rodinou sa presťahoval do Gorizie (Slovinsko). Tu začal aj študovať. V štúdiách pokračoval v Terste. Keď mal štrnásť rokov odišiel do študentského ústavu v St. Pölten v Dolnom Rakúsku. V rokoch 1870 -1874 navštevoval Teraziánsku vojenskú akadémiu vo Viedenskom Novom Meste.
Po skončení štúdia nastúpil k Dragúnskemu pluku č. 3 (Dragonerregiment Friedrich August König von Sachsen Nr.3) s dislokáciou v Ennse. V rokoch 1877 -79 študoval na Vojnovej škole vo Viedni. Po skončení školy bol povýšený do hodnosti nadporučíka a pôsobil ako dôstojník generálneho štábu v rôznych funkciách. V roku 1883 nastúpil do štábu 32. pešej divízie v Budapešti. O rok neskôr bol povýšený do hodnosti kapitána. Pôsobil v rôznych štábnych funkciách a v roku 1894 sa už v hodnosti podplukovníka stáva veliteľom Hulánskeho pluku č. 11 (Ulanenregiment Alexander II. Kaiser von Rußland Nr.11).
Už v tom istom roku je menovaný do funkcie náčelníka štábu XIII. armádneho zboru v Záhrebe. Od roku 1896 pracuje v rakúsko-uhorskom generálnom štábe. V roku 1903 sa stal generálmajorom a prevzal velenie 66. pešej brigády v Komárne. Od roku 1905 velí 16. pešej brigáde v Tridente. Po povýšení na poľného podmaršala (1907) prevzal velenie 36. pešej divízie v Záhrebe.
Generálplukovník Viktor Dankl von Kraśnik
Prvá svetová vojna ho zastihla vo funkcii veliteľa XIV. armádneho zboru v Innsbrucku. Zároveň bol povýšený do funkcie generála jazdectva. Keď sa začala vojna bol vymenovaný za veliteľa 1. armády rozmiestnenej v Haliči. Ako veliteľ 1. armády sa vyznamenal v bitke pri Krasniku, kde dosiahol lokálny úspech porážkou ruskej 4. armády. Ďalej na východ sa situácia vyvíjala kriticky, preto bol nútený svoju armádu stiahnuť. V máji 1915 sa zúčastnil počiatočnej fázy úspešných operácii pri Gorliciach a Tarnowe.
V tom istom čase vyhlásilo Taliansko vojnu Rakúsko-Uhorsku. Pre monarchiu vznikla nová hrozba na juhozápadných hraniciach. Vojenské možnosti monarchie boli značne obmedzené. Dankl bol prevelený na juhozápadný front, aby velil obrane Tyrolska pred talianskymi útokmi. S improvizovaným zoskupením jednotiek zabránil všetkým talianskym pokusom o vpád do Tyrolska. Najdôležitejšie bolo, že úspešný odpor Danklových jednotiek získal pre monarchiu dostatok času na zhromaždenie síl, ktoré by čelili novej hrozbe.
V marci 1916 bol vymenovaný za veliteľa 11. armády, s ktorou absolvoval jarnú ofenzívu proti Talianom (Asiago) a v máji bol povýšený do hodnosti generálplukovníka. V ofenzíve bola 11. armáde určená najdôležitejšia úloha. Jednotky tejto armády mali prelomiť obranu nepriateľa a otvoriť cestu 3. armáde, ktorá mala v ofenzíve pokračovať. Spočiatku sa útok vyvíjal dobre, ale postupne bol zastavený. Za neúspechom stála predovšetkým neschopnosť rakúsko-uhorského delostrelectva, ktoré sa nestíhalo včas presúvať a účinne podporovať útočiace jednotky a tiež prekvapivá Brusilovová ofenzíva na východnom fronte.
Ofenzíva pri Asiagu skončila neúspechom a z tohto neúspechu bol obvinený aj generálplukovník Dankl. Najviac ho kritizoval veliteľ skupiny armád arcivojvoda Eugen a náčelník štábu rakúsko-uhorskej armády Conrad von Hötzendorf. Vinili ho z pomalého postupu. Kritika zo strany velenia a jeho zdravotné problémy ho prinútili požiadať o prepustenie z funkcie. V júli 1916 bol zbavený funkcie veliteľa 11. armády. Spolu s ním bol prepustený aj náčelník jeho štábu generálmajor Pichler.
Po nevyhnutnej operácii a následnej rekonvalescencii sa stal veliteľom cisárskej gardy. Bol povýšený do šľachtického stavu. Spočiatku obdržal titul baróna, neskôr grófa z Krasniku, čo bolo pripomienkou jeho víťazstva. Z armády odišiel 1. decembra 1918. V roku 1925 sa stal vedúcim kancelárie Rádu Márie Terézie a túto funkciu zastával šesť rokov. Dostal aj čestný doktorát filozofie na univerzite v Innsbrucku.
Do smrti prezentoval svoje monarchistické zmýšľanie. Dokonca aj keď väčšina rakúskej spoločnosti schvaľovala anšlus k Nemecku, zostal zástancom rakúskej samostatnosti. Zomrel vo vysokom veku 8. januára 1941. je pochovaný na cintoríne Wilten v Innsbrucku.
1874 – poručík
1879 – nadporučík
1884 – kapitán
1891 – major
1894 – podplukovník
1897 – plukovník
1903 – generálmajor
1907 – poľný podmaršal
1912 – generál jazdectva
1916 - generálplukovník
Vojenský záslužný kríž
Rád Leopolda I. triedy
Vojenský rád Márie Terézie
Železný kríž II. triedy
Železný kríž I. triedy
Vojensky záslužný kríž I. triedy
Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.
Zjistit více