Americko-izraelské vztahy: 3 Vzájomné spojenectvo v rôznych oblastiach

Autor: Bc. Patrícia Šnapková 🕔︎︎ 👁︎ 17.833

Až do roku 1962 podporovali Spojené štáty Izrael len ekonomicky, v zmysle rozvoja samotného štátu. V tomto období sa začala aj striedma vojenská pomoc. Počas celého obdobia sa USA stavali za Izrael aj na poli diplomacie a v posledných desaťročiach sa spojili v boji proti terorizmu. V nasledujúcej kapitole popisujem základné fakty a udalosti, ktoré sa v jednotlivých oblastiach udiali a mali vplyv na ďalší rozvoj vzájomných vzťahov.

3.1 Ekonomická podpora

Od roku 1975 sa ekonomická podpora uskutočňovala vo forme priamych platieb do daného rozpočtu a priemerne sa oficiálne pohybovala okolo 3 miliárd dolárov ročne.[88] USA pomáhajú Izraelu v ekonomickej oblasti rôznymi spôsobmi. Prvým z nich je ručenie za pôžičky poskytnuté Izraelu komerčnými bankami, vďaka čomu získava nízke úroky. Nemenej podstatným zdrojom sú dary súkromných osôb a inštitúcií (charita“, združenia na podporu vzdelávania v Izraeli, a podobne). Tieto majú navyše podľa amerických zákonov zvláštne zachádzanie čo sa týka zdaňovania a podobne. Izrael je od roku 1976 najväčším príjemcom americkej pomoci a kumulatívne už od Druhej svetovej vojny[89].

Reklama

Izrael je jediným príjemcom americkej ekonomickej pomoci, ktorý nemusí vykazovať na čo boli prostriedky využité. Peniaze dostane izraelská vláda priamo na svoj účet hneď na začiatku fiškálneho roku. Majú tak výhodu, že si prostriedky počas roku ešte môžu zhodnotiť (iní príjemcovia dostávajú finančné prostriedky postupne v priebehu roka) a taktiež nie sú určené na konkrétne projekty. Podľa amerických požiadaviek nemá byť pomoc, ktorá smeruje priamo do Izraela použitá na okupovanom území (čo sa ťažko sleduje), nemájú sa teda z týchto prostriedkov podporovať výstavby obydlí na okupovanom území a podobne. Nielen USA ako štát prispievajú Izraelu. Nezanedbateľným zdrojom sú súkromné dary, ktoré sú navyše oslobodené od daní: napr. počas jednej slávnostnej večere sa podarilo vyzbierať 18 miliónov dolárov.[90]

Ekonomická podpora má aj inú než priamu finančnú podporu: napríklad USA podpísali memorandum, kde sa zaviazali garantovať Izraelu zásoby ropy pre prípad krízy a financovať uskladnenie ropy v hodnote niekoľko stoviek miliónov dolárov.[91] V roku 1985 vytvorili tieto dve krajiny zónu voľného obchodu s cieľom podporiť medzištátny obchod. V zmluve majú výnimky určité citlivé sektory ako poľnohospodárstvo.[92] Spoločná ekonomicko-rozvojová skupina (Joint Economic Development Group – JEDG)[93] vznikla medzi USA a Izraelom za účelom stimulácie rastu izraelskej ekonomiky a väčšej sebestačnosti, prehodnocujú sa tu tiež izraelské žiadosti o ekonomickú pomoc.

Určiť presnú výšku finančných prostriedkov je takmer nemožné. Podľa Richarda H. Curtissa z Washington Report on Middle East Affairs sa v roku 1997 celková čiastka pohybovala až okolo 5,5 miliárd dolárov[94] (z čoho 3 miliardy šli z účtu určeného na zahraničnú pomoc, 2 miliardy tvorili záruky na úver a 0,5 miliardy šlo z federálneho rozpočtu). Spojené štáty sú kritizované, že až tretina rozpočtu na zahraničnú pomoc ide do Izraela[95], pričom niektoré iné krajiny sú v omnoho horšej situácii a tieto prostriedky by tam boli oveľa potrebnejšie. USA sa podieľajú nielen na projektoch v Izraeli, ale aj na územiach palestínskej samosprávy (napr. obnova pásma Gazy po operácii Liate olovo), či v súvislosti s vojenskými akciami. Americké výdaje súvisiace s blízkovýchodným konfliktom predstavujú od Druhej svetovej vojny minimálne 2,6 bilióna dolárov[96] (viď príloha č. 5). Preto je z určitého hľadiska aj v americkom záujme čo najskôr konflikt medzi Izraelom, Palestínčanmi a arabskými susedmi ukončiť. Finančné prostriedky, ktoré do oblasti USA vynaložili sa im pravdepodobne nikdy nevrátia, dokonca im ešte znemožňujú lepšie vzťahy s arabskými štátmi, čo sú ďalšie náklady.

Svetová banka radí Izrael medzi 40 najbohatších krajín podľa HDP na obyvateľa[97], takže je evidentné, že sa Izrael stáva ekonomicky sebestačným. Jeho HDP na obyvateľa sa podľa Medzinárodného menového fondu pohybuje okolo 28 tisíc dolárov, pre porovnanie v USA je to asi 46 tisíc dolárov[98]. V roku 1996 B. Netanjahu oznámil, že sa počas najbližších 4 rokov bude postupne štedrá americká hospodárska (ekonomická) pomoc znižovať. Tá sa skutočne znižuje, ale rastie podpora vo vojenskej oblasti (viď príloha č. 6). Celkovo podpora od roku 1967 neustále rastie, i keď sa z Izraela stala stabilná demokracia, schopná sa brániť. Čím väčšia je ich ochota spolupracovať s USA, tým viac prostriedkov dostanú.

3.2 Vojenská pomoc

Keďže Izrael od svojho vzniku nemal na svojej strane žiadneho spriazneného suseda, jeho zahraničná politika bola po celé obdobie úzko spojená s politikou obrannou.[99] I keď embargo z roku 1948 (odsúhlasené aj vďaka USA) vojne nezabránilo, USA, Veľká Británia a Francúzsko sa stále pokúšali presadiť kontrolu toku zbraní smerujúcich do tejto oblasti. Spojené štáty boli nútené svoj postoj prehodnotiť vo svetle nových skutočností - najmä dodávkam zbraní zo ZSSR do Egypta a Sýrie a československým a francúzskym dodávkam do Izraela. Postupom času sa americké dodávky zvyšovali, no USA poskytovali zbrane nielen židovskému štátu, ale aj relatívne umierneným arabským režimom. Dokonca aj počas Šesťdňovej vojny sa USA v tejto oblasti nechceli orientovať len smerom na Izrael a opäť bolo vyhlásené embargo na dovoz zbraní. Prezident Johnson sa snažil dohodnúť so ZSSR o dodávkach zbraní do oblasti Blízkeho východu a predísť tak ďalším pretekom v zbrojení. Rozhovory s Moskvou však zlyhali, k tomu sa pridalo zastavenie vojenského materiálu z Francúzska a na USA sa začali vyvíjať tlaky, aby prevzali na seba záväzok na zachovanie rovnováhy medzi štátmi.[100] Spojené štáty od čias prezidenta Johnsona dodržujú a obnovujú svoj záväzok udržiavať kvalitatívnu vojenskú prevahu (Qualitative military edge – QME), pretože považujú existenciu Izraela za zásadnú. Nakoniec teda nešlo o „dorovnanie“ počtu či kvality zbraní, ale o zaistenie izraelskej prevahy. Aby si Izrael zaistil existenciu v okruhu krajín volajúcich po jeho zničení, musel židovský štát kvalitou prevyšovať vyzbrojenosť koalície nepriateľských štátov. Len tak by dokázal odstrašiť alebo odraziť prípadného agresora. V roku 1968 odsúhlasil prezident Johnson predaj stíhacích lietadiel F-4 Phantom a vytvoril tým precedens pre podporu Izraela zo strany USA v otázke QME.

V roku 1974 sa USA zriekli splatenia časti vojenskej pôžičky, a táto prax pretrvávala aj ďalej. V záväzku vojenských dodávok potom pokračovali aj ďalší americkí prezidenti (viď príloha č. 7), i keď nie každej izraelskej požiadavke bolo vyhovené a viedli sa spory o skutočné izraelské potreby. V roku 1988 označili USA Izrael za dôležitého spojenca, ktorý nie je členom NATO, čo spolu s inými zákonmi oprávňuje Izrael, aby dostával nadbytočnú výbavu zadarmo alebo za nižšiu cenu.[101]

Vojenská pomoc, ktorú USA poskytujú Izraelu mu pomohla dostať sa medzi najlepšie vyzbrojené armády sveta. Cudzie príjmy tvoria viac než 20 % totálnych izraelských výdajov na vojenské účely a v nasledujúcich rokoch by sa mali ešte zvyšovať. To všetko kvôli tomu, aby si Izrael vytvoril kvalitatívny náskok pred svojimi susedmi. Aby mohol Izrael prípadný regionálny konflikt zvládnuť, musí svoj nedostatok ľudských zdrojov kompenzovať lepším vybavením a tréningom. Pretože stále pretrvávali obavy z uvalenia vojenského embarga, začal si budovať aj svoj vojenský priemysel, čím chcel dosiahnuť aspoň čiastočnú sebestačnosť. V období, keď zbrane nepotrebuje, prebytky svojej produkcie vyváža. Asi štvrtina zdrojov pochádzajúcich zo Spojených štátov[102] je určená práve na nákup vybavenia z izraelských spoločností, čím podporujú ich vojenský priemysel, ktorý sa týmto radí k desiatim najlepším v celosvetovom meradle.[103] Izrael bol v roku 2006 deviatym najväčším vývozcom zbraní vo svete.[104]

Po rozpade komunistického bloku vznikli Izraelu nové hrozby: hegemonické rozširovanie Iránu v tejto oblasti, tlaky zo strany Palestínčanov na vytvorenie vlastného štátu, a popieranie práva Židov na vlastný štát. Udalosti v Perzskom zálive a zmena režimu v Iráne však predstavujú pre USA z dlhodobého hľadiska ešte väčšie ohrozenie ich záujmov ako arabsko-izraelský konflikt. Štáty Blízkeho východu razom ocitli na jednej línii: musia čeliť iránskemu režimu, ktorého vplyv stále rastie a svet venuje značnú pozornosť jeho jadrovému programu. „Irán urobil to, čo sa za desaťročia nepodarilo mierovým návrhom: spojil Izrael, Saudskú Arábiu, Spojené Arabské Emiráty, Palestínu a USA.[105] Irán však nie je Sovietskym zväzom dnešných dní, preto aj postoj USA (čo sa týka ochrany Izraela) by mal byť odlišný. Zatiaľ nehrozí, že by Izrael zostal „obkľúčený“ štátmi zdieľajúcimi ideológiu Iránu a Irán ani nedisponuje takým jadrovým arzenálom ako kedysi ZSSR. Bolo by veľmi obtiažne zo strany Spojených štátov zabrániť iránskemu vplyvu v tomto región (keďže sa tam prirodzene nachádza).

Reklama

Je dosť ťažké si predstaviť, čo by Izrael musel urobiť, aby sa Spojeným štátom aspoň čiastočne odvďačil. Počas Studenej vojny Izrael poskytoval Američanom prístup k zadržaným sovietskym zbraniam, ku správam o bojovom výkone Sovietov a ku hláseniam od Židov, ktorí emigrovali zo ZSSR. USA tiež spojenectvom s Izraelom získali prístup k pokrokovej vojenskej technológii vyvinutej izraelskými špičkami a konzultácie s ich expertmi. Od 90-tych rokov Izrael posiela mnoho zbraní ďalej do krajín ako Južná Afrika, Guatemala a podobne - teda štátom, do ktorých by USA vojenskú výzbroj nemohli z rôznych dôvodov posielať priamo. Židovský štát je podľa niektorých pozorovateľov využívaný ako predĺžená ruka USA používaná vtedy, keď je potrebné urobiť niečo „v tichosti“. Tiež mu vyčítajú, že je miestom pre testovanie amerických zbraní v boji.[106]

Ďalším zaujímavým bodom je otázka izraelského jadrového programu. USA boli spočiatku proti tomu, aby Izrael vlastnil jadrové zbrane. V roku 1968 sa USA pokúšali presvedčiť desiatky štátov, aby podpísali NPT. Po tom, čo to Izrael odmietol, USA tam ďalej takú snahu nevyvíjali. Od roku 1969 vládne medzi krajinami tiché porozumenie s tým, že sa Izrael nebude proklamovať za jadrovú mocnosť, nebude jadrové zbrane testovať a za to budú USA akceptovať situáciu. Prezidenti G. H. W. Bush a B. Clinton navrhovali Izraelu podpísať Dohodu o zákaze výroby štepných materiálov pre vojenské účely (Fissile material cutoff treaty – FMCT). Na to reagoval bývalý izraelský premiér Netanjahu: „ Nikdy tú zmluvu nepodpíšeme, takže si nič nenahovárajte, žiadny nátlak nepomôže. Nepodpíšeme tú zmluvu, pretože nechceme spáchať samovraždu...[107].

V začiatku roku 1992 priniesol denník The Washington Times správu, podľa ktorej prezident G. H. W. Bush preskúmaval, či Izrael predal do Číny riadené strely Patriot, ktoré získal od Spojených štátov počas Vojny v zálive na svoju obranu (a pod výslovným americkým zákazom presunu zbraní alebo ich častí do tretích krajín).[108] Vyšetrovacia komisia však v tomto konkrétnom prípade nič dôvodné nezistila, ale prišla na priestupky pri predaji iných častí a komponentov. Židovský štát sa v roku 1996 dohodol s Čínou na predaji radarových systémov včasnej výstrahy (Airborne Early Warning - AEW). Na to USA reagovali obavou, že by sa ich technológia mohla dostať do nesprávnych rúk a nedokázali by sa pred prípadným útokom efektívne brániť. Spojené štáty pohrozili Izraelu odložením dodania vojenskej pomoci vo výške štvrť miliardy dolárov, pokiaľ Izrael nezruší svoj záväzok k Číne. Izrael tak, samozrejme, urobil. V roku 2003 priniesla agentúra Reuters[109] správu o tom, že USA zmarili snahu Izraela uskutočniť predaj radarov AEW Phalcon v hodnote miliardy dolárov do Indie.

3.3 Spolupráca na medzinárodnej úrovni

Okrem ekonomickej pomoci USA poskytujú Izraelu samozrejme aj diplomatickú: medzi rokmi 1982 a 2006 USA použili veto v RB OSN tridsaťdva krát, aby zabránili prijatiu rezolúcie, ktorá by kritizovala Izrael, čo je viac než počet viet všetkých iných členov dohromady.[110] Izrael taktiež podporoval politiku Spojených štátov, stal sa z neho najspoľahlivejší zástanca stratégií USA v OSN - čo sčasti poukazovalo na spoločný pohľad na rôzne medzinárodné otázky [111]. Celkovo má pravdepodobne väčší význam americká podpora voči Izraelu vzhľadom k tomu, že USA sú stálym členom RB OSN.

V roku 1981 bolo podpísané Memorandum o porozumení v strategickej spolupráci (Memorandum of Understanding on Strategic Cooperation). Strany sa tu zaviazali ku spolupráci, aby zabránili hrozbám zo ZSSR, ktoré by na Blízkom východe mohli vypuknúť. Tiež sa podporili v ďalšej koordinovanej spolupráci, aby si obidva štáty lepšie chránili svoje záujmy.[112]

USA poskytujú Izraelu informácie, ktoré odmietajú dať aj svojim spojencom v NATO. V roku 1983 vznikla Spoločná politicko-vojenská skupina (Joint Political Military Group – JPMG), ktorá predstavovala vyústenie vtedajšej spolupráce. Toto fórum sa stretáva dvakrát do roka, určuje víziu ďalšej spolupráce a koordinujú sa jednotlivé kroky. V čase vzniku sa tu prediskutovávali najmä možnosti odvrátenia sovietskeho vplyvu na Blízkom východe. Po rozpade ZSSR sa tu rokuje najmä o šírení chemických zbraní a zbraní hromadného ničenia.

Ďalším spoločným fórom je Spoločná skupina pre plánovanie bezpečnostnej pomoci (Joint Security Assistance Planning Group – JSAP). USA a Izrael tu prejednávajú a prehodnocujú izraelské potreby pre pomoc v oblasti bezpečnosti vo svetle aktuálnych hrozieb a amerických rozpočtových možností. Predkladajú sa tu aj návrhy týkajúce sa technologickej a priemyslovej spolupráce.

Reklama

Na medzinárodnom poli sa Spojené štáty stavajú do role sprostredkovateľa v mierových jednaniach. Ich pomoc bola v rámci vyjednávaní bola vysoko cenená, pretože i keď žiadna strana nedostala všetko, ale dosiahli viac, než bez americkej účasti. Situácia sa ale vyvinula tak, že USA ako sprostredkovateľ hľadal určitý kompromis medzi stanoviskami Izraelčanov a Palestínčanov čo spôsobilo, že obidve strany prichádzali na rokovania so stále radikálnejšími požiadavkami, aby bol kompromis pre nich priaznivejší. Počas schôdzky v Camp Davide v roku 2000 jednania dokonca vyzerali tak, že Spojené štáty si želajú riešenie konfliktu viac než samotní aktéri.[113] Izrael navyše vyhral všetky vojny, ktorých sa zúčastnil, a preto v mierovom procese mohol vstupovať do jednaní z pozície sily (víťaza). Prítomnosť USA ako sprostredkovateľa sa Izrael niekedy snažil zneužiť (napr. keď sa izraelský premiér Netanjahu snažil podmieniť podpis memoranda z Wye Plantation prepustením Jonathana Pollarda, ktorý bol v USA odsúdený za špionáž pre Izrael[114]), na čo im USA dali jasne najavo, kto je rozhodujúcim článkom aliancie.

Spojené štáty dosiahli nastolenie relatívneho pokoja v oblasti: až na výnimku Palestínčanov nemá Izrael so svojimi susedmi také vážne spory ako tomu bolo v minulých desaťročiach. S niektorými má podpísané mierové zmluvy (Egypt, Jordánsko), s inými sa situácia zatiaľ mlčky toleruje, ale dramaticky sa nezhoršuje (Sýria). A hoci Arabi neprijímajú americký vzťah voči Izraelu s nadšením a konečný mier sa im ešte tiež nepodarilo nastoliť, niektorí pozorovatelia i toto považujú za ohromný úspech. Američanom sa podarilo podporiť svoje záujmy v oblasti bez toho, aby tam museli vyslať bojové jednotky, čo je úspech samo o sebe.[115]

K situáciám, kedy USA proti Izraelu vystúpili kriticky patrilo napr. odsúdenie izraelského krvavého útoku v Qibii (dedina na Západnom brehu Jordánu) v roku 1953, o tri roky neskôr útok na Egypt, ďalej kritika odsunutia Palestínčanov z okupovaných území z roku 1990. Spojené štáty ale „prehliadli“ napr. Lavonovu aféru, útok na USS Liberty, predaj zbraní Iránu v dobe, keď americkí diplomati boli držaní ako rukojemníci v rokoch 1979-1980 a mnohé iné.

3.4 Boj proti teroru

Po 11. Septembri 2001 sa objavila nová americko-izraelská oblasť spolupráce v rámci boja proti terorizmu, ktorý bol označený za spoločného nepriateľa. Na obidvoch stranách sa politici snažili odôvodniť spoločný postup. Ariel Šaron povedal „Vy v Amerike bojujete proti teroru. My v Izraeli bojujeme proti teroru. Je to tá istá vojna...[116]. Jeho výrok ešte posilnil v roku 2006 Ehud Olmert: „Naše krajiny nezdieľajú len bolesti spôsobené terorizmom. Zdieľame aj záväzok bojovať proti nemu a proti teroristom, ktorí si berú nevinné obeti z pomedzi nás.[117]

Politici sa snažia Američanov presvedčiť o tom, že to, čo sa stalo v USA súvisí s arabskými útokmi na Izrael. Je to v skutočnosti naozaj tak? Je možné, že by sa niektorá z teroristických organizácií pôsobiacich proti Izraelu odvážila zaútočiť na USA? Hizballáh, Hamás neútočia na Ameriku, a ani neohrozujú hlavné americké bezpečnostné záujmy, pokiaľ samozrejme USA neútočia proti nim (napr. Libanon v roku 1982). Arabskí extrémisti obviňujú USA z pokrytectva, pretože: „...Izraelčanom dávajú smrtiace zbrane, ale Arabom a Palestínčanom len slová...[118]. Žiadna teroristická organizácia doposiaľ nezaútočila na Spojené štáty len kvôli tomu, že podporujú Izrael; toto bol len pridružený dôvod.[119] Terorizmus v USA sa rozmohol hlavne po tom, čo USA vo Vojne v zálive „zabudli“ svojich vojakov z oblasti stiahnuť.

Niektorí analytici (napr. Michael Scheuer - bývalý analytik CIA, Anthony Zinni - vyslanec prezidenta G. W. Busha na Blízkom východe) tvrdia, že prílišná angažovanosť USA v Izraeli bola jednou z príčin útokov z 11. septembra 2001. Do Iraku sa potom podľa nich išlo kvôli Izraelu a rope.[120] S ropou väčšina ostatných súhlasí, sú však proti druhému dôvodu: Izrael sa ešte rok pred vojnou vyjadroval, že je to Irán, ktorý predstavuje väčšie nebezpečenstvo. Keď USA inváziu podnikli, Izrael ich nakoniec plne podporil.

Izraelu vyhovovalo, aby bola hrozba Iraku zneškodnená. Preto podľa niektorých zdrojov poskytli izraelské spravodajské služby Spojeným štátom nepravdivé informácie o údajnom irackom vlastníctve zbraní hromadného ničenia. Hneď potom ako sa v roku 2003 podarilo obsadiť Bagdad, Izrael údajne začal volať po útoku na Sýriu.[121] Pravdivosť a vierohodnosť týchto informácií je viac než sporná. Predstava, že by sa USA pustili do vojny na želanie Izraela je veľmi nepravdepodobná.

USA a Izrael majú na Blízkom východe mnoho spoločných priorít, jednou z nich je vyriešenie situácie v Iráne. Dnes je Izrael jednou z mála krajín, ktoré podporujú USA vo vstupe do Iránu. Jadrový program Iránu podľa nich predstavuje hrozbu pre celý svet. V ideálnom prípade by sa podľa USA a Izraela mali všetci spojiť proti Iránu, ale v skutočnosti je situácia odlišná. V ich očiach sú európski spojenci nespoľahliví, takže USA a Izrael na vyriešenie situácie musia spojiť svoje sily.

3.5 Kľúčové problémy

V tejto podkapitole som zachytila niektoré oblasti, na ktoré majú USA a Izrael, prípadne USA a medzinárodné spoločenstvo odlišné názory. Jedná sa o problémy v súvislosti so vznikom samostatného palestínskeho štátu a v širšom hľadisku v súvislosti s arabsko-izraelským konfliktom. Tieto problémy vo väčšine bránia pokračovaniu mierových jednaní a vzbudzujú rozporuplné emócie obyvateľov.

Okupované teritóriá: tak sa nazýva územie, ktoré Izrael obsadil počas Šesťdňovej vojny v roku 1967. Pôvodne toto územie patrilo Egyptu (Sinajský polostrov), Sýrii (Golanské výšiny) a niektoré časti mali tvoriť budúci palestínsky štát: pásmo Gazy a Západný breh Jordánu. Podarilo sa im obsadiť aj východnú časť Jeruzalema (bola pod správou Jordánska). Nasledovala rezolúcia Rady Bezpečnosti OSN číslo 242, ktorá zaväzovala Izrael stiahnuť sa z okupovaných teritórií výmenou za bezpečnostné záruky. Vzdávanie sa daných území bolo a je pre Izraelčanov nesmierne ťažké, ale väčšina z nich chápe, že bez vzniku samostatnej palestínskej jednotky sa situácia neupokojí (Izrael vrátil Egyptu Sinajský polostrov v rámci mierovej zmluvy z Camp Davidu, ďalej sa v roku 2000 stiahol z pásma Gazy). Dnes je jasné, že sa z tohto územia jedného dňa stane palestínsky štát. Na stiahnutie Izraela z oblasti Golanských výšin sa USA pozerajú trochu opatrnejšie. Hoci ho oficiálne považujú za okupované územie, majú v pamäti chovanie Sýrie, ktorá pred rokom 1967 (keď Golanské výšiny zabral Izrael) predstavovala hrozbu pre bezpečnosť Izraela.

USA sa spočiatku nevyjadrili ani za existenciu samostatného palestínskeho štátu, ani za izraelskú okupáciu daných území. Reagan preferoval spojenie (association) sporného územia s Jordánskom, čo bolo potvrdené na Madridskej konferencii. Až na konferencii v Annapolise (viď kapitola 1.6.) sa dohodlo o vytvorení dvoch štátnych celkov.

Jeruzalem: Západný Jeruzalem bol po vojne z rokov 1948-1949 obsadený Židmi a Arabi obsadili východnú časť (bola tým porušená rezolúcia RB OSN 181, podľa ktorej mal byť „corpus separatum). Američania prijali niekoľko rezolúcií, ktorými potvrdzovali jeho medzinárodný status.[122] Napríklad prezident Bush st. v roku 1990 prehlásil, že Jeruzalem má mať medzinárodný status a jeho východná časť je okupovaným územím, preto by tam mal Izrael zastaviť osídľovacie aktivity.[123] Medzinárodné spoločenstvo nechce uznať Jeruzalem za hlavné mesto, pretože sa bojí vzniku precedensu, kedy by legitimizoval rozšírenie územia vojenským obsadením (dobitím). Kongres však neustále tlačil na uznanie Jeruzalema za hlavné mesto, a od prezidenta Reagana sa tieto tlaky neustále opakujú. V tomto období Reagan naznačil, že „ostávame presvedčení, že Jeruzalem musí ostať nerozdelený, ale jeho budúci status bude predmetom ďalších rokovaní.[124](čo pripomína výroky B. Obamu). Izraelu sa podarilo pripojiť si východnú časť Jeruzalema v roku 1967 a až do summitu v Camp Davide v roku 2000 mesto nepovažovali za okupované územie. Zmena ich postoja na zmienenom summite znamenala prielom v jednaniach (hoci Palestínčania tento návrh neprijali), pretože Židia po prvýkrát boli ochotní jednať o budúcom statuse Jeruzalemu. Americké prezidentské kampane ako aj samotné strany považujú Jeruzalem za hlavné mesto, ale na oficiálne potvrdenie sa americká administratíva ešte nezmohla. S touto otázkou úzko súvisí aj sídlo americkej ambasády (viď ďalej).

Americká ambasáda sa nachádza v Tel Avive, čím USA dávajú najavo, že oficiálne ešte stále Jeruzalem ako hlavné mesto Izraela neuznávajú. Preto sa otázka presťahovania americkej ambasády do Jeruzalemu často objavuje v predvolebných sľuboch prezidentských kandidátov – je to citlivé miesto židovských voličov.[125] Na presťahovanie ambasády sa vyvíjajú aj tlaky v rámci Kongresu. Ten dokonca v roku 1995 schválil premiestenie ambasády do Jeruzalemu[126], pričom sa to malo uskutočniť do roku 1999 a ako je dnes zrejmé, ani s desaťročným meškaním sa im to nepodarilo naplniť (problémom asi nebudú finančné prostriedky, či nedostatok vhodných priestorov, čím niektorí argumentujú).

Ochranný múr sa začal stavať v roku 2002 a náklady sa odhadujú na miliardu dolárov. Zatiaľ čo väčšina Izraelčanov jeho existenciu vníma pozitívne, pre prezidenta Busha ml. to bol v roku 2003 „problém“, dokonca pohrozil Izraelu pozastavením miliónových sankcií, ak Izrael bude vo výstavbe pokračovať, ale už o rok na to zmenil názor a múr schválil.[127] H. Clintonová sa v roku 2005 postavila k výstavbe kladne.[128] Organizácie sledujúce dodržiavanie ľudských práv (Human Rights Watch) výstavbu múru neschvaľujú.[129] OSN sa snažilo presadiť rezolúciu odsudzujúcu konanie Izraela, ale USA jej odsúhlasenie podmienili odsúdením terorizmu.

Palestínski utečenci predstavujú ďalšiu prekážku pre trvalý mier. V tejto otázke sa USA väčšinou stavajú na stranu Izraela. Americký Kongres schválil v roku 2002 rezolúciu, kde označil postup izraelských vojsk na Západnom brehu za snahu ochrániť ich záujmy a brániť sa pred teroristami. To niektorí považovali za znehodnotenie kredibility organizácií ako Amnesty International či Human Rights Watch, ktoré tesne predtým vydali správu o neprimeranosti a krutosti Izraelských ozbrojených síl IDF na okupovaných územiach, obviňovali ich z mučenia, útokom na zdravotnícky personál, nezákonné zabíjanie a podobne.[130]

Od amerického prezidenta sa očakáva, že by sa mal zasadiť o presídlenie cca 120 000 židovských osadníkov zo Západného brehu Jordánu a o podporu státisícov palestínskych utečencov, ktorí sa do vlasti pravdepodobne vrátia. Dôležitou úlohou bude aj pozbierať 4 miliardy dolárov ročne[131], ktoré sú potrebné na premiestenie obyvateľov žijúcich na spornom území. Odhaduje sa, že za 5 rokov bude potrebných asi 20 miliárd dolárov, čo je ale stále menej než čo stojí amerických platcov dane dlhotrvajúci izraelsko-palestínsky konflikt.[132]

Osady na okupovaných teritóriách: Ak sme doteraz sledovali problémy, s ktorými sa USA a Izrael nejakým spôsobom vysporiadali, osady na okupovaných územiach sem rozhodne nepatria. USA ich od počiatku (teda od roku 1967) videli ako prekážku k mieru a podľa medzinárodného práva sú nelegálne.[133] Viacerí americkí prezidenti (Reagan, Bush st., Clinton) pohrozili Izraelu prerušením pomoci v prípade pokračovania politiky osídľovania. Naproti tomu G. Bush ml. oficiálne podporil ponechanie osád na Západnom brehu.[134] Palestínčania vyčítajú medzinárodnému spoločenstvu a USA (priamo prezidentovi Bushovi ml.), že v posledných ôsmych rokoch neurobili takmer nič, aby zastavili osadnícke aktivity. Dúfajú, že prezident Obama bude v tejto otázke dôslednejší a v rámci dosiahnutia dohody o vzniku samostatných dvoch štátov nazve osady ilegálnymi (čo podľa medzinárodného práva sú).[135]

3.6 Špeciálny charakter americko-izraelských vzťahov

Keď sa dnes opýtate Američana, prečo by USA mali Izrael podporovať, zaznievajú dve najbežnejšie odpovede: po prvé, že to vyspelý svet Židom dlží za utrpenie spôsobené počas druhej svetovej vojny a po druhé, že je to jediná demokracia v oblasti Blízkeho východu.[136] Horliví kresťania možno nepotrebujú ani tieto argumenty a Izrael podporujú ako dôkaz naplnenia Božieho plánu. Postoj Američanov k Izraelu stručne vyjadrujú nasledujúce prieskumy; obyvatelia USA pokladajú Izrael za priateľa a uprednostňujú ho pred inými štátmi v regióne:

Je Izrael spojenec Spojených štátov amerických, ich nepriateľ alebo niečo medzi tým?
(Rasmussen Reports, December 30, 2008)
Spojenec 63 %
Nepriateľ 3 %
Niečo medzi 27 %
Nie je si istý 7 %

Zdroj: Reliable Ally Polls. Jewish Virtual Library (online).

Aký je Váš celkový názor na tieto zahraničné krajiny? Je priaznivý alebo nepriaznivý?
(Gallup, February 19, 2009)
Priaznivý Nepriaznivý
Izrael 63 % 29 %
Saudská Arábia 31 % 60 %
Irán 12 % 80 %
Palestínska samospráva 15 % 73 %

Zdroj: Reliable Ally Polls. Jewish Virtual Library (online).

Naopak, analytici, žurnalisti a akademickí pracovníci sú voči tejto bezprecedentnej podpore kritickí. V súčasnosti sa v USA vedie ostrá diskusia o tom, či je Izrael partner, alebo ide skôr o akýsi záväzok, ktorý si Spojené štáty na seba vzali. Špeciálny vzťah by sa dal ľahko pochopiť, keby sa na Izraelskom území nachádzali bohaté zásoby prírodných zdrojov, prípadne by sa nachádzal na významnom geostrategickom mieste. Počas studenej vojny sa Američania snažili držať ZSSR čo najďalej od tejto oblasti, aby chránili svoje záujmy (teda ropu) a bezpečnosť Izraela. Bolo opodstatnené zo strany USA poskytovať mu pomoc a ochranu, aby sa nedostal do neželanej sféry vplyvu.

Je ale zrejmé, že súčasná úroveň a rozsah americkej podpory sa nezakladá na strategických prínosoch pre USA. Priateľské americko-izraelské vzťahy nijako neprospeli vplyvu USA na Blízkom východe, skôr naopak - za všetko spomeňme len ropné embargá, ktoré boli uvalené na Spojené štáty za ich podporu Izraela. Podľa skeptickejších analytikov americká podpora židovského štátu vzbudzuje pohoršenie v moslimskom svete a nepriamo pôsobí na manifestáciu terorizmu. V roku 1991 sa z Izraela stalo až bremeno, pretože pri oslobodzovaní Kuvajtu od vojsk Saddáma Husajna sa Izrael nemohol zúčastňovať vojenských operácií spolu s USA, aby neohrozil krehkú americko-arabskú koalíciu. Zanedbateľná hodnota Izraela sa prejavuje aj v tom, že nijako nepomáha Američanom v prístupe k rope z Perzského zálivu.

Je na mieste položiť si otázku, či toto partnerstvo nepriamo nepodporilo orientáciu ostatných krajín na Blízkom východe smerom k ZSSR (nepriateľ môjho nepriateľa je mojim priateľom?).

Pre odborníkov je nemysliteľné, aby USA podporovali sedemmiliónový Izrael a svoje vzťahy s miliardovým moslimským svetom nechávali ležať bokom. Zo všetkého vinia židovskú loby a jej organizácie ako AIPAC, či Washington Institute for Near East Policy. USA majú síce uznanie zo strany Arabov, keďže títo sú si vedomí amerického jedinečného vplyvu na Izrael a to vo všetkých oblastiach (politickej, ekonomickej,..). Na druhej strane sú znechutení prílišnou a dlhodobou proizraelskou politikou.

Keď si alianciu nevieme vysvetliť prostredníctvom morálneho záväzku alebo v geopolitických súvislostiach, čím teda? Je to vnútropolitická situácia (loby), ktorá takým rozhodným spôsobom ovplyvňuje každú novú administratívu? Loby je vo všeobecnosti v Spojených štátoch omnoho silnejší fenomén než v Európe. Keď sa na to pozrieme z druhého pohľadu, nikto by asi od židovskej loby neočakával, že sa bude stavať proti podpore Izraela. Vezmime do úvahy počet Židov v USA, ich silnú náboženskú a kultúrnu naviazanosť na Izrael.

Ak je teda chyba, že židovská loby patrí medzi najsilnejšie v USA, musíme ju hľadať niekde inde: buď v nastavení amerického politického systému alebo v neschopnosti, či nezáujme arabského miliardového sveta brániť svoje záujmy v USA. Je nepochybne pravdou, že židovská loby má v USA výnimočné silné slovo, ale je tiež pravdou, že tým, kto jej umožnil dostať sa do tak silnej pozície boli samotní Američania. Je teda trochu protichodné obviňovať niekoho, že robí to, čo sme mu dovolili (a to priamo v krajine neobmedzených možností).

Poznámky

[88] MARK, C. R. Israeli-United States Relations (online). s. 12.

[89] MARK, C. R. Israel: U.S. Foreign Assistance (online). s. 4.

[90] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 29.

[91] Tamtiež. s. 31.

[92] Israeli-United States Relations (online).

[93] 355. Memorandum of Agreement between Israel and United States, 21 April 1988 (online).

[94] CURTISS, R. H. The Cost of Israel to U.S. Taxpayers: True lies about U.S. Aid to Israel (online).

[95] V súvislosti s vojnou v Iraku a Afganistane sa tento pomer postupne znižuje, ale prostriedky pre Izrael tvoria naďalej značnú časť rozpočtu pre zahraničnú pomoc.

[96] ČEJKA, M. Izrael a Palestina: Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. s. 238.

[97] SHARP, J. M. US Foreign Aid to Israel (online).

[98] Údaje z roku 2008, World Economic Outlook Database (online).

[99] KISSINGER, H. Roky v Bílém domě. s. 321.

[100] REICH, B. The United States and Israel: Influence in the special relationship. s. 157.

[101] MIGDALOVITZ, C. Israel: Background and Relations with the United States (online). s. 19.

[102] SHARP, J. M. US Foreign Aid to Israel (online). s. 6.

[103] SHARP, J. M. US Foreign Aid to Israel (online). s. 4.

[104] Tamtiež.. s. 7.

[105] WUNDERLE, W. - BRIERE, A. U. S. Foreign Policy and Israel’s Qualitative Military Edge: The Need for a Common Vision (online). s. 10.

[106] ZUNES, S. U.S. Aid to Israel: Interpreting the 'Strategic Relationship' (online).

[107] MILLER, M. – SCHEINMAN, L. Israel, India, and Pakistan: Engaging the Non-NPT States in the Nonproliferation Regime (online).

[108] LANCASTER, J. – GELLMAN, B. U.S. Investigating Reported Israeli Sales of Patriot Missiles to China. The Tech.s. 2.

[109] MARK, C. R. Israeli-United States Relations (online).

[110] HEDGES, CH. A Declaration of U.S. Independence From Israel. The Washington Report on Middle East Affairs (online).

[111] REICH, B. The United States and Israel: Influence in the Special Relationship s. 179.

[112] US-Israel Memorandum of Understanding (online).

[113] KISSINGER, H. Potřebuje Amerika zahraniční politiku? Cesta k diplomacii pro 21. století. s. 149.

[114] ALBRIGHTOVÁ, M. Madeleine: Nejlepší ze všech možných světů. s. 314.

[115] KRAMER, M. The American Interest (online).

[116] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 61.

[117] Tamtiež. s. 61.

[118] Tamtiež. s. 65.

[119] Ramzi Yousef, ktorý pripravil prvý útok na WTC v New Yorku v roku 1993 niekoľko krát protestoval žiadal ukončenie americkej podpory Izraela, údajne chcel zastaviť zabíjanie Arabov Židmi, a útok na americké ciele bola podľa jeho názoru jediná možnosť ako to dosiahnuť. Taktiež komisia vyšetrujúca udalosti z 9.11.2001 poukazuje na spojitosť útokov s izraelským chovaním voči Palestínčanom a americkou podporou voči židom.

[120] FINDLEY, P. The High Cost of U.S. Subservience to Israel. The Washington Report on Middle East Affairs.

[121] HEDGES, CH. A Declaration of U.S. Independence From Israel. The Washington Report on Middle East Affairs (online).

[122] Rezolúcia 194 z roku 1948 a rezolúcia 303 z roku 1949.

[123] Israeli-United States Relations (online).

[124] MARK, C. R. Israeli-United States Relations (online). s. 7.

[125] Jedným, kto sľúbil toto presťahovanie bola napr. Bill Clinton, ale až do konca jeho volebného obdobia sa tak nestalo.

[126] Zákon schválil Senát aj Snemovňa reprezentantov (vstúpil v platnosť aj bez prezidentovho podpisu). Prezidenti od roku 1995 odkladajú presunutie ambasády o vždy o pol roka, z dôvodu „národnej bezpečnosti“, taktiež to pokladajú za prípadnú prekážku v mierových rozhovoroch o budúcom statuse Jeruzalema.

[127] MARK, C. R. Israeli-United States Relations (online). s. 8.

[128] GALILI, L. – SINGER, R. Sen. Clinton: I support W. Bank Fence, PA must fight terrorism (online).

[129] Israel: Bush Should Lay Down the Law on Settlements (online).

[130] ZUNES, S. Congress Ignores Human Rights Groups In Pro-Israel Resolution (online). V podstate celá administratíva Busha ml. znevažovala správy organizácií na ochranu ľudských práv (alebo ich prijímala len vtedy, keď potvrdzovali ich záujmy – napr. podradnosť režimu S. Husajna). C. Riceová ich nazvala „absurdnými“, viceprezident D. Cheney o týchto správach povedal: „úprimne, nepovažujem ich za seriózne“. Sám prezident ich nazval „absurdnými (...) a sú využívané teroristami a tími, ktorí nenávidia Ameriku“. Viď: ZUNES, S. Bush Administration Attacks on Amnesty International: Old Wine, New Bottles (online).

[131] SNEH, E. A Mideast plan for the next president. Boston Globe (online).

[132] Palestínske výdavky by naopak mali byť financované zo zdrojov z arabských štátov.

[133] Podľa článku 49 Ženevských konvencií, okupačná mocnosť nemôže presídľovať svoje civilné obyvateľstvo na územie okupovaných teritórií.

[134] ČEJKA, M. Izrael a Palestina: Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. s. 236.

[135] ZUNES, S. U.S. Policy toward Jerusalem (online).

[136] Enduring Partnership: Report of the Commission on the U.S.-Israel Relations (online).

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více