Americko-izraelské vztahy: 2 Historické determinanty vzťahu

Autor: Bc. Patrícia Šnapková 🕔︎︎ 👁︎ 20.571

Výnimočné americko-izraelské partnerstvo sa vyvíjalo po celú existenciu samostatného židovského štátu a úplné základy pocitu spriaznenosti siahajú ďaleko do histórie. Nasledujúce stránky sú venované analýze základných spoločných hodnôt týchto dvoch štátov, ďalej sa venujem prierezu históriou americko-izraelského spojenectva a najdôležitejším okamžikom, ktoré bilaterálne vzťahy posunuli do inej roviny. Bakalárska práca mi svojím rozsahom nedovoľuje zaoberať sa detailne každým konfliktom, vojnou či mierovou konferenciou, ktorá prebehla. Ich spomenutím chcem len naznačiť dôležitosť a frekvenciu amerického angažovania v mierovom procese. Posledná časť je venovaná vízii Blízkeho východu z pohľadu súčasného amerického prezidenta.

2.1 Spoločné rysy pri vzniku štátov Izrael a USA

Podpora vzniku židovského štátu na Blízkom východe má v USA dlhú tradíciu. Už druhý americký prezident John Adams povedal: „Skutočne si prajem Židov opäť v Judsku (...) ako nezávislý národ...[4]. Vtedajší americký spisovateľ Herman Melville považoval Američanov za výnimočných, vyvolených ľudí – akoby Izrael danej doby, ktorý (podobne ako Židia pred niekoľkými tisíckami rokov) tiež nesie archu slobôd sveta.[5] Tak ako v minulosti Hebreji, aj Američania dnes veria, že zjavenia, ktoré nesú, sú určené pre celý svet a považujú sa za nový Boží Izrael. Američania sú si istí svojou obdivuhodnosťou a jedinečnosťou: keď vo svojej novej krajine našli blahobyt a darilo sa im, začali byť presvedčení o svojej vyvolenosti (excepcionalizme)[6]. Jedným z mnohých dôsledkov tejto domnelej spriaznenosti je fakt, že si mnohí Američania myslia, že je správne, aby jeden vyvolený ľud podporoval ten druhý. A tak ich úloha ochrancu Izraela a priateľa Židov je cestou ako legitimizovať status USA ako krajiny, povolanej Bohom ku svojmu osudu.

Reklama

Spojené štáty americké a Izrael majú spoločný aj status „osadníckych štátov“ - ľudia prišli na územie, ktoré potom začali obývať a pôvodné obyvateľstvo sa muselo premiestniť. Nad otázkami akým spôsobom to bolo vykonané sa dodnes v obidvoch štátoch vedú spory. Bohužiaľ je spoločná aj konfrontácia s vyhostenými obyvateľmi a schopnosť odôvodniť svetu ich premiestenie. Preto niektorí prirovnávajú amerických osadníkov, ktorí vytlačovali pôvodné indiánske obyvateľstvo k Židom, ktorí na danom území údajne robia to isté. Mnohí Američania sa tak stotožňujú so Židmi - to je zdroj určitej náklonnosti.[7] Na rozdiel od iných národov, americkí obyvatelia vo všeobecnosti veria, že história židovského národa a jeho právo na sebaurčenie sú úplne dostačujúcimi podmienkami pre existenciu izraelského štátu[8]. Prezident Bush ml. vo svojom prejave zhrnul vzťah medzi USA a Izraelom takto: „Náš národ a Izraelský národ majú mnoho spoločného. Obidva sú relatívne mladé a zrodené z boja a obetovania sa (...) Založili nás imigranti, ktorí utekali pred prenasledovaním (...) a postavili sme fungujúce demokracie. Toto z nás urobilo prirodzených spojencov a tento zväzok sa nikdy nepreruší.[9]. Ďalším typickým rysom americkej kultúry, ktorý sa prejavil vo vzťahu k Izraelu je mesianizmus: snaha pretvoriť svet k svojmu obrazu.[10] Spojené štáty obraňujú Izrael, pretože zdieľajú spoločné demokratické hodnoty. Izrael je v ich očiach slabý a zraniteľný Dávid, ktorý čelí silnému arabskému Goliášovi[11].

2.2 Všeobecný pohľad na tento vzťah

Paradigma tohto vzťahu sa zakladá na niekoľkých rovinách - na partnerstve v politickej, vojenskej a ekonomickej oblasti, na dôvere a záujmoch partnera. USA sú hlavným článkom tejto aliancie, preto sa ich vzťah vyznačuje značnou asymetriou. Legitimita židovského štátu sa opiera o tri základné kamene: náboženský (právo Židov mať štát na území ich historickej vlasti), morálny (prežitie holokaustu) a právny (uznanie OSN), pričom väčšina Arabov nesúhlasí aspoň s jedným aspektom.[12]

Podľa údajov z roku 2006 žije v USA takmer rovnaký počet Židov než v samotnom Izraeli: je to približne 5,3 milióna, čo tvorí asi 40% celkovej židovskej populácie v každej z krajín (rátajú sa sem Židia, ktorí sú vyznávači judaizmu ako aj Židia z kultúrneho hľadiska). V USA žijú najmä aškenázski Židia (imigranti pôvodom zo Strednej a Východnej Európy). V Izraeli a v Spojených štátoch žijú dve najväčšie židovské komunity na svete. Pomer sa ale postupne mení - v Izraeli tento počet rastie na úkor USA. (viď tabuľka č. 1 a tiež príloha č. 1 a 2)

  USA IZRAEL
Židia 5 275 000 5 314 000
Obyvatelia celkom 298 800 000 7 100 000
% židovskej populácie v štáte 1,8 % 74,9 %
% z celkovej židovskej populácie 40,3 % 40,6 %

Tabuľka č. 1: Židovskej populácie v USA a Izraeli
Zdroj: DELLA PERGOLA, S. World Jewish Population, 2006 (online). Vlastné výpočty.

Pri analýze vzťahu USA a Izraela nesmieme opomenúť dôležitý vplyv židovskej loby v Spojených štátoch. Snahou židovskej loby (ako menšiny v USA) je presvedčiť väčšinu o tom, že ich hodnoty a ciele sa zhodujú; že podpora Izraela je vlastne v záujme samotných Američanov. Loby chce premeniť jednoduchú americkú náklonnosť voči Izraelu na priamu politickú podporu. Medzi najprominentnejšie skupiny, ktoré lobujú za Izrael v USA patrí AIPAC (American Israel Public Affairs Committee). Celé desaťročia sa zameriavala na kongres, neskôr - hlavne počas administratívy G. Busha ml. - sa začala orientovať aj na výkonnú moc. V tomto období bolo pri moci dosť vplyvných ľudí, ktorí verili, že podpora Izraela by mala byť kľúčovým bodom americkej politiky na Blízkom východe. AIPAC má asi 100 000 členov, ale jej vplyv je omnoho väčší. Aktivity AIPAC-u sa začali bližšie preskúmavať po tom, čo v roku 2005 boli dvaja jej členovia zatknutí pre špionáž.[13] Odhaduje sa, že je dokonca mocnejšia než loby majiteľov strelných zbraní (ktorá má v USA tradične silné postavenie). Ehud Olmert sa na adresu AIPAC-u vyjadril takto: „Vďaka Bohu, že máme AIPAC, najväčšieho podporovateľa a priateľa na celom svete[14].

Spojené štáty americké sa po dlhú dobu významne podieľajú na mierovom procese medzi Izraelom a Palestínou (bližšie je táto úloha popísaná v ďalších podkapitolách). V širšom hľadisku sa USA snažia o mier a demokraciu na celom Blízkom východe. Pre to je potrebné nastoliť slobodnú spoločnosť, pretože akékoľvek snahy o slobodné voľby a demokraciu sa v nepripravených spoločnostiach opakujú len raz.[15] Snaha o mier medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi musí vzísť od týchto dvoch strán, nie od USA. Spojené štáty by mali slúžiť len ako sprostredkovateľ, i keď majú rovnaké záujmy ako Izrael. Naopak, je k dobru veci, ak majú USA a Izrael v niektorých veciach rozdielne názory. Akákoľvek absolútna zhoda alebo prílišná a horlivá podpora zo strany Američanov by mohla byť v očiach arabských štátov vnímaná ako určitá „tajná dohoda[16]. Preto určitý názorový rozdiel v skutočnosti veci posilňuje.

Reklama

Pre amerických politikov (či už pochádzali z radov republikánov alebo demokratov) bola vždy oblasť Blízkeho východu citlivou otázkou. Každý prezident sa snažil byť aspoň naoko nestranný, pretože potreboval arabskú ropu a židovské príspevky na kampaň.[17] Arabi majú niečo, čo USA potrebujú - strategickú pozíciu pri Suezskom prieplave a Indickom oceáne, sú veľmi početní, a hlavne majú ropu. Naproti tomu Izrael nemá z toho takmer nič - ani ropu, ani veľkú populáciu ani strategické výhody. Čo má, je armáda hádam s najväčšou morálkou na svete, veľmi vzdelaných a pracovitých ľudí a aktívnu podporu americkej židovskej komunity (skromnej čo do počtu, ale s veľkou politickou silou a je výraznou podporou izraelskej ekonómie[18]).

2.3 Vznik Izraela

F. D. Roosevelt ešte pred vznikom Izraela v roku 1918 napísal: „Zdá sa mi byť úplne správne vytvoriť židovský štát okolo Jeruzalema[19]. Po roku 1940 sa myšlienka sionizmu v USA rozširovala, pretože holokaust mal ohromný dopad na amerických protestantov a Židov, dokonca ich plány podporovali aj afroameričania, ktorí sa postupne dostávali do vysokej politiky.

Napriek rastúcemu vplyvu sionizmu v niektorých kruhoch v USA sa vzniku židovského štátu pred Druhou svetovou vojnou zo strany Spojených štátov nedostávalo veľkej podpory. USA ani Veľká Británia počas 2. svetovej vojny židovských emigrantov neprijímali, a tak im ako posledná nádej ostala Palestína, kde sa ich počet rapídne zvyšoval. Vo Veľkej Británii sa počas vojny situácia zhoršila, jej oslabená ekonomika sa dostala do veľkých problémov, a preto sa 25. februára 1947 Briti rozhodli predložiť otázku Palestíny Organizácii Spojených Národov. 29. novembra 1947 Valné zhromaždenie OSN (najmä vďaka podpore USA) dvojtretinovou väčšinou rozhodlo rozdeliť Palestínu na arabskú a židovskú časť (rezolúcia číslo 181)[20], pričom viac než 75% židovského územia tvorila púšť a v ich štáte malo žiť viac Arabov než Židov. Židia tento návrh prijali.[21] Arabské členské štáty OSN (Sýria, Egypt, Irak, Libanon, Saudská Arábia, Jemen) sa však bránili vzniku akejkoľvek židovskej územnej jednotky v tejto oblasti, a preto návrh zamietli[22].

Na rozdiel od Veľkej Británie, USA vyšli z vojny posilnené a osud židovských utečencov mal vplyv aj na prezidenta Harryho S. Trumana. Preto sa USA začali angažovať na Blízkom východe. Práve tento prezident zohral kľúčovú rolu, keď podporil sen sionistického hnutia o vzniku vlastného štátu. Harry S. Truman už v roku 1945 vo svojom prejave k veľvyslancom arabských štátov povedal: „Ľutujem páni, ale musím vyhovieť státisícom ľudí, ktorí si prajú úspech sionizmu. Medzi svojimi voličmi státisíce Arabov nemám.[23] Hlavný žalobca Bieleho domu Clark Clifford (ako jeden z mála amerických politikov v tých časoch) sa domnieval, že uznanie židovského štátu by bol akt ľudskosti, ktorý by sa zhodoval s tradičnými americkými hodnotami. Vyhlásením nezávislého štátu Izrael 14. mája 1948 zanikol britský mandát v Palestíne.24] David Ben Gurion sa stal predsedom Dočasnej štátnej rady. USA uznali Izrael de facto len 11 minút po tom, čo novovzniknutý Izrael vyhlásil nezávislosť (ZSSR ho uznali de iure o tri dni neskôr). Trumanova podpora židovského štátu bola populárna v celých USA (podľa prieskumu Gallup Poll v roku 1948 sympatizovalo so Židmi trikrát také množstvo ľudí ako s Arabmi, a počas 60-ročnej existencie Izraelu sa tento pozitívny pomer nikdy neobrátil[25]). Truman si podporou Izraela zaistil hlasy afroameričanov na severe USA, niektorých konzervatívcov a pobožných obyvateľov z juhu. Podpora Izraela dokázala spojiť rozštiepenú koalíciu Demokratickej strany.

Vzťah Izraela a USA sa od založenia židovského štátu nevyznačoval žiadnymi zvláštnosťami. Niektoré zložky americkej administratívy sa domnievali, že prílišná podpora Izraela by mohla byť na škodu americkým strategickým záujmom v oblasti. Podpora práve vzniknutého židovského štátu bola len osobným prejavom sympatie prezidenta k Židom, nebol v tom žiadny vyšší štátny záujem.

Medzičasom arabské štáty začali dopredu plánovaný útok na Izrael a začala pravá arabsko-izraelská vojna. V máji 1948 Ben Gurion vyslal členku jeho vlády Goldu Meirovú do USA, aby získala finančné prostriedky od amerických Židov. Samotná americká vláda sa namiesto podpory Izraela zasadila v OSN o vyhlásenie embarga na dodávky zbraní na Blízky východ, čim chceli údajne zabrániť vypuknutiu krviprelievania. Vďaka Židovskému kongresu získala G. Meirová 50 miliónov dolárov[26], za ktoré Izrael nakúpil zbrane. Izrael žiadal o dodávky vojenského vybavenia európske štáty, no jedine Československo porušilo embargo na vývoz zbraní a taktiež na svojom území trénovalo izraelských vojakov.[27] Podľa odborníkov československá pomoc umožnila odraziť inváziu arabských armád a táto pomoc je v izraelských kruhoch stále oceňovaná. Faktom však zostáva, že si Československo nechalo za dodávky zbraní od hospodársky vyčerpaného a vojnou zmietaného štátu dobre zaplatiť, ale dodávky boli oficiálne ukončené už v roku 1950.[28] Izraelčania však vojnu vyhrali a takmer zdvojnásobili svoje územie - zmocnili sa územia neobývanej Negevskej púšte (viď príloha č. 3).

Od roku 1945 sa na území Blízkeho východu skúšali presadiť svoj vplyv tak USA ako aj ZSSR, pričom každý na chvíľu získal určitú výhodu. Národom, ktoré tu žili bola vo všeobecnosti Studená vojna ľahostajná, iba sa snažili z času na čas využiť priazeň niektorého z hegemónov.[29] Izrael sa tiež snažil byť od svojho vzniku nezávislým štátom - nespadnúť ani do jednej z oblastí vplyvu ZSSR alebo USA. Vo svetle rastúceho antižidovského postoja v ZSSR Izraelu neostávalo nič iné, len sa posilniť svoj vzťah k USA v rámci zachovania svojich dlhodobých záujmov. To sa stalo, keď sa Izrael v roku 1950 rozhodol podporiť americkú inváziu do Kórey a priradil sa tak viac na stranu západu.

2.4 Obdobie Studenej vojny

V 50-tych rokoch 20. storočia si americkí prezidenti Truman a neskôr aj nový prezident Dwight D. Eisenhower začali uvedomovať, že prílišná podpora Izraela ohrozuje ich vzťahy s arabským svetom a v počiatočnom období Studenej vojny umožňuje Sovietskemu zväzu získavať väčší vplyv v tejto oblasti. Celé 50-te roky sa niesli skôr v znamení reálpolitiky, t.j. politiky založenej na národnom záujme, mocenských kalkuláciách a na úkor vzťahu k Izraelu. Politika USA sa uberala „zlatou strednou cestou“, čo znamenalo len skromnú ekonomickú a takmer žiadnu vojenskú pomoc. Izraelská žiadosť o americkú výzbroj bola zamietnutá, a takisto aj požiadavka na bezpečnostné záruky zo strany USA. V prípade rozdielnych názorov Spojené štáty pohrozili zastavením pomoci a Izrael zmenil na spornú vec názor - USA týmto napríklad donútili opustiť územie zabrané vo vojne v roku 1956[30] (viď ďalej).

V polovici 50-tych rokoch (1954) otriasol medzinárodnou politickou scénou škandál spojený Lavonovou aférou (Lavon Affair) a operáciou Susannah. Izraelské tajné služby naplánovali bombové útoky na egyptské, americké a britské ciele v Káhire a očakávali, že vina padne na moslimov a komunistov. Mali totiž obavu zo stiahnutia britských vojsk zo Suezského kanálu (čo by značne ohrozilo Izrael). Keby sa operácia podarila, vojská by pravdepodobne Egypt neopustili. Operácia však bola prezradená, no vláda v Tel Avive spoluúčasť rozhodne odmietala. Až v roku 2005 Izrael priznal spojenie s aférou, keď premiér Ariel Šaron prepožičal najvyššie štátne vyznamenania všetkým zúčastneným atentátnikom.[31]

V tomto období sa Izrael po vojenskej stránke spoliehal na dodávky z Československa a Francúzska. Keď v roku 1956 vypukla Suezská kríza (tiež druhá arabsko-izraelská vojna) vzťahy sa natoľko zhoršili, že USA dokonca pohrozili Izraelu vylúčením z OSN a uvalením hospodárskych sankcií. Prezident Eisenhower bol sklamaný z toho, že Izrael, V. Británia a Francúzsko za jeho chrbtom naplánovali vyhnať Egypt zo Suezského prieplavu. Izraelu a spojencom sa podarilo obsadiť Sinajský polostrov a pásmo Gazy. Na nátlak prezidenta Eisenhowera sa izraelské sily zo Sinaja stiahli. Situácia sa v USA upokojila a po tom, čo sa Egypt a Sýria začali orientovať viac na ZSSR a z Izraela sa na Blízkom východe stával spojenec číslo jeden.

John Foster Dulles, minister zahraničných vecí za D. D. Eisenhowera, si už v 50-tych rokoch uvedomoval silu židovskej loby: „Som si vedomý toho, že je v tejto krajine takmer nemožné viesť zahraničnú politiku, ktorá by nebola schválená Židmi (....) Židia majú ohromný vplyv nad médiami a okolo Kongresu postavili zátarasu...[32].

Prezident Eisenhower si ešte mohol dovoliť pohroziť Izraelu zastavením pomoci, ale od polovice 60-tych rokov Izrael dostával americkú podporu aj keď konal s nevôľou USA, alebo dokonca v rozpore s ich záujmami (napr. keď odmietol v roku 1968 podpísať Zmluvu o nešírení jadrových zbraní „Nuclear Non-Proliferation Treaty“ - NPT). V tomto období ešte nebola vo všeobecnosti oblasť Blízkeho východu považovaná za jednu z priorít, pretože ešte nikto nevnímal ropu ako nedostatkovú surovinu. Vo všeobecnosti sa v politike jednalo o hru s nulovým súčtom: vyhráš alebo stratíš, Arabi alebo Izrael; ale nikdy nie obidva naraz! Situácia sa ale veľmi rýchlo menila33]. Až do Šesťdňovej vojny bola podpora Izraela v USA viac na ľavej strane, bola silnejšia medzi demokratmi než republikánmi. Jednými z hlavných, ktorí si želali, aby USA podporovali Izrael boli napr. Eleanor Rooseveltová či Martin Luther King, Jr.[34]

Reklama

Rozhodovanie medzi podporou Izraela alebo náklonnosťou voči arabským štátom sa naklonilo na misku váh Izraela spolu so zvolením J. F. Kennedyho a v Izraeli sa rozhoreli nemalé nádeje. Nový americký prezident sa domnieval, že si židovský štát zasluhuje viac podpory vo svetle zvyšujúceho sa vplyvu ZSSR v oblasti. V rámci demokratickej strany mal silnú podporu židovskej loby. V roku 1962 sa americká administratíva po prvý krát rozhodla podporiť Izrael vojenskými dodávkami, hoci oficiálne bola dohoda o pomoci vo vojenskej oblasti uzavretá už v roku 1952.[35] Kennedy tiež potvrdil, že v prípade invázie prídu Spojené štáty Izraelu na pomoc, ďalej zrušil embargo na vývoz zbraní Izraelu a určil smer politiky v tejto oblasti na nadchádzajúce desaťročia. Bol to začiatok skutočného amerického spojenectva s Izraelom.[36]

Na spoločnej schôdzke sa prezident Kennedy a premiér Ben Gurion dohodli na izraelských ústupkoch v sporných otázkach palestínskych utečencov a rozvoja izraelského nukleárneho programu, výmenou za dodávku obranných rakiet Hawk (protilietadlové riadené strely - antiaircraft missiles) a neskôr aj inej výzbroji - napr. tanky M48A. Aby sa zabránilo nežiaducej odozve zo strany arabských štátov, bola táto výzbroj presúvaná cez Spolkovú republiku Nemecko.[37]

2.5 Zvrat vo vzťahu USA – Izrael

Po smrti J. F. Kennedyho sa vzťah medzi týmito dvoma krajinami ešte prehĺbil. Prezidentské obdobie Kennedyho nástupcu v úrade prezidenta - Lyndona Johnsona - bolo bohaté na udalosti týkajúce sa Blízkeho východu. USA sa rozhodli posilniť svoj vplyv v oblasti dodávkou zbraní do Jordánska a oficiálne začali dodávať zbrane aj do Izraela.[38] Spojené štáty si v danej situácii nič iné ani nemohli dovoliť, pretože ZSSR opäť posilnil svoj vplyv v Egypte, Sýrii a Iraku.

V roku 1966 sa blížilo k vojne na Blízkom východe a americkí experti predpokladali, že židovský štát má na víťazstvo dosť prostriedkov. Hoci prezident Johnson považoval uzavretie Tiranskej úžiny Egyptom za nelegálne, nechcel americké vojsko zapliesť do ďalšej vojny (verejnosť mala stále v mysli vojnu vo Vietname). Na druhej strane ani nebránil iniciatíve Izraelu vojnu začať.

Uzavretie Tiranskej úžiny pre izraelské lode v roku 1967 bolo podľa medzinárodného práva považované za akt agresie, Izrael to neskôr použil ako casus belli a začala tzv. Šesťdňová vojna (tiež tretia arabsko-izraelská vojna). Po bleskovom víťazstve Izraela - kedy sa jeho rozloha vďaka obsadeným územiam zdvojnásobila, bola teda štyri krát väčšia než v čase, keď Izrael vznikal (viď príloha č. 4) - sa začal mnohým Židom plniť sen o veľkom Izraeli, ale netušili koľko problémov im v budúcnosti toto územie prinesie.

Vojenské operácie poznačil incident, keď izraelské vojenské lietadlá bombardovali americkú špionážnu loď USS Liberty nachádzajúcu sa v medzinárodných vodách. Zabili 34 námorníkov a 171 zranili.[39] Oficiálne to bolo prezentované ako nehoda, no podľa niektorých zdrojov (a ich teórií) chcel Izrael zlikvidovať celú posádku a vinu hodiť na arabské štáty. Tak sa malo dosiahnuť, aby sa USA zapojili do vojny po boku Izraela najmä na základe americkej verejnej mienky. Plán však zlyhal, pretože USS Liberty sa podarilo vyslať signál SOS, ktorý bol zachytený lietadlovými loďami. Tieto okamžite vyslali na pomoc vojenské lietadlá, ale keď o tom informovali prezidenta Johnsona, rozkázal lietadlám okamžite sa vrátiť späť.[40] Podľa spomienok admirála Lawrenca Geisa, ktorý v tom čase prijal rozkaz Bieleho domu na zastavenie záchrannej operácie, prezident povedal: „Je mi jedno, či sa loď potápa, nebudem znepokojovať spojenca (Izrael)[41]. V každom prípade tento incident na chvíľu zmrazil výnimočné spojenectvo a vyvolal mnohé kontroverzie, ale najmä vďaka snahám silnej židovskej loby sa situácia urovnala: Izrael sa za útok ospravedlnil a kauza bola v roku 1987 oficiálne uzavretá.

Vojnou si Izrael poškodil vzťahy po celom svete. Francúzsko ako tradičný spojenec sa od neho odvrátilo a v roku 1967 vydalo embargo na predaj zbraní na Blízky východ, dokonca prerušilo dodávku 50 ks stíhačiek Mirage.[42] Rusko ale podporovalo Sýriu a Egypt novými lietadlami, preto stál prezident USA pred ťažkou voľbou - musel si vybrať medzi veľkými dodávkami zbraní do Izraela alebo sa musel vyrovnať s dôsledkami na domácej politickej scéne v čase, keď by Izrael strácal vojenskú prevahu. Johnson sa rozhodol podporiť Izrael a tým sa USA stali hlavným dodávateľom zbraní. Američania si svojím konaním tiež poškodili: po Šesťdňovej vojne s nimi viac ako polovica arabských štátov prerušila diplomatické styky. Nahnevaní a porazení Arabi odmietli rezolúciu Rady Bezpečnosti OSN číslo 242, ktorá zaväzovala Izrael stiahnuť sa z území obsadených po 4. júni 1967 (pred začiatkom vojny), a podľa ktorej mali všetky strany uznať právo na pokojné nažívanie v mieri a nezávislý, suverénny štát.[43]

Bleskové víťazstvo Izraela zanechalo v USA silný dojem: malinký štát dokázal poraziť veľké arabské armády (so sovietskou výzbrojou), čím ponížil Sovietsky zväz a zabránil mu posilniť si svoj vplyv na Blízkom východe. Toto izraelské víťazstvo je považované za najväčší historický zvrat v bilaterálnych vzťahoch. Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvnil americkú verejnú mienku voči Izraelu v tomto období bolo aj náboženské prebudenie, ktoré sa šírilo naprieč Spojenými štátmi[44]- liberálni protestanti sa k nemu začali stavať viac kriticky, naopak iné cirkvi sa stále viac zaujímali o rolu Izraela a sionizmu. Rýchlosť akou Izraelčania vyhrali a dobili staré mesto v Jeruzaleme sa mnohým Američanom zdala úchvatná. Chrámová hora bola opäť v rukách Židov a veriacich sa zmocňoval pocit blízkosti naplnenia Božieho slova.

Nixon začal v 70-tych rokoch (1970) predávať Izraelu zbrane v bezprecedentnom rozsahu, preto boli neskôr nazvané zlatým vekom amerických dodávok zbraní.[45] Bolo to dôsledkom občianskej vojny v Jordánsku, kde USA chceli zabrániť rozpínaniu Sýrie a tým pádom aj ZSSR. Izrael na žiadosť USA vyhlásil stav pohotovosti, podporil jordánskeho kráľa Husajna a tak obmedzil vplyv Sýrie, za čo mu boli USA veľmi zaviazané. Henry Kissinger (v tom čase poradca pre otázky národnej bezpečnosti) sa pri jednej príležitosti posťažoval na ťažké vyjednávanie s Izraelom v otázke mieru: „Keď požiadam Rabina (izraelského premiéra), aby urobil nejaké ústupky, odpovie, že nemôže, lebo sú príliš slabí. Tak mu dám viac zbraní a potom povie, že už nemusí robiť ústupky, pretože teraz to už Izrael nepotrebuje...[46].

Stratégia Nixona a Kissingera bola v tom období nasledovná: absolútne stáť na strane Izraela, odradiť prípadného agresora od útoku na Izrael, vyhnúť sa vojne a ukázať tak slabosť ZSSR. Nechceli riskovať ďalšiu roztržku v oblasti a tým pádom zhoršený prístup k rope. Nixonove prezidentské obdobie bolo aj tak poznačené v poradí už štvrtou arabsko-izraelskou vojnou (tzv. Jomkipurská vojna) z roku 1973. Napriek tomu, že boli Izraelčania útokom prekvapení, v priebehu niekoľkých dní sa im podarilo arabskú koalíciu odraziť. Samozrejme, že aj počas tohto - pre Izraelčanov ťažkého obdobia - USA svojmu spojencovi pomohli. Nixon a Kissinger považovali vojnu za jasné víťazstvo pre Izrael, ale nemohli si dovoliť zdrvujúcu porážku Arabov ako v roku 1967 (aby Izrael vďaka americkej pomoci vyhral „s prehľadom), pretože by si tak vyslúžili odpor arabského sveta a tiež chceli získať lepšie podmienky pre vyjednávanie mieru.[47] Nixon v telefonickom rozhovore s Kissingerom povedal: „...nesmieme zabúdať na to, že nechceme byť tak proizraelskí, aby ropné štáty - Arabi, ktorí nie sú do týchto bojov zapletení - neporušili formáciu...[48]. „Snažíme sa to vyriešiť tak, aby sa naše vzťahy s Arabmi a Rusmi poškodili čo najmenej...[49]. Izraelský vojenský vodca Moše Dayan v jednom rozhovore poznamenal: „Hoci som si uvedomoval, že USA sú jedinou krajinou, ktorá je pripravená stáť za nami, hlboko vo vnútri som uvažoval, že Spojené štáty by skutočne radšej podporovali Arabov...[50].

V momente, keď Egypt pochopil, že rýchle víťazstvo nebude dosiahnuté, egyptský prezident Sadat žiadal zásah rusko-amerických síl. Američania ale nechceli pristúpiť na prítomnosť sovietskych vojsk. Henry Kissinger odišiel do Moskvy, kde na jednaniach s Brežnevom podali OSN návrh rezolúcie na ukončenie bojov. Neskôr bola na základe tohto návrhu prijatá rezolúcia RB OSN číslo 338.[51]

Ku koncu vojny napokon USA zriadili do Izraela letecký most, ktorým dodávali zbrane a potraviny. Dodávky pokračovali takým tempom, že v Izraeli pristávalo každých 15 minút jedno lietadlo - bola to snaha prevýšiť dodávky zo ZSSR do iných štátov. Kým vojna skončila, USA poskytli núdzovú vojenskú pomoc vo výške 2,2 miliardy dolárov[52]. Po Jomkipurskej vojne USA až štvornásobne zvýšili objem poskytovanej pomoci, čím sčasti zastúpili Francúzsko, doposiaľ najväčšieho dodávateľa zbraní do Izraela.

Americká taktika priniesla ovocie, keď sa Egypt napokon naklonil na stranu USA, čo v roku 1979 viedlo k mierovým dohodám medzi Izraelom a Egyptom.[53] Koncepcia politiky s nulovým súčtom skončila, v „tábore“ USA sa nachádzali spolu Izrael aj Egypt. V roku 1973 arabské štáty pochopili, že zničiť Izrael je prakticky nemožné, pretože USA stoja pevne po jeho boku. Povojnové snahy Henryho Kissingera priniesť mier na Blízky východ a najmä jeho cestovanie medzi hlavnými mestami spojené s dynamickými a tvrdými vyjednávaniami bolo neskôr označené ako kyvadlová diplomacia - „Shuttle Diplomacy“ .

Postoj, ktorý USA zastávali sa podpísal aj na tom, že bolo proti nim vyhlásené embargo na dovoz ropy z arabských štátov a počas vojny poklesla výroba. Táto „ropná zbraň“ bola priamou odpoveďou na vojenskú pomoc Izraelu počas vojny.[54] Ekonomická cena víťazstva a udržania si pozície bola pre USA ohromná. Na druhej strane sa postupom času zo Spojených štátov stal jediný hráč, ktorý by mohol presvedčiť Izraelčanov, aby sa vzdali územia zabraného v roku 1967. USA tak paradoxne ťažili z izraelskej okupácie sporného územia: Arabi, ktorí si želali získať späť proklamované územie tak museli robiť cez USA, vďaka čomu sa ich vzťahy zlepšili.

Prezident G. Ford a H. Kissinger postupne strácali trpezlivosť, keď Izrael nechcel poľaviť zo svojich požiadaviek počas mierových rozhovorov s Egyptom. Chceli mu nejakým spôsobom pohroziť, čo v Kongrese vyvolalo rozsiahle následky: v roku 1975 podpísalo 76 senátorov list (podporený AIPAC-om), kde požadovali, aby sa Ford zachoval zodpovedne k izraelským hospodárskym a ekonomickým potrebám.[55] Politici preto museli zvoliť prístup dodatočných motivácií ako donútiť Izrael k ústupkom.

Ford zastával stratégiu, že je potrebné zaistiť Izraelu vojenskú prevahu a potom budú ochotní podstúpiť riziko v snahe nájsť mierové riešenie.[56] Izrael však odmietal plniť dohodu Sinaj II (o stiahnutí zo Sinajského polostrova), za čo si od USA vyslúžil polročné prehodnocovanie vzťahov, kedy Spojené štáty odmietli podpísať nové zmluvy o dodávkach zbraní.[57] Vo všeobecnosti platilo, že Izrael získaval od USA dodatočnú pomoc, ak vykonal nejaký pozitívny krok k dosiahnutiu mieru, no v opačnom prípade o ňu zriedkakedy prišiel. Keď Izrael napokon na vyššie zmienenej dohode začal spolupracovať, získal trikrát viac finančných prostriedkov než predtým a po podpísaní mierovej zmluvy medzi Izraelom a Egyptom (viď ďalej) sa podpora zvýšila zo 4,4 na 10,9 miliardy dolárov.[58]

Prezident Carter sa v celej jeho politike v tomto regióne chcel vyhnúť taktike svojich predchodcov (Nixona a Kissingera) a ich tzv. „step by step diplomacy“. Chcel dosiahnuť, aby sa Izrael stiahol na územie spred roku 1967 a chcel podporiť vznik palestínskej samosprávy výmenou za bezpečnostné záruky voči Izraelu. Pri rokovacom stole si predstavoval aj ZSSR, čo by podľa jeho predchodcov prenieslo dejisko Studenej vojny priamo do oblasti Blízkeho východu. Navyše by prítomnosť všetkých zainteresovaných strán zvýhodňovala radikálov, ktorí by čakali na výhodnejšie podmienky, alebo by vetovali celý proces (presne tomuto sa Nixon a Kissinger snažili vyhnúť)[59].

Samotný egyptský prezident, ktorý si prítomnosť ZSSR viac v regióne neželal, nakoniec sám zabránil plánom J. Cartera. Sadat pri svojej ceste do Jeruzalema začal rokovať o separátnom mieri s izraelskou stranou a to bez prítomnosti veľmocí. Carterovým problémom v tom období bolo, že zvyšok jeho zahraničnej politiky bol značným neúspechom[60] a on potreboval občanom a svetu ukázať aspoň nejaký prínos, aby si tak zvýšil svoje šance na znovuzvolenie.[61] Preto sa v roku 1978 rozhodol usporiadať stretnutie egyptského prezidenta Sadata a izraelského premiéra Begina vo víkendovom sídle amerických prezidentov - Camp Davide. Jednania fungovali aj vďaka tomu, že si strany stanovili len obmedzené ciele a neboli do neho zatiahnuté iné strany či štáty (v tomto prípade by sa kompromis hľadal omnoho ťažšie). Nastolili tým postupný proces vo vývoji vzájomných vzťahov. V prípade neplnenia záväzkov zo strany Egyptu sa USA zaviazali poskytnúť Izraelu potrebnú pomoc.

Uzavretie mierovej dohody medzi Izraelom a Egyptom z roku 1979 je samo o sebe dôležité, ale čo je ešte podstatnejšie je to, že tento mier pretrval dodnes. Úspech prezidenta Cartera sa stal vzorom úspechu americkej politiky na Blízkom východe pre všetkých ďalších prezidentov.

Po prevrate v Iráne, kde bol proamerický šáh Pahlaví zvrhnutý a nastúpila protiamerická teokratická politika ajatolláha Chomejního, sa z Izraela stal ešte silnejší americký spojenec a izraelské územie sa využívalo ako základňa proti bojujúcim stranám.

Reagan sa viac venoval vnútropolitickej situácii, a riešenie arabsko-izraelského konfliktu nepovažoval za prioritu. Na rozdiel od bývalých prezidentov podporoval izraelskú zvrchovanosť nad Jeruzalemom. Izrael si svoj obraz v USA poškodil bombardovaním Francúzmi postaveného jadrového reaktora v Iráne v roku 1981 a inváziou do Libanonu v roku 1982 (napriek nevôli USA), a dokonca ani samotný prezident sa nepokúšal Izrael za jeho akcie potrestať. Tu sa ukázali nezhody v názoroch USA a Izraela. Izraelčania totiž pri útoku použili americké zbrane a akcia zďaleka presiahla pôvodné plány. Masaker v palestínskych utečeneckých táboroch Šabra a Šatíla vyvolal vlnu protestov proti Izraelu po celom svete, keďže za ním stáli proizraelské falangové jednotky. Aj mnoho Američanov si myslelo, že Izrael je za masaker čiastočne zodpovedný, pretože bolo v silách Izraelských ozbrojených síl zasiahnuť, ale neurobili tak.[62] Vtrhnutie izraelských vojsk do Libanonu malo za následok vznik Hizballáhu (podľa Arabov politickej strany, podľa ostatných teroristickej organizácie), ktorá údajne stojí za útokmi na americké ciele: občanov, predstaviteľov misií OSN, novinárov, pedagógov a podobne.

Prezident už nechcel podporovať ďalšie vojenské dodávky, ktoré ale napokon odsúhlasil Kongres, a tak dostal Izrael „za napadnutie svojho suseda“ dodatočnú pomoc vo výške 250 miliónov dolárov.[63]

Vzájomné vzťahy sa zlepšili v Reaganovom druhom volebnom období, keď bol dokonca Izrael označený za hlavného nečlenského spojenca NATO. V tomto období bol v USA zadržaný Jonathan Pollard a neskôr bol odsúdený za špionáž pre Izrael (Izrael to dodnes popiera), ale celkovo je prezidentské obdobie R. Reagana považované za výrazne proizraelské. Reagan počas svojej prezidentskej kampani hovoril o Izraeli ako o strategickom „vklade“, ale neskôr sa k tomu vyjadril len z hľadiska dôležitej morálnej podpory židovského štátu.

2.6 Obdobie po konci Studenej vojny

Po rozpade ZSSR sa mnoho európskych Židov túžilo vysťahovať. Ich cieľom boli hlavne Spojené štáty, ale keď bolo v roku 1990 prisťahovalectvo do USA obmedzené, zažil Izrael ešte väčší nápor Židov na svojom území.[64] Problémom bolo, že sa často sa osídľovali na okupovaných územiach.

Prezident George H. W. Bush sa snažil situáciu na Blízkom východe urovnať tzv. „tichou diplomaciou[65], bez famóznych plánov pre mier. Toto obdobie poznačil koniec Studenej vojny a rozpad ZSSR, z ktorého do Izraela začali prúdiť státisíce utečencov. Tento zlomový okamih určite zmenil aj pohľad USA na daný región - na jednej strane sa z nich stala jediná veľmoc, čo ovplyvnilo pohľad všetkých štátov v regióne, na strane druhej sa priority od čias studenej vojny zmenili a rola Izraela ako spojenca poklesla.

Počas irackého útoku na Kuvajt v roku 1990 sa Izrael nemohol zúčastňovať vojenských akcií spolu s USA, i keď boli bombardované ciele na izraelskom území a niekoľko Izraelčanov bolo zabitých. Spojené štáty im za zdržanlivosť prisľúbili pomoc v podobe dodávok protileteckých rakiet a finančnej náhrady za spôsobené škody. Počas Vojny v zálive mali Izraelčania najväčšie sympatie zo strany amerických občanov v histórii.[66]

Po skončení vojny boli Spojené štáty finančne vyčerpané a nikto nemyslel na sľuby Izraelu. Izraelský premiér Šamir požiadal o predtým garantované záruky na úver vo výške 10 miliárd dolárov (hlavne na dobudovanie infraštruktúry, zaistenie ubytovania a pracovných miest pre Židov zo ZSSR), ale boli zamietnuté ako nevhodné v danej dobe.[67] V dôsledku vojny v zálive ale stúpla izraelská vážnosť vo svete a americký minister zahraničia James Baker využil koniec vojny, aby sa chopil príležitosti pre mierové vyjednávanie.

V roku 1991 bola pod americkým a ruským predsedníctvom zahájená konferencia v Madride. Palestínske útoky však pokračovali, preto sa v roku 1992 USA rozhodli podmieniť túto záruku zastavením všetkých stavebných aktivít na okupovaných teritóriách. Nová izraelská vláda na čele s Jicchakom Rabinom[68] zastavila budovanie obydlí na palestínskych územiach, čo bolo dostačujúcim dôkazom pre USA, aby napokon izraelskú požiadavku na záruky vo výške 10 miliárd dolárov schválila.[69]

Prezident Clinton označil politiku svojho predchodcu ako protiizraelskú a ešte počas predvolebnej kampane sľúbil presťahovať americkú ambasádu do Jeruzalemu.[70] V jeho politike voči Izraelu ho veľmi podporoval viceprezident Al Gore.

V septembri 1993 bola vo Washingtone za prítomnosti prezidenta Clintona a bývalých prezidentov Cartera a Busha podpísaná Deklarácia o zásadách palestínskej autonómie (tzv. dohoda Oslo I) na okupovaných územiach. Obsahovala časti o uznaní práva Izraela na existenciu v mieri a Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) bola uznaná za zástupcu Palestínčanov. Dohodu sa podarilo uzavrieť najmä vďaka značným izraelským ústupkom a americkému nátlaku na palestínsku stranu.[71] O rok neskôr prišla ďalšia pozitívna správa: Izrael a Jordánsko podpísali vo Washingtone mierovú dohodu (bola to jediná krajina po Egypte, s ktorou Izrael podpísal mierovú zmluvu). V roku 1995 bola za americkej účasti podpísaná Dohoda o prechodnom usporiadaní na území Západného brehu a územia Gazy (tzv. dohoda Oslo II).

Ministerka zahraničných vecí M. Albrightová v druhom funkčnom období Billa Clintona prevzala iniciatívu po svojom predchodcovi Warenovi Christopherovi a pokúšala sa urovnať situáciu na Blízkom východe, kde sa Izrael stále odmietal vzdať prisľúbených území podľa harmonogramu.

Na rokovaniach s Billom Clintonom izraelský premiér Netanjahu odmietol americký návrh na postupné sťahovanie izraelských vojakov zo Západného brehu Jordánu výmenou za prísnejšie opatrenia v oblasti bezpečnosti zo strany Palestíny.[72] Netanjahu totiž považoval mierový proces za pascu, kde Izrael robí ústupky a časom môže stratiť svoju vojenskú prevahu.[73]

V roku 1998 sa podarilo obidve strany pritiahnuť k jednaniam na summite vo Wye Plantation. Tieto sa však o niekoľko dní pretiahli, pretože dopredu stanovené pravidlá hry sa neustále porušovali. Izraelčania podpis podmieňovali prepustením Jonathana Pollarda (odsúdený za špionáž pre Izrael), s tým ale prezident USA nesúhlasil. Dohodu vďaka snahám americkej delegácie napokon podpísali Arafat, Netanjahu i Clinton, ale nepodarilo sa ju implementovať do praxe kvôli rastúcemu napätiu.[74] Clinton sa na konci svojej prezidentskej kariéry opätovne pokúšal dotiahnuť otázku izraelsko-palestínskeho konfliktu úspešne do konca. Chcel nadviazať na rokovania v Camp Davide z roku 1979, a v roku 2000 tam sprostredkoval stretnutie Ehuda Baraka s Jásirom Arafatom. Postoj nového izraelského premiéra bol odlišný od jeho predchodcu: Barak sa prejavil ako odvážny a asi najzmieriteľnejší vodca v dejinách Izraela, snažil sa udržiavať s USA nadštandardný vzťah, aby ho tieto považovali za spoľahlivého partnera. Obidve strany sa dohodli, že hlavným cieľom je ukončenie vlečúceho sa konfliktu a nastolenie dlhotrvajúceho mieru. I keď izraelský premiér ponúkol (aj podľa americkej strany) Palestínčanom nevídané ústupky, dohoda prijatá nebola a Bill Clinton tak nenaplnil svoj sen[75].

Novozvolený prezident G. W. Bush hneď na začiatku svojho volebného obdobia vyvolal roztržku s izraelským premiérom Arielom Šaronom. Prehlásil, že vznik samostatného palestínskeho štátu bol vždy cieľom USA na Blízkom východe. Na to Šaron reagoval slovami: „Apelujem na západné demokracie a predovšetkým na Spojené štáty: Neopakujte strašný omyl z roku 1948, kedy sa osvietené európske demokracie rozhodli obetovať Československo príhodnému dočasnému riešeniu. Nepokúšajte sa uzmierovať s Arabmi na náš účet. To je pre nás neprijateľné. Izrael nebude Československom. Izrael bude bojovať.[76] Bushove konanie v počiatkoch jeho pôsobenia v úrade charakterizuje výrok Colina Powella (ministra zahr. vecí): „Spojené štáty sú pripravené pomáhať, nie naliehať...[77].

Keď Izraelské ozbrojené sily (Israel Defense Forces - IDF) - v súvislosti s rastom násilia počas druhej palestínskej intifády - znovu obsadili niektoré mestá na Západnom brehu Jordánu v roku 2002 (mimo iných tiež Betlehem), americký prezident volal po zastavení invázie a stiahnutí sa z daných území. To sa však nestalo. Pod vplyvom židovskej loby a spojencov v Kongrese takmer všetci zainteresovaní zmenili názor a Šarona nazvali „mužom mieru[78]. Bol to obraz pokory USA a jasný znak toho, kto v Spojených štátoch ťahá za nitky.

V roku 2006 prebehla vojna medzi Izraelom a libanonským teroristickým hnutím Hizballáh. Bushova administratíva sa k vojne nestavala kriticky (na rozdiel od takmer celého zvyšku sveta). Neodsúdila izraelské bombové útoky, pri ktorých zahynulo asi 1000 ľudí, pričom väčšina z toho boli civilisti. Prezident Bush nazval konflikt „Víťazstvom, ktoré prinesie mier na Blízky východ (...) zodpovednosť za utrpenie spôsobené izraelským a libanonským civilistom nesie Hizballáh[79]. Toto ešte viac posilnilo spojenectvo Iránu, Hizbaláhu a Sýrie.

Podľa M. Albrightovej prezident G. W. Bush nemal komplexnú víziu pre Blízky východ. Jeho snaha sa zameriavala na Irak, pretože „božský pokoj v Jeruzaleme (mal byť) logickým dôsledkom oslobodenia Bagdadu80]. Bush nechcel opakovať chyby Billa Clintona - nechcel preceňovať Jásira Arafata a nútiť Izrael k ústupkom, ktoré by boli prijateľné pre Palestínčanov. Chcel, aby Izrael robil v rámci svojej bezpečnosti to, čo uzná za vhodné. Jeho stratégia však nepriniesla žiadne úspechy a USA svoj vplyv v oblasti strácali. V druhom volebnom období prezidenta Busha sa situácia zlepšila a Condoleeza Riceová začala tráviť na Blízkom východe omnoho viac času - len v prvej polovici roku 2007 tam vycestovala aspoň sedemkrát.[81] V novembri toho istého roku hostila mierovú konferenciu o Blízkom východe na pôde Námornej akadémie v Annapolise (štát Maryland, USA). Konferencie sa zúčastnili prezident USA George W. Bush, izraelský premiér Ehud Olmert, palestínsky prezident Mahmoud Abbas. Hlavným cieľom bolo vyriešenie palestínsko-izraelského konfliktu na základe tzv. cestovnej mapy (Road Map for Peace). Ešte pred konferenciou Izrael avizoval, že za mier je ochotný sa vzdať Západného brehu Jordánu v prospech Palestínčanov[82].

Konferencia v Annapolise mala zásadný význam v mierovom procese, pretože sa na nej po prvý krát zúčastnili obidve strany s tým, že konečným riešením konfliktu bude vytvorenie dvoch štátov.[83]

Cestovná mapa je plán na vyriešenie palestínsko-izraelského konfliktu, ktorý bol navrhnutý štvoricou mocností: USA, OSN, Rusko a EU. Jeho základom bol prejav prezidenta G. W. Busha zo dňa 24. júna 2002, v ktorom žiadal vytvorenie palestínskeho štátu, ktorý by existoval spolu s Izraelom v mieri.[84] Toto sa zakladá na demokratických princípoch vládnutia v Palestíne, na upustení od teroristických praktík a podobne. Izrael potom musí prijať novú palestínsku vládu a opätovné osídlenie pásma Gazy a Západného brehu. Pôvodný plán bol dosiahnuť riešenia do konca roku 2005, čo sa však nepodarilo.

2.7 Vízia politiky Baracka Obamu pre Blízky východ

Barack Obama ešte vo svojej predvolebnej kampani sľuboval venovať väčšiu pozornosť Blízkemu východu. Bezpečnosť Izraela je podľa neho posvätná a zaviazal sa poskytnúť mu pomoc vo výške 30 miliárd dolárov v priebehu 10 rokov, nezávisle na pomoci smerovanej do ostatných štátov v regióne. Hillary Clintonová na začiatku marca 2009 prezentovala v Izraeli Obamovu víziu politiky pre Blízky východ. Na obnovu vojnou zničeného pásma Gazy (z konca roku 2008) americká administratíva poskytne 900 miliónov dolárov. Kritizovala však pokračujúce uzatváranie hraníc.[85]

Obama sa v narážke na prezidenta Busha vyjadril, že na riešenie problému nebude čakať až do posledných dní svojho mandátu a tiež si nemyslí, že by americká politika v poslednom období výrazne prospela bezpečnosti Izraela.[86] B. Obama sa v prejave pre AIPAC vyjadril, že Jeruzalem má ostať hlavným mestom Izraela a nikdy nemá byť rozdelený. Tento prejav vzbudil mnohé emócie hlavne v arabskom svete a poradca B. Obamu potom narýchlo médiám vysvetľoval jeho slová (v tom čase ešte ako prezidentského kandidáta); Obama údajne nevylúčil iné dohody, na ktorých by sa v budúcnosti obidve strany mohli zhodnúť: napr. aby boli niektoré časti mesta „zdieľané“ a mohli by slúžiť všetkým - teda aj moslimom.

Súčasný americký prezident považuje bezpečnosť Izraela za národný záujem USA. Vo svojom pláne k Blízkemu východu sa zaväzuje pokračovať vo výnimočnom spojenectve úplným financovaním vojenskej pomoci, chce pokračovať v budovaní systému protiraketovej obrany a plánuje Izraelu poskytnúť výzbroj na rovnakej úrovni ako majú členovia NATO. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že jeho politika týkajúca sa Izraela bude v určitých oblastiach prelomová. Po ôsmych rokoch, ktoré G. Bush ml. takmer celé premrhal, a predtým ďalších ôsmych kedy sa Bill Clinton snažil, ale neuspel sa od Obamu očakáva, že konečne spojí znepriatelené strany. Podarí sa mu priblížiť v tejto oblasti k prezidentovi Carterovi a nasledovať jeho úspech z roku 1979 v Camp Davide? Obama sa chce sa zasadiť o viac než len načrtnutie novej cestovnej mapy. Podľa neho je dôležité, aby bol v celom regióne stabilný a dlhotrvajúci mier. A všetko sa musí začať od Izraela, pretože je to najväčší spojenec USA a zároveň jediná demokracia v oblasti.

Na druhej strane Obama tvrdí, že by sa žiadny izraelský politik nemal nikdy pri vyjednávaní o mieri cítiť obmedzovaný zo strany USA[87]. Americký prezident chce uchopiť tento problém aktívne aj agresívne. Jeho politika by mala byť vyrovnanejšia voči Palestínčanom, ale z dlhodobého hľadiska by mala tiež znamenať viac bezpečnosti pre Izrael. Jedno je ale isté - jeho vízia riešenia je vytvorenie dvoch štátov.

Obama má na pomoc pripravených skutočných odborníkov: bývalého senátora Georga Mitchella (podľa jeho správy z roku 2001 sa pokúšal situáciu v oblasti urovnať už Bill Clinton a neskôr aj George W. Bush, ale ten sa Mitchellových rád veľmi nedržal) a generála Jamesa Johnsona (bývalý špeciálny vyslanec v oblasti, vojak a diplomat). Obamovi tiež do určitej miery nahráva fakt, že po voľbách si izraelská vláda nezískala toľko spojencov a obraz Izraela bol tiež poškodený vojnou v Gaze. I keď má Izrael veľa stúpencov v USA, posledná vec, ktorú si praje je otvorený spor so Spojenými štátmi, prípadne aby americkí podporovatelia tohto špeciálneho vzťahu začali jeho prospech prehodnocovať.

Poznámky

[4] MEAD, W. R. The New Israel and the Old: Why Gentile Americans Back the Jewish State. s. 30.

[5] Tamtiež. s. 35.

[6] LEHMANNOVÁ, Z. et al. Kulturní pluralita v současném světě. s. 46.

[7] CHAPMAN, C. Čí je země zaslíbená. Pokračující krize mezi Izraelem a Palestinci. s. 245.

[8] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 12.

[9] President Bush’s Adress to the AIPAC Policy Conference (online).

[10] LEHMANNOVÁ, Z. A KOL. Kulturní pluralita v současném světě. s. 46.

[11] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 15.

[12] Napr. v roku 2007 si len 16% Palestínčanov myslelo, že je možné zachovať Izrael ako štát a pritom naplniť práva Palestínčanov. Viď ALBRIGHTOVÁ, M. Doporučení budoucímu prezidentovi: Jak navrátit Americe dobrou pověst a vůdčí roli ve světě. s. 241.

[13] LEWIS, N. A. American Israel Public Affairs Committee (AIPAC). The New York Times (online). Medzi ďalšie významné židovské organizácie patrí Jewish Council for Public Affairs, New Israel Fund, Anti-Defamation League či B’nai Brith. Pre podrobnejšie informácie o židovskej loby v USA viď napr. www.aipac.org, MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy

[14] TREMBLAY, R. AIPAC, the Religious Right and American Foreign Policy (online).

[15] America, Israel, and the Middle East: Confronting the Challenges of Tomorrow (online).

[16] Tamtiež.

[17] AMBROSE, S. E. Rise to Globalism: American Foreign Policy 1938-1980. s. 346.

[18] AMBROSE, S. E. Rise to Globalism: American Foreign Policy 1938-1980. s. 341.

[19] MEAD, W. R. The New Israel and the Old: Why Gentile Americans Back the Jewish State. s. 37.

[20]ČEJKA, M. Izrael a Palestina: Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. s. 68.

[21] Židovský štát sa mal rozkladať na 55% území a malo tam žiť asi 510 000 Arabov a 500 000 Židov, zatiaľ čo v arabskom štáte malo žiť 750 000 Arabov a 10 000 Židov. Jeruzalem mal zostať „corpus separatum“ pod medzinárodnou správou, aby sa predišlo prípadným konfliktom o jeho status. Viď CHAPMAN, C. Čí je země zaslíbená. Pokračující krize mezi Izraelem a Palestinci. s.28-29.

[22] Resolutins adoptes by the General Assembly during its second session (online).

[23] CHAPMAN, C. Čí je země zaslíbená. Pokračující krize mezi Izraelem a Palestinci. s. 70.

[24] Veľká Británia záskala mandát nad týmto územím v roku 1920 na konferencii Spoločnosti národov v San Rému. Bola to forma medzinárodného poručenstva na území kolónií veľmocí porazených v 1. svetovej vojne - v tomto prípade Osmanskej ríše. Viď ČEJKA, M. Izrael a Palestina: Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. s. 40.

[25] MEAD, W. R. The New Israel and the Old: Why Gentile Americans Back the Jewish State. s. 29.

[26] VELENSKÝ, J. Izrael - ukazovatel posledních časů: Izrael dnes - palestinská intifáda. s. 30.

[27] ČSR mal s Izraelom podľa niektorých veľa spoločného: malý národ obklopený prevažne nepriateľmi, Ehudovi Avrielovi sa podarilo uzavrieť dohodu s československým ministrom zahraničných vecí Janom Masarykom.

[28] ČEJKA, M. Izrael a Palestina: Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. s. 80.

[29] AMBROSE, S. E. Rise to Globalism: American Foreign Policy 1938-1980. s. 341.

[30] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 25.

[31] The Lavon Affair: Israel and Terror in Egypt (online).

[32] REICH, B. The United States and Israel: Influence in the special relationship. s. 183.

[33] KISSINGER, H. Roky v Bílém domě. s. 324.

[34] MEAD, W. R. The New Israel and the Old: Why Gentile Americans Back the Jewish State. s. 40.

[35] REICH, B. The United States and Israel: Influence in the special relationship. s. 154.

[36] BASS, W. Support any friend: Kennedy’s Middle East and the making of the U.S.- Israeli alliance. s.3.

[37] HINDLSOVÁ, L. Dlouhá cesta k míru: Bill Clinton a Blízký východ. s. 22.

[38] Tento sa musel zaviazať, že sa nestane prvým štátom v oblasti, ktorý bude vlastniť jadrové zbrane.

[39] HEDGES, CH. A Declaration of U.S. Independence From Israel. The Washington Report on Middle East Affairs (online).

[40] Po prvý krát v histórii bolo znemožnené obranným silám amerického námorníctva ísť na pomoc napadnutej lodi. For the first time in history, forces of the U.S. Navy were denied the right to defend a Navy ship under attack.

[41] FINDLEY, P. The High Cost of U.S. Subservience to Israel. The Washington Report on Middle East Affairs (online). s. 22-24. „I don't care if the ship sinks, I am not going to embarrass an ally.

[42] Francúzsko bolo po dlhé obdobie jedným z najväčších dodávateľov zbraní a iného materiálu do Izraela. Bol to symbol vďaky za to, že počas alžírskych separatistických snáh na seba Izrael prebral veľkú časť arabských armád. Po nástupe Ch. De Gaulla k moci sa došlo k ochladeniu vzťahov.

[43] AMBROSE, S. E. Rise to Globalism: American Foreign Policy 1938-1980. s. 356.

[44] Tento názor bol živený najmä v tzv. Bible Belt, ktorá zahrňuje južné a stredozápadné štáty USA, typické hlavne silným kresťanským cítením.

[45] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 43.

[46] Tamtiež. s. 47.

[47] HINDLSOVÁ, L. Dlouhá cesta k míru: Bill Clinton a Blízký východ. s. 28

[48] KISSINGER, H. Krize. s. 69.

[49] Tamtiež. s. 85.

[50] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 54.

[51] VELENSKÝ, J. Izrael - ukazovatel posledních časů: Izrael dnes - palestinská intifáda. s. 54.

[52] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 43.

[53] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 50?

[54] Pokles produkcie v USA mal potom za následok stratu asi 48,5 miliárd dolárov. Viď MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 54.

[55] Neskôr vyšlo najavo, že nie všetci senátori s listom úplne súhlasili a sami napokon priznali, že podľahli vonkajšiemu tlaku zo strany loby. Viď REICH, B. The United States and Israel: Influence in the Special Relationship. s. 184.

[56] HINDLSOVÁ, L. Dlouhá cesta k míru: Bill Clinton a Blízký východ. s. 28.

[57] HINDLSOVÁ, L. Dlouhá cesta k míru: Bill Clinton a Blízký východ. s. 28.

[58] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 38.

[59] KISSINGER, H. Roky v Bílém domě . s. 518.

[60] Musel sa vzdať Panamského prieplavu, v Nikaraguy sa k moci dostali spojenci Kuby, neúspešný pokus o oslobodenie zadržiavaných pracovníkov na americkej ambasáde v Iráne v roku 1979.

[61] HERMAN, A. Jimmy Carter and the Camp David Myth. The Wall Street Journal (Eastern Edition) (online).

[62] ČEJKA, M. Izrael a Palestina: Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. s. 158-159.

[63] MEARSHEIMER, J. J. - WALT, S. M. The Israel lobby and US foreign policy. s. 46.

[64] Zatiaľ čo v roku 1987 sa odsťahovalo zo ZSSR asi 8 000 Židov, v roku 1990 to už bolo 200 000. Pochopiteľne nastal problém s ubytovaním, prácou a pod. Preto sa potom až 600 000 Izraelčanov pokúšalo nájsť domov v iných krajinách. Viď VELENSKÝ, J. Izrael - ukazovatel posledních časů: Izrael dnes - palestinská intifáda. s. 102-103.

[65] HINDLSOVÁ, L. Dlouhá cesta k míru: Bill Clinton a Blízký východ. s. 36.

[66] BARD, M. Public Opinion Towards Israel (online).

[67] VELENSKÝ, J. Izrael - ukazovatel posledních časů: Izrael dnes - palestinská intifáda. s. 107.

[68] Vo všetkých politických stranách v Izraeli sa uplatňovali vojenskí hrdinovia, velitelia vojsk,... Národ, ktorý viditeľne uznával ich vojenské zásluhy sa domnieval, že svoje schopnosti uplatnia aj v mierovom živote.

[69] VELENSKÝ, J. Izrael - ukazovatel posledních časů: Izrael dnes - palestinská intifáda. s. 107.

[70] Tento sľub bol v predvolebných kampaniach veľmi obľúbený, ale po nástupe do úradu sa kvôli „rôznym problémom a komplikáciám“ nič nezmenilo.

[71] HINDLSOVÁ, L. Dlouhá cesta k míru: Bill Clinton a Blízký východ. s. 62.

[72] Netanjahu v jednom rozhovore s M. Albrightovou povedal: „Izraelci vědí, že bez míru budou možná muset bojovat. Ale vědí, že nakonec budou stejně muset bojovat a raději budou bojovat se slabou palestinskou samosprávou než se silnějším, mezinárodně uznaným palestinským státem.“ viď ALBRIGHTOVÁ, M. Doporučení budoucímu prezidentovi: Jak navrátit Americe dobrou pověst a vůdčí roli ve světě. s. 242.

[73] ALBRIGHTOVÁ, M. Doporučení budoucímu prezidentovi: Jak navrátit Americe dobrou pověst a vůdčí roli ve světě. s. 242.

[74] ALBRIGHTOVÁ, M. Madeleine: Nejlepší ze všech možných světů. s. 305-316.

[75] ČEJKA, M. Izrael a Palestina: Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. s. 209.

[76] ČEJKA, M. Role Spojených států amerických na Blízkém východě: minulost a současnost (online).

[77]The United States stands ready to assist, not insist...“ Viď MIGDALOVITZ, C. The Middle East Peace Talks (online).

[78] HEDGES, CH. A Declaration of U.S. Independence From Israel. The Washington Report on Middle East Affairs (online).

[79] Bush: ‘Hezbollah suffered a Defeat’ (online).

[80] ALBRIGHTOVÁ, M. Doporučení budoucímu prezidentovi: Jak navrátit Americe dobrou pověst a vůdčí roli ve světě. s. 234.

[81] Prezidentovi Bushovi sa začalo vyčítať, že túto oblasť vo svojej politike zanedbáva a na konci svojho volebného obdobia sa začal v Izraeli angažovať až neuveriteľne často.

[82] CROUCH, J. D. et al. Security First: US Priorities in Israeli-Palestinian Peacemaking (online).

[83] President Bush Attends Annapolis Conference (online).

[84] OTTERMAN, S. Middle East: The Road Map to Peace (online).

[85] SILVERSTEIN, R. The new face of US-Israel policy (online).

[86] LA FRANCHI, H. Obama and McCain diverge on Israeli-Palestinian conflict. The Christian Science Monitor (online).

[87] ROSNER, S. Obama supports Israel. Period (online).

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více