Islam v politike arabských zemí: 3 Saudská Arábia

Autor: Bc. Simona Lackovičová 🕔︎︎ 👁︎ 26.561

3.1 História jednotného kráľovstva

3.1.1 Prvý saudský štát (1744 - 1818)

V 18. storočí sa vo vnútrozemskej oblasti Nadžd začalo rozvíjať reformistické hnutie wahhábizmus, ktoré dostalo meno podľa svojho zakladateľa imáma Mohameda ibn Abd al- Wahhába (1703-1787). Ten „vyžadoval prísny monoteizmus, pričom odmietal kult svätých a Proroka Mohameda ako prejav polyteizmu, hlásal obnovenie pôvodnej spoločenskej praxe a islamu na základe doslovného znenia Koránu a sunny, t.j. súborov výrokov a príbehov tradícií, ktoré sa pripisovali Mohamedovi. Požiadavka návratu k starému a prostému spôsobu života alebo odsúdenie lichvy získavalo wahhábizmu podporu najmä drobného roľníctva.[72]

Jeho cieľom bolo vybudovanie sunnitského štátu v oblasti Nadžd, ale i v okolitých arabských krajinách, a to i prostredníctvom boja proti všetkým a všetkému, čo bolo nezlučiteľné s prvotným islamom.

Reklama

V roku 1744 uzavrel Wahháb s emirom oázy ad-Dircija v Nadžd Mohamedom ibn Saudom dohodu o vzájomnej vernosti a podpore s cieľom zaistiť vládu čistého islamu. Od tohto paktu sa beduínsky emirát dostal do postavenia legitímne ustanovenej teokracie a datuje sa tiež založenie wahhábovského štátu trvale spojeného s politickou a vojenskou mocou dynastie Saudov.[73] Wahháb sa stal najvyšším sudcom a najbližším poradcom emira pre náboženské otázky, ako i mnohé otázky domácej politiky. Po jeho smrti v roku 1787 zjednotil saudský emir vo svojich rukách funkciu politickej a duchovnej hlavy wahhábovského hnutia.[74] Potomkovia zakladateľa hnutia sa stali náboženskí duchovní. Koniec prvého saudského štátu sa datuje po definitívnej porážke egyptským vojskom v roku 1818.

3.1.2 Druhý saudský štát (1824 -1891)

V roku 1824 sa imámovi Turkímu ibn Abdalláhovi Ál Saudovi podarilo obnoviť a založiť druhý saudský štát. Jeho existencia však trvala len niekoľko desaťročí. Kvôli sporom medzi dynastiami Saudov a Rašídovcov, ako i vnútorným nezhodám medzi členmi vládnucej rodiny, došlo v roku 1891i k pádu druhého saudského štátu.

3.1.3 Tretí saudský štát (1902 - súčasnosť)

V roku 1902 dobyl mladý saudský emir Abd al-Aziz ibn Abd ar-Rahmán, nazývaný tiež Ibn Saud, za pomoci kuvajtského emira a jeho bojovníkov Rijád a založil tak tretí saudský štát, ktorý trvá až do súčasnosti. Náboženskí špecialisti prehlásili Ibn Sauda za nového wahhábovského imáma.

Veľký význam pre ďalší vývoj zeme predstavovala okolo roku 1912 premena bojovných kmeňov v náboženské milície nazývané tiež „ichwán“, teda Bratia. Beduínski Bratia boli postupne usadzovaní do poľnohospodárskych usadlostí, ktoré slúžili i ako výcvikové tábory nazývané hidžra. Členstvo v hidžrách bolo pre beduínov dokonca neskôr povinné, keďže ich saudská dynastia považovala za nositeľov nevedomosti. Každý výcvikový tábor mal svojho imáma. Bratia si postupne prísny výklad wahhábizmu osvojili a začali ho šíriť ďalej, avšak netolerujúc iné moslimské smery, akékoľvek inovácie či dokonca diplomatické styky so štátmi neveriacich alebo inými islamskými štátmi.75]

Obsadením Mekky a Mediny v Hidžáze, ktoré boli pod nadvládou dynastie Hášimovcov, si sultán Nadždu Ibn Saud pripojil ku svojmu titulu ešte titul kráľa Hidžázu. V septembri roku 1932 vydal Ibn Saud dekrét o Zjednotení časti Arabského kráľovstva, ktoré dostalo meno Saudská Arábia[76] . Dňom 22. septembra 1932 bolo teda kráľom Ibn Saúdom prehlásené súčasné Kráľovstvo Saudskej Arábie s hlavným mestom Rijádom[77] .

Dôležité postavenie pri formovaní tretieho saudského štátu zohrávala i Veľká Británia. V roku 1915 podpísal Ibn Saud s predstaviteľmi tejto veľmoci dohodu, ktorá sa takmer rovnala protektorátu.[78] Na základe dohody získala Veľká Británia dohľad nad zahraničnou politikou Saudskej Arábie. Tá sa zaviazala neposkytovať koncesie iným štátom, za čo dostávala pravidelné mesačné subvencie. Veľká Británia udržovala v oblasti koloniálneho správcu, nazývaného i rezident, avšak neposielala do danej oblasti iných vyslancov. Po zmocnení sa Mekky a Mediny Ibn Saudom, uznala veľmoc na základe novej zmluvy z roku 1927 saudskú nezávislosť.

3.2 Vývoj po vytvorení Kráľovstva Saudskej Arábie

Reklama

Samotný názov spojeného Kráľovstva Saudskej Arábie napovedal, že Ibn Saud považoval štát za súkromný majetok svojho rodu. Postupne dochádzalo k ďalšej etape centralizácie, procesu zjednocovania rozrobených častí tejto strategicky[79] významnej oblasti Blízkeho východu a upevňovania moci kráľa ako neobmedzeného vládcu v politickej, hospodárskej a náboženskej moci. Tak sa v 30. rokoch 20. storočia dovŕšil proces transformácie moci kmeňového vodcu, ktorý však namiesto kmeňovej demokracie zaviedol despotický režim.[80] Rodina Saudov zakrývala svoju neobmedzenú vládu i pokračujúcou existenciou patriarchálne demokratických konvencií v podobe kmeňových zhromaždení a osobného prístupu poddaných ku svojmu vládcovi.

3.3 Politické usporiadanie Saudskej Arábie

3.3.1 Štátne zriadenie

Kráľovstvo Saudskej Arábie je tradičná dedičná absolutistická teokratická monarchia, v ktorej moc prináleží kráľovi a kráľovskej rodine. Centrálnou inštitúciou je monarchia. Podľa Základného zákona z roku 1992 je ústavou[81] krajiny Svätý Korán a Prorokova sunna, právny poriadok sa riadi Božím zákonom šaríou. Oficiálnym náboženstvom je wahhábizmus. Štátna vlajka charakterizujúca monoteizmus viery je obdĺžnikového tvaru a zelenej farby s veľkým bielym arabským nápisom „Nie je Boha okrem (jediného) Boha a Mohamed je jeho Prorok.“ Pod nápisomje biely meč. Otrokárstvo bolo oficiálne zrušené v roku 1962.[82]

3.3.2 Výkonná moc

Hlava štátu - kráľ

Moc v Saudskej Arábii náleží jednoznačne kráľovi. Ten má postavenie nielen ako jediného zákonodarcu, ale je vrchným veliteľom a predsedom vlády v krajine. Od roku 2005 je hlavou Kráľovstva Saudskej Arábie a správcom dvoch svätých mešít kráľ Abdullah ibn Abdul Aziz Al Saud, ktorý bol zvolený staršími členmi kráľovskej rodiny. V roku 2006 však učinil kráľ Abdalláh významnú reformu, ktorá výrazne dopomohla k spriehľadneniu voľby kráľa. Nový zákon určujúci pravidlá nástupníctva má 25 článkov, pričom na jeho základe bola z najvýznamnejších princov t.j. synov a vnukov kráľa Ibn Sauda vytvorená „Komisia vernosti“ a jej členovia by tak mali mať na uzatvorených jednaniach právo zasahovať do výberu korunného princa, navrhovaného tiež kráľom. Súčasťou nového zákona bol päťčlenný výbor menovaný kráľom (vrátane 3 lekárov), ktorý by mal posudzovať zdravotný stav kráľa. Ten má povinnosť do 30 dní po svojom usadnutí na trón menovať korunného princa (toto sa nevzťahuje na terajšieho kráľa ani korunného princa). Zákon rozoberá i situáciu, kedy by zomreli obaja, teda i kráľ i korunný princ. V takomto prípade by bola Komisiou vernosti zriadená päťčlenná „Prechodná vládnuca rada“, ktorá by po dobu jedného týždňa viedla krajinu bez možnosti akejkoľvek zmeny vo vláde vrátane jej rozpustenia.[83]

Rada ministrov

Rada ministrov resp. Rada bola ustanovená 9.októbra 1953 za vlády kráľa Ibn Sauda a stala sa účinným nástrojom pre presadzovanie záujmov vládnucej dynastie. Vo februári tohto roka teda 2009 došlo v saudskej vláde po dlhej dobe k významnej zmene a totiž, že vo vyššej vládnej funkcii sa prvýkrát v histórii objavila žena ako prvá námestníčka ministerstva školstva pre dievčenské vzdelanie. Rada ministrov je oficiálnym orgánom vedeným samým kráľom Saudskej Arábie. Členom tohto orgánu môže byť len občan Saudskej Arábie, ktorý bol narodený v krajine, má jej pôvod a nikdy sa nedopustil žiadneho zločinu voči náboženstvu. Ministerské stretnutia sa majú vždy konať pod vedením kráľa alebo jeho zástupcov a všetky rozhodnutia môžu byť prijaté až po odsúhlasení kráľom. Každý minister je zodpovedný za svoje ministerstvo a všetky povinnosti má vykonávať v súlade so šaríou a inými predpismi a nariadeniami. Rada ministrov sa skladá z ministerského predsedu, ktorým je sám kráľ, námestníkov predsedu (vrátane korunného princa), aktívnych ministrov, štátnych ministrov odsúhlasených členmi Rady ministrov podľa Kráľovského poriadku a tiež z poradcov kráľa tiež schválených členmi Rady ministrov podľa Kráľovského poriadku. [84]

Rada ministrov ako priama exekutívna autorita má plnú kontrolu nad exekutívnou činnosťou a administratívou. Do jej kompetencií spadá dohľad nad realizáciu rôznych zákonov, nariadení a rozhodnutí. Overuje, ako prebieha základný rozvojový plán, má na starosti riadenie vnútornej a zahraničnej politiky, schvaľovanie rozpočtu či medzinárodných zmlúv a dohôd, ktoré musia byť v súlade s islamským právom šaría a navyše schválené kráľovským dekrétom. Kráľ ako ministerský predseda riadi všeobecnú politiku štátu a zaisťuje koordináciu medzi jednotlivými vládnymi orgánmi.

Reklama

V krajine sú zakázané akékoľvek politické strany a národné voľby sa nekonajú. Jedinými voľbami sú voľby komunálne do miestnych zastupiteľstiev, ktoré sa naposledy konali v roku 2005. K volebným urnám sa dostavilo však len asi 10% oprávnených voličov, čo predstavovalo asi 20% z celkového počtu obyvateľov. Pričom voliť mohli len osoby mužského pohlavia staršie ako 21 rokov

3.3.3 Poradné zhromaždenie

V roku 1993 ustanovil kráľ Fahd ibn Abdul Aziz Al Saud orgán s názvom Poradné zhromaždenie, ktoré malo spočiatku 60 členov, neskôr sa tento počet postupne zvyšoval. V súčasnosti má orgán 150 členov a jedného predsedu, ktorí sú menovaní kráľom. Spravidla ide o zaslúžilých predstaviteľov rôznych kruhov a kmeňov. Poradné zhromaždenie nemá žiadnu faktickú zákonodarnú moc. Od roku 2003 má tento orgán právo vydávať zákony, ktoré môžu byť prijaté len so súhlasom kráľa. Jeho hlavnou úlohou je tiež poskytovať rady kráľovi.

3.3.4 Súdna moc

Saudská vláda sa hneď od začiatku vzniku jednotného kráľovstva snažila o zjednotenie práva na základe šaríe, čo sa jej postupne podarilo uskutočniť, a tak vznikol právny systém, opierajúci sa o šaríu, ktorého základom sa stal Hanbalovský smer. Niektoré právne predpisy a zákony boli obohatené prevzatím niekoľkých ustanovení z bývalého osmanského zákonníku, keďže lepšie zodpovedali vtedajším podmienkam a dobe.[85] Postupne sa niektoré oblasti práva čiastočne menili, boli prijímané nové predpisy, zákony a právno-politické nariadenia.

V súčasnosti je podľa Základného zákonu z roku 1992 právny systém Saudskej Arábie založený v prvej rade na islamskom práve -šaríi[86], ktorá má platnosť na území celého Kráľovstva Saudskej Arábie. V roku 2007 schválil súčasný kráľ Abdulláh významnú reformu, týkajúcu sa práve súdneho systému Saudskej Arábie. Nový právny poriadok prehlasuje nezávislosť sudcov, ktorí by nemali byť vystavený nátlaku žiadnej inej autorite pri uskutočňovaní svojich povinností. Jedinou vyššou autoritou je islamské právo šaría a už existujúce pravidlá a nariadenia. Kráľovská rodina priamydohľad nad náboženskými súdmi nemá.

Právny systém Saudskej Arábie pozostáva z troch hierarchicky zoradených vyšších šaríovských resp. náboženských súdov. Medzi hierarchicky najnižšie súdy prvej inštancie patria všeobecné, trestné, obchodné súdy, pracovné a súdy zaoberajúce sa rodinným právom. Reformou právneho systému bola definovaná úloha Odvolacieho súdu, ktorý poskytuje druhú úroveň justície. Pozostáva z troch alebo viacerých sudcov a vytvára väčšinu rozhodnutí. Najvyššia súdna rada môže menovať sudcov, jej úloha v oblasti kontroly samotných sudcov je však obmedzená. Tretiu a najvyššiu úroveň saudskej justície predstavuje Najvyšší súd existujúci od roku 2007, kedy boli súdny právomoci Najvyššej súdnej rady, prenesené práve na tento orgán. Najdôležitejšou úlohou Najvyššieho súdu je kontrolovať, či rôzne zákony a nariadenia neodporujú šaríi. Najvyšší súd tiež posudzuje všetky tresty stanovené Odvolacím súdom vo veciach vraždy a iných prípadoch. Okrem súdov existuje rada súdnych a kvázi súdnych inštitúcií, ktoré sú špecializované na jednotlivé oblasti.[87]

V neposlednom rade je súčasťou právneho systému Saudskej Arábie Zbor sťažností, vytvorený v roku 1955, ktorý však tiež prešiel organizačnými zmenami v roku 2007. Zbor sťažností je nezávislý administratívny právny orgán, ktorý však podáva hlásenia priamo kráľovi. Za poznámku stojí, že sudcovia v Saudskej Arábii môžu byť len suuniti- wahhábisti.

3.3.5 Postavenie ulamov

Prepojenie ulamov s vládnucou dynastiou sa v Saudskej Arábii datuje od 18. storočia. Potomkovia zakladateľa wahhábizmu al-Wahhába však postupne figurovali medzi členmi tejto dynastie čím ďalej, tým menej, a ich postavenie sa v jednotlivých obdobiach menilo. Formálne zastrešenie ulamov bolo uskutočnené za vlády kráľa Fajsala ibn Abdula Aziza al Sauda, ktorý v roku 1971 oznámil založenie Výboru najvyšších ulamov v čele so šejchom Ibn Bázom. [88] Ich úlohou bolo vyjadrovať názory vo veciach šaríe, radiť kráľovi v politických otázkach, viesť moslimov v oblasti viery, modlitieb a potvrdzovať nástupcu trónu. Najvýznamnejšie slovo má Veľký mufti, ktorý priamo alebo nepriamo dohliada nad mnohými náboženskými inštitúciami, vrátane Výboru najvyšších ulamov, úzko previazanými so štátom, hoci nie priamo pod kontrolou vlády. Najvyšší duchovní sú teda súčasťou štátneho zriadenia, avšak ich súčasná skutočná autorita je dosť nejasná, hoci majú významnú v súdnictve a školstve.

3.4 Wahhábizmus v politike Saudskej Arábie

Kráľovstvo Saudskej Arábie je príkladom absolútnej monarchie s minimálnou možnosťou politickej participácie alebo možnosťou zmeniť vládu. Politické strany sú zakázané, národné voľby sa nekonajú, i kvôli tomu, že vládnuca dynastia považuje režim za dostatočne demokratický. Legitimita sa totiž odvodzuje od Alaha, nie od ľudu, ako v iných islamských krajinách, dôsledkom čoho je podľa islamského práva možné vyjadriť nesúhlas s vládcom len v prípade, že porušuje islamské zákony.

O tom, že islam celkom jednoznačne vplýva v Saudskej Arábii na vnútornú politiku, ale i celú spoločnosť ako takú, svedčí fakt, že základom islamského práva je šaría a ústavou je Korán. Členovia jednotlivých orgánov t.j. súdnej moci, výkonnej moci alebo i Poradného zhromaždenia (ktoré nemá žiadne zákonodarné právomoci) sa musia riadiť šaríou. Obzvlášť to platí pre súdnu moc.

Čo sa týka vzťahu náboženstva a štátnej moci, nie je tu presne vymedzený systém, neexistuje žiadna skutočná hranica. Už od 19.storočia sú však kompetencie v otázkach náboženstva a štátu inštitucionálne a personálne rozdelené. O duchovnú oblasť sa stará rodina Al aš-Šejk, ktorá tiež spravuje dve sväté miesta Mekku a Medinu. Za záležitosti vládnutia naproti tomu dozerá kráľovská rodina Saudov. Dôležitým aspektom vo vzťahu medzi štátom a náboženstvom je finančná previazanosť. Náboženské inštitúcie, ako i duchovné autority sú financované štátom. Preto pri zavádzaní rôznych reforiem vládnucou rodinou je viac ako pravdepodobné, že oficiálni ulamovia prikývnu bez väčších problémov na ich posvätenie. Ako dôkaz využívania náboženstva vládnucou elitou slúži niekoľko fatiev, resp. náboženskoprávnych rozhodnutí, ktoré uvalili náboženské autority (vrátane Veľkého muftiho) práve na nátlak vládnucej rodiny.[89] V celých dejinách posledného štátu nedošlo k takému sporu, v ktorom by kráľovská rodina prehrala. Kráľovská rodina využíva často krát náboženskú rétoriku v boji proti vlastným odporcom, zástancom demokratických reforiem v krajine, ktoré by výrazne oslabili ich postavenie. „Wahhábizmus ako aj duchovenstvo legitimizujú autokratický režim Saudov a udržujú ho tak pri moci. Ak by vládnuca dynastia stratila podporu náboženských autorít, stratili by legitimitu, a teda by ju museli hľadať v ľude, tak ako je to v mnohých iných arabských a islamských krajinách.[90]

3.4.1 Občianske práva

K typickým trestom v Saudskej Arábii patrí kruté mučenie či dokonca smrť. Krajina nerešpektuje Všeobecnú deklaráciu ľudských práv z dôvodu nezlučiteľnosti niektorých článkov s islamom. Politické a občianske práva v Saudskej Arábii sú absolútne obmedzené. Sloboda prejavu, zhromažďovania či združovania sa v politických stranách neexistuje. Demonštrácie alebo otvorený nesúhlas s vládnou politikou sa považujú ako „ohrozenie jednoty kráľovstva“ a človek za tieto prejavy môže byť potrestaný. Taktiež sa v krajine netolerujú iné náboženstvá. Občanom Saudskej Arábie môže byť len moslim.[91] Demokratizácia krajina je však pre vládnucu rodinu neprípustná. Znamenala by totiž ohrozenie momentálne ich absolútnej moci.

3.5 Opozícia v Saudskej Arábii

Násilnosti v Saudskej Arábii proti vládnucemu režimu nie sú ničím výnimočným. Spôsob vládnutia Saudov je totiž neprijateľný pre mnohé skupiny ľudí. Na jednej strane stojí reformistická opozícia v podobe zástancov liberalizácie a demokratizácie saudského režimu, ktorí volajú po slobodných národných voľbách a väčších občianskych právach. Na druhej strane stojí ešte obávanejšia islamistická opozícia, ktorej predstaviteľmi sú napríklad radikálne zmýšľajúci šiiti a saláfisti obviňujúci vládnucu dynastiu z porušovania islamských zákonov, kritizujúci úzku spoluprácu so Spojenými štátmi americkými a dosť očividnú skorumpovanosť vládnucich elít. Niektorí analytici považujú za radikálnu opozíciu i organizáciu Al-Kaidu. Kráľovská rodina však tvrdo zasahuje proti vysloveniu akéhokoľvek nesúhlasu s jej režimom, keďže si je vedomá, že by mohlo dôjsť k destabilizácii politickej situácie a pádu celého režimu.

Postavenie islamu v politike Saudskej Arábie je celkom jednoznačne veľmi dôležité. Je však zdôrazniť, kto politiku v tejto krajine utvára a kto má na ňu najväčší vplyv. V tomto prípade to celkom iste nie je duchovenstvo, ale vládnuca dynastia, ktorá využíva resp. často krát zneužíva rétoriku islamu k svojej legitímnosti už celé desaťročia.

Poznámky

[72] BOUČEK, J. Stručná historie států: Saúdská Arábie, s. 19.

[73] MUZIKÁŘ, J. Zápas o novodobý stát v islámskom světě: Od mešity k parlamentu , s. 62.

[74] GOMBÁR, E. Kmeny a klany v arabské politice, s. 38.

[75]Vzťahy medzi vyhláseným kráľom Ibn Saudom a radikálnymi náboženskými milíciami sa čím ďalej vyostrovali. Milície totiž neboli schopné pochopiť koncept medzinárodných vzťahov a napádali okolité kmene i po uznaní medzinárodných hraníc. Kritizovali navyše Ibn Sauda za jeho zmierlivé postoje k šiitom. Viď BERÁNEK, O. Saúdská Arábie: Mezi tradicemi a moderností, s. 21.

[76] Mapa územia 3.saudského štátu viď príloha č. 5.

[77] Panovníci 3. Saudského štátu viď príloha č. 6. 78BERÁNEK,O. Saúdská Arábie: Mezi tradicemi a moderností, s. 20.

[78] BERÁNEK, O. Saúdská Arábie: Mezi tradicemi a moderností, s. 20.

[79] V Saudskej Arábii sa nachádza približne 63% zistených zásob ropy.

[80] BOUČEK, J. Stručná historie států: Saúdská Arábie, s. 27.

[81] V roku 1926 vydal Ibn Saud Základný štatút, ktorý mal podobu akejsi ústavy. Chýbala v nej však akákoľvek zmienka o ľudských právach. Hlava štátu bola viazaná ustanoveniami šaríe a celá monarchia sa opierala o zákony, ktoré musel každý moslim považovať za najdokonalejšie. Viď MUZIKÁŘ, J. Zápas o novodobý stát v islámskom světě: Od mešity k parlamentu , s. 165.

[82] FILIP, J. a kol. Saúdská Arábie, s. 48.

[83] BERÁNEK, O. Saúdská Arábie: Mezi tradicemi a moderností, s. 37.

[84] Zoznam jednotlivých ministerstiev viď príloha č. 6.

[85] MUZIKÁŘ, J. Zápas o novodobý stát v islámskom světě: Od mešity k parlamentu , s. 165.

[86] Trestné právo vychádza z islamského práva hadd , obchodné právo je posudzované špeciálnou komisiou.

[87] Programme on Governance in the Arab Region [online].

[88] BERÁNEK, O. Saúdská Arábie: Mezi tradicemi a moderností, s. 37.

[89] STRUHÁR, P. Saudskoarabský režim a náboženstvo [online].

[90] STRUHÁR, P. Saudskoarabský režim a náboženstvo [online].

[91] Moslimovia sa v Saudskej Arábii delia na šiitov, ktorý predstavujú asi 15% zo všetkých obyvateľov a ostatní sú sunniti.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více