Vojna ruží V. - Vojna začína

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 25.633

V čase keď do Anglicka došli správy o porážke pri Castillone bol kráľ na cestách po krajine. Práve sa chystal zastaviť hroziaci konflikt medzi dvoma rodinami na severe krajiny. Rodiny Nevillovcov a Percyovcov sa sporili celé desaťročia. Kráľ si nerobil ilúzie, že konflikt urovná, len chcel urovnať najnovšie spory a dosiahnuť aspoň dočasný mier. Obe rodiny vlastnili pozemky na hraniciach so Škótskom a súperili o vplyvné úrady miestodržiteľov východného a západného pohraničia. Múdri králi tieto funkcie delili medzi oba rody, aby zachovali rovnováhu. V posledných rokoch, však vďaka výhodným sobášom naberala prevahu rodina Nevillovcov.

Všetci Nevillovci podporovali vládnucu lancasterskú dynastiu, aj keď mal vojvoda z Yorku za manželku členku rodiny Nevillovcov. V roku 1453 išiel kráľ riešiť spor medzi Thomasom Percym, lordom Egremontom a medzi Johnom Nevillom. Kráľ sa rozhodol riešiť spor medzi nimi osobne. Lenže vtedy vznikol oveľa vážnejší konflikt medzi Richardom Nevillom, kniežaťom z Warwicku (budúci „tvorca kráľov) a kráľovým radcom Edmundom , vojvodom zo Somersetu. Išlo o spletitú rodinnú záležitosť, ktorej podstatou bolo kto bude kontrolovať dedičstvo po rodine Despenserovcov. Spočiatku získal právo na správu týchto pozemkov Warwick, vďaka tomu, že jeho manželka bola dcéra Isabely Despenserovej. Polovica majetku patrila maloletému Georgovi Nevillovi, vnukovi Isabely Despenserovej. Warwick získal poručníctvo nad malým Georgom Nevillom a tým aj správu jeho majetku.

Reklama

V roku 1453 však parlament odhlasoval zákon o navrátení poručníckych práv kráľovi. Cieľom zákona bolo navrátiť aspoň časť rozdaného majetku korune. Kráľ namiesto toho baby to využil na posilnenie svojich financií, začal opäť rozdávať. Poručníctvo nad Georgom Nevillom a správu jeho majetku kráľ pridelil Somersetovi a Warwickovi v tomto spore nedal žiadnu šancu. Prikázal Warwickovi odovzdať majetky Somersetovi. Ak chcel kráľ naštvať Nevillovcov, nič lepšie urobiť nemohol. Warwick a jeho otec lord Salisbury sa spolu s väčšinou rodiny priklonili k vojvodovi z Yorku. Len časť rodiny Nevillovcov z Westmorelandu zostala podporovať vládnucu dynastiu. Logicky sa rodina Percyovcov priklonila k Somersetovi a kráľovi.

Warwick vzbúril západ krajiny a kráľ sa rozhodol vyhnať ho z Cardiffu. Bol práve v Clarendone, keď sa dozvedel, že jeho armáda vo Francúzsku bola zničená. Kráľ upadol do záchvatu šialenstva a nedostal sa z neho takmer rok a pol. Jeho duševná choroba sa prejavovala úplnou apatiou, nerozprával, nepočúval, nereagoval na nič, čo sa okolo neho dialo. Panovník v takom stave nemohol riadiť krajinu. Záchvaty kráľovej duševnej choroby nevedeli vtedajší lekári liečiť. Kráľovská rada vládla v mene kráľa, ale chýbala jej skutočná autorita.

V auguste 1453 sa hádka medzi Nevillovcami a Percyovcami zmenila na skutočnú vojnu. Percyovci s asi 700 mužmi napadli svadobný sprievod Nevillovcov, ktorí sa vracali zo svadby jedného z členov rodiny. Svadobný sprievod bol ozbrojený, takže sa strhla regulárna bitka. Na severe krajiny sa všetka šľachta pripojila na jednu alebo druhú stranu.

V októbri 1453 bolo už kráľovstvo v stave úplnej anarchie. Rada rozhodla vymenovať niekoho, kto by prevzal zodpovednosť za vedenie štátu. Samozrejme jasným favoritom bol Somerset, ktorý mal aj podporu kráľovnej. Keďže členovia rady vedeli, že York nebude so Somersetom spolupracovať, vôbec Yorka nepozývali na zasadnutie rady. Takú významnú osobnosť, ale nebolo možné dlhodobo ignorovať. V rade však zasadalo zopár biskupov, ktorí Yorka rešpektovali a tajne ho pozvali na zasadnutie rady. York musel prestať trucovať a začať aktívne bojovať za svoje záujmy. V októbri 1453 sa totiž kráľovnej narodil dedič trónu , princ Eduard. Narodením kráľovho syna už York nebol hlavným dedičom trónu. Strata výsadného postavenia dediča znamenala, že kráľovná a Somerset budú na Yorka útočiť bez zábran.

V novembri 1453 sa York dostavil do Londýna s početným sprievodom. Zúčastnil sa rady a jeho priaznivci začali útočne otvárať staré a nevyriešené záležitosti. Spolu so svojim synovcom vojvodom z Norfolku obvinili Somerseta a kráľovnú zo sprisahania, ktorého cieľom bola izolácia Yorka a jeho odstránenie z aktívnej politiky. Rada sa tentokrát postavila za vojvodu z Yorku a Somerset skončil v Toweri, pokiaľ sa nevyšetria obvinenia voči jeho osobe. York dosiahol úspech, ale zápas sa iba začínal. Väčšina lordov začala preventívne zbrojiť. Obe strany mobilizovali a presviedčali váhavcov, aby sa k ním pridali. Mimo zápasu nezostala ani kráľovná. Požiadala parlament, aby ju vymenoval za regentku.


Londýnsky Tower - miesto kde skončilo dočasne, ale aj navždy mnoho hlavných postáv vojny ruží.

Parlament sa zišiel vo februári. Zasadnutie otvoril York, už ako čelný predstaviteľ kráľovskej rady. Sám York predložil parlamentu zákon o uznaní malého princa Eduarda, za následníka trónu. Bol to ďalší dôkaz, že York po tróne netúžil. Somerset a jeho najväčší priaznivci sa nezúčastnili zasadnutia. Zasadnutie bolo pomerne búrlivé, ale York bol pánom situácie. V marci zomrel arcibiskup Kemp, ktorý zastával funkciu kancelára strážcu pečate. Kráľ bol šialený a kancelár mŕtvy. V tejto situácii sa nemohla používať kráľovská pečať a nedalo sa vládnuť. O dva dni neskôr bol York vymenovaný za protektora Anglicka. Mal rozsiahle právomoci, ale nemohol meniť kráľove rozhodnutia z minulosti.

York okamžite vykonal niekoľko rozhodnutí Odvolal Somerseta z funkcie veliteľa Calais, svojho švagra lorda Salisburyho (hlava rodiny Nevillovcov) vymenoval do funkcie kancelára. Nariadil šľachte zhromaždiť loďstvo a vyčistiť kanál la Manche od pirátov. York vykonal akýsi audit kráľovských financií. Vyrovnal kráľovské dlhy za posledných šesť mesiacov. Po vykonaní týchto opatrení musel York ísť robiť poriadok na sever, kde lord Egremont a vojvoda z Exeteru rozpútali povstanie. Povstanie bolo potlačené a obaja hlavní aktéri posadení do žalára.

Reklama

Po potlačení sa York vrátil do Londýna a snažil sa zreformovať kráľovský dvor. Prepustil množstvo zbytočných služobníkov a urobil aj ďalšie opatrenia s cieľom ozdraviť kráľovské financie. Pritom musel neustále riešiť hlúposti, ktoré vyvádzal Somerset aj z väzenia. Odmietol sa vzdať svojej funkcie a jeho ľudia v Calais odmietali vpustiť do mesta nových dôstojníkov. Yorkovi sa podarilo urobiť slušný kus práce, keď sa po Vianociach kráľ začal pomaly dostávať k rozumu. Nepamätal si ani narodenie syna, o ktorom prehlásil, že ho musel splodiť duch svätý, čo vyvolalo vlnu zábavy po celej Európe. Práve toto vyhlásenie vyvolalo reči, o tom, že otcom malého Eduarda je vojvoda Somerset.

Kráľ sa postupne ujal moci a okamžite začal rušiť Yorkove rozhodnutia. Prepustil Somerseta a vojvodu z Exeteru z väzenia. Salisbury bol na poste kancelára vymenený arcibiskupom z Cantenbury. Postupne odstránil všetkých yorkistov z funkcií a nakoniec prepustil samotného Yorka. Všetko sa vracalo do starých koľají a Henrich VI. si nebol schopný uvedomiť čo práve rozpútal. Hlúpymi rozhodnutiami spojil mocný klan Nevillovcov s Yorkom nielen proti Somersetovi, ale aj proti sebe a vlastnej rodine. Všetky tieto udalosti sa odohrali v marci 1455. Nikto nevedel, že do začiatku vojny zostáva už len niekoľko týždňov.

V apríli 1453 bol zvolaný parlament do Leicesteru, bašty Lancasterovcov. Yorka a Salisburyho už zase prestali volať na zasadnutia kráľovskej rady. Bolo jasne, že nejde o normálne zasadnutie parlamentu. Pozvánky dostali iba Yorkovi nepriatelia. York cítil, že je to pasca. Kráľ prišiel do Leicesteru v deň otvorenia parlamentu. Počas cesty mu bolo doručené posolstvo yorkistických pánov, ktorí sa sťažovali, že boli vylúčení z rokovania parlamentu a žiadali kráľa, aby odstránil zo svojej blízkosti zradcov, ako je Somerset. Po tom nech je zvolaná skutočná rada zo všetkými významnými šľachticmi, na ktorej by sa prerokovali súčasne rozpory. Ak kráľ príjme ich posolstvo sú ochotní rozpustiť svoje družiny.

Zatiaľ čo kráľ a rada rozmýšľali, čo urobiť postupovala Yorkova armáda o sile asi 3000 mužov do oblasti Hertfordshire. York posla za kráľom ďalšie posolstvo. Znova ho uistil o svojej vernosti, ale žiadal spravodlivosť a odsúdenie Somerseta. Nervózny panovník vymenoval za veliteľa kráľovskej armády vojvodu Buckinghama a postupovali k St. Albans. K tomuto mestu dorazila kráľovská armáda 22. mája 1455. Obe armády sa pripravili k boju.

Vojsko oboch protivníkov malo zhruba rovnaké zloženie. Prevažovali lukostrelci, v pomere 6-10 na jedného iného vojaka. Obe strany používali podobnú taktiku, takže účinok lukostrelcov nebol, v boji až taký rozhodujúci. Začali sa používať palné zbrane. Prvé palné delá a strelne ručne zbrane boli používané na začiatku bitky s cieľom nalomiť protivníka pred rozhodujúcim stretom pechoty. Vojska sa obvykle postavili proti sebe rozdelené do troch častí – ľavé krídlo, stred a pravé krídlo. Na pochode tieto oddiely tvorili predný voj, hlavný voj a zadný voj. Kvôli streľbe lukostrelcov bojovala aj šľachta väčšinou peši. Niekedy si lepší stratégovia nechávali malú jazdeckú zálohu, ktorú občas bolo možné použiť k obchvatu, ale väčšina vojvodcov bojovala konzervatívnym spôsobom a jednoducho. Po úvodnej prestrelke sa zvyčajne obe armády zrazili v boji muža proti mužovi.

V bitke pri St. Albans bojovali za kráľa títo významní šľachtici: vojvoda zo Somersetu, vojvoda z Buckinghamu, Edmund Tudor knieža z Richmondu, kniežatá z Northumberlandu, Wiltshiru a Devonu, lord Clifford a lord Dudley. Na Yorkovej strane bojovali kniežatá zo Salisbury a Warwicku a vikomt z Bourchier. Kráľ podporovala väčšia časť šľachty, ale York mal viacej vojakov. A to sa k jeho armáde ešte nepripojil vojvoda Norfolk so svojimi oddielmi.

Veliteľ kráľovej armády neveril, že York pozdvihne zbraň voči panovníkovi. S armádou vošiel do mestečka St. Albans. Zabarikádovali bočné ulice a čakali. Yorkova armáda sa zoradila východne od mesta. Prvá bitka vojny ruží sa začala po krachu vyjednávania. Tentokrát ani jedna strana neustúpila. Podľa očitých svedkov bola bitka pri S. Albans skôr pouličnou zrážkou, ktorú vybojovali zväčša lukostrelci. Celá zrážka netrvala ani pol hodiny.

Reklama


Záver prvej bitky pri St. Albans - vojvoda z Yorku zvíťazil

Bitka začala útokom Warwickovych oddielov cez záhrady na barikády, ktoré blokovali vstup do mesta. Útok bol krytý silnou streľbou Yorkovych lukostrelcov. Warwickove oddiely sa dostali do mesta a jeho lukostrelci začali vražednú streľbu zblízka na kráľovské oddiely. Línia kráľovskej armády sa začala rozpadať. Mesto zaplnili Yorkove jednotky. Začal sa hon na dôležitých nepriateľov. Veľké koruhvy šľachticov boli dostatočne dobrým identifikačným znakom. Vojvodu Somerseta ubili pred hradnou krčmou. Lorda Clifforda a knieža z Northumberlandu si vychutnali ich nepriatelia Nevillovci. Oboch ich našli a zabili. Kráľa našli krvácať po rane od šípu v strede trhoviska. Všetci ho opustili, dokonca aj strážca jeho koruhvy. Vojvoda z Buckinghamu bol tiež zajatý. Kráľovská armáda sa rozutekala a York mohol zhodnotiť svoje prvé víťazstvo.

Zdroje:
Neillands, R.: Války růží. Praha: Naše vojsko, 1992
http://en.wikipedia.org/wiki/Wars_of_the_Roses
http://www.wars-of-the-roses.com/

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více