Vojna ruží II. - Vláda Jindřicha VI.

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 36.980

Kráľovi Henrichovi VI. bola francúzska vojna súdená už od kolísky. Zomierajúci kráľ Henrich V. zanechal jasné inštrukcie, ako udržiavať kráľovstvo, dokiaľ jeho syn nedospeje. Kráľov brat John vojvoda z Bedfordu mal spravovať Francúzsko ako regent v čase nedospelosti Henricha VI. Vojvoda z Bedfordu bol schopný, zrelý a skúsený politik a vojak. Pre nedospelého kráľa to bola skutočná opora a autorita.

Bedford dostal od umierajúceho kráľa jasne direktívy. Mal ďalej pokračovať vo vojne s dauphinom Karlom ( budúcim francúzskym kráľom Karolom VII.), udržať dobyté územia a udržať spojenectvo s prefíkaným burgundským kniežaťom Filipom Dobrým. Bedford mal z času na čas dohliadnuť aj na Anglicko, kde bolo problémov viacej.

Reklama

Vzhľadom nato, že Henrich V. dobre poznal svojich príbuzných, vedel, že , mnohí z nich sa budú chcieť priživiť v období nedospelosti mladého kráľa Henricha VI. Svojho ďalšieho brata Humpreyho vojvodu z Gloucesteru vymenoval za protektora Anglicka, ale odmietol mu zveriť funkciu regenta. To znamená, že Gloucester riadil Anglicko, len v čase, keď bol Bedford preč. Poručníkom mladého princa sa stal vojvoda z Exeteru.

Každodenné záležitosti mala riešiť kráľovská rada ministrov v ktorej zasadali vojvoda Humprey, arcibiskup z Cantenbury, londýnsky, norwichsky a winchestersky biskup, vojvoda z Exeteru, a päť ďalších kniežat vrátane kniežaťa Mortimera a Marche (predkovia Yorkovcov). Prevahu v rade mali Beaufortovci (súčasť Lancasterskej vetvy). Aj keď väčšina ministrov bola verná pamiatke kráľa Henricha V. chceli zabezpečiť trón pre jeho syna, navzájom sa v láske veľmi nemali. Niektorí z nich popri službe trónu rozhodne nezabúdali na seba a svoje služby si dobre kompenzovali tunelovaním kráľovského majetku. Je logické, že len čo Henrich V. zomrel medzi jeho ministrami vypukli spory.

V druhej polovici 15. storočia malo Anglicko veľa problémov. Prísun koristi z Francúzska sa dávno zastavil. Obchod s vlnou síce fungoval, ale vďaka vojne sa nemal šancu ďalej rozvíjať. Ekonomiku tiež brzdil rozvoj nezákonnosti a pirátstvo na mori. Hlavnú vinu na neriešení problémov mala kráľovská rada. Parlament bol zvolávaný len zriedkakedy. Jeho vplyv síce postupne rástol, ale zatiaľ ovládal iba problematiku daní a vojny. Ministri využívali príjmy kráľovstva na vlastné obohacovanie. Anglicko v tomto období by mohlo byť spokojnou krajinou, ak by malo dobrú vládu, ktorá by zabezpečila poriadok, právo, stabilitu a stabilnú menu. Zhruba od roku 1440 bola vláda zákona prevažne ignorovaná. Lúpeže, vraždy, nepokoje a podvody sa bežne objavovali a tieto javy neboli potierané. Poroty boli zastrašené, sudcovia, šerifovia skorumpovaní. V jednotlivých oblastiach, začali všetko kontrolovať najmocnejší veľmoži. Anglicko vstúpilo do éry tzv. „bastardného feudalizmu“.

Najväčším problémom, ale bol fakt, že vojna vo Francúzsku sa nevyvíja dobre. Kráľovská rada nemala jednotný názor na stratégiu vojny, ba nevedela či vôbec má zmysel vojnu viesť. Od roku 1429 sa na scéne objavila Jana z Arku. Od tohto obdobia sa Angličanom veľmi nedarilo. Krajina potrebovala silného vodcu, namiesto toho ju viedla rozhádana skupina veľmožov. Mladý kráľ Henrich zatiaľ trávil detstvo pri svojej matke Kataríne a jeho dedičstvo spravovali jeho strýkovia.

Detstvo Henricha VI. prebiehalo normálne,ako u iných šľachtických detí v tomto období. Už ako dvojročného ho vzali na zasadnutie parlamentu. Jeho účasť na rokovaní mala všetkým pripomenúť, že kráľ tu je a ujme sa svojich povinností, len čo mu to vek dovolí. V detstve sa Henrichovi dostalo štandardnej výchovy mladého gentlemana. Naďalej sa zúčastňoval štátnych záležitostí v ceremoniálnej úlohe. Vo veku šiestich rokov bol zverený do výchovy Richarda Beauchampa kniežaťa z Warwicku. Bola to skvelá voľba. Knieža bol vzdelaný a skúsený muž.


Henry Beaufort kardinál a kancelár kráľovstva. Celý život sa snažil ovládať kráľovskú radu a o vplyv bojoval s vojvodom Humpreyom, mladším bratom kráľa Henricha.

Reklama

Warwickovou povinnosťou bolo naučiť mladého princa narábať zo zbraňami, etiketu, naučiť ho disciplíne a sebaovládaniu. Mladý princ bol poslušným žiakom a v roku 1429 bol Henrich VI. korunovaný vo Westminsterskom opátstve. Samozrejme kráľ bol ešte veľmi mladý, aby sa ujal svojej funkcie, preto si svoje funkcie naďalej podržali ministri. Kráľovská rada sa snažila v tomto období riešiť predovšetkým veľký konflikt medzi kancelárom kardinálom Henrichom Beaufortom a protektorom vojvodom Humpreyom. Ich nezhody vyvrcholili na zasadnutí parlamentu v Leicesteri v roku 1426 na ktorom bolo zakázané vstúpiť do rokovacej miestnosti so zbraňou. Každý poslanec prišiel s palicou, preto je toto zasadnutie nazývané „parlamentom palíc“. Nezhody medzi šľachtou len napomohli šíreniu anarchie v krajine.

Podľa zmluvy v Troyes bol Henrich VI. dedičom francúzskeho a anglického trónu. Lenže po jeho korunovácii v Anflicku už Francúzsko kráľa malo. Vďaka úspechom po vystúpení Jany z Arku, najmä víťazstvu pri Orleanse. Po tomto víťazstve sa francúzsky dauphin Karol mohol nechať korunovať v Remeši,ktorí Angličania museli opustiť. Francúzski králi museli byť korunovaní v Remeši. Teda v roku 1424 zhruba sedem rokov po smrti Henricha V. malo Francúzsko kráľa, s ktorého sa síce mohli Angličania vysmievať, ale museli s ním rátať.

V roku 1430 Henricha VI. korunovali v Paríži, ale na Francúzov táto korunovácia dojem neurobila. Čoraz viacej Francúzov podporovalo kráľa Karola VII. Napriek určitým úspechom na bojisku bolo zjavné, že Anglicko je hospodársky slabé, aby dokázalo utiahnuť dlhodobý konflikt s Francúzskom. Pre Anglicko bolo životne dôležité spojenectvo s Burgundskom. Tam , ale vládli urazení príbuzní francúzskeho kráľa, ktorý mysleli len na svoje záujmy. S Anglickom udržiavali spojenectvo, dokiaľ im to vyhovovalo. Burgundský vojvoda poskytoval Angličanom iba malú praktickú pomoc, ale zato vyžadoval veľa, čo značne vyčerpávalo anglickú pokladnicu. V roku 1425 sa vojvoda Humprey pohádal s burgundským vojvodom Filipom Dobrým, takým spôsobom, že spojenectvo bolo v podstate v rozklade.

Ani v Anglicku to nevyzeralo lepšie. Spory medzi kardinálom Beaufortom a vojvodom Humpreyom pomaly prerastali do pouličnej vojny. Tieto spory sa stali prológom k vojne ruží. V týchto konfliktoch, bol základnou myšlienkou,kto bude kontrolovať kráľovskú radu. Najviac tieto problémy zaťažovali vojvodu z Bedfordu, ktorý musel okrem namáhavej vojny vo Francúzsku, čoraz častejšie odchádzať do Londýna, kde riešil hádky medzi ministrami. Aj bez hádok v Anglicku mal preťažený vojvoda práce až nad hlavu.


Vojvoda Humprey, mladší brat kráľa Henricha V. Po jeho smrti bude jeho pozície zastávať Richard vojvoda z Yorku.

Ani anglický protektor nebol spokojný. Vojvoda Humprey nebol spokojný, že ho nebohý brat nevymenoval do takej funkcie , ako Bedforda vo Francúzsku. Nemusel by sa naťahovať s Beaufortovcami. Jeho oporou sa stával mladý Richard Plantagenet vojvoda z Yorku. Ten sa čoraz viacej zapájal do politických bojov s Beaufortovcami. Opory tejto skupiny tvorili kardinál Beaufort, vojvoda zo Somersetu a jeho synovia a vojvoda zo Suffolku. Vojvodovia Suffolk a Somerset pochádzali z tzv. Novej šľachty. Za krátky čas sa dostali vysoko a nemali v úmysle sa nechať utláčať od staršej šľachty.

Základným rozdielom medzi oboma skupinami bol pohľad na vojnu vo Francúzsku. Beaufortovci zastávali názor, že vojna vo Francúzsku sa nedá vyhrať a je potrebné uzavrieť za mier s čo najvýhodnejšími podmienkami. Z dnešného pohľadu možno povedať, že mali pravdu. Vojvoda Humprey však vo francúzskej vojne stratil dvoch bratov a tretí sa snažil udržať dobyté dedičstvo pre svojho synovca Henricha VI. Východiskom mohla byť svadba kráľa z francúzskou princeznou.

Lenže aj sobáš panovníka sa stal predmetom sporov. Beaufortovci navrhovali princeznú z vládnuceho francúzskeho rodu Valois. Humprey zasa navrhoval niektorú gaskonskú šľachtičnú, aby k sebe pripútali gaskonskú šľachtu, čo by pomohlo chrániť plantagenetovské územia v Aquitanii. Mierové riešenie nebolo jednoduché, pretože aj Henrich VI. aj Karol VII. Boli korunovaní za francúzskych kráľov, čo nedávalo veľký priestor na kompromisy.

V roku 1435 burgundský vojvoda Filip Dobrý zvolal do Arrasu mierové rokovania a sám sa postavil do úlohy zmierovateľa. Kongres v Arrase však nepriniesol žiadne výsledky, pretože obe strany neboli schopné dospieť ku kompromisu. V septembri 1435 zomrel už dlho chorľavý vojvoda z Bedfordu. Následne sa burgundský vojvoda rozhodol zrušiť spojenectvo s Anglickom a opäť sa stal vazalom francúzskeho kráľa. O pol roka vstúpila francúzska armáda do Paríža. Ďalšie pokračovanie konfliktu nemohlo už Angličanom priniesť nič dobré. V čase keď mal mladý krá Henrich VI. 14 rokov, výboje jeho otca boli zlikvidované. V tom čase zomrela kráľova matka. Po jej smrti vyšlo najavo, že sa tajne druhýkrát vydala za waleského šľachtica Owena Tudora a dokonca s ním mala aj deti. Touto záležitosťou sa zaoberal aj parlament, ktorý do budúcnosti zakázal kráľovnám -vdovám opäť sa vydať bez súhlasu parlamentu. Tudorovci budú jednou z opôr strany Lancasterovcov v budúcom konflikte.


Kráľ Henrich VI. anglický panovník,ktorý prišiel o svoje francúzske dedičstvo, o ktoré celé storočie bojovali jeho predkovia.

Poslednou šancou Angličanov bol vojvoda z Orleansu, zajatý od bitky pri Agincourte. Vojvoda žil v dome vojvodu zo Suffolku a obaja sa časom spriatelili. Orleans chcel úprimne vyjednať mier a tak ho Angličania vyslali ako vyjednávača. Francúzsky kráľ , ale vedel, že víťazí a mierové návrhy neprijal. Bez mihnutia oka zaplatil výkupné za vojvodu z Orleans a pokračoval v tlaku na anglické pozície. Poslednou ranou pre Angličanov bolo prerušenie kontaktov s gaskonským kniežaťom Janom , ktorý s obavy pred blížiacou sa francúzskou armádou prerušil rokovanie o svadbe svojej dcéry s anglickým kráľom.

Od roku 1436 armáda francúzskeho kráľa Karola VII. úspešne postupovala v údolí rieky Seiny a v Aquitánii. Proti ich postupu sa snažil zúfalo brániť anglický miestodržiteľ Richard Plantagenet, vojvoda z Yorku. Takto prvýkrát vstupuje do diania jedna z hlavných postáv vojny ruží. Do Tours bola zvolaná nová mierová konferencia. Jej podmienky boli veľmi nevýhodné pre Anglicko. Francúzi požadovali dvojročné prímerie, sobáš francúzskej princeznej Margity z Anjou z anglickým kráľom, bez toho, že by mala Margita zložiť nejaké veno. Angličania sa mali stiahnuť na zvyšok svojich území a zdržať sa akýchkoľvek akcii proti Francúzsku. Takéto prímerie nemohlo Angličanom zdvihnúť sebavedomie.

Reklama

Počas týchto udalostí vyvrcholil konflikt medzi kardinálom Beafortom a vojvodom Humpreyom. V roku 1441 sa podarilo Beaufortovcom presadiť uväznenie vojvodovej ženy a jej obžalovanie z čarodejníctva. Starý vojvoda tomu nedokázal zabrániť, čo svedčí o úpadku jeho moci. V roku 1447 uskutočnili Beaufortovci posledný úder. Vojvoda bol obvinený zo spiknutia, uväznený a v zajatí zomrel. Pravdepodobne bol zavraždený. Na jeho smrti mohla mať podiel aj kráľovná Margita, čo jej na popularite veľmi nepridalo. O niekoľko týždňov zomrel aj vojvodov celoživotný nepriateľ, kardinál Beaufort. Obaja protivníci boli mŕtvi, ale ich spor prežil. Jeho nositeľmi sa stali vojvoda zo Somersetu a vojvoda z Yorku.

V kráľovskej rade si najvýznamnejšie postavenie vydobyl Viliam de la Pole, vojvoda zo Suffolku. Lenže čoskoro nato vyšlo najavo, že súčasťou mieru z Tours bolo vydanie kniežatstva Maine Francúzom. Verejná mienka bola pobúrená klamstvom a hlúposťou vojvodu Suffolka, ale aj samotného kráľa. Parlament obvinil z celej kauzy Suffolka. Keď anglická posádka odmietla vydať Maine, kráľ Karol VII. ukončil prímerie a zaútočil. Angličania museli Maine opustiť a stíhala ich jedna katastrofa za druhou.

V roku 1450 boli anglické posádky vyhnané z dolnej Normandie. Už v predchádzajúcom roku utrpela anglická armáda pod vedením sira Tomasa Kyriela porážku pri Fromigny. Medzitým bol vojvoda zo Somersetu vyhnaný z Rouenu a Caen. V roku 1453 bola posledná anglická armáda vo Francúzsku rozdrvená pri Castillone. Vláda Plantagenetov vo Francúzsku skončila. Angličanom zostal iba prístav Calais. Na Henricha VI. dopadla zodpovednosť za stav kráľovstva, pretože už bol dospelý a priamo zodpovedal aj za činy svojich radcov. Lenže niesť zodpovednosť a robiť rozhodnutia sa Henrich VI. nikdy nenaučil.

Zdroje:
Neillands, R.: Války růží. Praha: Naše vojsko, 1992
http://en.wikipedia.org/wiki/Wars_of_the_Roses
http://www.wars-of-the-roses.com/

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více