Vojna ruží VI. - York na vzostupe

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 26.674

Po bitke oddiely vojvodu z Yorku obsadili celé mesto. Pri tomto postupe našli raneného kráľa Henricha VI. Okamžite zavolali vojvodu z Yorku. Vojvoda spolu s Yorkom padli pred kráľom na kolená a okamžite ho nechali ošetriť. Opäť kráľa ubezpečovali, že nepozdvihli meč proti nemu, ale jeho zlým radcom. Medzitým sa zisťovali straty. Obete na životoch neboli veľké, ale zahynulo niekoľko významných šľachticov. Medzi padlými boli veľkí nepriatelia vojvodu z Yorku a to vojvoda Somerset, Henry Percy vojvoda z Northumberlandu a lord Clifford. Všetci po sebe zanechali synov, ktorí pokračovali v spore a chceli svojich otcov pomstiť.

Na druhý deň po bitke odviedol York kráľa do Londýna. Yorkova armáda defilovala mestom. Na príkaz vojvodu z Yorku vzdávali oddiely česť kráľovi. Yorkovi veľmi záležalo, na tom, aby sa verejná mienka presvedčila, že nie je a nechce byť kráľovým nepriateľom. Ľudia, ktorí videli kráľ na slobode so svojimi údajnými nepriateľmi prijali Yorkove prehlásenie,že sa nemieni zmocniť trónu, ale naopak chce kráľa brániť pred úplatnými a nehodnými poradcami.

Reklama

Napriek víťazstvu bol York ostražitý. Na zasadnutí parlamentu podal návrh na uznesenie, ktoré udelilo kráľovské odpustenie všetkým účastníkom bitky pri St. Albans. V podstate presadil úplnú amnestiu pre seba a svojich prívržencov. V roku 1455 sa opäť stal protektorom kráľovstva. Bol vymenovaný, hneď potom, čo kráľ upadol do ďalšieho záchvatu depresie. Ani Warwick neobišiel naprázdno. Stal sa veliteľom Calais, čo bola výnosná pozícia. York začal opäť bojovať za navrátenie kráľovského majetku a musel namáhavo zaberať majetok z rúk bývalých kráľovských poradcov, ktorí sa počas svojej vlády pekne nabalili. To mu narobilo veľa nepriateľov.


Richard Plantagenet vojvoda z Yorku

Kráľ Henrich VI. bol neschopný, takže lancasterskú frakciu viedla kráľovná Margita z Anjou. Kráľovná okolo seba sústredila všetkých nepriateľov Yorkovcov. Najvýznamnejší z nich bol Henrich Beaufort vojvoda zo Somersetu, lord John Clifford a Henrich knieža z Northumberlandu.

York riadil vládu a riešil problémy krajiny. Dbal o to, aby jeho rozhodnutia boli vždy v súlade s vôľou celej kráľovskej rady. Lenže spravodlivé a čestné konanie mu ešte nemohlo zabezpečiť udržanie sa pri moci. Na začiatku februára začali Lancasterovci protiútok. York bol zbavený funkcie protektora. Jeho právomoci boli značne obmedzené. O dva týždne neskôr kráľ prepustil Yorka zo svojich služieb. Bolo jasné, že panovník je opäť bábkou v rukách kráľovnej a jej ľudí. Jeho duševné zdravie ho opúšťalo. Ale stavy zúfalej apatie sa naďalej striedali z obdobím, keď mal jasnú myseľ. Bol však slabou a ovplyvniteľnou osobnosťou.

Kráľ navádzaný kráľovnou začal znova povyšovať do funkcii Yorkovych nepriateľov. Kráľ postupne odpratal najväčších yorkistov do ústrania. Samotný Yorck bol poslaný na sever, kde mal zastaviť nájazdy Škótov. Warwick bol zatiaľ v Calais. York dorazil do Durhamu a škótske jednotky sa stiahli za hranicu. Kráľovná chcela odpratať Yorka čo najďalej, aby mohla zase konať. V auguste 1456 odišiel kráľ s kráľovnou z Londýna. Ich sprievod zobral aj delá z kráľovskej zbrojnice v Toweri a presunul sa do oblasti Leisteru. Tu začali Lancasterovci zvolávať armádu.

Medzitým sa začala celá krajina opäť prepadávať do stavu anarchie. V pohraničných oblastiach Walesu sa vzbúril Yorkov stúpenec rytier Devereaux. Zostavil asi dvojtisícovú armádu a dobyl hrady Camarthen a Aberystwyth. Devereaux sa dopustil mnohých nezákonností. Aj keď asi konal na Yorkov príkaz, celkom určite prekročil svoje právomoci. Kráľovnej Margite stačili Deveraeauxove zločiny, ako dôkaz Yorkovej viny a ďalšie kolo konfliktu sa mohlo začať.

Reklama

Keď sa York vrátil na jeseň 1456 zo Škótska, našiel krajinu na pokraji vojny na čele s neschopným kráľom a klikou chamtivých šľachticov. V nasledujúcich dvoch rokoch sa krajina rozštiepila na dve frakcie a trpela katastrofálnym riadením štátu. V roku 1458 sa obe strany snažili získať na svoju stranu neutrálnych lordov. Hlavným problém krajiny bola kráľova neschopnosť vládnuť. Vedel o tom parlament, vedela to aj šľachta aj celá krajina. Kráľovstvo chcela kontrolovať kráľovná, aspoň do času, kým nebude na vládnutie pripravený jej syn. Lenže, keď kráľ nebol schopný plniť si svoje povinnosti cítil York zodpovednosť voči kráľovstvu a bol presvedčený, že kráľovnini poradcovia sa nezákonne obohacujú. Preto nemienil strpieť vládu tejto kliky.

Napriek mnohým podrazom, ktoré musel strpieť od kráľa a jeho dvoranov, York nechcel v tomto období zvrhnúť kráľa Henricha VI. Naopak kráľovná vychovávaná v prostredí intríg francúzskeho kráľovského dvora Yorka pokladala za prefíkaného veľmoža, ktorý chce ukradnúť trón jej synovi. Kráľovná svojím správaním urazila mnohých šľachticov, ktorí potom prešli do Yorkovho tábora. Nebola obľúbená ani u prostých ľudí. Napriek radám svojich stúpencov, ktorí Yorka nabádali k postupu, vojvoda vyčkával.

Okolo roku 1458 Lancasterovci neskrývane zbrojili. V Toweri odliali tri veľké delá, ktoré mali pokoriť každý hrad v Anglicku. Kráľ objednal 500 pík a 3000 lukov. Objednávka bola riadne zaplatená a prevzatá. Takéto správy silne znepokojovali Yorkovcov. Lancasterovci boli pripravení udrieť a v apríli 1459 bol zvolaný parlament do Coventry, ktoré bolo hlavnou baštou Lancasterovcov. Vojvoda z Yorku sa dozvedel, že lancasterski páni boli informovaní, aby prišli aj so svojimi oddielmi. Yorkovci odmietli vpadnúť do pasce a parlamentu sa nezúčastnili. Vojvoda z Yorku sa rozhodol sústrediť všetky sily k svojmu sídlu hradu Ludlow. Warwick zobral časť posádky z Calais a vylodil sa v Kente. Ponáhľal sa do oblasti Midlands, kde sa zhromažďovali jeho muži.

Aj Warwickov otec, knieža zo Salisbury sa ponáhľal so svojimi mužmi na pomoc Yorkovi. Dňa 23. septembra 1459 sa mu však do cesty postavila lancasterská armáda pod vedením lorda Audleya a Dudleya. Bitka sa odohrala pri Blore Heath. Menšie, ale skúsenejšie Salisburyho vojsko porazilo lancasterské jednotky. Jedinou stratou pre Salisburyho bol zajatie jeho dvoch synov, ktorí pri prenasledovaní zašli priďaleko. Lord Audley bol zabitý na bojisku a lord Dudley bol zajatý.


Umelecká fikcia Salisburyho triumfu pri Blore Heath

Jednotlivé Yorkove oddiely sa sústredili a stiahli k Ludlowu. Lenže to sa už priblížili aj kráľovské oddiely. Kráľova armáda mala presilu, ale bitka pri Blore Heath, znechutila bojové nadšenie oboch strán. Obe armády sa stretli pri Ludforde. V noci prebehli vojaci posádky z Calais na čele s Andrewom Trollopom ku kráľovskej armáde. Táto zrada značne oslabila Yorka a on sa v noci so svojimi oddielmi stiahol. Poprední Yorkovci museli emigrovať z krajiny. York ušiel do Irska, kde bol predtým miestodržiteľom. Warwick, Salisbury a Yorkov syn Eduard, knieža z March odišli do Calais.

Vyzeralo to na koniec Yorskej frakcie. Kráľovná zvolala parlament. York a jeho prívrženci boli vyhlásení za vlastizradcov. Ich pozemky boli zabavené a rozdelené medzi Lancasterovcov. York bol obvinený zo snahy neustále obmedzovať kráľovskú moc. Parlament tieto výnosy akceptoval, aj keď bez nadšenia, pretože sa všeobecne vedelo, že York a jeho ľudia vždy verejne demonštrovali svoju vernosť kráľovi. Parlament si uvedomoval, že verejná mienka je na strane vojvodu z Yorku. Konfiškácia majetku bola veľkou kráľovninou chybou. V Anglicku bolo zvykom, že aj majetok zradcov zdedil ich zákonný dedič. Toto rozhodnutie zahnalo do Yorkovho tábora ďalších stúpencov.

Zatiaľ sa York postupne spamätal. Írsky parlament ho chránil a odmietol vydať. Naopak poskytol mu peniaze a podporu. Posádka v Calais odsúdila konanie Trollopa pri Ludlowe a zostala verná Yorkovi. Držba Calais bola pre Yorkistov veľmi dôležitá. Calais bolo najbohatšie mesto v anglickom kráľovstve. Warwick, Salisbury a March strávili v Calais osem mesiacov. Najmä knieža z March využil tento čas dôsledne. Eduard knieža z March tu doslova vyštudoval školu života. Nadviazal dobré vzťahy s miestnymi obchodníkmi. Naučil sa od nich veľa dôležitých vecí o ekonomike. Zúčastňoval sa výpadov na anglickí pobrežia, čím sa postupne trénovali jeho vojenské schopnosti. Aj keď bolo sedemnásťročné knieža v tieni svojich starších príbuzných Warwicka a Salisburyho, postupne sa mladý šľachtic menil v rozhľadeného a skúseného muža, politika a vojaka.

Blížilo sa leto 1460 a nová vojnová sezóna mohla začať. Warwick sa bol v Írsku poradiť s Yorkom o ďalšom postupe. Bolo dohodnuté, že Warwick, Salisbury a March sa vylodia v Anglicku, ale York zatiaľ zostane v Írsku. Vojsko yorkských kniežat sa vylodilo v Kente. Bol s nimi aj užitočný spojenec pápežský legát. Na pobreží ich už čakal lord Cobham so svojimi ľuďmi. Cieľ invázie bol vyhlásený v manifeste, ktorý bol šírený po celej krajine. V manifeste sa vzbúrenci opäť odvolávali na vernosť kráľovi a žiadali zrušiť rozsudok z Coventry. Celkove Yorkov program obsahoval body , ktoré z neho robili ochrancu štátu a cirkvi proti skorumpovaným úradníkom na dvore. Začiatkom júla Yorkovci vstúpili do Londýna, kde boli nadšene privítaní.

Lancasterovci očakávali vylodenie, preto sa zhromaždili v Coventry a pripravili sa na boj. Armáda Lancasterovcov sa presúvala na juh k Northamptonu. Keď sa o tom Warwick dozvedel pochodoval jej s yorkistickou armádou v ústrety. Bitka pri Northamptone sa odohrala 10. júla 1460. Hlavné velenie si podržal Warwick, ktorý velil stredovej formácii. Knieža z March velil ľavému krídlu a lord Fauconberg velil pravému krídlu.

Reklama

Bitka sa začala opatrne, pretože ani jedna strana nemala chuť k boju. Sústavne pršalo, takže strelný prach a tetivy lukov navlhli. To spôsobilo, že tradičná prestrelka na úvod nepriniesla, takmer žiadne výsledky. Knieža Warwick zaútočil a v tom sa odohral rozhodujúci moment. Lord Grey z Ruthinu sa so svojou jednotkou pridal k Yorkovcom. To spôsobilo medzeru v lancasterskej zostave. Grey a March sa spojili a zaútočili na zvyšok lancasterskej armády. Yorkistické oddiely začali obkľučovať protivníka, ktorý sa v panike rozpŕchol.


Bitka pri Northamptone (10. júl 1460) Drvivé víťazstvo vojvodu z Yorku. Po tomto víťazstve začal žiadať trón.

Lancasterovci utrpeli ťažké straty. V bitke boli zabitý vojvoda z Buckinghamu, knieža zo Shrewsbury, lord Beaumont , a sir Tomas Percy lord Egremont. Warwick prikázal ušetriť obyčajných vojakov, ale zabiť každého v brnení s erbom. Množstvo vidieckych šľachticov a statkárov bolo zabitých. Zabíjanie urodzených protivníkov sa stalo v tejto vojne zvykom. Yorkovci triumfovali na celej čiare. Začiatkom októbra prišiel do Londýna samotný vojvoda z Yorku. Vstúpil do parlamentu s koruhvami rodu York a anglickými znakmi. Na uliciach Londýna mu razilo cestu 500 vojakov. Po rokoch vernej služby sa Yorkova trpezlivosť vyčerpala. Už nechcel byť verným služobníkom kráľ Henricha VI.. Prišiel si po kráľovstvo a trón, na ktoré mal nárok.

Zdroje:
Neillands, R.: Války růží. Praha: Naše vojsko, 1992
http://en.wikipedia.org/wiki/Wars_of_the_Roses
http://www.wars-of-the-roses.com/

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více