Válka Peru - Ekvádor 1941

Autor: Wlasto Klucar / wlasto 🕔︎︎ 👁︎ 29.236

Vojna medzi Peru a Ekvadorom je tiež známa pod menom vojna 41 (Guerra del 41). Vojna začala 5.7.1941 a skončila formálne 31.7.1941 podpisom protokolu v Rio de Janeiro.

Počas tohto konfliktu jednotky Peru uskutočnili inváziu a okupovali Ekvádorskú provinciu El Oro a časti provincie Loja, postupujúc cez amazónsku zónu, ktorá bola v správe Ekvádoru na základe statu quo, podpísaného v roku 1936. Perú argumentovalo svoj postup tým, že tento región bol vždy jej územím.

Historické príčiny konfliktu

Nezhody medzi Peru a Veľkou Kolumbiou

Reklama

Nezhody Ekvádora, ktorý žiadal časť amazónie je možné hľadať v časoch počiatku nezávislosti, respektíve v roku 1827. Simón Bolívar, vládca Veľkej Kolumbie, ktorej časť tvoril aj Ekvádor do roku 1830, žiadal ako teritória prináležiace jeho krajine Tumbes, Jaén (Cajamarca) a Maynas (Maynas je územie ktoré tvoria dnešné departmány Loreto a Amayonas).

Veľká kolumbia požadovala dané územia ako kompenzáciu za dlhy vytvorené pri emancipačnom procese a na obnovenie peruánskej amrády, ktorá utrpela značné straty pri vojne za nezávislosť tejto krajiny.

17.5.1828 kongres republiky Peru odmietol všetky tieto požiadavky, ktoré nebrali na zreteľ princíp "Uti possidetis“ ktorým sa delilo teritórium na základe toho, ktoré krajiny okupovali alebo sa rozprestierali na teritóriu pred rokom 1810.

Ako následok tohto prezident José de la Mar vyvodil z tohto vojenské dôsledky. Na základe jeho príkazu Peruánske jednotky napadli a obsadili mesto Guayaquil ale boli odtiaľto zakrátko vyhnané a ich ďalšie útoky boli odrazené jednotkami pod velením gen. Antonio José de Sucre.

Tento stret sa skončil v bitve v Tarqui, po ktorej bolo podpísané prímerie 10.7.1829 a 22.9.1829 zmluva Larrea-Gual. Táto dohoda známa tiež ako dohoda z Guayaquil (Tratado de Guayaquil) ustanovila hranice medzi Veľkou Kolumbiou a Perú a táto hranica bola identická s hranicou ktorá existovala medzi vicekráľovstvom Novej Granady a Perú.

Nezhody medzi Perú a Ekvádorom

Reklama

Po vytvorení štátu Ekvádor, boli podpísané rôzne dohody ktoré vytičovali hranicu medzi oboma štátmi a hlavne ktoré sa týkali amazónskej zóny. Ecuador považoval za smerodatné určenie hraníc na základe protokolu Pedemonte-Mosquera (Protocolo Pedemonte-Mosquera) podpísaného v roku 1830, ktorý je pokračovaním dohody Larrea-Gual. Perú na druhej strane spochybňovala pravosť tohto dokumentu s tým, že nikdy nebol podpísaný a problém bol aj s tým že sa nikdy nenašiel orginál zmluvy.

Počas rokov 1859 a 1860, obe krajiny bojovali o sporné územie v blízkosti Amazonie. Ekvádor potom upadol do občianskej vojny, čo ovplyvnilo jeho diplomatické vzťahy s ostatnými krajinami latinskej Ameriky nakoľko v Ekvádore neexistovala vláda s ktorou by sa dalo jednať. Taktiež Peru sa v rokoch 1879 až 1883 podieľala na Pacifickej vojne proti Chile a z tohto dôvod sa vláda nemohla zaoberať inými diplomatickými otázkami.

V roku 1887 bol podpísaný oboma vládami dokument, na základe ktorého v sporných otázkach medzi oboma krajinami bude pôsobiť ako arbiter Kráľ Španielska. Zúčastnení sa domnievali že táto dohoda Herrera-García, natrvalo odstránila problémy. Hneď po podpise tejto dohody kongres republiky Peru vyhlásil, že zmluvu bude ratifikovať ihneď ako sa uskutočnia v texte určité úpravy, nakoľko kongres považoval text za znevýhodňujúci Peru. Následne Ekvádor odmietol modifikácia, ako aj kráľ Španielska nenavrhol nijaké možné riešenie situácie.

Počiatkom 20 stor. sa dostali znova na povrch problémy s hranicami a začali sa pohraničné incidenty v týchto zónach, pričom najdôležitejší v roku 1911. V roku 1922 sa uskutočnili ďalšie rozhovory medzi Peru a Kolumbiou, pričom sa podpísala dohoda Salomón-Lozano . Táto dohoda bola nevýhodná pre Peru, kde prezident Augusto B. Leguía vyhlásil, že dohodu podpísal pod nátlakom USA. Táto dohoda nakoniec pomohla aj Peru, diplomaticky, ktorá bola nútená dohodu uznať.

V roku 1936 po dlhých rokoch hraničných incidentov a vyjednávaní sa ustanovila čiara statu quo, ako dočasná hranica, ktorá bola uznaná oboma stranami a bola braná ako základ teritórii oboch krajín. Vo vnútri tejto provizionálnej línie v zóne dnešného peruánskeho departmánu Amazonas, sa nachádzala prírodný hranica Cordillera del Cóndor.

11.1. 1941, ekvádorská armáda začala robiť vpády na peruánske územie, ako aj začala okupovať peruánsku provinciu Zarumilla. Ako odpoveď na toto prezident Perú Manuel Prado Ugarteche, nariadil vytvorenie Severného zoskupenia, ktoré bolo poverené účinkovaním na severe krajiny a pacifikáciu regiónu.

Taktiež je treba mať na zreteli, že ako u večšiny vojen medzi americkými krajinami bol tu prítomný aj nadnárodný záujem o nerastné zdroje. Vo vojne medzi Perú a Ekvádorom v 1941 bol tu záujem o koncesiu ktorú vydala Ekvádorská vláda v roku 1937 spoločnosti Royal Dutch Shell vo východnej oblasti sporného územia na škodu inej spoločnosti ktorá mala záujem o výskum a ťažbu v danom území Standard Oil of New Jersey.

Istí historici tvrdria, že v tomto konflikte Ekvádor zastával záujmy jednej britksej petroleárskej spoločnosti, zatiaľ čo Perú, severoamerickej. V skutočnosti v roku 1941 Perú udelilo koncesie na ťažbu v pohraničnej oblasti spoločnostiam z USA a to až do miest, kam prišli peruánskej jednotky a kde sa dnes nachádza hraničná čiara.

Sily zúčastnené na konflikte

Ekvádor

Na základe svedectva plk. Luisa Rodrígueza, ekvádorské sily mali k dispozícii pohraničnú jednotku v El Oro (pplk. Octavio A. Ochoa) a po incidentoch ktoré sa udiali v oblasti 5 a 6.7.1941 boli nasledovné:

  • Sily umiestnené pozdĺž rieky Zarumilla: 3 vyšší dôstojníci, 33 dôstojníci, a 743 mužov, ktorí boli zaradení do:
    • Praporu "Cayambe": 2 vyšší dôstojníci, 22 dôstojníkov, 490 mužov.
    • Praporu "Montecristi" : 1 vyšší dôstojník, 11 dôstojníkov, 253 mužov.
  • Sily rozmiestnené poblíž zóny: 4 vyšší dôstojníci, 3 dôstojníci, 28 vojakov, 93 dobrovolníkov a 500 karabinierov (polovojenská sila vlády), ktorí boli zaradení nasledovne:
    • V Arenillas: 2 vyšší dôstojníci, 3 dôstojníci, 14 mužov.
    • V Santa Rosa: 2 vyšší dôstojníci, 1 dôstojník, 18 mužov, 93 dobrovolníkov a 500 karabinierov.

Peru

Ako dôsledok neustáleho napetia v pohraničnej oblasti počas rokov 1939 až 1940, prezident Peru Manuel Prado Ugarteche autorizoval v decembri 1940 vytvorenia Zoskupenia sever. V júli 1941 toto zoskupenie bolo začať s vojenskými operáciami.

Zoskupenie sever

  • Hlavné velenie zoskupenia (veliteľ: gen. Eloy G. Ureta; veliteľ poradcov: pplk. Coronel Miguel Monteza)
    • 5. a 7. pluk kavalérie
    • 6. skupina delostrelectva (8 diel 105mm)
    • Základňa armádnych tankov (12 tankov LTP-38)
  • 1. divízia ľahkej pechoty (plk. Luis Vinatea)
    • 1., 5., 19. prapor pechoty
    • 1. skupina delostrelectva (8 diel)
    • 1. rota ženistov
    • 1. protivzdušná sekcia
  • 8. divízia ľahkej pechoty (plk. César Salazar)
    • 20. prapor pechoty
    • 8. skupina delostrelectva (8 diel)
    • 8. rota ženistov
  • Základňa "Chinchipe" (pplk. Victor Rodríguez)
    • 33. prapor pechoty (2 roty ľahkej pechoty)
  • División pre boj v džungli (Severovýchod) (gen. Antonio Silva)

Zoskupenie sever na počiatku operácii rátalo na približne 20.000 až 25.000 mužov v zbrani.

Konflikt

Príčiny vojny ktorá sa udiala mezi týmito dvoma krajinami majú rôzne verzie, interpretácie a líšia sa od toho kto ich interpretuje a to do dnešného dňa.

  • Peruánska verzia hovorí o tom, že jednotky Ekvádoru obsadili Peruánske teritórium v provincii Zarumilla, čo bolo počiatkom bitvy, ktorá sa rozhorela po celej zóne ktorá je známa pod menom Quebrada Seca.
  • Ekvádorská verzia hovorí, že Peru napadla Ekvádor a ako výhovorku uviedlo, neustále incidenty medzi pohraničnými hliadkami. Údajne toto bolo zámienkov na inváziu do Ekvádoru s úmyslom týmto prinútiť Ekvádor k podpisu zmluvy o hraniciach. Údajne túto verziu podporujú argumenty ako napr. eskalácia vojenskej prítomnosti v oblasti.
Reklama

Prvé strety sa udialy v sobotu 5.7.1941

  • Podľa peruánskych zdrojov, ekvádorské jednotky z oblasti Huaquillas, dediny ktorá sa nachádza na severe rieky Zarumilla, ktorá slúžila ako hranica statu quo medzi oboma krajinami, prekročili hranicu na peruánsku stranu a napadli peruánsku hraničnú hliadku, ktorá sa nachádzala v lokalite Aguas Verdes, dedina, ktorá sa nachádza presne oproti Huaquillas. Tieto jednotky boli nasledované 200 ozbrojenými mužmi a títo následne napadli stanicu peruánskej Civilnej gardy. Na toto odpovedala Peru vyslaním jednej roty pechoty do Aguas Verdes a táto odrazila Ekvádorské sily a vrátila ich na svoju stranu rieky. Boj sa rozšíril po celom brehu rieky Zarumilla, kde tvorila hraničnú čiaru. 6.7.1941 Peruánske letectvo začalo s leteckými útokmi na pohraničné stanovištia Ekvádorských síl po brehu hraničnej rieky.
  • Podľa plk. Luis A. Rodrigueza, veliteľa ekvádorských síl, ktoré bránili provinciu El Oro počas vojny, incidenty z 5.7.1941 sa začali keď ekvádorská pohraničná hliadka objavila niekoľko peruánskych civilistov, pod ochranov policajtov, ako čistia pozemky od vegetácia, na ekvádorskej strane rieky Zarumilla. Následne peruánsky policajti zahájili paľbu, pričom bol zabitý jeden ekvádorský vojak. Následne sa rozpútala streľba medzi jednotkami umiestnenými na oboch stranách hranice a následne boli vyslaní do Aguas Verdes dvaja dôstojníci ekvádorskej armády, aby tam prejednali s veliacim peruánskym dôstojníkom incidenty. Títo boli peruánskymi autoritami upozornení, aby sa vrátili do svojich pozícií.

Akokoľvek Peruánske sily, lepšie vyzbrojené a v číslenej prevahe, ľahko permohli ekvádorské sily, ktoré sa rátali na približne 1.800 mužov, tieto boli nútené ustúpiť od rieky Zarumilla a peruánska armáda vstúpila do provincie El Oro. Perú uskutočnila taktiež viacero leteckých bombardovaní ekvádorských miest Huaquillas, Arenillas, Santa Rosa, Pasaje a Machala.

Peruánska armáda mala k dispozícii obrnený parpor, tvorený československými tankami LTP-38, delostrelectvo a leteckú podporu.

Taktiež peruánske sily premiestnili do regiónu parašutistickú jednotku, ktorá bola využitá pri obsadení ekvádorského prístavu Puerto Bolívar 31.7.1941, čo je považované za prvé použitie aerotrasnportných síl v južnej amerike (DC-2).

Peruánske sily slávili triumf v ťažko prístupných oblastiach, kde Ekvádorské jednotky mali ťažký prístup. Ale keď sa boje preniesli do oblastí slepšou infraštruktúrou, sily sa viac menej vyrovnali.

Na základe delikátnej politickej situácie v krajine, prezident Ekvádoru Carlos Alberto Arroyo del Río ponechával značnú časť ozbrojených síl v hlavnom meste Quito a nemohol tieto sily využiť pri riešení konfliktu, takže tieto sily boli viazané v hlavnom meste. Na základe tohto sa veľmi rýchlo rozhodol požiadať o zastavenie paľby, ktoré nastalo 31.7.1941. Prezident Ekvádoru sa v tomto čase nemohol oprieť o skoro žiadnu podporu, nakoľko sa Ekvádor nachádzal vo vnútornej kríze a preto musel hľadať toto riešenie a navyše Perú deklarovalo že je pripravené na definitívny útok na Ekvádor.

Ako výsledok, Perú dočasne okupovalo skoro celú provinciu El Oro a niektoré mestá provincie Loja, a okrem toho sa ekvádorské jednotky museli stiahnuť z hraničnej línie ktorá sa nachádzala v Amazónii, v jej východnej časti, taktiež peruánske sily kontrolovali aj pacifické pobrežie. Na toto Ekvádor začal vznášať následne protesty na pôde medzinárodných organizácii, nakoľko to považoval ako útok na svoju suverenitu.

Vláda Ekvádoru pod vedením prezidenta dr. Carlos Alberto Arroyo del Río, podpísala pod nátlakom protok z Río de Janeiro 29.1.1942, po čom sa definitívne peruánske jednotky stiahli z Ekvádorského územia. Perú bolo reprezentované pri tomto akte kancelárom Julio Tovar Donosom.

Následky

Presná deklarácia, ktorá vytyčovala hranice medzi oboma krajinami bola podchytená v protokole z Río de Janeiro. Ale proces demarkácie sa nezačal ani po stiahnutí Ekvádorských jednotiek a v roku 1948 argumentoval že v zmluve sú nepresnosti, že popísané v protokole nesúhlasí s geografickou skutočnosťou. Na základe týchto argumentov Ekvádor vyhlásil, že zmluva je napadnuteľná a vyhlásil, že je potrebné ďalšie rokovanie ohľadne vytýčenia hranice, nakoľko údajne sa hranica vytyčovala nielen v bývalej oblasti "statu quo" ale aj v oblasti ekvádorskej amazónie a v oblasti Marañón-Amazonas. Ekvádor na základe danej zmluvy prišiel o približne 200.000 km štvorcových svojho územia.

Z tohto dôvodu nezostalo zostalo vytýčené 78 km hranice viac ako 50 rokov, čo bolo zdrojom neustáleho napetia medzi oboma krajinami. Konečne po Cenepskej (Guerra del Cenepa), sa skompletyzovala demarkácia medzi oboma krajinami.

Ťažkosti pri demarkácii hranice

Aby sa začali plniť podmienky ustanovené v protokole z Río de Janeiro o demarkácii hranice boli vytvorené zmiešané komisie, ktoré začali svoju prácu v roku 1942.

Čoskoro po začatí prác začali sa objavovať konflikty a nedoruzomenia, ktoré boli zárodkami budúcich konfliktov. Nedorozumenia sa týkali hlavne rozličného výkladu jednotlivých ustanovení daného protokolua to hlavne jeho dvoch častí: ako prvé obe strany rozlične interpretovali jasne stanovené geografické údaje ako napríklad ako je definované koryto rieky Zarumilla. Ako druhé bolo prameňom sporu delimitácia amazónskej zóny, ktorá nebola detailne preskúmaná v roku 1942 a z tohto dôvodu nebolo v protokole presne špecifikované, kde by mala hranica v danej oblasti viesť.

Protokol predpokladal, napríklad že existuje „divortium aquarum“ rozdelenie vôd medzi riekami Zamora a Santiago až pokiaľ sa rieka Santiago nevlieva až do rieky Yaupi, ako aj sa ustanovila Cordillera de Cóndor na severe, ako prirodzená prírodná hranica.

Toto všetko vytváralo priestor pre špekulácie a rozličné výklady ustanovení daného protokolu. Vyriešiť dané problémy sa pokúsili obe strany, keď požiadali vzdušné sily USA, aby uskutočnili letecký prieskum danej oblasti a aby vytvorili aerofotogrametickú mapu regiónu, ktorú oficiálne odovzdali obom stranám vo februári 1947.

Vojenská katastrofa a následný podpis mierovej zmluvy nechali Ekvádorskú spoločnosť v hlbokej kríze. V Ekvádore sa začal pociťovať pocit národného poníženia, zrady a zbabelosti armády počas konfliktu, ako aj diplomatickej zrday predstaviteľov štátu, ktorí podpísali daný protokol.

Toto všetko otváralo cestu k revanšizmu a hnevu a nakoniec Ekvádor v roku 1948 ukončil jednostranne spoluprácu pri demarkácii hranice. Toto otvorilo cestu populistickým a revanšistickým vášniam a politikom.

V roku 1960, prezident José María Velasco Ibarra, ešte pred nástupom do svojej funkcie vyhlásil nulitu protokolu z Río de Janeiro. Argumentoval, že daný protokol bol podpísaný, keď Ekvádor okupovalo ilegálne Peruánske vojsko a bol podpísaný pod nátlakom.

Toto jeho vyhlásenie malo medzinárodnú odozvu, lebo daný protokol bol rešpektovaný tak Perú ako aj medzinárodným spoločenstvom. Politický analytici špekulovali o tom, že prezident José María Velasco Ibarra použil nulitu protokolu ako kartu na zvýšenie svojej popularity a získanie podpory u nacionalistov.

V roku 1981, medzi oboma krajinami znovu začal ozbrojený konflikt Paquisha vojna (Guerra de Paquisha). Ale až po Cenepskej vojne v roku 1995 došlo ku konečnému vyriešeniu problematiky hraníc, pričom 26.10.1998 reprezentanti oboch krajín podpísali konečnú mierovú dohodu v meste Brasilia.

Po podpise tejto konečnej zmluvy sily ktoré navrhovali vzájomnú spoluprácu nakoniec zvíťazili a boli vytvorené rôzne komisie na spoluprácu pri využívaní týchto oblastí a prírodného bohatstva v oblasti ako napríklad Stála komisia južného pacifiku ako aj bilaterálne projekty ako Puyango-Tumbes na južnej hranici, taktiež bola podpísaná dohoda o Amazonskej spolupráci, týkajúca sa zachovania Amazonských pralesov a iné dôležité vzájomné projekty. Týmto sa uzavrela kapitola konfliktov týchto juhoamerických krajín.

Zdroje:
plk. Luis A. Rodríguez, La Agresión Peruana Documentada, Quito, Casa de la Cultura Ecuatoriana, 1955, Luis Humberto Delgado, Las Guerras del Perú. Campaña del Ecuador: Grandeza y Miseria de la Victoria, Lima, Ed. Torres Aguirre, 1944,
Galarza Zavala, Jaime (1972). El festín del petróleo. Ediciones Solitierra,
es.wikipedia.org/wiki/Guerra_peruano-ecuatoriana
es.wikipedia.org/wiki/Protocolo_de_Río_de_Janeiro
es.wikisource.org/wiki/Protocolo_de_Paz,_Amistad_y_Límites_de_Río_de_Janeiro

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více