Rozhodujúca bitka v Karpatoch

Autor: Viktor 🕔︎︎ 👁︎ 35.241

Na prelome marca a apríla 1915 sa karpatský front otriasal v bojoch jednej z najdôležitejších bitiek I. svetovej vojny. Ruské velenie sústredilo v Karpatoch všetky dostupné sily a zahájilo rozhodujúcu ofenzívu, ktorej cieľom mal byť prienik do vnútrozemia Rakúsko-Uhorska a jeho vyradenie z vojny. Najexponovanejším úsekom karpatského frontu sa stal priestor medzi údolím rieky Laborec a hlavným hrebeňom Karpát, kde ruské vojská zasadili najsilnejšie údery.

V epicentre najväčších bojov sa ocitla aj obec Zbudská Belá (dnešný okres Medzilaborce), ktorá niesla úradný názov Izbugya-Béla. Podľa údajov z roku 1910 mala obec 493 obyvateľov a po vypuknutí Prvej svetovej vojny bola väčšina miestnych mužov povolávaná do dvoch peších plukov, ktorých doplňovacie obvody sa nachádzali v tejto oblasti. Jednalo sa o 66. cisársky a kráľovský peší pluk s veliteľstvom v Užhorode a 9. kráľovský honvédsky peší pluk s veliteľstvom v Košiciach. Niektorí muži boli povolávaní aj do delostreleckých a jazdeckých jednotiek podliehajúcich košickému VI. armádnemu zboru. V tomto období boli súčasťou obce aj Valentovce (Bálintpuszta), ktoré sa od Zbudskej Belej administratívne oddelili až v neskoršom období. Z tohto dôvodu archívne dokumenty označujú štyri vojenské cintoríny v okolí oboch obcí ako „Zbudská Belá I, II, III, IV“. V súčasnosti sa však v katastri Zbudskej Belej nachádzajú len vojenské cintoríny Zbudská Belá I. a II. Ďalšie dva vojenské cintoríny sa nachádzajú v katastri Valentoviec).

Reklama

Od jesene 1914 až do jari 1915 sa Zbudská Belá nachádzala v operačnom tyle rakúsko-uhorských vojsk na karpatskom fronte a dva krát sa stala dejiskom vojenských operácií. Po prvý krát bola obec bez boja obsadená ruskými jednotkami 23.11.1914. Po neúspechu pri Snine a Humennom sa však ruské vojská pod tlakom rakúsko-uhorského protiútoku stiahli naspäť na severnú stranu Karpát a zo Zbudskej Belej ustúpili bez boja 9.12.1914. (Bližšie informácie v článku Východný front a boje v Karpatoch 1914).

V priebehu decembra 1914 a januára 1915 prežila obec relatívne pokojnejšie obdobie, pretože ležala mimo údolia Laborca, ktorým prechádzala strategická železnica k Lupkovskému priesmyku a zásobovacie cesty rakúsko-uhorských vojsk. Na rozdiel od obcí ležiacich na trase zásobovacích ciest a železnice v Zbudskej Belej nebola umiestnené žiadna vojenská infraštruktúra. Situácia sa zmenila vo februári 1915, keď ruské jednotky na tomto úseku fronty po druhý krát prekročili Karpaty a pokúšali sa preniknúť k Humennému a ďalej do východoslovenskej nížiny. Po obsadení Medzilaboriec 5.2.1915 sa však ruský útok na tomto smere vyčerpal a rakúsko-uhorským jednotkám sa podarilo stabilizovať frontovú líniu po oboch stranách laboreckého údolia. V blízkosti Zbudskej Belej sa obranné postavenia rakúsko-uhorských jednotiek nachádzali na výšinách severne od Valentoviec a viedli cez kóty 598 „Javorská“ a 637 „Kobyla“. Obranné postavenia ruských vojsk sa zasa nachádzali na opačnej strane doliny Olšavy pri obciach Čabalovce a Sterkovce. V priebehu februára a marca 1915 sa v tomto priestore rozvinuli typické príznaky zákopovej vojny, ktoré boli charakteristické pre túto fázu bojov na Východnom fronte.

Samotná obec Zbudská Belá sa ocitla len 5 kilometrov za frontovou líniou v tyle rakúsko-uhorskej 2. pešej divízie generálporučíka Antona Lipošćaka. V obci boli rozmiestnené niektoré logistické a podporné zložky tejto divízie rovnako ako aj zložky 24. pešej divízie generálmajora Josefa Schneider Edler von Manns-Au. Táto divízia bola pravým susedom 2. pešej divízie a cez Zbudskú Belú prebiehalo zásobovanie jej postavení na výšinách na západ od obce Výrava. V období február – marec 1915 Zbudskú Belú boje ešte bezprostredne nezasiahli a v obci sa nenachádzalo ani poľné obväzisko. To bolo situované vo Valentovciach rovnako ako štáb plukovníka Phlepsa, veliteľa 4. pešej brigády 2. pešej divízie.


Dostojnici rakusko-uhorskej 2. pechotnej divizie pri Valentovciach 3.4.1915

Dejiskom intenzívnych bojov sa Zbudská Belá stala až na začiatku apríla 1915 a vojaci ktorí vtedy padli, alebo zomreli v dôsledku zranení a chorôb, boli pochovaní na vojenskom cintoríne v obci. Tento cintorín bol zriadení niekedy v polovici apríla 1915 v svahu za kostolom v Zbudskej Belej a je na ňom pochovaných 102 vojakov. Podľa dochovaných archívnych dokumentov sa jedná o 57 rakúsko-uhorských vojakov, 11 ruských vojakov a 34 neidentifikovaných vojakov. Zo všetkých 102 obetí vojny je známe len meno jedného rakúsko-uhorského vojaka. František Říha, príslušník delostreleckého pluku 2. pešej divízie, padol pri Zbudskej Belej 3.4.1915 a je pochovaný v individuálnom hrobe č.52.

Boje na tomto úseku karpatského frontu, ktoré prebehli na prelome marca a apríla 1915, boli zapríčinené významnou zmenou operačno-strategickej situácie. V dôsledku kapitulácie rakúsko-uhorského fortifikačného komplexu okolo Przemyslu 22.3.1915 došlo k uvoľneniu ruských vojsk, ktoré túto pevnosť obliehali už od novembra 1914. Veliteľ Juhozápadného frontu generál delostrelectva Nikolaj Iudovič Ivanov presvedčil ruské Vrchné velenie (Stavku) využiť tieto sily pri jeho pokuse o prelomenie rakúsko-uhorskej obrany v Karpatoch. Táto ofenzíva bola koncipovaná veľmi ambiciózne a jej cieľom bol nielen prienik do nížin karpatskej kotliny, ale aj celkové vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny. Na jar 1915 rakúsko-uhorská armáda pociťovala akútny nedostatok vycvičených záloh a od začiatku vojny utrpela veľmi citeľné straty, takže nová ruská ofenzíva predstavovala pre Habsburskú monarchiu akútnu hrozbu. Závažnosť tejto hrozby bola o to väčšia, že nemecký spojenec nesplnil svoje predvojnové sľuby a nedokázal za 7 týždňov vyradiť z vojny Francúzsko a presunúť svoje sily proti Rusku. Rakúsko-Uhorsko tak namiesto pôvodne plánovaných 7 týždňov čelilo ruským vojskám už 7 mesiacov a odolnosť jeho armády bola na jar 1915 vystavená najväčšej zaťažkávacej skúške.

Reklama


Knieza O.Windischgratz a velitel rakusko-uhorskej 2. pechotnej divizie general A.Liposcak pri Zbudskej Belej 4.4.1915

Rozhodujúca ruská ofenzíva na karpatskom fronte začala postupne od 19.3.1915. Na frontovom úseku na východ od údolia Laborca začali boje 24.3.1915 a v tomto priestore útočili jednotky novo vytvoreného Zmiešaného zboru (Svodnyj korpus) pod velením generálporučíka Sergeja Fjodoroviča Dobrotina (do polovice marca 1915 velil 44. pechotnej divízii). Ruský Zmiešaný zbor (v apríli 1915 premenovaný na XXIX. armádny zbor) podliehal 3. armáde generála pechoty Radko Dmitrieva. Velenie zboru určilo priestor medzi kótami 598 „Javorská“ a 637 „Kobyla“ na sever od Valentoviec a Zbudskej Belej ako miesto prielomu rakúsko-uhorského frontu. Na tomto mieste mali zaútočiť pluky 81. rezervnej pešej divízie generálmajora Sergeja Dmitrijeviča Čisťjakova. Zatiaľ čo Rakúsko-Uhorsko už v tejto fáze vojny pociťovalo nedostatok vojakov, Rusko s tým zatiaľ nemalo žiadne problémy a z ľudských zdrojov impéria Romanovcov boli pravidelne dopĺňané všetky bojujúce jednotky ruských vojsk. Útvary 81. rezervnej pešej divízie do 22.3.1915 obliehali Przemysl a potom v plnej sile približne 20.000 vojakov (16.000 bodákov) boli presunuté do priestoru Medzilaboriec.

Obranu na tomto úseku držala 4. pešia brigáda plukovníka Phlepsa podliehajúca 2. pešej divízii, ktorá disponovala približne 3.000 vojakmi. Jej ľavým susedom bola 3. pešia brigáda tej istej divízie pod velením plukovníka Barwika, ktorá tiež disponovala približne 3.000 vojakmi. Pravým susedom 4. pešej brigády 2. pešej divízie bola 24. pešia divízia generálmajora Josefa Schneider Edler von Manns-Au s počtom okolo 8.000 vojakov. Tieto divízie patrili X. armádnemu zboru generála pechoty Huga Meixner von Zweienstamm, ktorý podliehal 3. armáde generála pechoty Svetozara Boroeviča.

Od 24.3.1915 na východ od údolia Laborca prebiehali ťažké boje, ktoré však do 1.4.1915 nepriniesli žiadne výsledky. Ruským jednotkám sa napriek opakovaným útokom ani po týždňovom úsilí nepodarilo na tomto úseku dosiahnuť významnejšie úspechy a rakúsko-uhorská obrana odolávala náporu protivníka. To sa však zmenilo 2.4.1915, kedy ruské jednotky podnikli rozhodujúci pokus o dobitie kľúčových obranných pozícii rakúsko-uhorských jednotiek na kótach 598 „Javorská“ a 637 „Kobyla“.


Prislusnici nemeckej 35. rezervnej pechotnej divizie pri Zbudskej Belej 3.4.1915

Na začiatku apríla 1915 sa v karpatských vrchoch ešte držal sneh a nočné teploty sa pohybovali pod bodom mrazu. Rakúsko-uhorské obranné postavenia prebiehali na hrebeni medzi oboma kótami a z týchto vyššie položených pozícií mali vojaci dobrý palebný sektor na svahy pod ich líniou. Išlo však o zalesnený terén, ktorý na druhej strane umožňoval ruským vojakom skryto sa priblížiť do relatívnej blízkosti rakúsko-uhorských postavení a odtiaľ rýchlym útokom prekonať ostreľovaný úsek pred protivníkovými zákopmi. V noci z 1. na 2. apríla 1915 na úseku frontu medzi Čabalovcami a Výravou útvary ruskej 81. rezervnej divízie vystriedali dva pluky ľavého krídla 19. pechotnej divízie generálmajora Grigorija Jefimoviča Januševského. Okamžite po zaujatí pozícií boli 2.4.1915 na poludnie o 12:00 petrohradského času vrhnuté do útoku s cieľom prelomiť rakúsko-uhorskú obranu a cez Valentovce a Zbudskú Belú preniknúť do údolia Laborca k Radvani.

Napriek tomu, že ruská armáda na jar 1915 už pociťovala vážny nedostatok delostreleckej munície a domáca výroba nestačila plniť požiadavky frontu, tak na rozhodujúcu ruskú ofenzívu v Karpatoch boli vyčlenené všetky disponibilné rezervy. Pocítili to aj rakúsko-uhorskí obrancovia na línii severne od Valentoviec a Zbudskej Belej, ktorí sa stali cieľom intenzívnej delostreleckej paľby. Pod jej krytím ruská pechota začala stúpať po svahoch hore k ich postaveniam a keď sa priblížila do dostatočnej blízkosti tak prešla do masového útoku na bodáky. Hlavný nápor bol nasmerovaný priamo na vrcholy kót 598 „Javorská“ a 637 „Kobyla“, ktoré predstavovali ťažisko rakúsko-uhorskej obrany. Po ich dobití začali rakúsko-uhorskí vojaci ustupovať aj z ostatných pozícii na hrebeni a vzniknutý prielom ruské jednotky využili na prienik do hĺbky protivníkovej obrany. Spustili sa po južných svahoch oboch výšin do doliny Belianky a postupovali k obci Valentovce.

Zachovali sa spomienky očitého svedka, ktorý sa osobne zúčastnil týchto bojov. Poručík Pál Molnár na jar 1915 velil 5. rote 5. samostatného ženijného práporu, ktorý mal doplňovací obvod v Prešporku (Bratislava): „Dňa 2. apríla 1915 na Veľký piatok som na základe rozkazu vyslal polovicu svojej ženijnej roty do úseku 3. pešej brigády. Ich úlohou bolo vybudovanie zákopov za našou hlavnou líniou a príprava záchytných obranných postavení na kóte 430 severozápadne od Valentoviec. Ja som spolu s druhou polovicou ženistov ostal v úseku 4. pešej brigády a pokračoval v opevňovaní obranného postavenia severovýchodne od Valentoviec.

Približne o 10:00 sa pozície 4. pešej brigády a susedných jednotiek na našej hlavnej línii stali cieľom prudkej delostreleckej paľby a ruských útokov. V dôsledku toho došlo k hromadnému ústupu našej pechoty. Jej príslušníci opúšťali svoje pozície a sťahovali sa dozadu po zalesnených hrebeňoch okolitých kopcov. Kritickú situáciu čiastočne vylepšil prísun záloh. Jednalo sa o vojakov 4. bosensko-hercegovinského pešieho pluk, ktorí obsadili záchytné postavenia vybudované pred niekoľkými dňami našou 5. rotou 5. „prešporského“ ženijného práporu. Tieto postavenia sa nachádzali hlbšie v tyle okolo dediny Zbudská Belá.


Padly prislusnik ruskej 81. rezervnej pechotnej divizie na vysine Javorska 5.4.1915

Vzniknutá situácia a rýchly postup nepriateľa si vyžadovali prijatie a vykonanie rozhodných opatrení. Začal som plniť rozkaz vopred určený pre takúto situáciu a stiahol som polovicu svojej roty dole do Valentoviec s cieľom brániť dedinu. Pri rozmiesťovaní vojakov som natrafil na poručíka Maternu z veliteľstva 4. pešej brigády, ktorý mi povedal, že ich štáb práve opúšťa dedinu. Zároveň ma informoval o súčasnom postavení nepriateľa v našom úseku a o smere jeho útoku. Podľa doručených hlásení Rusi dobili kótu „Kobyla“ a prinútili k ústupu všetky naše jednotky. Poručík Materna vydal rozkaz, aby naša rota okamžite ustúpila, pretože vo Valentovciach jej hrozí obkľúčenie a zajatie. Mali sme sa stiahnuť na kótu „Uhliska“ južne od dediny a tam zaujať obranu v súčinnosti s jazdeckým útvarom hulánov, ktorí boli nasadení ako pechota. Po vypočutí týchto inštrukcií som spolu so ženistami opustil Valentovce.

Reklama

Napriek tomu, že sme začali ustupovať, nevyhli sme sa smutným udalostiam, ktoré nasledovali krátko potom. Valentovce ležia v zalesnenej doline a presun na kótu „Uhliska“ bol možný len smerom do strmého svahu. Zatiaľ čo moji vojaci ustupovali hore do kopca, dolinou spod kóty „Kobyla“ sa priblížili nepriateľské jednotky. Ruskí vojaci zaútočili s mohutným pokrikom „hurá“ a postupovali na Valentovce. Ženisti sa im snažili uniknúť a ešte rýchlejšie sa začali driapať napoly holým svahom hore na kótu „Uhliska“. Boli pri tom vystavení priamej paľbe ruských vojakov, ktorí mali možnosť v takomto teréne doslova poľovať na našich vojakov. Ženistov začalo ubúdať kvôli raneným a padlým. Všetci, ktorí z akýchkoľvek príčin zaostali dole na svahu, boli zajatí Rusmi.


Rakusko-uhorski vojaci padli v priestore vysiny Javorska 4.4.1915

Námaha mojich vojakov bola konečne korunovaná úspechom a dosiahli sme vrchol kóty „Uhliska“. Na tomto mieste sme však nikoho nenašli, naši huláni už medzi tým ustúpili a my sme tak ostali bez spojenia a podpory. Taktiež nám ostávalo už len málo streliva, asi 40 nábojov na vojaka. Bolo holým nezmyslom pokúsiť sa o udržanie kóty „Uhliska“ a po krátkej porade s poddôstojníkmi som vydal rozkaz pokračovať v ústupe s cieľom nájsť lepšie obranné postavenie. Stiahli sme sa na juhozápad a obranu sme zaujali na svahu nad cestou medzi Valentovcami a Zbudskou Belou. Z tejto výhodnej pozície bolo možné veľmi dobre pozorovať činnosť nepriateľa a zastrieľať sa na terén pod nami. Na tomto mieste sa moji ženisti začali v rýchlosti zakopávať a pripravovať k obrane. Následne som vyslal hliadky, aby zistili kde sa nachádzajú susedné jednotky a nadviazali s nimi kontakt. Ich členov som poveril získaním informácií o aktuálnej bojovej situácii a taktiež získaním streliva.

Hliadka, ktorú som vyslal do nášho tyla narazila v Zbudskej Belej na vojakov 3. pešej brigády. V dedine sa stretla aj s príslušníkmi druhej polovice našej roty, ktorá bola dnes ráno nasadená na úseku 3. pešej brigády na kóte 430 severozápadne od Valentoviec. V dôsledku nečakaného ruského prielomu títo ženisti po bojoch s nepriateľom ustúpili do Zbudskej Belej, kde sa okolo 18:00 stretli s vyslanou hliadkou. Následne sa obe polovice 5. roty 5. „prešporského“ ženijného práporu spojili a začali plniť nový rozkaz, ktorý sme medzitým dostali zo štábu 2. pešej divízie. Týmto rozkazom bola celá rota podriadená pod velenia 3. pešej brigády a dostali sme pokyn stiahnuť sa viac dozadu. Našou úlohou bolo ešte v priebehu toho istého večera ženijne zabezpečiť zákopy peších jednotiek na svahoch pri Zbudskej Belej, ktoré uzatvárali bočnú cestu do údolia Laborca. Po dokončení ženijných prác sme sa neskoro v noci (z 2.4. na 3.4.1915) presunuli priamo do dediny, kde moji vojaci zaujali obranu.

Cieľom nášho velenia bolo udržanie nových postavení okolo Zbudskej Belej a zabránenie ruskému prieniku údolím Laborca na Humenné. Veliteľstvo X. armádneho zboru prisunulo do nášho úseku ďalšiu zálohu, ktorá bola tvorená príslušníkmi 102. pešieho pluku. Títo vojaci obsadili postavenia na svahoch pri Zbudskej Belej, ktoré opevnili ženisti našej roty. Guľometný oddiel tohto pluku prešiel pod moje velenie a bol rozmiestnený na severnom okraji dediny. Na naše línie v pravo nadväzovali postavenia 4. bosensko-hercegovinského pešieho pluku a v ľavo pokračovali postavenia 54. pešieho pluku domobrany (Landsturmu). Príslušníci domobrany držali postavenia až po susednú dedinu Volica, ku ktorej bola stiahnutá hlavná línia X. armádneho zboru v údolí Laborca.

Tento armádny zbor bol po dlhých bojoch na laboreckom úseku nášho frontu v Karpatoch silno zdecimovaný a hrozilo, že ďalší nápor nepriateľa nevydrží. V jeho tyle sa však v tieto dni na začiatku apríla už rozvinovali posily zo spojeneckého Nemecka. Jednotky „Beskiden Korps“ v priebehu 3. apríla 1915 začali zapĺňať postavenia v hlavnej línii X. armádneho zboru a už okolo poludnia prešli do frontálneho protiútoku. Táto posledná fáza bojov bola veľmi krátka a nemecké jednotky do 5. apríla 1915 obsadili kóty „Javorská“ a „Kobyla“ a získali tak naspäť územie, ktoré naše jednotky stratili v predošlých bojoch.


Rakusko-uhorski a nemecki vojaci po obsadeni vysiny Javorska 5.4.1915

Moja 5. rota 5. „prešporského“ ženijného práporu bola 3. apríla 1915 o 11:00 stiahnutá do zálohy a jej postavenia v Zbudskej Belej obsadili ženisti nemeckej 35. rezervnej pešej divízie. Dňa 6. apríla 1915 bola rota odvelená z frontu v Karpatoch a odoslaná na oddych a doplnenie. Počas bojov v údolí Laborca (od 3.2 do 3.4.1915) jej stav klesol na 1/3 tabuľkových počtov. Moji ženisti boli presunutí na tri týždne do kúpeľného mesta Krynica, ktoré v blízkom tyle frontu slúžilo na oddych vojakov našej bojujúcej armády“.

V Zbudskej Belej v týchto dňoch pôsobilo poľné obväzisko, ktorá poskytovala raneným vojakom prvú zdravotnícku pomoc. Odtiaľ ranených evakuovali ďalej do poľných lazaretov v Humennom a do vojenských nemocníc hlbšie v zázemí. Tí vojaci, ktorí zomreli v dôsledku zranení na poľnom obväzisku, boli pochovávaní na vojenskom cintoríne vytvorenom v Zbudskej Belej. Na rovnaké miesto boli z terénu okolo obce prinesené aj telá vojakov, ktorí padli priamo v boji v dňoch 2.4. a 3.4.1915. V prípade 77 vojakov pochovaných v 5 hromadných hroboch je možné predpokladať, že padli v boji. V prípade 25 vojakov pochovaných v individuálnych hrobov sa zasa dá predpokladať, že zomreli na dôsledky zranení až po prevoze na poľné obväzisko.

Spomienky poručíka P.Molnára veľmi autenticky ilustrujú kritickú situáciu, ktorá nastala 2.4.1915 po prelomení rakúsko-uhorského frontu. Ruské jednotky prekonali obranné postavenia na výšinách a obsadili obec Valentovce, ktorá sa nachádzala už na ich južnej strane. Odtiaľ im ostávalo postúpiť iba 5 kilometrov dolinou Belianky cez Zbudskú Belú, aby sa dostali do Radvane a tým pádom aj do údolia Laborca. V dôsledku toho by taktický úspech na úseku 2. pešej divízie zmenili na operačný prielom postavení celého X. armádneho zboru a otvorili si cestu na Humenné. Túto hrozbu neutralizovalo nasadenie nemeckých jednotiek „Beskiden Korps“, ktorému velil generál jazdectva Johannes Georg von der Marwitz. Nemeckí vojaci boli od 29.3.1915 vykladaní z vlakov na železničnej trati medzi Humenným a Koškovcami. Do 3.4.1915 sa sústredili za rakúsko-uhorskou líniou v údolí Laborca a prakticky z chodu prešli do protiútoku. Na postaveniach okolo Zbudskej Belej sa rozvinuli príslušníci nemeckej 35. rezervnej pešej divízie generálmajora von Schmettau a už popoludní 3.4.1915 začali postupovať na Valentovce. Začalo posledné kolo vypätých bojov, ktoré boli spojené s veľkými stratami na oboch stranách. yčerpané ruské jednotky nedokázali zastaviť postup protivníka a nemeckým a rakúsko-uhorským jednotkám sa do 5.4.1915 podarilo obnoviť pôvodnú líniu obrany na kótach 598 „Javorská“ a 637 „Kobyla“.

Ruské vojská zaznamenali neúspechy aj na ostatných úsekoch karpatského frontu a táto útočná operácia vyčerpala ich ofenzívny potenciál. Do európskej vojenskej histórie vstúpili tieto boje ako „Veľkonočná bitka v Karpatoch“ a ruská vojenská historiografia ich označuje za „3. karpatskú bitku“. (Bližšie informácie v článku Východný front a boje v Karpatoch 1915). Rozhodujúci pokus ruských vojsk o prekonanie Karpát a vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny zlyhal a na Východnom fronte došlo v dôsledku toho k celkovej zmene strategickej situácie. Rakúsko-uhorská armáda vydržala kritickú zaťažkávaciu skúšku a vytvorila podmienky pre sústredenie nemeckých záloh presunutých zo Západného frontu, ktoré potom na začiatku mája 1915 prešli do ofenzívy pri Gorliciach.


Vojenský cintorín Zbudská Belá II. pred rekonštrukciou


Vojenský cintorín Zbudská Belá II. po rekonštrukcii

Zdroje:
KERSNOVSKIJ, Anton: Istorija russkoj armii 1881 – 1916, Smolensk : Rusič, 2004, ISBN 5-8138-0603-2
MOLNÁR, Pál: A Pozsonyi utászok gyalogharcban. In: A Felvidék és Kárpátalja hadtörténete 1914 – 1918. Budapest : De Sgardelli Caesar, 1931
OSKIN, Michail: Šturm Karpat - Zima 1915, vyd. Cejchgauz, Moskva 2007, ISBN: 978-5-9771-0036-6
kolektív autorov: Osterreich-Ungarns Letzter Krieg 1914 - 1918, Zweiter Band: Das Kriegsjahr 1915 (Erster Teil), vyd. Verlag der Militarwissenschaftlichen Mitteeilungen, Wien 1931

Satelitné fotografie a mapy Zbudskej Belej:

Pôvodný a súčasný stav vojenského cintorína Zbudská Belá II. http://www.kvhbeskydy.sk/?page_id=1259&album=8&gallery=43


Boje v priestore Valentovce - Zbudská Belá 2. - 5.4.1915

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více