General der Kavallerie Hans Joachim von Zieten

Hans Joachim von Zieten

Narodený: 14.05.1699 v Wustrau u Neuruppin (Brandenbursko)

Zomrel: 26.01.1786 v Berlíne

Hans Joachim sa narodil ako tretie dieťa v rodine chudobného šľachtica Mathiasa Joachim von Zieten. Na svoj rodný dom spomínal ako na chalúpku.

Ich susedom bol generálmajor Johann Sigismund slobodný pán von Schwendy, ktorý bol plukovníkom – tzv. colonel proprietor Pešieho pluku č. 24. Von Schvendy zobral iba 16 ročného Zietena do služby ako dôstojníckeho čakateľa v hodnosti Freikorporal. Zieten bol síce veľmi usilovný avšak jeho slabýAC hlas a chabá telesná schránka ho nepredurčovala na dráhu úspešného dôstojníka. Práve preto bol až v roku 1720 ako posledný medzi rovesníkmi povýšený do hodnosti práporčíka a aj v budúcnosti bol opomínaný pri povyšovaní pruským kráľom.

Zieten sa rozhodol konať a preto 28.07.1724 pri osobnej audiencii u kráľa Fridrich Wilhelma I. požiadal o udelenie dôstojníckeho patentu a súčasne prepustenie zo služby. Kráľ jeho žiadosti vyhovel a prepustil ho zo svojich služieb, Zieten sa vydal s dôstojníckym patentom v rukách domov aby prevzal svoje dedičstvo po svojom nebohom otcovi. Opäť sa problémom nevyhol a preto odišiel v zime 1725/26 do Berlína. V Berlíne sa dozvedel, že hľadajú vojakov a dôstojníkov pre rozširujúci sa Dragúnsky pluk č.6 a osobne sa požiadal generálmajora Heinricha Jordan von Wuthenau o prijatie do služby. Tak sa Zieten po druhýkrát stáva vojakom a získava hodnosť nadporučíka u jazdeckej eskadróny. Ale jeho vojenská kariéra opäť nemala dlhého trvania nakoľko sa dostal do potýčky so svojim veliteľom eskadróny a ten ho obvinil z neuposlúchnutia rozkazu. Dôsledkom bol ročný trest vezenia v pevnosti Friedrichsburg, okamžite po svojom prepustení vyzval svojho veliteľa na súboj čo znamenalo okamžité prepustenie z armády. Zieten sa vrátil do svojho rodiska vo Wustrau, kde zotrváva až do roku 1730. V tomto roku bola vytvorená rota postupimských husárov a hľadal sa vhodný poručík a na odporučenie generála Wilhelma Dietricha von Buddenbrock bol vybraný na túto funkciu von Zieten. Dôvod bol aj ten, že jeho problematické povahové vlastnosti boli u tohto typu jednotky výhodou. Dňa 08.10.1730 sa stáva poručíkom tejto jednotky, keď sa v marci budúceho roka vytvorila ďalšia rota stáva sa jej veliteľom a je povýšený do hodnosti kapitána. Problémy na seba nenechali dlho čakať a Zieten bol opätovne potrestaný štyrom týždňami vezenia za priestupok voči predpisom. Napriek tomu sa ho rozhodli poveriť velením zmiešanej roty z berlínskych a litovských husárov, ktorí boli ako súčasť ríšskej armády vyslaní v roku 1735 do Porýnia. Jeho mentorom sa stáva počas bojov proti Francúzom rakúsky husár podplukovník von Baranyai a úspechy mu priniesli v januári 1736 povýšenie do hodnosti major.

V roku 1737 sa von Zieten oženil zo slečnou von von Jürgas, ešte pred tým sa mu podarilo vyvolať spor so svojím veliteľom pluku podplukovníkom von Wurmb. Tento spor sa skončil duelom v ktorom sa obaja vážne zranili. Jeho prchká povaha ho počas života priviedla do 74 duelov, ktoré všetky vyhral.

Do Prvej sliezskej vojny tiahol von Zieten v hodnosti major a velil eskadróne, ale vracal sa už ako plukovník s velením pluku. V roku 1741 bol povýšený do hodnosti plukovník a bol poverený kráľom, aby sformoval Husársky pluk č. 02 - Osobný pluk. Pruský kráľ Friedrich II. poveril von Zietena ďalšou náročnou úlohou., mal zreorganizovať pruské jazdectvo a etablovať ľahkú jazdu ako jej súčasť. Von Zieten bol odmenený a 03.10.1744 je povýšený do hodnosti generálmajora, s tým že patent bol antidatovaný k 01.02.1744.

Von Zieten sa preslávil, keď počas bojov Druhej sliezskej vojny doručil rozkazy z Patschkau do Jägerndorfu a ro tak, že precválal spoločne zo svojim plukom cez rakúske rady. Rozkazy doručil za cenu straty 26 husárov ale priviedol 70 rakúskych zajatcov. Dňa 04.06.1744 sa zúčastňuje bitky u Hohenfriedbergu (Dobromierz/PL), kde bolo spočiatku 10eskadrón Zietenových husárov určených ako záloha, ale následne boli vyslaní prenasledovať ustupujúceho protivníka. Ako správny veliteľ husárov vynikal najmä v príprave prekvapivých prepadov protivníkovho zázemia, treba spomenúť najmä pred zo dňa 23.11.1744 keď u Katholisch-Hennersdorf zničil 3 nepriateľské kyrysnícke a jeden peší pluk. Po podpise Drážďanského mieru sa vrátil do Berlína, kde sa venoval výcviku svojho pluku. Generál von Zieten však bol u Friedricha II. V nemilosti, kvôli slabej disciplíne Zietenových husárov, problémom začala byť aj generálova zhoršujúca sa dna. Napriek tomu Friedrich II. nechcel Zieten penzionovať, ktorý veľmi túžil po zaslúženom odpočinku na rodinnom panstve.

Dňa 12.08.1756 je však povýšený do hodnosti generálporučíka, čo mu bolo len slabou náplasťou na jeho žiaľ za zosnulou manželkou, ktorá ho opustila len pred piatimi mesiacmi.

Už 20.08.1756 sa vydáva na čele 10 peších práporov a 40 jazdeckých eskadrón do Saska, kde sa mu podarí úspešne zabrániť Sasom odtiahnuť. Cez zimu sa utáboril v Krušných horách a hlavný stan si rozložil v Zwickau. Poľné ťaženie v roku 1757 začal niekoľkými úspešnými výpadmi a následne viedol predvoj pruského vojska v Čechách. Aktívne sa zúčastnil bitiek u Liberca (21.04.) a u Prahy (06.05). Hlavne u Prahy sa vyznamenal, keď na čele jazdeckej zálohy zachránil ľavé pruské krídlo čím zachránil víťazstvo pre svojho kráľa. Bolo to len deň po tom ako ho pruský kráľ Fridrich II. vyznamenal najvyšším pruským vyznamenaním - Schwarze Adlerorden.

V bitke u Kolína (18.06) je mu zverené velenie ľavého krídla, ktoré ako jediná súčasť pruského vojska mohla v tento deň úspešná. Pri poslednej seči bol však zranený na hlave a upadol do bezvedomia. So svojho zranenia sa však rýchlo spamätal a prevzal velenie zadného voja, ktorý kryl pruský ústup z Čiech. Na jeseň sa von Zieten tiahne opäť do Sliezska pod velením vojvodu von Braunschweig – Bevern., kde sa pruskému vojsku nedarí a je porazené Rakúšanmi u Vroclavy dňa 22.11.1757. S tejto porážky sa Prusi však veľmi rýchlo spamätali a v bitke u Leuthen dokázali Rakúšanov poraziť. Von Zieten viedol drvivý jazdecký útok

proti krídlu, ktorému velil jeho úhlavný protivník generál Franz Leopold von Nádasdy. Generál Nadasdy porazil Zietena u Kolína a Vroclavi, ale u Leuthenu sa karta obrátila. Zimu 1758 strávil v Landeshute (Kamienna Góra/PL), kde jeho jednotky plnili strážne úlohy na českej hranici a súčasne dopĺňal stavy svojho pluku.

Na hraniciach zotrval spoločne s jednotkami generála Heinricha Augusta de la Motte Fouqué až do konca mája 1758, keď ho kráľ Fridrich II. povolal k Olomoucu kde velil obliehaniu tohto moravského mesta. Zieten dostal na starosť ochranu zásobovacích konvojov. Dňa 30.06.1758 najväčší konvoj padol do rakúskej pasce u moravskej dediny Domašov nad Bystřicí, von Zieten okamžite vyslal posily. Rakúšanom sa podarilo konvoj aj posily rozprášiť a získať pruské zásoby. Pre Fridricha II. a Zietena znamenala strata toľko očakávaných zásob koniec obliehania Olomouca ale aj samotného moravského ťaženia. Bitky u Zorndorfu sa nezúčastnil, lebo v tom čase sa nachádzal Lužicku, ale podieľal sa na neúspechu u Hochkirchu (14.10.1758) . Ale vďaka Zietenovi a generálovi Fridrichovi Wilhelmovi von Seydlitz sa podarilo Prusom organizovane ustúpiť. Zimu roku 1759 trávi ako minulý rok v Landeshute, kde jeho zbor o sile 30 peších práporov a 35 jazdeckých eskadrón strážil hranicu.

Samotné poľné ťaženie sa začalo v roku 1759 až v júli, keď pod velením Princa Heinricha operoval v Lužicku. Počas zimy sa opäť venuje strážnej službe v Saskom kniežatstve. V roku 1760 sa vyznamenal 15. augusta v bitke u Lehnice, kde sa mu podarilo dobiť strategický významnú vyvýšeninu a následne ju aj udržať, čo v konečnom dôsledku rozhodlo o výsledku bitky. Za tento úspech bol priamo v poli povýšený Fridrichom II. do hodnosti generál jazdectva. Zieten sa preukázal svoje schopnosti aj v poslednej veľkej bitke Sedemročnej vojny u Torgau, keď na čele 4.zboru podvečer dobil Siptitzerské výšiny a ukoristené delá otočil proti Rakúšanom. Tento čin rozhodol o priebehu celej bitky a deviatej večer bolo po boji. Pre Prusov to bolo horké víťazstvo, lebo stratili skoro 17.000 mužov čo predstavovalo 40 % armády. Von Zieten je povolaný do kráľovho hlavného stanu a dokonca Sedemročnej vojny prebral v niektorých stretoch hlavné velenie.

Po skončení vojny bol von Zieten kráľom vážený a prejavoval mu úctu. Taktiež sa druhýkrát oženil vo veku 65 rokov s 25 ročnú Hedvigou von Platen. Mladá žena mu dala dve deti, syna Fridricha Christiana (1765) a dcéru (1773). Svoje posledné roky trávil v Berlíne a aktívne sa venoval výcviku svojho Husárskeho pluku.

Hans Joachim von Zieten zomrel 26.01.1786 v Berline.

Zdroje:
1.Meyers KonversationslexikonVerlag des Bibliographischen Instituts, Leipzig und Wien, Vierte Auflage, 18851892 https://susi.etechnik.uniulm.de:8080/Meyers2/seite/werk/meyers/band/16/seite/0900/meyers_b16_s0900.html
2. https://www.viadrina.de/personen/zieten.shtml
3. https://mdz.bib-bvb.de/digbib/lexika/adb/images/adb045/@ebt-link?target=idmatch(entityref,adb0450220)
4. www.wikipedia.com