Jednotné šable vo výzbroji rakúskeho jazdectva od polovice 19. storočia

Autor: Teodor 🕔︎︎ 👁︎ 32.362

Do polovice 19. storočia bolo jazdectvo habsburskej monarchie vyzbrojené niekoľkými vzormi chladných zbraní.  Zbrane sa líšili nielen medzi jednotlivými typmi jazdy, ale aj medzi jednotlivými hodnosťami, dokonca aj medzi dôstojníkmi. Tento fakt prinášal so sebou viacero problémov, ktoré viedli vrchné velenie rakúskej armády k zjednoteniu výzbroje jazdy a zavedeniu tzv. jednotnej jazdeckej šable, ktorou mali byť vyzbrojené bez rozdielu všetky zložky jazdectva.

Snaha o zjednotenie zbraní vo výzbroji rakúskej armády siaha do obdobia vlády Márie Terézie, ktorá po skúsenostiach z vojen o Rakúske dedičstvo odštartovala za pomoci Leopolda Jozefa Dauna rozsiahlu reformu armády. Ten mimo iné zaviedol niekoľko všeobecne záväzných predpisov určujúcich jednotnú výzbroj armády od uniformy, cez účes až po šabľu. Rovnako tomu bolo aj u jazdy. Medzi jednotlivými typmi jazdy sa však zbrane líšili. Kyrysníci a dragúni dostali do svojej výzbroje paloše, kým ľahká jazda a husári šable. Postupom času sa menili vzory jednotlivých zbraní a hľadali sa optimálnejšie konštrukcie zbraní, základný rozdiel vo výzbroji ľahkej a ťažkej jazdy však i naďalej pretrvával. V polovici 19. storočia však prichádza zmena. Bola nastolená otázka úplného zjednotenia výzbroje jazdy a začalo sa hľadanie zbrane, ktorá by dokázala splniť požiadavky ako ľahkej, tak i ťažkej jazdy. Ako vzor si kompetentné orgány napokon vybrali anglickú jazdeckú šabľu vz.1834, ktorá bola po menších úpravách zavedená do výzbroje rakúskej jazdy ako vz.1845

Tzv. jednotná jazdecká  šabľa vz.1845

Reklama

Ide o prvú jednotnú šabľu zavedenú do výzbroje rakúskeho jazdectva. Zbraň sa vyrábala v dvoch variantoch – pre mužstvo a pre dôstojníkov.  Zbrane sa od seba líšili iba prevedením koša, ktorý je u varianty pre mužstvo odľahčený jednoduchými kruhovými otvormi, kým varianta pre dôstojníkov má kôš zdobený prelamovaným ornamentom. Hoci sa na námietky ťažkej jazdy táto zbraň začala vyrábať aj v tzv. ťažkej variante s mohutnejšou a širšou čepeľou, mnohé jednotky ťažkého jazdectva si podržali vo svojej výzbroji aj naďalej paloše. Nový vzor zbrane sa však vo výzbroji neudržal dlho. V snahe o čo najlepšie prispôsobenie zbrane potrebám rakúskej armády ho už po piatich rokoch nahradil nový vzor.

Tzv. jednotná jazdecká šabľa vz.1850

Rozdiel medzi starým a novým vzorom spočíva iba v premiestnení otvoru pre zápästník. Kým vz.1845 ho mal v zadnej časti oblúku koša pri hlavici, vz.1850 má otvory dva, umiestnené vpredu, ako tomu bolo zvykom už aj na starších zbraniach, napríklad šabli vz.1803 . Inak sa zbraň rovnako ako jej predchodca vyrábala vo variante pre mužstvo a pre dôstojníkov, ako aj s „ťažkým“ a „ľahkým“ prevedením čepele. Zavedenie šable vzor 1850 zároveň znamenalo aj koniec používania palošov v rakúskej armáde. Táto zbraň sa udržala vo výzbroji rakúskej armády s menšou úpravou po roku 1858 takmer 11 rokov. Úprava z roku 1858 sa samotnej zbrane nedotkla a týkala sa iba spôsobu zavesenia pošvy. Kým vzory 1845 a 1850 používali zavesenie na dva voľné krúžky, nová úprava otáča predný krúžok o 90° smerom dovnútra a celkový spôsob zavesenia zbrane sa mení tak, aby hrot zbrane smeroval nadol a nie dozadu ako tomu bolo zvykom dovtedy. Táto nová zbraň sa v literatúre označuje ako vz.1850/58 alebo vz.1858.

Tzv. jednotná jazdecká šabľa vz.1861

Snahy o zdokonalenie zbrane jazdectva pokračovali aj v nasledujúcich rokoch a po niekoľkých experimentálnych zbraniach ako napr. šabľa vz.1859/60 firmy Jurmann zavedenej do výzbroje 13. hulánskeho pluku, prichádza v roku 1861 do výzbroje rakúskej armády nový vzor zbrane. V tomto prípade pojali jej tvorcovia myšlienku zjednotenia zbraní jazdy skutočne radikálne. Hoci zbraň ešte vždy dodržiava delenie na zbrane mužstva a dôstojníkov ( to sa až do pádu monarchie nezmenilo), rozdiely sú už minimálne. Varianty sa od seba líšia vlastne iba jednoduchou ozdobnou rytinou, ktorú majú dôstojnícke zbrane okolo výrezov koša. Radikálne sa mení aj vzhľad zbrane. Koše už nemajú kruhové otvory ani ornamentálne prerezávanie, ale sú odľahčené jednoduchými geometrickými otvormi. Zavesenie pošvy vychádza zo šable vz.1850/58, avšak horný otočený krúžok je nahradený bočným pútkom a druhý krúžok je už k pošve pripevnený napevno. Tento spôsob nosenia šable sa v tomto roku zavádza u všetkých šabieľ v rakúskej armáde. Avšak snáď najzávažnejším rozdielom oproti svojim predchodcom je čepeľ – tá už nie je obojstranne brúsená ako tomu bolo zvykom, ale výbrus je iba na jej vonkajšej strane. Tento typ čepele je celkovo mohutnejší a ťažší, čo bolo dôvodom, prečo príslušníci ľahkej jazdy často používali ľahšie čepele zo starších zbraní, čo sa v literatúre sa často interpretuje tak, že zbraň sa vyrábala v dvoch variantoch ako ľahká a ťažká. V tom či to skutočne bolo tak sa literatúra rozchádza, osobne som sa ale zatiaľ so šabľou vz.1861 s ľahkou čepeľou, ktorá by nepochádzala zo staršej zbrane ešte nestretol.
Nová koncepcia zbrane sa udržala vo výzbroji takmer osem rokov.

Jednotná jazdecká šabľa vz.1869.

V roku 1869 dochádza k zavedeniu ďalšieho vzoru jazdeckej šable. Tentoraz už ide skutočne o jednotnú šabľu jazdectva, nosenú všetkými jeho zložkami. Koncepčne zbraň vychádza zo šable vzor 1861, avšak tvarom koša sa vracia ku staršiemu spôsobu odlišovania zbraní mužstva od zbraní pre dôstojníkov.

V roku 1875 sa povoľuje dôstojníkom nosenie vychádzkovej varianty tejto šable, označovanej aj ako vz.1869/75 . Od šable vz.1850 sa líši hneď v niekoľkých detailoch – v prvom rade pošvou, ktorá už používa nový spôsob zavesenia na bočné pútko a pevný krúžok, ale aj iným typom ornamentu na koši. Okrem toho je hlavica rukoväte u šable vz.1850 profilovaná, kým vz.1869 (ale už aj vz.1861) má hlavicu jednoduchú polkruhovú, na chrbte čepele s polkruhovými výbežkami. Uvedomenie si týchto detailov môže byť podstatné najmä ak sa pokúšame určiť tieto zbrane bez pošvy, pretože v tom prípade sú si veľmi podobné.

Reklama

Po zavedení jednotnej šable sa začali ozývať hlasy požadujúce znovuzavedenie šable pre ľahkú jazdu. Rozbehol sa dokonca projekt ktorého cieľom bolo túto šabľu vytvoriť, k čomu aj skutočne došlo a v roku 1877 bol predstavený nový typ jazdeckej šable, ktorá sa v rovnakom roku skutočne dostala do výzbroje ako vz.1877 . Avšak tlaky na jednotnosť výzbroje jazdectva boli silnejšie a nová zbraň sa napokon nedostala do výzbroje ľahkej jazdy, ale jazdného delostrelectva.

Celkovo sa šabľa vz.1869 stala jednou z najdlhšie slúžiacich zbraní v rakúskej armáde. Hoci v roku 1904 bol zavedený nový vzor jazdeckej šable, šable vz.1869 sa používali aj naďalej, dokonca aj po rozpade monarchie ju používala československá armáda pri výcviku svojho jazdectva.

Jednotná jazdecká šabľa vz.04

Bola poslednou šabľou zavedenou do výzbroje Rakúsko – Uhorského jazdectva. Koncepčne ide o absolútne odlišnú zbraň, ktorá má so svojimi predchodcami spoločný snáď iba tvar pošvy a spôsob základného rozlíšenia zbraní pre mužstvo a pre dôstojníkov. Inak sa odlišuje tvarom koša, ktorý opúšťa súmerný tvar a rozširuje sa do vonkajšej strany zbrane, ale najme čepeľou. Čepeľ šable vz.04 má chrbtové pero prechádzajúce pri hrote do výrazného falošného ostria, ľudovo nazývaného plutva. Tento prierez čepele prevratným spôsobom umožňuje zníženie hmotnosti čepele pri zachovaní jej ostatných požadovaných vlastností. Treba však dodať, že tento prierez čepele nie je rozhodne rakúskym objavom a u rôznych zbraní európskych armád sa s ním stretávame už od polovice 19.storočia.

Rakúska jednotná jazdecká šabľa vz.04 sa po rozpade monarchie dostala do výzbroje viacerých nástupníckych armád, včetne československej, v ktorej bola oficiálne zavedená ako vz.4 a i naďalej vyrábaná.

Touto zbraňou sa zároveň končí vývoj rakúskych jazdeckých šabieľ. Hlavným dôvodom je nepochybne rozpad monarchie v roku 1918, avšak aj odhliadnuc od tohto faktu je otázne, či by vývoj týchto zbraní ešte pokračoval, najmä vzhľadom na postupný úpadok jazdectva, ktoré s príchodom nových automatických zbraní strácalo svoju hodnotu a postupne sa zo svetových bojísk úplne stratilo.

Na príklade týchto zbraní však môžeme krásne sledovať jeho postupný vývoj od polovice 19.storočia až po koniec 1.svetovej vojny. Odráža sa na nich svojim spôsobom každá dobová požiadavka a zároveň demonštrujú akým ohromným tempom sa vyvíjalo vojenské umenie a výzbroj v tomto období, preto si tieto zbrane určite zaslúžia našu pozornosť a úctu....

VIRIBUS UNITIS

Zdroj:
Eduard Wagner: Hieb und Stich Waffen, Artia Praha 1975
Jan Šach, Petr Moudrý: Chladné zbrane v habsburskej monarchii, Ars-Arm Praha, ISBN 80-902043-4-1
Jan Šach: Chladné zbrane, Aventinum Praha 1999, ISBN 80-7151-232-X
Karel Morávek, Petr Moudrý: Československé chladné zbrane 1918-1994. ARS-ARM Praha 1995, ISBN 80-900833-7-4 
Môj archív
Reklama

 

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více