Prvé a posledné veľké sedliacke povstanie v Uhorsku

Autor: Ján Piroško 🕔︎︎ 👁︎ 51.405

Na začiatku 16. Storočia bola južná hranica uhorského kráľovstva pod tlakom tureckých jednotiek. Zmierniť, prípadne úplne eliminovať tento tlak, mohla len vojenská výprava podniknutá na územie protivníka, teda Osmanskej ríše. A takáto výprava sa mala uskutočniť v lete 1514.Ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc (Bakócz) 9. apríla 1514 (iný zdroj uvádza 25. apríl) verejne vyhlásil pápežskú bulu o križiackej výprave proti Turkom. Tak ako všetky predošlé krížové výpravy, aj táto sľubovala účastníkom rozsiahle odpustky.

Pristavme sa na chvíľu pri osobe Tomáša Bakóca. V roku 1513 zomrel pápež Július II. (za jeho „panovania“ sa začala výstavba Katedrály Sv. Petra.) a práve Tomáš Bakóc, spolu s Giovannim Medicim boli najvážnejšími kandidátmi na Petrov stolec. Pápežom sa nakoniec stal Giovanni Medici ako Lev X. A aby sa zbavil nepríjemného a hlavne bohatého soka, Lev X. udelil Bakócovi mnoho titulov a funkcií, jedným z nich bol aj titul konštantínopolského patriarchu. A poveril Bakóca organizáciou už spomínanej krížovej výpravy proti Turkom.

Reklama

Pod zástavy križiackého vojska sa hrnuli zástupy chudobných poddaní, sedliaci, študenti, tuláci, remeselníci a drobná schudobnená šľachta, ktorých pod križiacke zástavy vohnala obrovská núdza. A v tejto výprave videli možnosť aspoň malého zlepšenia si svojho postavenia. Len šľachte sa akosi nechcelo riskovať svoje životy a životy svojich vojakov na nejakom pochybnom vojenskom podujatí. Ba dokonca brzdila organizovanie tejto výpravy. Odmietala zabezpečiť zásobovanie oddielov, ktoré sa zhromažďovali pri Budíne. Násilne vracala svojich poddaných späť.

V tom čase sa do Budína dostavil aj dôstojník jazdectva, slúžiaci v Stoličnom Belehrade (Szekesfehervár), Juraj Sékeľ (Sekely). Až niekoľko desaťročí po jeho smrti, ho začali volať tým menom, pod ktorým ho poznáme v súčasnosti, teda Juraj Dóža. Narodil sa v roku 1470 v meste Covasna (Rumunsko) o jeho živote až do krížovej výpravy vieme len veľmi málo. No určite vieme, že patril k drobnej šľachte, presnejšie povedané, bol zemanom. Bol už známy svojou chrabrosťou v bojoch proti Turkom. Dokonca sa traduje, že do Budína si prišiel pre odmenu za to, že v súboji zabil akéhosi významného Turka. S istotou môžeme povedať, že po príchode na kráľovský dvor mu kráľ Vladislav II. Jagelovský udelil titul dvorného rytiera a pravdepodobne ho kráľ poveril aj vedením križiackého vojska. Slovo pravdepodobne som použil zámerne, pretože iné zdroje uvádzajú, že ho vedením výpravy poveril arcibiskup Tomáš Bakóc. Jeho veliteľská právomoc však bola obmedzená. Jeho veleniu nepodliehalo riadne vojsko (prevažne žoldnierske a stoličné vojská) a nepodliehali mu ani bandérie (vojská uhorských šľachticov, ktoré v prípade vojenského konfliktu museli poskytnúť kráľovi.) Teda stal sa veliteľom „dobrovoľníkov“ - chudobných roľníkov. Počítal s tým, že ho podporia vysokí štátni hodnostári, šľachta a vidiecki zemania. No nestalo sa tak, ako predpokladal a práve uvedené stavy skôr pribrzďovali nábor účastníkov a odmietli ich materiálne podporovať. Sedliaci sa cítili byť podvedení a začalo dochádzať aj k ozbrojeným konfliktom. Pri ozbrojenom konflikte križiakov a predstaviteľmi mesta Mezotúr Juraj Dóža zabil výbercu daní. Po tomto konflikte bol nábor dobrovoľníkov pozastavený. Keďže konflikty neustávali, kráľ Vladislav II. Jagelovský vyhlásil preloženie výpravy na budúci rok. Vojsko sa malo rozísť. No sedliaci sa nechceli vrátiť do svojich domovov, kde na nich čakala len drina a neznesiteľné podmienky. Križiacke vojsko neposlúchlo kráľovu výzvu a svojvoľne sa pohlo na juh, smerom na Temešvár. Tam sa chcelo pridať k vojskám uhorského magnáta Jána Zápoľského, ktorý už vpadol na turecké územie. Na čele hlavného prúdu stál Juraj Dóža. V Cegléde Juraj Dóža predniesol pred svojim vojskom reč, v ktorej priamo vyzval účastníkov výpravy na boj proti šľachte. Hovoril o neznesiteľnom útlaku poddaných a nastolil požiadavku navrátenia starých slobôd. K povstalcom sa začali pripájať ďalší účastníci, a tak sa vytvorila povstalecká armáda o sile viac ako 40-tisíc bojovníkov. Povstalci nebojovali proti kráľovi Vladislavovi II. ale proti šľachte. J. Dóža sa obrátil nakoniec na františkánskych kazateľov v snahe vydobyť si stratenú slobodu. Juraj Dóža sa stal neobmedzeným pánom - kráľom kurucov (crucciféra) – odkiaľ sa pre niekoľko storočí zachovalo označenie stavovských vojsk bojujúcich proti rakúskym cisárskym vojskám (labancom).
 


Král český a uherský Vladislav II. Jagellonský

K prvému ozbrojenému stretu došlo 22. mája 1514 pri Veľkom Varadíne. Odlúčená jednotka povstalcov vedená ceglédskym farárom Vavrincom Mesárošom ( Mesároš sa stal akýmsi duchovným vodcom výpravy) sa stretla s oddielmi biharskej stolice a vojskom Veľkovaradínskeho biskupstva. Povstalci z tohto stretnutia vyšli víťazne. 26. mája 1514 sa do bojov zapojilo aj hlavné Dóžovo vojsko, stalo sa tak pri rieke Mureš v Sedmohradsku. Tu sa povstalci stretli s oddielmi uhorského palatína Štefana Bátoriho (Báthory). Bátori síce porazil povstalecký predvoj no hlavné Dóžovo vojsko ho pri Nadlaku prekvapilo a na hlavu porazilo. Dóža zajal a nastoknutím na kôl dal popraviť niekoľko významných osobností. Medzi nimi boli biskup Mikuláš Čáki (Csaky), kráľovský taverník Štefan Telegdy a mnoho ďalších šľachticov. Bátori sa zachránil útekom. Reakcia na tento čin prišla o tri dni 29. mája 1514, Vladislav II. vyhlásil šľachtickú insurekciu - kráľovské nariadenie, ktoré nútilo všetkých, ktorí dostali do užívania pôdu, osobne narukovať do vojenskej služby.

Dóža postupoval údolím rieky Mureš. Podarilo sa mu získať dôležité pevnosti a mestá (Lipova, Soľmoš Arad a ďalšie). Časť oddielov sa odpojila od hlavného vojska a postopovala na severovýchod a severozápad a chránili tým tylo hlavného vojska. Len čo sa rozšírili správy o tomto sedliackom povstaní, začali vznikať aj iné lokálne konflikty medzi šľachtou a poddanými. Povstanie zasiahlo aj územie Slovenska. Zachovali sa správy o táboroch poddaných v Abovskej, Zemplínskej , Hontianskej, Gemerskej, Šarišskej a Spišskej stolice. Ale asi najaktívnejšie sa do povstania zapojilo okolie Košíc. Páni mesta museli viesť dvojtvárnu politiku. Prejavovali isté sympatie voči povstalcom, ale na druhú stranu poskytovali azyl šľachte a predstaviteľom cirkvi. A robili to aj vtedy, keď povstalci prenikli do údolia Hornádu. Neskoršie poskytli šľachtickým oddielom aj materiálnu pomoc. Postojom mesta boli sklamaní hlavne povstalci. Dokonca sa listom obrátili na košického richtára s otázkou, prečo podporujú šľachtu, keď sľúbili pomoc križiakom. Ďalším možným centrom povstania na Slovensku bola oblasť stredoslovenských banských miest. Vladislav II. však podporil požiadavky chudobných baníkov a predišiel tým možnej vzbure.

Dóža pred odchodom na juh zanechal pri Budíne pomocný oddiel o sile asi 5 000 mužov. Tento oddiel kontroloval časť Zadunajska a úspešne bránil zhromažďovaniu šľachtických bandérií. Ich veliteľ Ambróz Saleresi, po jednaniach s predstaviteľmi šľachty, ich napokon rozpustil. Pravdepodobne si za tento čin dal poriadne zaplatiť. To umožnilo šľachtickým vojskám rýchlejšie sa sústrediť a pripraviť sa na boj s Dóžovými oddielmi. V druhej polovici júna k Budínu pritiahol aj so silným vojskom Jurajov brat Gregor, aby zabránil sústredeniu sa šľachtických vojsk. No bol porazený. Od tohto momentu začalo mať vojsko šľachticov navrch. Šľachte sa začalo dariť pacifikovať lokálne ohniská vzbury a začala zhromažďovať vojsko, ktoré by bolo schopné postaviť sa Dóžovým hlavným silám.

Reklama

Dóža pritiahol k Temešváru. Toto mesto - pevnosť sa považovalo za nedobytnú. Bolo veľmi dobre chránené prírodnými prekážkami. Z jednej strany ho chránil močiar a zo zvyšných troch riečka. V meste sa so svojimi oddielmi uzavrel Štefan Bátori. Dóža obľahol mesto, dal postaviť palebné postavenie diel a začal odvodňovať terén. Po dlhšom obliehaní, keď Dóžovo delostrelectvo narušilo hradby a odvodnenie bolo takmer hotové, začali obliehaným dochádzať potraviny. Jedinou nádejou obliehaných bol Ján Zápoľský a jeho vojsko.

Tu nám do udalostí vstupuje nová veľmi dôležitá osoba v našom príbehu – Ján Zápoľský – budúci uhorský kráľ. Aj keď historici nemajú celkom jasno o jeho vzťahu s Jurajom Dóžom, ale podľa niektorých správ Ján udržiaval kontakt s Dóžom. Rátal s jeho pomocou v bojoch proti Turkom. Pravdepodobne po istom čase by sa obe vojská spojili a spoločne by bojovali proti Turkom. Lenže Vavrinec Mesároš s pomocným oddielom vpadol do Sedmohradska a pustošil Zápoľského majetky. A asi táto skutočnosť Zápoľského donútila vydať sa na pomoc obliehanému Temešváru.

Rozhodujúca bitka sa odohrala 14. júla 1514. Ešte pred bitkou Zápoľský vyzval povstalcov, aby sa vzdali. Sľúbil im slobodný odchod, pravdepodobne chcel časť povstalcov zaradiť do svojho vojska, ale to je len moja domnienka a nie je podložená žiadnymi historickými správami. Túto možnosť chcel využiť Radoslav Naď (Nagy), ale Dóžovi sa podarilo Naďa zabiť. Lenže tento incident narušil rady povstalcov a nesformované Dóžovo vojsko už nebolo pre Zápoľského problém poraziť. Dóža bol v tejto bitke zranený a padol do zajatia. Tí čo prežili bitku, boli nemilosrdne prenasledovaní a zabíjaní. Toto vraždenie pokračovalo až do novembra 1514. Vtedy sa snem a zakázal ďalšie vraždenie. Hrozil totiž nedostatok pracovných síl na šľachtických poliach. Na tomto sneme šľachta prijala zákony, podľa ktorých bol poddaní ľud zbavený posledných zvyškov slobody a bol uvrhnutý do večného nevoľníctva. Tento stav v Uhorsku pretrvával až do zrušenia poddanstva v roku 1848.

Na koniec si povedzme niečo o jeho vojsku. Prevažná časť Dóžovho vojska pozostávala z pechoty, z veľkej časti vyzbrojená len poľnohospodárskym náradím. Jazdectvo bolo málo početné a prevažnú časť jazdectva tvorili ozbrojení hajdúsi, teda pohoniči dobytka. Dóža disponoval aj relatívne slabým delostrelectvom. Najkvalitnejšou časťou jeho armády boli príslušníci hradných a mestských posádok, prevažne vyzbrojení kópiami, kušami a ručnými palnými zbraňami. Dóža kládol veľkú váhu na výcvik svojho vojska. Nedostatky vo výzbroji nahrádzal vhodným rozmiestnením a sústredením svojich jednotiek. Povstalci veľmi dobre zvládli aj technické práce pri obliehaní pevností a miest. Toto všetko svedčí o vysokých veliteľských a vodcovských schopnostiach Juraja Dóžu. Hlavne ak si uvedomíme, že v jeho vojsku chýbali školení velitelia. Dóžovo vojsko bolo aj národnostne dosť rôznorodé. Bok po boku v ňom bojovali Slováci, Maďari, Chorváti, Rumuni, Ukrajinci a Nemci.

No a ako dopadol Juraj Dóža? Bol popravený a to veľmi drastickým spôsobom. Ako sedliacký kráľ, ako ho začali nazývať jeho súčasníci, ho posadili na rozžeravený železný trón a na hlavu mu položili žeravú železnú korunu. Jeho vyhladovaní spolubojovníci boli donútení, aby z neho zaživa trhali mäso. Smutný koniec dvorského rytiera Vladislava II.

Zdroj:
Vojtech Dangl – Bitky a bojiská v našich dejinách
Vydavateľstvo Perfekt – Bratislava 2005, ISBN 80-8046-310-7
Kolektív autorov -Kniha Kráľov
Slovenské pedagogické nakladateľstvo Mladé letá, Bratislava 2003, ISBN 80-10-00324-7
Časopis Historická revue č.7-8/2005 – Vojtech Dangl – Juraj Dóža
Archív a vedomosti autora.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více