Pozemné bojové operácie v oblasti Brestu v júni 1941 I.

Autor: Viktor 🕔︎︎ 👁︎ 36.502

Na ceste k vojne

Politické súvislosti sovietsko-nemeckej vojny

Po skončení Prvej svetovej vojny a vzniku nezávislého Poľska sa mesto Brest-Litovsk stalo integrálnou súčasťou nového štátu.  V sovietsko-poľskej vojne v roku 1920  sa Poľsku podarilo odraziť útok Červenej armády a prinútiť ju k ústupu na východ.  V tomto regióne, rovnako ako v celej Európe zavládol na dve desaťročia nestabilný mier, ktorý v druhej polovici 30-tych rokov prerástol do latentnej medzinárodnej politickej krízy.  Napätie v Európe bolo spôsobené politickou radikalizáciou vyvolanou nacizmom a komunizmom.  Nositelia týchto ideológií – Nemecko a Sovietsky zväz neboli spokojné s mocenským a územným usporiadaním po roku 1918 a usilovali sa o revíziu Versaillského systému.   Agresívna politika týchto krajín mala v tomto období spoločného menovateľa, ktorým bol záujem na zmene status quo v Európe. To viedlo 23.8.1939 k podpisu sovietsko-nemeckej dohody o neútočení. Táto dohoda obsahovala aj tajný dodatkový protokol o rozdelení Poľska a zároveň o rozdelení sfér vplyvu v Európe.  Tieto dohody vstúpili do histórie ako Pakt Molotov-Ribbentrop a stali sa základom dočasného účelového spojenectva medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom.


Podpis Paktu Molotv – Ribbentrop, Moskva 23.8.1939
http://pobeda.rambler.ru/photo.html

Reklama

Podpísanie Paktu Molotov-Ribbentrop viedlo k iniciovaniu Druhej svetovej vojny, ktorá začala 1.9.1939 nemeckým útokom na Poľsko. O niekoľko dní neskôr sa 17.9.1939 k útoku pripojil aj Sovietsky zväz.  Do konca septembra bola poľská armáda porazená a krajina rozdelená medzi agresorov. Nová sovietsko-nemecká hranica preťala okupované Poľsko od severu na juh a jej najdlhší úsek bol vytýčený pozdĺž toku rieky Západný Bug.  Na tejto rieke sa nachádzalo aj mesto Brest-Litovsk, ktoré sa rozkladalo na východnej, teda sovietskej strane hranice.   Okupované územia medzi Brest-Litovskom a starou sovietsko-poľskou hranicou boli etnicky zmiešané a obývané Poliakmi a Bielorusmi.  Toto územie bolo preto označované ako súčasť východného Poľska (Kresy Wschodnie) respektíve západného Bieloruska.  Obdobie októbra 1939 – júna 1941 prinieslo miestnemu obyvateľstvu skúsenosť s represívnym sovietskym okupačným režimom, ktorý realizoval násilnú sovietizáciu tohto územia.  Podľa hodnotení súčasných poľských a bieloruských historikov sovietska okupácia mala podstatne tvrdšiu podobu, než nemecká okupácia západných oblastí Poľska v rovnakom období rokov 1939-1941.   Práve tento faktor, systematicky zamlčiavaný sovietskou historiografiou, zohral dôležitú úlohu v priebehu bojových operácií  na začiatku sovietsko-nemeckej vojny.


Stretnutie sovietskych a nemeckých vojakov v okupovanom Poľsku, druhá polovica septembra 1939
http://pobeda.rambler.ru/photo.html

V lete 1940 došlo k zásadnej zmene geostrategickej situácie v Európe. Nemecku sa bleskovým spôsobom podarilo poraziť francúzsko-britskú koalíciu a okupovať   Nórsko, Dánsko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko a väčšiu časť Francúzska.  Sovietsky zväz anektoval fínsku Karéliu a oblasť Petsamo, v priebehu leta  1940 okupoval Estónsko, Lotyšsko, Litvu a od Rumunska odtrhol a obsadil Besarábiu a Severnú Bukovinu.  Európa tak bola rozdelená medzi dve mocnosti, ktoré týmto spôsobom naplnili svoje ciele kvôli ktorým uzatvárali Pakt Molotov-Ribbentrop. Nakoľko Nemecko aj Sovietsky zväz mali rovnaký hlavný cieľ – stať sa mocenským hegemónom a ovládnuť celú Európu, nevyhnutne ich to nasmerovalo do vzájomnej konfrontácie.  Mocenský expanzionizmus a ideologická agresivita nacistického a komunistického režimu sa stali základnou príčinou vypuknutia sovietsko-nemeckej vojny v júni 1941.


Nemeckí a sovietski dôstojníci sledujú slávnostnú prehliadku svojich vojsk, Brest-Litovsk 23.9.1939
http://pobeda.rambler.ru/photo.html


Kombrig Semjon Mojsejevič Krivošejn a generálplukovník Heinz Guderin, Brest-Litovsk 23.9.1939
http://pobeda.rambler.ru/photo.html


Slávnostná prehliadka sovietskych a nemeckých vojsk, Brest-Litovsk 23.9.1939
http://pobeda.rambler.ru/photo.html

Vývoj celkovej strategicko-operačnej situácie

Reklama

V období mieru bolo územie Sovietskeho zväzu organizačno-administratívne rozdelené na vojenské okruhy. Na území  vtedajšej Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky (BSSR) a na priľahlých západných oblastiach Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR)  sa rozkladal Bieloruský zvláštny vojenský okruh.  Dňa 17.9.1939 Červená armáda zaútočila na Poľsko a Sovietsky zväz na základe dohody s Nemeckom následne anektoval územie až po rieku Západný Bug, ktoré bolo pripojené k BSSR. Toto teritórium bolo z vojenského organizačno-administratívneho hľadiska pripojené k  Bieloruskému zvláštnemu vojenskému okruhu, ktorý bol 11.7.1940 premenovaný na Západný zvláštny vojenský okruh.

Dňa 18.6.1941  Generálny štáb Červenej armády vydal rozkaz západným pohraničným okruhom, aby v rámci ich štruktúr boli vytvorené fronty. Takto označené operačné zoskupenia vojsk mali riadiť a koordinovať činnosť svojich armád vo vojnových podmienkach.  K vydaniu tohto rozkazu došlo už 4 dni pred začatím vojny, pričom sovietska historiografia systematicky tvrdila, že Červená armáda sa nepripravovala na vojnu a nemecký útok bol pre ňu prekvapením...  V prípade Západného zvláštneho vojenského okruhu rozkaz Generálneho štábu Červenej armády nariaďoval, aby bolo vytvorené veliteľstvo Západného frontu a aby sa najneskôr do 22.-23.6.1941 presunulo z Minska na poľné veliteľské stanovisko v blízkosti mesta Obuz-Lesna.  Veliteľ Západného zvláštneho vojenského okruhu armádny generál Dmitrij Grigorjevič Pavlov bol poverený velením Západného frontu.

Jednotky Západného frontu boli sústredené v Bielorusku a rozložené od meste Druskininkai (na súčasných bielorusko-litovských hraniciach) až po  mesto Tomašovka (pri styčnom bode súčasných hraníc Poľska, Bieloruska a Ukrajiny).   Západný front bol zložený z 3. armády (generálporučík Vasilij Ivanovič Kuznecov), 10. armády (generálmajor Konstantin Dmitrijevič Golubev) a 4. armády (generálmajor Aleksandr Andrejevič Korobkov), ktoré boli rozmiestnené zo severu na juh.  Do pohraničnej oblasti bola zároveň presúvaná 13. armáda, ktorej jednotky sa v momente vypuknutia vojny nachádzali v okolí Minska a 21.armáda, ktorej jednotky sa nachádzali na ceste z vnútorných vojenských okruhov. (MAPA č.1)

 

Dokumenty o početnom stave a výzbroji divízií Západného frontu boli sovietskou historiografiou systematicky utajované a až po rozpade Sovietskeho zväzu získala verejnosť prístup k týmto informáciám.  Na základe ich analýzy rastúci počet súčasných ruských historikov tvrdí, že  Západný front zväčšoval svoje sily a sústreďoval ich v blízkosti západných hraníc, ale tieto jednotky nevykonávali žiadne obranné opatrenia.  To potvrdzuje domnienku, že tieto jednotky sa pripravovali na ofenzívny spôsob vedenia bojovej činnosti. Nasvedčuje tomu aj ich operatívne rozloženie, keď hlavné sily Západného frontu skoncentrované v rámci 10.armády sa nachádzali vnútri pohraničného výbežku okolo mesta Bialystok. V dôsledku toho sa v prípade obrany automaticky vystavovali hrozbe obkľúčenia, keďže boli na území vklinenom do teritória pod kontrolou Nemecka. Naopak v prípade vlastného útoku mali výhodnú pozíciu pre postup na západ a na obchvat nemeckých jednotiek.  Na vedenie ofenzívy mal Západný front nielen dostatočne početné a vyzbrojené divízie, ktoré boli dislokované v pohraničnom pásme, ale aj potrebné zásoby vojenského materiálu, munície, pohonných hmôt a ďalšieho vybavenia rozmiestnené v blízkosti hraníc.

Sovietska historiografia tvrdila, že jednotky Západného frontu mali za úlohu brániť pohraničné oblasti Sovietskeho zväzu pred nepriateľským útokom a v prípade vypuknutia vojny mali kryť mobilizáciu a rozvinovanie ďalších síl.  Tieto tvrdenia však mali veľmi pochybnú hodnotu, nakoľko sa opierali len o selektívne zverejnené dokumenty a cenzúrou upravené publikácie. Od rozpadu Sovietskeho zväzu prebieha medzi ruskými historikmi polemická diskusia o charaktere rozmiestnenia jednotiek Západného frontu a o ich plánovaných úlohách (defenzívna zostava a obrana teritória kontra ofenzívna zostava a útok na západ). Túto diskusiu komplikuje skutočnosť, že prístup k najdôležitejším archívnym materiálom sa v Rusku naďalej reguluje a nie je úplne otvorený.

Sovietska historiografia tvrdila (a časť súčasných ruských angažovaných historikov to naďalej opakuje), že jednotky Západného frontu sa pripravovali na obranu, avšak do 22.6.1941 nestihli ukončiť realizáciu plánovaných obranných opatrení. Druhá časť ruských historikov argumentuje, že sovietske jednotky sa nepripravovali na obranu o čom okrem iného svedčí aj skutočnosť, že boli dislokované v miestach svojich stálych posádok alebo v poľných táboroch a neboli rozvinuté v teréne v pripravených poľných obranných postaveniach.  S výnimkou pohraničných opevnených rajónov sa obranné postavenia v hĺbke pohraničného pásma ani nebudovali. Títo kritickí historici kladú logickú otázka, prečo sa od 12.6.1941 začali presúvať ďalšie sovietske armády na západné hranice? Čo bolo ich úlohou a aké mali plány?

V prípade Západného frontu sa popri 3, 4. a 10. armáde, ktoré už boli rozmiestnené v pohraničnej oblasti,  k sovietsko-nemeckým hraniciam presúvali aj 13. armáda a 21. armáda. Pri ideologicky nezaujatom a objektívnom pohľade na rozvinovanie jednotiek Červenej armády v Západnom zvláštnom vojenskom okruhu jednoznačne vyplýva, že  sústreďovanie operačného zoskupenia malo ofenzívny charakter a sovietske armády sa pripravovali na ofenzívu z pohraničného výbežku okolo mesta Bialystok smerom na západ a juhozápad.  Táto interpretácia je najlogickejšia a vysvetľuje, prečo sa jednotky Západného frontu nepripravovali na obranu a prečo boli nemeckým útokom 22.6.1941 úplne prekvapené.

Reklama

Podoba operačného zoskupenia Červenej armády ostáva aj 61 rokov po skončení Druhej svetovej vojny predmetom polemických sporov. Súčasní angažovaní ruskí historici už pripúšťajú, že charakter tohto zoskupenia nebol síce obranný, avšak  ani čisto útočný.  V súvislosti s tým používajú tradičný argument sovietskej historiografie a tvrdia, že „hlúpy Stalin znemožnil pracovať múdremu Žukovovi na príprave obrany“ . Ruskí kritickí historici používajú omnoho racionálnejší argument keď tvrdia, že operačné zoskupenie Červenej armády sa v priebehu júna 1941 ešte len tvorilo a definitívnu podobu malo nadobudnúť k 10.7.1941. Ak by presuny a sústreďovanie  sovietskych vojsk nebol prerušil útok Wehrmachtu 22.6.1941, tak o tri týždne neskôr by v prvej dekáde júla 1941 stála na sovietskych hraniciach rozvinutá Červená armáda v dokončenom ofenzívnom operačnom zoskupení.

Zatiaľ čo operačno-strategická situácia Červenej armády  v prvej polovici roku 1941 stále vyvoláva vášnivé diskusie, v prípade Wehrmachtu je situácia jasná. Nakoľko Nemecko bolo porazené,  po vojne neexistoval politický tlak na nemeckých historikov aby kamuflovali vojnové prípravy Wehrmachtu a manipulovali s ich interpretáciou.  Z tohto dôvodu sú už niekoľko desaťročí zverejnené informácie o strategickom rozvinovaní Wehrmachtu na sovietsko-nemeckých hraniciach a o príprave ofenzívnej operácie pod kódovým názvom „Barbarossa“.  V rozdelenom a okupovanom Poľsku sa proti jednotkám sovietskeho Západného zvláštneho vojenského okruhu / Západného frontu sústreďovali jednotky nemeckej Skupiny armád „Stred“ (Armee Grupe Mitte) pod velením generála poľného maršala Fedora von Bocka.  Predstavovali najsilnejšie zoskupenie Wehrmachtu rozvinované v blízkosti hraníc Sovietskeho zväzu a  táto skupina armád bola zložená z 4.armády (generál poľný maršal Gunther von Kluge), 9. armády (generálplukovník Adolf Straus), 2.tankovej skupiny (generálplukovník Heinz Guderian) a 3. tankovej skupiny (generál pechoty Hermann Hoth). 

Jednotky Skupiny armád „Stred“ boli rozložené od nemeckého mesta Goldap vo Východnom Prusku (súčasný Gusev v Kaliningradskej oblasti) až po poľské mesto Vlodava (pri styčnom bode súčasných hraníc Poľska, Bieloruska a Ukrajiny).  3.tanková skupina stála oproti Severozápadnému frontu a v júni 1941 viedla bojové operácie najmä proti jeho jednotkám.  Z tohto dôvodu sú v nasledujúcich riadkoch spomínané najmä tie sily, ktoré stáli proti Západnému frontu (4. a 9. armáda, 2.tanková skupina). (MAPA č.1)

Plán operácie „Barbarossa“ prisúdil Skupine armád „Stred“ realizáciu hlavného útoku v najdôležitejšom strategickom smere  Minsk – Smolensk – Moskva.  V prvej fáze operácie sa naplánoval synchronizovaný úder oboch tankových skupín, ktoré boli sústredené na severnom (3. tanková skupina) a južnom (2. tanková skupina) krídle Skupiny armád „Stred“.  Jeho cieľom bolo  rýchlim útokom obkľúčiť  sovietske jednotky rozmiestnené v blízkosti  hraníc a poraziť ich. Zbiehavé údery tankových skupín boli namierené na hlavné mesto Bieloruska Minsk, po obsadení ktorého mal pokračovať postup na východ s cieľom získať predmostia na horných tokoch riek Berezina, Dneper a Západná Dvina a vytvoriť vhodné podmienky pre pokračovanie ofenzívy v smere Smolenska a Moskvy.  Úlohou dvoch poľných armád  (severnejšia 9. armáda a južnejšia 4. armáda) v začiatočnej fáze operácie bola podpora útoku tankových skupín, uzatvorenie vnútorného kruhu obkľúčenia v okolí miest Slonim – Volkovysk a likvidácia kotla. 

Operačno-taktická situácia v regióne Brest-Litovska

V Brest-litovskej oblasti bola na sovietskej strane hraníc dislokovaná 4. armáda  Západného zvláštneho vojenského okruhu / Západného frontu. Jednotky 4. armády boli rozmiestnené pozdĺž toku rieky Západný Bug medzi mestami Drohičyn (na severe), kde susedili s jednotkami 10.armády a Tomašovka (na juhu), kde susedili s jednotkami 5. armády Juhozápadného frontu. Veliteľom 4. armády bol generálmajor Aleksandr Andrejevič Korobkov a náčelníkom armádneho štábu plukovník Leonid Michajlovič Sandalov.

Pod velenie 4.armády patril 28.strelecký zbor, ktorému velil generálmajor Vasilij Stepanovič Popov. Tento zbor bol zložený zo 6. streleckej divízie (plukovník Michail Antonovič Popsuj-Šapko), 42. streleckej divízie (generálmajor Ivan Sidorovič Lazarenko), 49.streleckej divízie (plukovník Konstantin Fedorovič Vasiljev) a 75. streleckej divízie (generálmajor Semen Ivanovič Nedvigin). Ďalšou podriadenou jednotkou 4. armády bol 14. mechanizovaný zbor, ktorému velil generálmajor Stepan Iljič Oborin. Tento zbor bol zložený z 22.tankovej divízie (generálmajor Viktor Pavlovič Puganov),  30. tankovej divízie (plukovník Semen Iljič Bogdanov) a 205. motorizovanej divízie (plukovník Filipp Filippovič Kuďjurov). (MAPA č.2)

 

Sovietskej 4. armáde bol podriadený aj 62. opevnený rajón (Brest-litovský) v sile 3 delostrelecko-guľometných práporov a 2 formujúcich sa práporov (128 dokončených fortifikačných stavieb a 380 rozostavaných).  Spolu išlo o 4 strelecké, 2 tankové a 1 motorizovanú divíziu a o jednotky 62. opevneného rajóna. Popri divíznom delostrelectve boli 4.armáde pridelené aj 2 zborové delostrelecké pluky (447, 455.), 1 delostrelecký pluk (462.) a 1  húfnicový pluk (120.) Rezervy hlavného velenia.   Podľa archívnych dokumentov 4. armáda disponovala 71.349 dôstojníkmi a vojakmi, 1.657 delostreleckými systémami a 534 tankami.

Náčelník štábu 4. armády plukovník L.M.Sandalov vo svojich memoároch uvádza: „podriadené jednotky boli dostatočne silné a bojaschopné.  Situáciu im uľahčovala skutočnosť, že zo 150 kilometrov dlhého úseku, ktorý prikrývala naša armáda  bolo až 60 kilometrov nespôsobilých pre prekročenie Západného Bugu a vedenie bojových operácií na sovietskom území, pretože tomu bránili zložité terénne podmienky.  Základný problém však spočíval v tom, že jednotky 4. armády sa na obranu nepripravovali a ten z dôstojníkov, kto túto otázku otváral bol ostatnými považovaní za panikára“.  Toto bolo typické nielen pre 4.armádu a ďalšie armády Západného frontu, ale pre všetky sovietske armády sústreďované na západných hraniciach Sovietskeho zväzu v jari a na začiatku leta 1941.

Tie časti archívnych dokumentov, ktoré sa podarilo zverejniť po rozpade Sovietskeho zväzu jednoznačne ukazujú, že predvojnové „plány prikrytia štátnej hranice“ ani na úrovni pohraničných okruhov (frontov) a ani na úrovni jednotlivých armád nepočítali s vytváraním do hĺbky členenej obrany. Takže ak sa jednotky sovietskej 4. armády nepripravovali na obranu, k čomu sa teda pripravovali?  Aj na túto otázku dávajú odpoveď necenzurované verzie memoárov sovietskych pamätníkov, ktoré počas existencie Sovietskeho zväzu boli prísne tajné a dostupné len študentom vojenských akadémií. (V prípade L.M.Sandalova bola odtajnená verzia jeho knihy sprístupnená až v roku 1989 a k jej kompletnému vydaniu došlo až v roku 2006).

L.M.Sandalov uvádza, že v marci a apríli 1941 sa štáb 4. armády účastnil na veliteľsko-štábnych cvičeniach organizovaných štábom Západného zvláštneho vojenského okruhu.  Ich predmetom bola príprava ofenzívnej operácie frontu z územia Bieloruska  v západnom strategickom smere Bialystok – Varšava.  Tieto štábne hry na úrovni okruhu slúžili na rozpracovanie operačných plánov jednotlivých armád.  V máji 1941 sa uskutočnilo v rámci 4. armády veliteľsko-štábne cvičenie s témou ofenzívnej operácie v juhozápadnom strategickom smere na Bialu-Podlasku. Toto a ďalšie cvičenia slúžili na vypracovanie a preverenie operačných plánov zborov a divízií podriadených 4. armáde.

V júni 1941 v rámci sovietskej 4. armády prebehol celý rad veliteľsko-štábnych cvičení, ktorých predmetom bolo „prekročenie vodnej prekážky a rozvíjanie útoku do hĺbky obrany“. Ak nebudeme predpokladať, že sovietski dôstojníci chceli útočiť  východným smerom na vlastné hlavné mesto, tak je možné len jedno jediné vysvetlenie.  V úseku 4. armády bola vodnou prekážkou pohraničná rieka Západný Bug a jediný možný smer, v ktorom mohli sovietske jednotky rozvíjať útok do „hĺbky obrany“ bol smer západný na Varšavu a juhozápadný na Lublin...

Ešte 21.6.1941 prebehlo v rámci 28. streleckého zboru 4. armády veliteľsko-štábne cvičenie, ktorého zameranie vystihuje  názov dobového dokumentu: „Útok streleckého zboru spojený s prekonaním vodnej prekážky“. Sovietske štáby na všetkých úrovniach pracovali v júni 1941 na plné obrátky a tak hneď na 22.6.1941 bolo naplánované ďalšie cvičenie: „Prielom druhej línie opevneného priestoru“.  Na základe týchto a ďalších dôkazov súčasní ruskí kritickí historici vysvetľujú, prečo sovietske jednotky boli nemeckým útokom prekvapené a prečo sa nedokázali efektívne brániť.

V Sovietskom zväze sa obranným opatreniam pred vypuknutím vojny venovala len okrajová pozornosť. Na úrovni armád Západného zvláštneho vojenského okruhu sa žiadne obranné prípravy nerealizovali a prebiehala len výstavba pohraničných opevnených rajónov v úzkom 3 – 4 kilometrov pásme pozdĺž hraníc.  Jednotky Červenej armády však nevytvárali žiadne mínové polia,  nebudovali zákopy a palebné postavenia vnútri svojho územia a len na niektorých pohraničných úsekoch boli vedľa seba vyhĺbené individuálne okopy pre jedného alebo dvoch vojakov.  Prečo potom od jarných mesiacov až do júna 1941 intenzívne pokračoval presun sovietskych jednotiek a sústreďovanie vojenského materiálu, munície a zásob v pohraničnej oblasti? Sovietska historiografia tieto logické rozpory buď prechádzala mlčaním, alebo všetko vysvetľovala „hlúposťou Stalina“. Súčasní kritickí ruskí historici však ponúkajú oveľa racionálnejšie vysvetlenie - Červená armáda sa nepripravovala na obranu, ale na vlastnú ofenzívu.

Proti jednotkám sovietskej 4. armády sa v Brest-litovskej oblasti na opačnom brehu pohraničnej rieky Západný Bug rozmiestňovali jednotky nemeckej 2. tankovej skupiny.  Tieto jednotky boli sústredené medzi mestami Januv-Podlaski (na severe), kde susedili s jednotkami 4. armády a Vlodava (na juhu), kde susedili s jednotkami 6. armády Skupiny armád „Juh“.  Veliteľom 2. tankovej skupiny bol generálplukovník Heinz Guderian a pod jeho velenie patril XXIV. motorizovaný zbor (generál jazdectva Leo Geyr von Schweppenburg), XLVII.  motorizovaný zbor (generál delostrelectva Joachim Lemelsen) a XII. armádny zbor (generál pechoty Walther Schroth). XII. armádny zbor bol dočasne prevedený pod velenie 2. tankovej skupiny pričom podliehal nemeckej 4. armáde. V zálohe 2. tankovej skupiny sa nachádzal XLVI. motorizovaný zbor (generál tankových vojsk Heinrich von Vietingoff).

XXIV. motorizovaný zbor bol zložený z 3. pancierovej divízie (generálporučík Walter Model), 4. pancierovej divízie (generálmajor Willibald von Langermann), 10. motorizovanej divízie (generálporučík Friedrich-Wilhelm von Loeper), 1. jazdeckej divízie (generálmajor Kurt Feldt) a 267. pešej divízie (generálmajor Friedrich-Karl von Wachter).  XLVII. motorizovaný zbor bol zložený zo 17. pancierovej divízie (generálporučík Hans-Jurgen von Arnim), 18. pancierovej divízie (generálmajor Walther Nehring), 29. motorizovanej divízie (generálmajor Walter von Boltenstern) a 167. pešej divízie (generálporučík Hans Schonharl). XII. armádny zbor bol zložený z 31. pešej divízie (generálmajor Kurt Kalmukoff), 34. pešej divízie (generálporučík Hans Behlendorff) a  45. pešej divízie (generálmajor Fritz Schlieper). Pod velenie 2.tankovej skupiny bola dočasne prevedená aj 255. pešia divízia (generálmajor Wilhelm Wetzel). V zálohe v rámci XLVI. motorizovaného zboru sa nachádzala 10. pancierová divízia (generálporučík Ferdinand Schaal), 2. motorizovaná divízia Waffen SS „Das Reich“ (Gruppenfuhrer SS Karl Hausser) a motorizovaná brigáda „GrossDeutschland“ (generálmajor Wilhelm von Stockhausen). (MAPA č.2)

Nemecká 2.tanková skupina disponovala v prvom slede 4 pancierovými, 1 jazdeckou a 6 pešími divíziami. V druhom slede sa v zálohe nachádzala 1 pancierová a 3 motorizované divízie a 1 motorizovaná brigáda (spolu 5 pancierových, 3 motorizované, 1 jazdecká a 6 peších divízií – celkovo 15 divízií a 1 brigáda).  Podľa dostupných odhadov boli tieto sily tvorené približne 270.000 dôstojníkmi a vojakmi, 4.300 delostreleckými systémami a presne 1.076 tankami a 253 útočnými delami a stíhačmi tankov.  Z jednotiek podliehajúcich nemeckej 2. tankovej skupine sa do bojov so sovietskou 4.armádou dostali v dňoch 22. – 24.6.1941 len divízie prvého sledu. V ich prípade dostupné zdroje upresňujú počty  týchto 11 divízií na 173.000 dôstojníkov a vojakov, 2.949 delostreleckých systémov, 905 kusov obrnenej techniky (tankov, útočných diel a stíhačov tankov).

Prvou operačnou úlohou 2. tankovej skupiny bolo prekročiť pohraničnú rieku Západný Bug severne a južne od mesta Brest-Litovsk a rýchlym útokom v smere Kobrin – Pružany – Ružany – Slonim – Baranoviči dosiahnuť Minsk a spojiť sa s jednotkami 3. tankovej skupiny. V dôsledku toho mal byť vytvorený vonkajší kruh obkľúčenia okolo armád sovietskeho Západného frontu.   Jednotky nemeckej 4. armády mali podporovať útok 2. tankovej skupiny a ofenzívnym tlakom viazať pred nimi stojace hlavné sily sovietskych vojsk v Bialystockom výbežku. Prielom tankových a motorizovaných jednotiek mali divízie nemeckej 4. armády využiť na obchvat južného krídla sovietskej 10. armády s cieľom preniknúť do oblasti miest Slonim a Volkovysk, kde sa mali spojiť s jednotkami nemeckej 9. armády a uzatvoriť vnútorný kruh obkľúčenia hlavných sovietskych síl v Bielorusku.

Zdroje k seriálu článkov
1) V.Anfilov: „Zagadka 1941 goda“ (Záhada 1941 roku), vyd. Veče, Moskva 2005
2) V.Bešanov: Tankovyj pogrom 1941 goda (Tankový pogrom roku 1941), vyd. Charvest, Minsk 2004
3) P.Carell: “Vostočnyj front – Gitler idet na vostok“ (Východný front – Hitler ide na východ), vyd.  Izografus, Moskva 2005
4) E.Drig: „Mechanizirovanyje korpusa RKKA v boju“ (Mechanizované zbory Robotníckej a roľníckej Červenej armády v boji), vyd. AST, Moskva 2005
5) J.Fidler: „Osvoboditel - život maršála Sovětského svazu I.S.Koněva“, vyd. Jota Military, Brno 1999
6) H.Guderian: „Panzer Leader“ (Tankový veliteľ), vyd. Macdonald Futura Publisher, London 1980
7) F.Halder: „Vojennyj dnevnik 1941-1942“ (Vojnový denník 1941-1942), vyd. AST, Moskva 2003
8) W.Haupt: „Sraženija grupy armij Centr“ (Bitky skupiny armád Stred), vyd. Jauza-Eksmo, Moskva 2006
9) B.Musial: „Rozstrzelac elementy kontrrewolucyjne – brutalizacja wojny niemiecko-spwieckiej latem 1941 roku“ (Popraviť kontrarevolučné elementy – brutalizácia sovietsko-nemeckej vojny v lete 1941), vyd. Fronda, Warszawa 2001
10) L.M.Sandalov: „1941 – Pervyje dni vojny, Na moskovskom napravlenji“ (1941 – Prvé dni vojny, Na moskovskom smere), vyd. Veče, Moskva 2006
11) I.Staťjuk: „Oborona Belorusiji 1941“ (Obrana Bieloruska 1941), vyd. Eksprint, Moskva 2005
12) A.Smirnov – A.Surkov: „1941 – boi v Belorusiji“ (1941 – boje v Bielorusku), Frontovaja ilustracija 2/2003, vyd. Strategija KM, Moskva 2003
13) M.Solonin:“Bočka i obruči ili kogda načalas Velikaja otečestvennaja vojna“ (Sud a obruče alebo kedy sa začala Veľká vlastenecká vojna), vyd. Vidrodžennja, Drogobyč 2004
14) V.Suvorov: „Beru svoji slova obratno“ (Beriem naspäť svoje slová), vyd. Stalker, Doneck 2005
15) V.Šerstnev: „Tragedija sorok pervogo“ (Tragédia štyridsiateho prvého), vyd. Rusiš, Smolensk 2005

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více