Protivzdušná obrana Veľkej Británie na začiatku WW2

Autor: Ing. Štefan Bukovan / buko1 🕔︎︎ 👁︎ 25.474

Vznik prvých lietajúcich aparátov, či už ľahších, alebo ťažších ako vzduch, podobne ako mnoho iných vynálezov, sprevádzali pokusy s ich využitím na vojenské účely. Balóny, vzducholode a lietadlá boli spočiatku používané na pozorovanie, neskôr aj na priamy boj proti pozemným jednotkám. Tak ako sa rozvíjalo vojenské použitie lietajúcich aparátov, tak sa rozvíjali aj prostriedky na obranu proti nim.

Na zničenie nepriateľského lietadla je možné použiť viacero spôsobov. Na ničenie prvých bojovo používaných lietadiel sa používala sústredená paľba pušiek, ale efektivita takéhoto spôsobu ničenia bola veľmi malá. Postupným rozvojom použitia letectva v boji sa začal rozvoj aj špecifických protilietadlových zbraní – protilietadlového delostrelectva.

Reklama

Prvé špecifické protilietadlové zbrane boli vyvinuté v roku 1909 v Nemecku. Nakoľko bojové použitie letectva v tomto období bolo skôr raritou a svoju úlohu zohrala aj vysoká cena za protilietadlové kanóny, do roku 1914 ich bolo vyrobených veľmi málo.

Na úsvite Prvej svetovej vojny, v auguste 1914 mali špeciálne protilietadlové zbrane aj ďalšie štáty – Francúzska armáda práve získala dva protilietadlové obrnené automobily a Britská armáda vlastnila malé množstvo motorizovaných 3-inch 20 cwt diel. Postupný rapídny nárast bojového použitia lietadiel všetkými bojujúcimi stranami prinútili bojujúce strany zdokonaľovať aj obranu proti lietadlám.

Vo Veľkej Británii vznikli prvé špeciálne protilietadlové jednotky zoskupené v Anti-Aircraft Brigade u Kráľovského námorného delostrelectva. Táto brigáda bola vyzbrojená námornými delami firmy Vickers, umiestnených na päťtonových nákladných automobiloch Pierce-Arrow. Protilietadlová brigáda sa organizačne členila na 4 batérie, pričom každá batéria bola vyzbrojená štvoricou diel Vickers na obrnených automobiloch Pierce-Arrow. Úlohou brigády bola obrana vládnych budov vo Whitehalle.

Výkony protilietadlových diel neboli moc oslnivé. Delá dosahovali rýchlosť streľby 4 výstrely za minútu a dostrel bol iba 3000 yardov. Pre zvýšenie pravdepodobnosti zásahu strieľali na jeden cieľvždy dve až tri delá. Aj napriek uvedeným problémom si protilietadlové delá pripísali svoju prvú obeť už 30. apríla 1915.

Postupne bolo jasné, že malé skupinky diel majú len malú šancu na úspešný zásah cieľa, ktorý mohol naviac manévrovať v trojrozmernom priestore. Postupne dochádzalo ku koncentrácii väčšieho počtu protilietadlových diel. Postavenia diel boli volené v okolí vojenských objektov, letísk, priemyselných objektov, veľkých miest a na pobreží. Postupne boli zisťované aj najlepšie spôsoby ničenia cieľov – od priamej streľby na lietadlá sa prechádzalo k priehradnej paľbe, spočívajúcej v streľbe veľkého množstva diel do priestoru, kde sa nachádzal cieľ. Veľmi účinné sa tiež osvedčilo používanie trieštivých (šrapnelových) granátov, ničiacich lietadlá bez toho, aby došlo k priamemu zásahu lietadla svojím črepinovým účinkom a tlakovou vlnou.

V júni 1916 mala Veľká Británia vo výzbroji 271 protilietadlových diel a 258 vyhľadávacích svetlometov, pripravených na odrážanie útokov nemeckých lietadiel. Podľa výpočtov ministerstva (Air Ministri) na účinnú obranu pred útokmi nemeckého bombardovacieho letectva bolo potrebných 487 protilietadlových diel. V roku 1918, keď sa končila Prvá svetová vojna mala Británia vo výzbroji len 349 protilietadlových diel.

Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 sa protivzdušná obrana vo Veľkej Británii, spolu s ďalšími druhmi vojsk stala zanedbávanou oblasťou. Tento stav sa začal pomaly meniť až koncom 30-tych rokov 20 storočia, keď sa v Európe začala dramaticky meniť politická situácia a hrozba vojny začala byť reálna.

Reklama

Veliteľstvo protivzdušnej obrany vzniklo 1. apríla 1939, na základni RAF v Stanmore. Jej veliteľ, General Sir Alan Brooke, prevzal velenie nad piatimi protilietadlovými divíziami, ku ktorým v priebehu leta 1939 pridal dve novo sformované divízie. Na svojom poste zostal necelé 4 mesiace, potom velenie nad protivzdušnou obranou prevzal General Sir Frederick Pile (29.júla 1939), ktorý zostal hlavným veliteľom PVO až do konca vojny v roku 1945. Veliteľstvo protivzdušnej obrany bolo pôvodne jednou zo súčastí Home Defence.

Po vypuknutí vojny v septembri 1939 prešlo velenie nad protivzdušnou obranou v krajine podliehajúcu pod Anti Aircraft Command pod hlavného veliteľa britského stíhacieho letectva (Air Officer Commander in Chief of RAF Fighter Command), Air Chief Marshall Sira Hugha Dowdinga. Obaja velitelia, Downing aj Pile pracovali spoločne a svojou činnosťou sa zaslúžili o úspešnú obranu Veľkej Británie pred Nemeckými náletmi.

Veľkým problémom pred ktorý bol postavený generál Pile so svojím veliteľstvom bolo vybavenie protilietadlových jednotiek. Na začiatku roku 1940 bolo vo výzbroji divízií iba 695 ťažkých protilietadlových diel, z čoho bolo veľké množstvo zastaraných, prípadne požičaných od námorníctva. Okrem ťažkých diel bolo vo výzbroji aj 253 ľahkých diel. Na skvalitnenie protilietadlovej obrany požadovalo veliteľstvo zvýšiť počty na 2232 ťažkých a 1200 ľahkých diel.

Ďalším problémom, pred ktorý bolo veliteľstvo postavené bol nedostatok vhodného personálu. Na obranu územia bolo síce postavených sedem protilietadlových divízií, ale v jednotlivých protilietadlových batériách bol akútny nedostatok vycvičeného personálu schopného bojovať proti moderným lietadlám Luftwaffe a pre mnohých odvedených vojakov sa bojové pole stávalo súčasne aj cvičiskom.

Na stav protivzdušnej obrany zle vplývali aj straty skúsených obslúh a diel počas vojenských kampaní vo Francúzsku a v Nórsku. Od júla 1940 sa všetky sily veliteľstva protilietadlovej obrany sústredili na odrazenie očakávanej Nemeckej invázie z pevniny na Britské ostrovy.

Dôležitou súčasťou výzbroje protilietadlových jednotiek boli vyhľadávacie svetlomety. Vláda požadovala vytvorenie a inštalovanie 4128 batérií vyhľadávacích svetlometov (Light Battery), ale na začiatku roku 1940 ich bolo operačne použiteľných len 2700. Vyhľadávacie svetlomety boli životne dôležité najmä počas nočných náletov, keď zabezpečovali osvetlenie vzdušných cieľov pre protilietadlové delostrelectvo. Svetlomety samotné zisťovali ciele na základe zvukomerných (načúvacích) prístrojov, neskôr kombinovaných s rádiolokačnými prístrojmi. Pre úspešné zachytenie cieľa musela byť svetlometná batérie kvalitne vycvičená a tímovo zohratá.

Samotná obsluha svetlometov bola veľmi nebezpečná činnosť, pretože veľmi často sa tieto jednotky stávali terčom nemeckého bombardovania, často ešte skôr ako priletel hlavný nálet.  Nepoškodené a funkčné svetlomety predstavovali veľké nebezpečenstvo útočiace lietadlá, preto aj priamo medzi útočiacimi bombardérmi sa nachádzali lietadlá, ktoré mali za úlohu okamžite útočiť na odhalené pozície svetlometných batérií. Postavenia mnohých svetlometných batérií v južnom Anglicku boli plné kráterov po bombách a ich zoznam strát počas bojovej činnosti narastal takmer po každom nálete.

V júli 1940, keď sa začínala Bitka o Britániu (Battle of Britain) boli vo výzbroji protilietadlového delostrelectva nasledujúce zbrane: ťažké protilietadlové delostrelectvo používalo 4,5 palcové kanóny QF 4.5-in Mk.II (355 ks), 3,7 palcové kanóny QF 3.7-in (620 ks), 3 palcové kanóny QF 3-in 20cwt  rôznych verzií (320 ks). Ľahké protilietadlové delostrelectvo bolo vybavené  40-mm kanónmi Bofors (270 ks), 3 palcovými kanónmi proti malým výškam (135 ks), z námorníctva vyradenými kanónmi 2-pdr (140ks), 20 mm kanónmi Hispano (40 ks). Mnoho z týchto zbraní neboli v roku 1940 moc efektívne (napr. mnoho z 3,7 palcových ťažkých diel a 40 mm kanónov Bofors (Švédskej výroby) bolo používaných už v rokoch 1. svetovej vojny (1914-1918).

V septembri 1940, po sústredení náletov Luftwaffe na Londýn sa v priebehu niekoľkých dní zvýšil počet ťažkých diel v hlavnom meste z pôvodných 92 na 203 ks. Úmerne so zvyšovaním počtu protilietadlovej výzbroje v juhovýchodnom Anglicku sa zvyšovalo aj množstvo obslužného personálu, ktorý bol do oblasti premiestňovaný z ďalších častí krajiny.

Služba pri protivzdušnej obrane bola pre týchto ľudí veľmi náročná. Z dôvodu veľkého množstva náletov v hociktorej dennej i nočnej dobe boli obsluhy diel a svetlometov v pohotovosti 24 hodín denne, s veľmi malými prestávkami na odpočinok.

Reklama

Jednotky v podriadenosti Anti-Aircraft Command, okrem zaradenia do zostáv jednotlivých protilietadlových divízií (neskôr zborov) sa organizačne členili aj do tzv. Gun Defended Areas (GDA´s, delostrelecké obranné oblasti), ktoré boli situované do okolia veľkých miest a ďalších lokalít strategického významu, ako boli napr. veľké priemyselné komplexy. Medzi jednotlivými GDA a pobrežím boli vytvorené ešte Air Fighter Zones, kde operovali stíhacie lietadlá Royal Air Force. Každé GDA riadilo vlastné operačné centrum, veľmi podobné riadiacim stanovištiam jednotlivých Air Fighter Zones, podliehajúcim pod velenie RAF Fighter Command.

Veľkým problémom sa javilo zisťovanie cieľov. Prvé rádiolokačné stanice podliehajúce pod Fighter Command boli schopné zisťovať ciele len nad morom, jednotky podliehajúce Anti-Aircraft Command na zisťovanie cieľov používali zvukomerné stanice a predikciu cieľov na základe ich polohy, smeru letu a rýchlosti, k čomu bolo v krajine rozmiestnené veľké množstvo vidových hlások, ktoré získavali potrebné informácie pre výpočty polohy cieľov. Tento spôsob zisťovania cieľov bol ale nemožný pri nočných náletoch a pri zníženej viditeľnosti vplyvom počasia (oblačnosť, hmly). Ďalším problémom bolo zisťovanie potrebných údajov pre ciele letiace vo výške viac ako 25000 stôp a pre rýchlo letiace lietadlá.

Hoci činnosť protivzdušnej obrany bola nepriaznivo limitovaná mnohými negatívnymi faktormi, medzi ktoré patria nedostatky v použitých technológiách, nedostatočných zdrojoch vybavenia a vycvičených obslúh, možno povedať že operovala veľmi účinne. Počas Bitky o Britániu zostrelili viac ako 300 nepriateľských bombardérov, mnoho ďalších náletov bolo neúspešných pre rozloženie a odklonenie zostavy útočiacich lietadiel vplyvom silnej protilietadlovej paľby. V snahe vyhnúť sa obrannej protilietadlovej paľbe manévrom bolo mnoho nemeckých bombardérov nútených predčasne odhodiť bombový náklade mimo stanovený cieľ. Na účinnosť a presnosť náletov mal vplyv aj vynútený prechod na bombardovanie z väčšej výšky, mimo výškový dosah trieštivých nábojov ľahkého a stredného protilietadlového delostrelectva. Systém zisťovania cieľov protilietadlového delostrelectva zároveň umožňoval navádzať stíhacie lietadlá RAF aj do oblastí mimo pôsobnosti pobrežných rádiolokátorov. 

Postupne  bola do výzbroje PVO zavádzaná moderná technika, vrátane streleckých rádiolokátorov pre navádzanie paľby protilietadlových batérií. Zlepšovanei spolupráce medzi PVO a stíhacím letectvom spôsobovalo čoraz väčšie straty útočiacim nemeckým bombardérom. PVO sa úspešne dokázala vysporiadať aj použitím nemeckých tajných zbraní - raketami V-1.

Zdroj:
https://www.battle-of-britain.com/BoB2/local_defences/AAA/aaa.htm
https://www.ra39-45.pwp.blueyonder.co.uk/gunsidx/index.html
https://www.spartacus.schoolnet.co.uk/FWWairartillery.htm

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více