Slováci v Dozornej komisii neutrálnych štátov v Kórei v rokoch 1953 – 1993

Autor: Ondrej Uriga 🕔︎︎ 👁︎ 28.314

Prímerím medzi Kórejskou ľudovou armádou (KĽA) a Čínskymi ľudovými dobrovoľníkmi (ČĽD) na jednej strane a Veliteľstvom spojených národov, zastúpených Spojenými štátmi americkými na strane druhej, podpísaným 27. júla 1953 v pagode Mieru neďaleko Panmundžonu, skončila trojročná vojna, ktorá vypukla 25. júna 1950 agresiou vojsk KĽDR proti Kórejskej republike. Na dodržiavanie prímeria bola ustanovená DOZORNÁ KOMISIA NEUTRÁLNYCH ŠTÁTOV (DKNŠ).

Československo sa stalo členom DKNŠ ako neutrálny štát určený spoločne vrchným veliteľom KĽA maršalom Kisom a veliteľom ČĽD generálom Pen Teh-Huaom v zmysle paragrafu 37 Dohody o prímerí v Kórei. Za prvého vedúceho československej delegácie v DKNŠ bol ustanovený vtedajší veliteľ 1. armádneho zboru v Banskej Bystrici brig. gen. (neskôr genpor.) František Bureš. Na dobu výkonu funkcie vedúceho delegácie mu bola prepožičaná hodnosť generálporučíka. Ďalším členom DKNŠ, ktorého určili velitelia KĽA a ČĽD, bolo Poľsko. Vedúcim poľskej delegácie bol gen. Wagrowski. Strana Veliteľstva spojených národov a USA vybrala za členov DKNŠ Švédsko, ktorého vedúcim bol gen. Grafstroem, a Švajčiarsko, ktorého vedúcim bol gen. Rihner.

Reklama

Dozorná komisia neutrálnych štátov mala podľa Dohody o prímerí úlohu vykonávať dozor a inšpekčné kontroly rotácie vojenského personálu a vojenského materiálu mimo demilitarizovanú zónu a súčasne vyšetrovať aj ich prípadné porušovanie. Na tento účel boli zriadené Inšpekčné skupiny, ktoré pracovali vo vstupných prístavoch, na letiskách a na dôležitých železničných a cestných uzloch - na sever od 38. rovnobežky v mestách Sinanju, Sinuiju, Manpo, Chongjin, Hungnam, na juhu polostrova v mestách Inchon, Kunsan, Taegu, Pusan a Kangnung. Výsledky kontrol hlásili Vojenskej komisii pre prímerie. Prvá časť Inšpekčných skupín bola odoslaná 12. 8. 1953 do všetkých 10 vstupných prístavov. Činnosť začali 19. augusta 1953 ráno o 8,00 hod.

Veliteľstvo spojených národov (VSN) svojim jednostranným rozhodnutím zamedzilo inšpekčným skupinám vykonávať svoju činnosť na území pod jeho vojenskou kontrolou (Kórejská republika) a od júna 1956 si tak vynútilo ich zrušenie. K jednostrannému zrušeniu Inšpekčných skupín došlo preto, lebo VSN nechcelo dopustiť, aby sa opakoval rok 1950 kedy po odchode vojsk Spojených štátov amerických z Kórey v roku 1949, došlo k narušeniu rovnováhy vojenských síl (rýchle vyzbrojenie KĽA) a útoku proti Južnej Kórei. Strana VSN začala dovážať do Kórey nové druhy a typy zbraní a zväčšovala počty svojich pozemných, leteckých i námorných síl, a preto nechcela, aby toto bolo pod kontrolou DKNŠ a jej Inšpekčných skupín.

1. Československá účasť v DKNŠ

Transport československej delegácie v počte do 380 osôb (v nej bola čs. skupina pre DKNŠ, Repatriačná komisia a nemocnica) začal z Prahy 22. júla 1953. Cesta štyroch transportov viedla z Prahy cez Čop, Lvov, Kyjev, Moskvu, Kazaň, Sverdlovsk, Krasnojarsk, Otpor, Charbin, Mukden, Antung a 13. augusta 1953 skončila v Kesongu. Tri časti čs. skupiny boli prepravené letecky. Z Kesongu sa presunuli na vozidlách do stanového tábora neďaleko Panmundžonu, kde boli do novembra 1953. Od 9. novembra 1953 boli presťahovaní do drevených domcov tiež v blízkosti Panmundžonu, kde bol spoločný štáb aj ostatných členov československej delegácie. Do tej doby bol štáb v Kesongu.

Československá skupina pre Repatriačnú komisiu mala 48 členov. Jej vedúci bol veľvyslanec a mimoriadny a splnomocnený minister plk. PhDr. Ladislav Šimovič. Tento Slovák mal vo svojej skupine aj ďalších členov zo Slovenska, medzi ktorých patrili pplk. Ambróz František, pplk. František Pavúk, pplk. Fraňo Pazúr a mjr. Rastislav Lacko. Pre onemocnenie plk. L. Šimoviča bol za náčelníka ustanovený pplk. Zajíc.

Nemocnica v Čon-džine mala 36 členov. Riaditeľom nemocnice bol MUDr. Kotelenský. Funkciu vedúceho čs. delegácie v DKNŠ po genpor. Františkovi Burešovi prevzal 1. júla 1954 generál major Josef Hečko. Nasledoval genmjr. Václav Tauš, ktorý 6.7.1956 odovzdal funkciu genmjr. JUDr. Oldřichovi Chýlemu. V nasledujúcich rokoch až do roku 1993 sa vo funkcii vedúceho čs. delegácie vystriedali genmjr. Jan Hečko, opäť genmjr. Václav Tauš, plk. Karel Borský, genmjr. Vilém Toman, genmjr. JUDr. Zdenko Páv ( Slovák), genplk. Ing. Miroslav Šmoldas, genmjr. František Suchánek, genmjr. Ing. Ján Gazík, CSc. (Slovák), genmjr. Ing. Jaroslav Ulehla, genmjr. Ing. Ján Martinský (Slovák), genmjr. Jaroslav Kloc, genmjr. Josef Červáška, genmjr. Ing. Josef Černášek a posledný česko-slovenský zástupca v DKNŠ genmjr. Ing. Ján Klocok (Slovák). V mnohých prípadoch dochádzalo k tomu, že zástupcovia vedúceho delegácie zo zdravotných dôvodov alebo pre nepripravenosť nového vedúceho, vykonávali funkciu vedúceho čs. delegácie. Medzi alternujúcich, ktorí vykonávali funkciu vedúceho, patrili pplk. Ing. Ján Konôpka, plk. Rudolf Malik (obaja Slováci), plk. Josef Šmída, plk. Vladimír Vella.

Do prvej skupiny čs. delegácie DKNŠ boli vybraní aj vojaci základnej služby, ktorí v armáde slúžili od 1.októbra 1950 do 26.októbra 1952 a v tomto období absolvovali výcvik a odbornú prípravu. Na vojenské cvičenie boli povolaní 10. apríla 1953 a do civilu odišli po príchode z Kórey 31. júna 1954.

Československí príslušníci v DKNŠ mali k dispozícii ručné zbrane ako pištole, granáty, ľahké guľomety, náboje rôznej ráže, ďalej ďalekohľady a iný materiál. Tento materiál bol v roku 1957 odovzdaný Kórejskej ľudovej armáde. Ďalej čs. delegácia mala tri autá typu Tatraplán, 25 terénnych áut typu WILLYS, 29 rádiovozidiel TATRA 128, 40 nákladných áut typu T 128, dva zdravotné vozy, 25 motocyklov JAWA 250 cm, 2 dielenské vozy, 2 kuchynské prívesy vz. 26, ďalej 20 improvizovaných kuchýň a 1 dezinfektor s prívesom.

Situácia si vyžadovala, aby príslušníci československej delegácie boli v maximálnej miere sebestačný, a preto medzi nimi boli aj také odbornosti ako prádelník, obuvník, holič, pekár.

Reklama

V Dozornej komisii neutrálnych štátov v Kórei sa udialo aj niekoľko „mimoriadných udalostí“, ako sa v armáde nazývajú prípady vymykajúce sa normálnej činnosti jednotiek. Za celé obdobie pôsobenia čs. delegácie do tejto štatistiky patrí úmrtie jedného dôstojníka na infarkt, jedna samovražda dôstojníka obesením, jeden pokús o samovraždu zastrelením (bol zachránený v americkej nemocnici) a prechod jedného príslušníka vojenskej základnej služby (kuchár) na stranu VSN.

V roku 1963 sa československá a poľská delegácia presťahovala do novovybudovaných budov, postavených kórejsko-čínskou stranou v typickom kórejskom stavebnom štýle.

Celých 40 rokov sa československá delegácia v DKNŠ podieľala na dodržiavaní Dohody o prímerí. Všetky delegácie, ktoré sa vystriedali, žili v strede štyri kilometre širokej demilitarizovanej zóny. Životný priestor bol obmedzený na dva vychádzkové okruhy po nezalesnených vrcholoch. Chodiť mimo vyznačenej cesty bolo nebezpečné pre neodstránené staré míny. Mimo demilitarizované pásmo museli nosiť na ľavom rukáve vlajku DKNŠ, ktorá bola v tvare štvorca rozdeleného uhlopriečkami na štyri trojuholníky. Tieto trojuholníky boli modrej, bielej, žltej a červenej farby.

Počet členov DKNŠ z Československa v roku 1953 bol 300 osôb, v roku 1954 už len 110 osôb, v roku 1955 41 osôb, v roku 1956 32 osôb, 1957 12 osôb a v rokoch 1959-1993 sa počet osôb pohyboval medzi 5 až 8 členov delegácie. Za celé obdobie sa v DKNŠ vystriedalo do 600 československých občanov. Zo Slovenska v DKNŠ pôsobili 4 vedúci delegácie, 40 dôstojníkov, práporčíkov a dôstojníkov v zálohe s prepožičanou hodnosťou, do 70 poddôstojníkov a vojakov základnej služby a v zálohe. Na postupné znižovanie počtu členov československej delegácie mala dôvod jednak skutočnosť, že náklady spojené s jej činnosťou platilo Československo (napríklad aj za prepravu československej skupiny cez ZSSR zaplatil československý vojenský pridelenec v Moskve tamojšej organizácii INTURIST 377.396 rubľov), jednak zrušením Inšpekčných skupín a Repatriačnej komisie po skončení ich činnosti.

2. Poštové spojenie československých občanov v DKNŠ

Poštové spojenie československých občanov v DKNŠ bolo nariadené rozkazom veliteľa zvláštnej skupiny č. 9 zo dňa 15. júna 1953 ešte pred odchodom do Kórey.

2.1. Odosielanie pošty z územia Československa

Toto nariadenie bolo určené pre rodinných príslušníkov a pre tých občanov, ktorých účastník v DKNŠ uviedol na zvláštnom zozname. Každý príslušník zvláštnej skupiny určil osobu, ktorá bola jediná oprávnená odosielať poštu do cudzieho štátu. Počet týchto osôb bol obmedzený na najnižší počet (otec, matka, brat, sestra, snúbenica, kamarát). Pri odosielaní pošty bolo nutné dodržať tento postup:
- odosielateľ vložil list do dvoch obálok,
- na vnútornú obálku napísal meno toho, komu sa mal list doručiť,
- na vonkajšiu obálku napísal adresu A-II-25 Praha 190, poštová schránka 19051.

O tomto spôsobe bolo potrebné upovedomiť všetkých, určených v listoch, ktoré majú mať príslušníci zvláštnej skupiny pripravené pre prípad opustenia územia Československa (čakalo sa na termín podpisu Dohody o prímerí).

2.2. Odosielanie pošty z územia mimo Československa

Pri odosielaní pošty z územia mimo Československa bolo nutné dodržiavať tento postup:

- povolené bolo odoslať viac listov, ktoré sa vložili do vnútorných obálok s adresami komu sa majú listy doručiť,
- vnútorné obálky (nezalepené) s listami sa vložili do jednej vonkajšej obálky, na ktorú odosielateľ napísal adresu A-II-25 Praha 190, poštová schránka 19051.

Listy do cudziny museli byť otvorené a museli mať adresu odosielateľa. Rozoslanie vnútorných obálok bolo v starostlivosti Spravodajskej správy - zahraničnej skupiny MNO, po vykonaní kontroly obsahu každého listu. Touto cenzúrou sa zabezpečovalo utajenie činnosti členov Dozornej komisie neutrálnych štátov v Kórei.

Reklama

Rozkaz č.1 zo dňa 16.8.1953 v Kesongu stanovoval odosielanie pošty zo štábu (v Kesongu) a z tábora (stanový tábor neďaleko Panmundžonu) maximálne dvakrát týždenne cez Peking. Odosielaním pošty bola poverená npor. Vlasta Bělíková. Poštové zásielky bolo treba sústrediť vždy v stredu a v sobotu do 8,00 hod. Na písomný styk bola stanovená nová adresa: Meno, Veľvyslanectvo ČSR Peking / Dozorná komisia neutrálnych štátov / Embassy of the Czechoslovak republik / Pekin. To isté v azbuke. Intervaly odosielania listových zásielok boli v roku 1953 nasledovné: 22. júl (normálnym kuriérom), 22. august (leteckou poštou), 28. august (normálnym kuriérom), 3., 9. a 16. september (leteckou poštou), 9. a 10. október (leteckou poštou), 18. a 23. november 1953 (leteckou poštou).

Všetky poštové zásielky z Československa i z Kórey prechádzali cez vojenského pridelenca v ČĽR pplk. Prouzu. V tej dobe bol československým veľvyslancom v ČĽR František Komzala.

Rozkazom č. 21 z 23.9.1953 v Kesongu bolo nariadené, že počnúc dňom 25.9.1953 všetci príslušníci kontrolnej a repatriačnej komisie musia všetku poštu, ktorú odosielajú do vlasti alebo do skupín (myslené inšpekčné skupiny) predkladať otvorené.

Rozkaz č. 24 z 29.9.1953 v Kesongu spresnil spôsob adjustácie listových zásielok. Pretože po príchode hlavnej skupiny do Kesongu neexistovalo ešte pravidelné poštové spojenie a skupina nemala z technických príčin poštové známky ani valuty na ich zakúpenie, poštové zásielky boli vypravované do Pekingu na československé veľvyslanectvo, ktoré za príslušníkov zvláštnej skupiny uhradilo poštovné. Od tejto doby bolo poštovné platené tak, že na listy boli nalepované známky už v Kesongu, viedla sa o tom evidencia a odosielateľom podľa zvláštneho zoznamu boli čiastky za poštovné odpisované z ich vreckového.

Rozkaz č. 27 z 3.10.1953 v Kesongu spresnil ďalšie náležitosti potrebné dodržiavať pri korešpondencii do vlasti. Každý príslušník musel na list napísať normálnu adresu a okrem toho do hornej časti vľavo musel napísať ČESKOSLOVENSKO, rusky ČECHOSLOVAKIJA a tiež názov našej krajiny kórejsky. V listoch, ktoré posielali svojim rodinám museli napísať nasledujúcu spiatočnú adresu: Meno, priezvisko, hodnosť, člen československej delegácie v DKNŠ - KÓREA - ČO SON - KESONG.

Rozkazom č. 64 z 28.2.1954 v Kesongu bol všetkým členom delegácie zakázaný osobný a písomný styk s vojenskými alebo civilnými osobami druhých krajín. V roku 1958 bol poštovým dôstojníkom npor. Václav Tuma. Všetka pošta z ČSR i z Kórey prechádzala cez vojenského pridelenca. Odosielanie súkromnej pošty bolo vykonávané cez sekretariát Vojenskej komisie pre prímerie československej strany, ktorý ju cestou vojenskej poľnej pošty dopravoval do Číny a odtiaľ do Československa. Pošta do Kesongu išla rovnakým spôsobom. Listové zásielky odoslané v auguste 1953 boli doručené adresátom až v novembri 1953. Poštový kuriér pracoval na trase Peking-Kesong raz za mesiac.

2.3. Ďalšie opatrenia pre poštový styk

Vzhľadom na to, že príslušníci Zvláštnej skupiny obchádzali vydané nariadenia a zasielali všetku osobnú korešpondenciu súkromnou cestou, dochádzalo k porušovaniu disciplíny. Bolo to kvalifikované ako hrubé narušovanie vojenského a štátneho tajomstva vyzradením údajov prísne tajného charakteru pre rôzne časopisy o materiálnom zabezpečení rodín príslušníkov a pod. Na základe týchto skutočností náčelník generálneho štábu genplk. Václav Kratochvíl 9. novembra 1953 č. j. 021809/1953 vydal tieto opatrenia: „Vzhľadom na uvedené skutočnosti nariaďujem, aby všetka odosielaná korešpondencia bola Vašimi orgánmi (myslená VKR) vopred kontrolovaná a zasielaná len prostredníctvom čs. vojenského pridelenca v Pekingu. Naopak, korešpondencia rodinných príslušníkov musí byť bezprostredne odosielaná na adresu MNO - A-II-25 Praha 190, poštová schránka 19051. Za nedodržanie tohto nariadenia budú vyvodené najprísnejšie dôsledky!

Postupom času aj tieto opatrenia strácali účinnosť a príslušníci odosielali svoje zásielky spôsobom, ako uznali za vhodné. Príslušníci DKNŠ Švédska a Švajčiarska takéto starosti nemali. Využívali tiež poštu USA / JSA / APO 96251 v San Francisku. Stopy po cenzúre na listových zásielkach odosielaných z ČSR sa nachádzajú v podobe pečiatok (denných) podacích poštových úradov na ľavej hornej alebo dolnej časti adresnej strany obálky. Napríklad Brno 2/28.9.53-8/39, Šahy /7.11.53-9/f, Bratislava 5/20.1.54-18/h, Hořovice /8.II.54-15/c a podpis cez pečiatky. Listy odosielané z Kórey majú na zadnej strane vpravo dole perom záznam „Kontroloval“ a podpis.

2.4. Skončenie čs. účasti v DKNŠ

Československá účasť v DKNŠ bola až do roku 1989 poznamená ideologickým spriaznením s KĽDR, čo v praxi znamenalo zastávanie jej politických a mocenských záujmov na Kórejskom polostrove. Pre ČSSR malo členstvo v DKNŠ praktický význam len v podobe vojensko-politického spravodajstva z Kórejskej republiky, s ktorou náš štát vtedy nemal žiadne styky. Veď na tejto činnosti sa podieľali príslušníci vojenskej kontrarozviedky vo funkciách náčelníka štábu československej skupiny, ako aj vedúci inšpekčných skupín pôsobiacich v Južnej Kórei. Tento počet sa ešte v roku 1957 pohyboval okolo 25 príslušníkov vojenskej kontrarozviedky.

Po páde komunistických režimov v Strednej a Východnej Európe, KĽDR stratila politický záujem na členstvo Českej a Slovenskej federatívnej republiky a Poľskej republiky v DKNŠ. Poslednou zámienkou, ktorú KĽDR využila na dosiahnutie tohto cieľa, bol rozpad ČSFR a vznik Slovenskej republiky a Českej republiky. KĽDR od začiatku neuznala nástupníctvo Českej republiky v DKNŠ potvrdené dohodou medzi Českou republikou a Slovenskou republikou a trvala na odchode Českej republiky z DKNŠ, čo sa udialo k 10.4.1993.

3. Záverom

Aj po odchode pôvodnej československej delegácie, ktorá už vystupovala de jure i de facto ako delegácia Českej republiky, zostávajú po oboch stranách 38. rovnobežky zakopané armády s navzájom namierenými hlavňami. Nad ľuďmi viselo, a doposiaľ visí neustále nervové napätie, stála hrozba, ktorá z pohraničného konfliktu môže rýchlo prerásť do novej vojny. Aj za takýchto podmienok šesť stoviek vojakov Československej ľudovej armády, v ktorej pôsobila viac ako jedna stovka Slovákov, prispela k udržaniu „krehkého mieru“ na Kórejskom polostrove. Za to im patrí úcta a vďaka. Boli prví, ktorí po 2. svetovej vojne dohliadali na dodržiavanie Dohody o prímerí nie dobrovoľne, ale na rozkaz Ministerstva národnej obrany a z rozhodnutia Československej vlády. I keď vojenská historiografia na tento úsek vojenských dejín ČSR trochu „pozabudla“, nech je tento príspevok zadosťučinením živým i tým, ktorí prišli o svoje zdravie a niektorí aj o to najcennejšie, o svoj život za vec mieru ďaleko od vlasti a svojich rodín...

Jozef Korený

Pramene a literatúra:
[1] Kubka J.: Cestovní rozkaz do Kesongu, Naše vojsko, Praha 1955
[2] Bárta P.: Vánoce v Kóreji, in: Zápisník 1971
[3] Hejč K.: 18 měsíců v „Zemi nikoho“, in: Svět v obrazech č.46 / 1977, s.6 - 9
[4] Vojenský historický archív Praha / Fond DKNŠ 1953 - 1970
[5] Korený J.: Zvláštna skupina ČSĽA v Kórei, I. a II.časť, in: Apológia 3 / 1998, str. 24 - 25 a 5 / 1998, str.22 - 23
[6] Korený J.: Strážcovia prímeria na 38.rovnobežke - Trenčania v DKNŠ v Kórei, in: Trenčianske noviny 12 / 1998, str.11
[7] Korený J.: Listové zásielky príslušníkov zvláštnej skupiny v DKNŠ v Kórei v rokoch 1953 -1954, in: Katalóg XIV. Dní filatelie Slovenska v Trenčíne, str. 57 - 59
[8] Korený J.: Misia OSN v Kórei, in: V službách mieru, str.21 - 22, MO SR - VIA 2003
[9] Korený J.: Dozorná komisia neutrálnych štátov v Kórei a pošta príslušníkov DKNŠ in: Zberateľské state 5, príloha časopisu ZBERATEĽ 9 / 2003, str. 1 - 8
[10] Korený Jozef : Slováci v Dozornej komisi neutrálnych štátov v Kóreiv rokoch 1953 - 1993 in: MO SR vo VIA MO SR, Bratislava 2003,

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více