Francúzska revolúcia I.

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 44.701

Máloktorý historický proces  koncom 18. storočia poznamenal Európu, ale najmä Francúzsko, tak ako revolúcia. Keď v roku 1789 vypukla, celá Európa zo zatajeným dychom sledovala zrútenie režimu, ktorý ešte nedávno vládol v najmocnejšom štáte na kontinente. Po celé predchádzajúce storočie bolo Francúzsko vzorom v kultúre a  udávalo tón v politike. Aj keď sa absolutistický režim rozpadol za relatívne krátke obdobie, príčiny revolúčneho výbuchu a vrenia sú jednoznačne staršieho dáta. Neschopnosť režimu k určitej reflexii a riešeniu problémov spoločnosti, ho doviedla na samotný okraj priepasti, kde ešte chvíľu balancoval, ale nevyhnutnúmu pádu neušiel.

Podstatným faktom pre lepšie pochopenie revolúcie je analýza stavu francúzskej spoločnosti pred rokom 1789. Spoločnosť bola tradične rozdelená do troch stavov:

  1. Duchovenstvo – tvorilo menej ako 1 % obyvateľstva štátu. Neplatilo dane a panovník mohol od cirkvi žiadať iba dobrovoľné príspevky pre štát. Cirkev bola veľkým vlastníkom pôdy. Celkove ovládalo duchovenstvo asi 1/10 všetkej pôdy vo Francúzsku. Z tejto držby plynuli samozrejme slušné zisky. Pristup k tomuto bohatstvu mali prevažne vysokí cirkevní hodnostári. Nižšie duchovenstvo, ktoré vykonávalo bežnú duchovnú činnosť medzi ľuďmi, bolo zle odmeňované a majetkom sa od svojich veriacich príliš nelíšilo. Časť nižšieho duchovenstva chápala dokonca nutnosť reforiem a podporovala revolúciu, do momentu kým radikalne zložky revolúcie ostro nevystúpili proti náboženstvu vôbec.
  2. Šľachta – predstavovala asi 2%  obyvateľstva. Šľachta mala výsadu nosiť zbraň a  neplatila takmer žiadne dane. Z tejto vrstvy pochádzali ľudia, ktorí zastávali funkcie v armáde a vo vláde. Vlastnili väčšinu  pôdy, mali obrovské príjmy, ktoré však obvykle veľmi nerozumne a bezstarostne rozhadzovali. Systém bol jednoducho nastavený tak, že bez akejkoľvek snahy sa zdroje šľachty neustále doplňali. Na rozdiel od anglickej  mala francúzska  šľachta priam odpor k podnikaniu, investovanu a cieľavedomej práci , ktorá by viedla k rozmnoženiu zdedeného majetku. Ani táto vrstva nebola jednoliatá. Na rozdiel od dvorskej šľachty, ktorá bezstarostne žila z kráľovského dôchodku, mala vidiecká šľachta trochu ťažší život. Negatívne ekonomické javy viedli k tomu, že   na vidieku aj šľachta dosť schudobnela. Preto aj časť nižšej šľachty dospela k presvedčeniu, že tento systém je nefunkčný.
  3. Tretí stav – 97% obyvateľstva. Túto triedu tvorilo sociálne zmiešané obyvateľstvo. Jej jadro tvorila buržoázia, stredná trieda to znamená obchodníci, podnikatelia a inteligencia – lekári, právnici, či učitelia. K tejto skupine samozrejme patrili aj námedzne pracujúci. Jej najchudobnejšou časťou boli roľníci.
Reklama

Paradoxne na celej veci je, že revolúcia sa nezačala povstaním chudobného ľudu, ale odporom privilegovanej vrstvy proti zmenám. Zo všetkých výsad bránila šľachta najviac svoju imunitu proti zdaňovaniu. Každý pokus obmedziť privilégia šľachty v daňovej oblasti sa skončil neúspechom. Výsledným efektom bolo zväčšovanie sociálnych rozdielov. Ľudovít XVI.  mal niekoľko schopných ministrov, ktorí si uvedomovali ekonomickú krízu a snažili sa odvrátit hroziaci kolaps francúzskeho štátu. Spomedzi ministrov vynikal najmä filozof Turgot a bankár Necker.

Tieto osobnosti vo vláde sa snažili zmenšiť zadlženosť štátu, ozdraviť štátne financie, uvoľniť obchodné obmedzenia, zrušiť cechové monopoly, zaviesť nové dane a odstrániť protichodné zákony v rôznych privinciách Francúzska. Tieto opatrenia však boli na nič bez základnej reformy, ktorou bolo jednoznačne zdanenie privilegovaných vrstviev. Napriek ich snahe bolo zdanenie šľachty zamietnuté. Pod tlakom svojich odporcov ich kráľ oboch v rokoch 1776 odvolal z úradu.

V tomto období sa už francúzska ekonomika nachádzala v dezolátnom stave.Štátny dlh sa neúmerne zväčšil účasťou Francúzska v americkej vojne za nezávislosť. Štátnu pokladnicu zaťažovali obrovské sumy vyplácané vo forme dôchodkov francúzskej šľachte. Nemalou mierou zaťažovali rozpočet aj výdaje na pompézny kráľovský dvor vo Versailles. V rokoch 1787 a 1788 postihla Francúzsko katastrofálna neúroda, ktorá len zhoršila celkovú ekonomickú situáciu. Francúzsku hrozil hladomor, zúrila hyperinflácia, ceny potravín stúpali a štát stál pred bankrotom. Objavili sa prvé nepokoje v provinciach.

Kráľ bol donútený súhlasiť so zvolaním generálnych stavov. Išlo o stavovský parlament, zložený z troch základných stavov, ktoré tvorili francúzsky národ. Každý stav zasadal samostatne a vlastnil jeden hlas. Z toho vyplýva, že privilegované stavy mohli kedykoľvek prehlasovať tretí stav.

Spoločenskú krízu sa nepodarilo vyriešiť politickými prostriedkami. Na vine bol nekompetentný vladár, vláda, ktorú nikto nerešpektoval, ktátkozrakosť šľachty, ktorá nechcela pripustiť reformy.Keďže nkto nedokázal pripraviť konkrétny program reforiem, tretí stav opustil zasadanie a začal zasadať samostatne. Poslanci sa vyhlásili za Národné zhromaždenie. K tomuto zhomaždeniu sa prihlásila  aj väšina duchovných a asi 50 zástupcov šľachtického stavu, ktorí podporovali reformy. Najznámejším z nich bol pravdepodobne markíz Lafayette. Program tretieho stavu zjednocoval  tieto protichodné sociálne vrstvy.

Predstavtelia Národného zhromaždenia chceli odstrániť všetky privilégia, poddanské závislosti, presadiť slobodné podnikanie, občianske slobody a hlavne obmedziť absolutistickú vládu kráľa. Kráľ sa pokúsil revolučný vývoj zastaviť, zakázal Národné zhromaždenie a pokúsil sa zvládnuť nepokoje nasadením armády, čím v podstate spôsobil revolučný výbuch. Parížania v strachu pred armádou vylúpili vojenské skladiská zbraní a vyzbrojili sa. V búrlivej atmosfére ozbrojení ľud napadol 14. júla 1789 symbol kráľovskej moci pevnosť Bastilu. V tejto pevnosti boli väznení predovšetkým politickí väzni. Z ozbrojených ľudí boli formované tv.národné gardy, ktorým velil  markíz Lafayette.

Vzbury postupne vznikali aj v ďalších francúzskych mestách. Organizovali sa občianske jednotky a revolučné výbory podľa parížskeho modelu. Kráľovskí úradníci a vojaci opúšťali svoje funkcie, a keďže to boli šľachtici, postupne odchádzalido emigrácie. Absolutistický režim sa zrútil. Obnovené Národné zhromaždenie zrušilo všetky privilégia, feudálne prežitky a mnohé negatívne prejavy absolutistického režimu. Bola vyhlásená Deklarácia práv človeka a občana, ktorá sa mala stať základom pre budúcu ústavu. Tento dokument obsahoval základné osvietenské zásady. Bola vyhlásená všeobecná občianska rovnosť pred zákonom, čím bola pripravená pôda modernému politickému a ekonomickému vývoju vo Francúzsku. Kráľ bol donútený tieto dokumenty prijať.

Radikálne sa začal meniť vzťah štátu k cirkvi. Dňa 2. novembra 1789 bol vydaný dekrét, ktorým majetok cirkvi prešiel do vlastníctva „národa“. Bola uskutočnená reforma cirkevného zriadenia, ktorú schválilo Ústavodárne zhromaždenie. Cirkevný život sa mal viesť podľa tzv. civilnej ústavy duchovenstva. Biskupi a kňazi boli do svojich funkcií volení, cirkev bola podriadená štátu a boli zrušené všetky dane a poplatky určené Rímu. Kňazi museli prisahať na ústavu, čo samozrejme, väčšina z nich rezolútne odmietla. Preto sa duchovenstvo čoraz viac prikľáňalo ku kontrarevolučným politickým prúdom.

Reklama

Od začiatku revolúcie sa spočiatku jednotná opozícia začala postupne členiť do rôznych politických skupín nazývaných kluby. Stali sa zárodkom politických strán a hnutí. Členovia v jednotlivých kluboch diskutovali a pripravovali prejavy, ktoré mali odznieť na zasadnutí Ústavodárneho zhromaždenia. Jedným z prvých klubov bola Spoločnosť priateľov ústavy, ktorá zasadala v Kostole sv. Jakuba a jeho členovia boli čoskoro nazvaní jakobíni. V tomto klube vynikal najmä poslanec za mesto Arras, Maximilián Robespiere. V roku 1790 vznikol Spolok priateľov ľudských práv, tzv. cordeliéri. Túto skupinu viedli najmä Jean Paul Marat a Georges Danton. Keďže to boli politicky a ideologicky podobné kluby, mnoho členov, pôsobilo v oboch naraz. Tieto zoskupenia dostali postupne pomenovanie ľavica. Pravicu zastupoval najmä Klub priateľov monarchistickej ústavy. Okrem klubov na verejnú mienku významne pôsobila početne zastúpená tlač. Každý z tlačových orgánov, samozrejme zastupoval nejakú časť politického spektra.

Pre každú revolúciu je typickým javom, trieštenie opozície do rôznych politických a ideologických skupín po úspešnom priebehu revolúcie. Vzťahy medzi formujúcou sa pravicou a ľavicou vyostrila kríza okolom úteku panovníka 21. 6. 1791. Pravica bránila panovníka a tvrdila, že bol unesený. Skupinu umiernených viedol Lafayette. Opustili jakobínske zoskupenie a vytvorili si vlastný politický klub v kláštore feuillantov (z tohto je odvodený aj názov klubu feuillanti). Tento klub bol ochotný spolupracovať z dvorom.

V septembri 1791 bola schválená Ústava. Zachovávala sice kráľovskú moc, ale vychádzala z princípov Deklarácie práv a uzákonila individuálne občianské slobody. Tie isté občianské práva však boli odopreté farebným a v kolóniach bolo zachované otroctvo. Nové Zákonodárne zhromaždenie zvolené na základe volebného systému sa zišlo 1. októbra 1791. Asi tretinu poslancov tvorili feuillanti, polovica poslancov nemala jasné stranícke zameranie a zvyšok tvorili jakobíni, či cordellieri.

Rozpory medzi politickými zoskupeniami ešte viac prehĺbila vojna. Francúzska revolúcia vyvolala obavy v mnohých európskych krajinách. Tieto obavy ešte viac prehlbovali svojou činnosťou francúzski emigranti na európskych kráľovských dvoroch. V postupe proti revolúcii sa najviac začali angažovať rakúsky cisár a pruský kráľ. Francúzsky kráľ sa zatiaľ naoko zmieril zo stavom vecí, ale tajne požadoval od európskych monarchov energické vystúpenie. Cisár a pruský kráľ zverejnili v auguste 1791 tzv. Pilnickú deklaráciu. V tejto deklarácii obaja vyhlasujú obnovenie starého poriadku za záujem celej Európy a vyzývajú ostatných monarchov aby sa k ním pripojili, v prípade silového riešenia voči Francúzsku. Udalosti smerovali k vyhláseniu vojny.

Zdroje:
Bondonove, G.: Ludvík XVI - Král mučedník, Praha 2003
Vlček, R.: Interpretace Fancouzské revoluce, Brno 2004
Kudrna, J.: Dejiny Francie, Praha 1988

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více