Přehled (5 článků)

Revoluční rok 1848 nezůstal ani na Sokolovsku bez odezvy.

Revolučné hnutie, ktoré v rokoch 1848 - 1849 prehrmelo Európou, bolo prejavom vrcholiacej krízy existujúceho politického a sociálneho systému, medzníkom na ceste prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu, hlbokým zásahom do procesu buržoáznej premeny väčšiny štátov na európskom kontinente.

V revolúciách tohto obdobia v mnohých krajinách hlavnú úlohu hrali, nevynímajúc Uhorsko, nevyriešené otázky národnostnej povahy, snaha o získanie národnej rovnoprávnosti, svojbytnosti, štátnej nezávislosti a slobodnejšieho národného života vo všetkých jeho sférach. Národ sa stával jedným z najvýznamnejších atribútov doby, pričom ľudové masy sa pokúsili samy presadiť svoje požiadavky využitím revolučných, predovšetkým ozbrojených prostriedkov. Očakával sa nástup novej doby. V tomto zmysle bola revolúcia rokov 1848 - 1849 skutočnou „jarou národov“.

Naplnili sa deje, ktoré na Slovanskom zjazde Hurban vyjadril takto: „Ak nám dajú Maďari, čo sa patrí, nemožno... proti ním vystúpiť s mečom. Keď povolia Srbom, čo chcú, takisto nevytiahnu meč. Lebo by upadli do hanby pred celým svetom. Ak Maďari nedajú, potom, pravdaže, boj.“

Slovenská spoločnosť vstupovala do revolučných dianí v značne nerozvinutej podobe. Za stavu, keď sa slovenská šľachta odnárodnila, hlavným reprezentantom národného pohybu sa stala slovenská inteligencia. Marcové revolučné dianie silne zapôsobilo aj na Slovensku a Slováci vítali „jar národov“ plný nádejí a očakávaní. Vrcholom ich snáh a požiadaviek sa stali mikulášske Žiadosti slovenského národa, na ktoré však peštianska vláda odpovedala prenasledovaním pôvodcov mikulášskeho zhromaždenia a vydaním zatykača na J. M. Hurbana, M. M. Hodžu a Ľ. Štúra. Alternatíva možnej dohody s uhorskou vládou sa dostávala na slepú koľaj.

Dne 15. května 1773 se generálnímu guvernérovi Porýní Metternichovi narodil syn Klemens Lothar Wenzel. Pokud bychom použili dnešní národnostní kritéria, byl budoucí ministr zahraničí a rakouský kancléř Němec, avšak Porýní spravovali Habsburkové, takže rodina patřila k rakouským vysokým správním úředníkům a mladý Klemens mluvil lépe (a radši) francouzsky než německy. Patřil k racionalistickým dítkům osvícenství, souzněl s Voltairem i Kantem, liboval si v mravních poučkách a ve vybroušených epigramech, jimiž deptal protivníky. V roce 1824 napsal Wellingtonovi - již dlouho je pro mne Evropa patrie, takže dnes by nepochybně patřil k horlivým stoupencům sjednocující se Evropy.