Občianska vojna v Mozambiku 1977-1992

Úvod

Mozambik, celým názvom Mozambická republika, je krajinou juhovýchodnej Afriky. Susedí s Tanzániou, Malawi, Zimbabwe, Svazijskom a Juhoafrickou republikou. S rozlohou 799,380 km² sa jedná o 35. najväčší štát sveta (CIA Factbook 2015). Mozambik bol až do roku 1974 súčasťou portugalského zámorského panstva, kedy po desaťročí oslobodeneckého boja a vojenskom prevrate v Portugalsku získala v roku 1975 krajina nezávislosť. Necelé dva roky po jej nadobudnutí vypukla v krajine občianska vojna.

Občianska vojna prebiehajúca v rokoch 1977 – 1992 medzi vládnym Frontom oslobodenia Mozambiku (FRELIMO) a opozičným Mozambickým národným odporom (RENAMO) je témou predkladanej práce^[1]. Jej cieľom je podať hodnoverný, ucelený obraz konfliktu, skrz popis jeho kontextu, príčin, aktérov, priebehu, riešenia a ďalších aspektov. Učiním tak pomocou systému analýzy konfliktov vypracovaného konfliktologickým centrom University of Uppsala. Kapitola kontext konfliktu predstaví vstupné podmienky, širšie pozadie a prvotné signály naznačujúce konflikt. V ďalšej časti budú predstavení aktéri a nezlučiteľnosť ich cieľov. Rozobrané taktiež budú mocenské zdroje, priebeh konfliktu a jeho ukončenie. Záverom si ponechávam priestor na stručné zhrnutie a úvahu nad kľúčovými faktormi, ktoré tvarovali podobu občianskej vojny v Mozambiku. Aplikovaný bude deskriptívno-analytickým prístup.

Pozadie a kontext konfliktu

Poctivé sledovanie konfliktov vyžaduje poznanie predchádzajúcich historických udalostí a taktiež súdobé regionálne i globálne dianie. Prípad občianskej vojny v Mozambiku nepredstavuje žiadnu výnimku. Poslúžiť by skôr mohol ako štúdia ilustrujúca mieru vplyvu vyššie zmienených faktorov na podobu ozbrojeného konfliktu.

Venovať sa v tejto kapitole budem interným a externým faktorom, ktoré považujem zásadné pre charakter mozambickej občianskej vojny. Jedná sa o koloniálnu minulosť Mozambiku a stav krajiny po zisku nezávislosti a regionálne socio-politické usporiadanie. Takéto vymedzenie iste nezahŕňa všetko. V časti zdrojov je za významný mobilizačný faktor konfliktu považované dlhodobé sucho z rokov 1979 – 1984, čo v silne poľnohospodárskom Mozambiku významne zasiahlo rozsiahle časti populácie. Ak hovorím o regionálnom socio-politickom usporiadaní, to sa kreovalo pod vplyvom Studenej vojny a širších dekolonizačných procesov.  Aby avšak bolo možné udržať prácu v zadanom rozsahu sústredím sa primárne na vyššie zmienené oblasti.

Koloniálna minulosť a stav krajiny po získaní nezávislosti

Mozambik bol až do roku 1974 súčasťou portugalského zámorského koloniálneho panstva. Koloniálna minulosť krajiny diktovala charakter jej ďalšieho hospodárskeho, sociálneho i politického rozvoja. Od nástupu salazarovského režimu v Portugalsku v roku 1932 začala silná centralizácia administrácie kolónií a ich vyťažovanie v prospech Lisabonu. V poľnohospodárskej oblasti bolo praktizované napríklad nútené plantážové pestovanie „prioritných produktov“ ako bavlna či káva. To bolo spájané s vytváraním centralizovaných dedinských stredísk zvaných aldeamentos, kam bola populácia sústreďovaná, častokrát nedobrovoľne a s použitím násilia (Dinerman 2006). Realizovaný bol taktiež program udeľovania voľnej pôdy, ktorý prilákal do Mozambiku asi 250 000 tisíc Portugalcov, ktorý obsadzovali prominentné miesta v miestnej spoločnosti (USC.edu 1999).

Koloniálna správa sa sústreďovala na  kontrolu väčších miest na juhu a na pobreží krajiny a transportných koridorov. Tento diktát ekonomickej logiky sa premietol do rozdielov v rozvoji jednotlivých provincií (Hastings 1974).

S istou dávkou zovšeobecnenia sa dá tvrdiť, že v Mozambiku prebiehal scenár veľmi podobný mnohým iným africkým kolóniám. Po období zanedbávania či istej ignorancie nastúpila fáza, kedy sa koloniálna správa sústredila na centralizáciu svojej moci a posilňovanie vyťažovania zdrojov a populácie v prospech domácej krajiny. Používané boli tvrdé donucovacie, často i násilné metódy, čím sa napríklad vyznačovala i portugalská správa Angoly, hoci celková situácia nikdy nenabrala rozmerov totálneho drancovania ako v napr. belgickom Kongu. Za veľmi významnú záťaž koloniálneho dedičstva považujem nerozvinutie ľudského potenciálu, čo sa premietlo do viac než 90% negramotnosti obyvateľstva. Tento fakt predstavoval obrovskú prekážku pre akýkoľvek rozvoj po získaní nezávislosti (Gross 2009).

Exodus portugalských osadníkov, ktorý nastal po zisku nezávislosti v roku 1975 enormne poškodil mozambické hospodárstvo. Tí predstavovali drvivú väčšinu kvalifikovanej pracovnej sily v krajine, čo sa prejavilo napríklad prepadom poľnohospodárskej produkcie o 43%, pozastavením produkcie celých priemyselných odvetví a následným rastom nezamestnanosti a chudoby (Dinerman 2006). Výnimkou neboli ani sabotáže na infraštruktúre, farmách a iných hospodárskych podnikoch páchané osobami spriaznenými s koloniálnym režimom. Nedostatok kvalifikovanej či vôbec gramotnej ľudskej sily sa prejavil aj v administratíve a celkovom riadení štátu. Za ďalší signifikantný faktor treba pokladať nedávnu konfliktnú minulosť a s ňou pridružené fenomény. V roku 1973 tvorili černošský vojaci viac než 50%  nasadených portugalských síl, obdobne viac než 100 000 Mozambičanov pracovalo priamo v štruktúrach koloniálnej správy (Robinson 2006). Osoby slúžiace v ozbrojených silách či inak napojených na koloniálnu správu tvorili neskôr primárny náborový okruh pre vznikajúce opozičné milície.

Regionálne socio-politické usporiadanie

Dekolonizačné procesy priniesli radu zmien do celého juhoafrického regiónu. V roku 1975 vznikla neformálna skupina tzv. Hraničných štátov, ktorá mala slúžiť koordinácii aktivít členov pre odstránenie apartheidu a dosiahnutie vlády majority v Rodézii a Juhoafrickej republike (JAR) (The Herald 2015). K zakladajúcim členom Botswane, Tanzánii a Zambii sa pridal neskôr Mozambik, Lesotho, Svazijsko a Zimbabwe. V roku 1980 sa táto skupina transformuje na Juhoafrickú komunitu rozvojovej koordinácie, ktorá mala pomôcť znížiť zásadnú ekonomickú závislosť týchto zemí na JAR (SADC 2015). Juhoafrický región sa tak zhruba od začiatku 70. rokov delí na dva nezmieriteľné tábory. Na jednej strane stáli novovzniknuté, hospodársky rozkolísané štáty s prevažujúcou zahraničnopolitickou orientáciou na ZSSR a Čínu. Na druhej strane vojensky a ekonomicky silné štáty so silnejúcou vnútornou opozíciou v podobe oslobodeneckých hnutí. Za najvýznamnejší faktor diktujúci dynamiku týchto procesov pokladám ideologicko-politickú syntézu prvkov revolučného socializmu, étosu oslobodeneckých hnutí a čierneho nacionalizmu, ktorá predstavovala ideovú platformu pre dané štáty.

V zahraničnopolitických záležitostiach sa JAR i Rodézia snažili vystupovať ako regionálna záruka stability a hrádze proti komunizmu avšak pre rasistický charakter oboch režimov nemožno hovoriť o dlhodobej a stabilnej podpore krajín zo Západu (Minter 1994).

Konfliktné nastavenie v regióne bolo manifestované celým radom konfliktov. Jedná sa  o občiansku vojnu v Rodézii, občiansku vojnu v Angole, vojnu za oslobodenie Namíbie a samozrejme aj občiansku vojnu v Mozambiku. Na Mozambik bezprostredne pôsobila občianska vojna v Rodézii, kde v roku 1976 pod dohľadom tajnej služby vzniká RENAMO. Tento krok mal byť odvetou mozambickej podpore rodézskeho oslobodeneckého hnutia – Africkej národnej únie Zimbabwe a jeho ozbrojeného krídla Africkej národnej oslobodzovacej armády Zimbabwe (Standford 2005).

Koniec podpory Rodézie možno datovať do roku 1979, kedy v krajine došlo k zmene režimu. Podporu RENAMO v tomto momente prebrala Juhoafrická republika (JAR), čo vo viacerých ohľadoch znamenalo pre hnutie posun na novú kvalitatívnu úroveň (Emerson 2014). Za motiváciou JAR možno hľadať podobné pohnútky ako v prípade Rodézie. FRELIMO na území Mozambiku hostilo predstaviteľov Afrického národného kongresu, ktorý viedol aktívny boj za zvrhnutie apartheidu. Zo strany JAR sa v praxi  jednalo o realizáciu tzv. totálnej stratégie, ktorá reagovala na ohrozenie prežitia režimu apartheidu (Geldenhuys 1981).

Celkovo podmienky v regióne hodnotím ako značne turbulentné a vykazujúce vysokú mieru intervenovania do záležitostí susedov, čo sa prejavilo na prelievaní daných konfliktov. JAR a Rodézia sa dôsledkom dekolonizačných procesov ocitli v nepriateľskom prostredí, kedy väčšina ich susedov priamo i nepriamo podporovala zmenu režimu na ich území. Na toto de fakto životné ohrozenie reagovali oba štáty širokým nasadzovaním ekonomických, politických, vojenských i diplomatických prostriedkov na destabilizáciu svojich vyzývateľov. Tie ako novovzniknuté, politicky nestabilné štáty v tranzícii s množstvom hospodárskych problémov, boli destabilizačným aktivitám značne náchylné.

Aktéri

Komplexná deskripcia konfliktu sa nemôže vyhnúť otázke aktérov konfliktu. Pre ich odlíšenie využijem jednoduchú typológiu, ktorá rozoznáva primárnych a sekundárnych aktérov. V prípade sekundárnych aktérov budem ešte rozlišovať, či sa jednalo o aktéra bojujúceho alebo jeho aktivity mali charakter nepriamej podpory. Rozdiel medzi primárnym a sekundárnym bojujúcim aktérom určím dobou zapojenia, pričom za primárnych aktérov budú považované len strany bojujúce po celú dobu trvania konfliktu. Na občianskej vojne v Mozambiku významne participovalo viac než 10 štátnych i neštátnych aktérov.

Primárni aktéri

S minimálnou mierou pochybností možno určiť primárnych aktérov. Jedná sa o vládny Front oslobodenia Mozambiku a opozičný Mozambický národný odpor. V oboch prípadoch sa jedná o aktérov aktívnych po celú dobu konfliktu a vedúcich väčšinu bojových operácií

Front oslobodenia Mozambiku

FRELIMO vzniklo v roku 1962 zlúčením niekoľkých oslobodeneckých hnutí na summite v Dar es Salaam realizovanom pod záštitou prezidenta Tanzánie. Cieľom bolo vytvoriť zjednocujúcu platformu pre boj s portugalskou koloniálnou správou (USC.edu 1999).  Hnutie sa od založenia orientovalo modernizačne, ľavicovo, anti-imperialisticky a antirasisticky.  K vyhraneniu dochádza s nástupom Samoru Machela do vedenia v 1969, kedy sa FRELIMO ideologicky posúva k  marxizmu-leninizmu (Thaler 2012).

FRELIMO sa oficiálne ujíma moci v júni 1975. Nová vláda bola vytvorená bez volieb len zo zástupcov FRELIMO (Robinson 2006). Hnutie sa stalo štátostranou. V záležitostiach zahraničnej politiky vystupuje proti režimom bielej minority v Rodézii a JAR a otvorene podporovalo oslobodenecký boj v týchto krajinách skrz poskytovanie logistického zázemia, úkrytu a do určitej miery aj výstroje a výzbroje. V 1976 sa FRELIMO pripojilo taktiež k medzinárodným sankciám voči Rodézii (CCO 2010). V domácej politike vláda realizuje politiky znárodňovania, kolektivizácie či modernizačné protináboženské a proti tradicionalistické programy.

K postupnému zmierňovaniu nie len ideologických pozícií začína dochádzať po smrti predstavila tvrdej línie prezidenta Machela, ktorého vo funkcii nahradil umiernenejší Joachim Chissano v zime 1986. S klesajúcou podporou zo zahraničia a tragickou hospodárskou situáciou zeme FRELIMO postupne liberalizuje svoje politiky až sa v roku 1989 na svojom piatom kongrese oficiálnej vzdáva marxizmu-leninizmu (Ibidem).

Mozambický národný odpor

RENAMO vzniklo v roku 1976 pod dohľadom tajnej služby Rodézie, s cieľom  ozbrojenej konfrontácie Africkej národnej oslobodzovacej armády Zimbabwe a ju podporujúcim FRELIMO (USC.edu 1999). Prvé cezhraničné útoky RENAMO zo základne v rodézskom Odzi smerovali často na mozambické reedukačné tábory, kde boli umiestňovaný odporcovia režimu, odkiaľ boli naberaní ďalší bojovníci. Ilustrujúcim príkladom je osud prvého veliteľa hnutia Andrea Matada Matsangaissa. Ten bol počas bojov s portugalskou koloniálnou správou jedným z veliteľov milícií FRELIMO. Pre neskoršie rozpory s vedením strany sa dostal do prevýchovného tábora, odkiaľ ušiel po útoku RENAMO, ku ktorému sa následne pridal (Tavuyanago 2010).^[2] Po jeho smrti sa do vedenia dostal Alfonso Dhlakama, ktorý je lídrom hnutia dodnes. Od roku 1980 RENAMO  signifikantne rastie vplyvom podpory z JAR. Odhliadnuc od masívnych zbrojných dodávok, budovaním výcvikových táborov na juhoafrickom území a ďalších spôsobov podpory, začala pod vedením JAR transformácia RENAMO na politickú organizáciu. V roku 1981 je vágny antikomunizmus a všeobecná negácia vládnych politík formulovaná do politického manifestu RENAMO (Emerson 2014).

K čiastočnému  poklesu podpory pre RENAMO dochádza od podpísania dohôd z Nkomati medzi FRELIMO a vládou JAR v 1984. JAR sa zaviazala ukončiť podporu mozambickej opozície výmenou za prísľub FRELIMO ukončiť podporu Afrického Národného Kongresu. Ani jedna zo strán nepristúpila k plnému naplneniu svojich záväzkov. K definitívnemu ukončeniu podpory pre RENAMO dochádza v roku 1989 vplyvom silnejúcich obchodných vzťahov a narastajúcich interných problémov v JAR (Ibidem).

Sekundárni aktéri

Ako som už uviedol, rozoznávať budem sekundárnych bojujúcich a sekundárnych nebojujúcich aktérov. Keďže u všetkých sekundárnych aktérov predpokladám zapojenia len v určitých fázach konfliktu, pokúsim sa ich angažovanie čo najpresnejšie časovo vymedziť.  Stručne bude načrtnuté príčiny, ciele a charakter aktivít sekundárnych aktérov.

Sekundárni bojujúci aktéri

Na strane vládneho FRELIMO sa priamo vojensky angažovalo Zimbabwe v rokoch 1985-1990 a Tanzánia v rokoch 1986-1988 (Uppsala Conflict Data Program 2015). Mimo uvedené obdobie obe krajiny možno radiť medzi nebojujúcich sekundárnych aktérov pre ich politickú, diplomatickú podporu či inú materiálnu pomoc (New York Times 1982).

Pozornosti hodným aktérom sú ľudové milície Naparama.^[3] Tie vznikli v roku 1988 v provincii Nampula ako reakcia na teror RENAMO a neschopnosť FRELIMO chrániť obyvateľstvo (Chicago Tribune 1990). Lídrom milícií bol charizmatický ľudový liečiteľ Manuel António, ktorý o sebe tvrdil, že zomrel a po šiestich dňoch vstal z mŕtvych, pričom získal schopnosť vyrábať magické vakcíny proti guľkám, ktorá činila bojovníkov Naparama nezraniteľnými. Mix domorodej mágie, liečiteľstva a kresťanských motívov predstavoval funkčný celok a tieto ľudové milície pomerne rýchlo expandovali do provincie Zambezia. Nemalým špecifikom je fakt, že milície Naparama bojovali výlučne tradičnými zbraňami ako asagaje a mačety, voči vládnemu FRELIMO sa vymedzovali neutrálne, ich vojenská spolupráca mala charakter obmedzenej koordinácie akcií a logistickej podpory. Milície sa rozpadli po druhej smrti svojho zakladateľa v roku 1991 (Seibert 2003). Ak odhliadneme od istej bizarnosti spojenej s týmto aktérom, jednalo sa o autentické vystúpenie neštátneho aktéra bez vonkajšej podpory so silným lokálnym zázemím a oporou v miestnej populácii. Pozornosť zasluhuje taktiež religiózne-tradicionalistický aspekt, ktorý mobilizoval milície Naparama (Chingono 2014).

Ďalším sekundárnym bojujúcim aktérom bola Rodézia. Tá viedla cezhraničné bojové operácie spoločne s RENAMO. Cieľmi typicky boli tábory Africkej národnej oslobodzovacej armády Zimbabwe na území Mozambiku, mozambická infraštruktúra či reedukačné tábory. Rodézia často volila pre útoky špeciálne sily ako napr. regiment špeciálnych síl Selouských prieskumníkov či regiment Špeciálnej leteckej služby (Minter 1994). Za primárnu motiváciu Rodézie považujem udržanie vlády bielej minority v zemi. Režim sa pod zahraničným tlakom a silnejúcim oslobodeneckým hnutím pristúpil k ozbrojenej konfrontácii oponentov s cieľom ich fyzickej likvidácie.

Sekundárni nebojujúci aktéri

Relatívne problematická je otázka bojového zapojenia JAR. Dobre zdokladovaný je útok na stredisko utečencov v predmestí Maputa z roku 1981, pri ktorom zahynulo 15 Juhoafričanov údajne spojených s Africkým národným kongresom (Robinson 2006). Ďalší známy útok prebehol v máji 1983 na ich administratívne budovy v Mapute. Útok mal byť reakciou na prechádzajúci bombový atentát v Pretórii pripísaný práve  príslušníkom juhoafrického oslobodeneckého hnutia operujúcim z Mozambiku (New York Times 1983). K útokom na ciele nespojené s Africkým národným kongresom avšak nedochádzalo a rovnako nie sú známe spoločné operácie RENAMO a vojakov JAR. Prikláňam sa teda k názoru, že JAR nemožno pokladať za bojujúceho sekundárneho aktéra v pravom slova zmysle. Pre toto hodnotenie hovorí podľa môjho názoru aj porovnanie zapojenia JAR do konfliktu v Angole, Namíbii a do roku 1979 v Rodézii, s charakterom zapojenia do mozambickej občianskej vojny.

Podporu RENAMO počas 80. rokov treba ale označiť za extenzívnu. Zahŕňala výcvik, organizačnú a logistickú podporu, spravodajské informácie a samozrejme vyzbrojovanie (Emerson 2014). Ciele a príčiny zapojenia JAR sú v zásade zhodné s faktormi uvedených pre Rodéziu. V prípade JAR možno snáď zdôrazniť ekonomický vektor skrz rastúcu závislosť zničenej mozambickej ekonomiky na hospodárstve JAR.

Určitému zapojeniu do konfliktu sa nevyhlo ani Malawi. Časti miestnych mocenských kruhov akceptovali využívanie pohraničných oblastí  ako úkrytu milícií RENAMO. Skrz územie Malawi taktiež prechádzali trasy, ktorými RENAMO presúvalo posily a nutné zásobovanie pre vedenie operácií v severnom Mozambiku Po diplomatickom tlaku Tanzánie, Zimbabwe a Mozambiku v 1986 Malawi uzatvorilo svoje územie pre RENAMO (Robinson 2009).  Podpora či blahosklonné prehliadanie pôsobenia cudzích milícií na území Malawi bolo podľa všetkého výsledkom vnútorných mocenských bojov medzi jednotlivými frakciami v ozbrojených zložkách a politike než oficiálnou politikou malawijskej vlády (Ibidem).

FRELIMO skrz svoju ideologickú orientáciu nachádzalo pomoc u Sovietskeho Zväzu v rokoch 1977 až 1982, Číny v rokoch 1982 až 1989 a v obmedzenej miere aj napr. Kuby (1977)^[4]. Angažovanie týchto zemí malo charakter hospodárskej pomoci, pôžičiek, výmeny expertov a vojenských poradcov či zbrojných programov (Jackson 1995).

Za špeciálnu skupinu sekundárnych nebojujúcich aktérov budem považovať strany zapojené primárne v poslednej fáze konfliktu.^[5] Na hľadaní mierového riešenia pre Mozambik participovalo  USA, Keňa, Zambia, Kongo, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko či ZSSR. Nezanedbateľná iniciatíva prišla taktiež z cirkevných kruhov a to konkrétne medzinárodnej laickej katolíckej komunity svätého Egídia  a mozambických cirkví.  Pozornosť púta zapojenie korporácie Lornho, ktorej obchodné záujmy v Mozambiku a regióne trpeli občianskou vojnou.^[6] V neposlednom rade je zapojenie OSN, pod hlavičkou ktorého prebiehala v rokoch 1992 – 1994 misia ONUMOZ (USC.edu 1999).

Nezlučiteľnosť cieľov

Na začiatku konfliktov typicky stoja nezlučiteľnosti medzi  zúčastnenými aktérmi. V prípade mozambickej občianskej vojny možno hovoriť o nezlučiteľnosti záujmov, ktorej predmetom bol politický spor – boj o vládu v krajine (Uppsala Conflict Data Program 2015).

Po Karafiátovej revolúcii v Portugalsku z apríla 1974 sa stala koloniálna správa v Mozambiku neudržateľnou. Už v septembri toho istého roku boli medzi novou portugalskou vládou a FRELIMO podpísané mierové dohody v Lusake. Po jej podpísaní vznikla prechodná vláda tvorená spoločne zástupcami FRELIMO a Portugalska (Sayaka Funada-Classen 2012). Zneprístupnenie dočasnej vlády ostatným skupinám a hnutiam sa podpísalo na sporadických rebéliách a nepokojoch, s čím paralelne prebiehali sabotáže a iné násilné vystúpenia skupín a jednotlivcov napojených na koloniálny režim. Po deviatich mesiacoch „dekolonizačnej“ prechodnej vlády získal Mozambik 25. júna 1975 nezávislosť. Nová vláda bola vytvorená bez volieb len zo zástupcov hnutia (Robinson 2006). FRELIMO sa stalo štátostranou a v duchu svojej ideologickej orientácie začalo realizovať politiky modernizácie, znárodňovania kolektivizácie, protináboženské a proti tradicionalistické programy. Lokálne autority v podobe liečiteľov či náčelníkov boli nahradzované politickými kádrami typicky z hlavného mesta, čo bolo vnímané ako favorizácia juhu na úkor ostatných provincií. Tieto procesy narážali v tradicionalistickej mozambickej spoločnosti na odpor, na čo FRELIMO reagovalo budovaním reedukačných táborov, posilňovaním represie a akceleráciou budovania štátom riadených stredísk, kam bola populácia nútene premiestňovaná za cieľom kolektívnej poľnohospodárskej produkcie (Dinerman 2006).

Tieto pnutia a nespokojnosti využívalo vo svoj prospech opozičné RENAMO, ktoré bolo od prvopočiatkov tvorené z jednotlivcov ostro vymedzených voči režimu nastolenému v krajine po zisku nezávislosti. V roku 1981 je vágny antikomunizmus a všeobecná negácia vládnych politík formulovaná do politického manifestu RENAMO (Emerson 2014). Cieľom týchto aktivít bola snaha legitimizovať boj hnutia a získať preňho ďalšiu zahraničnú podporu.^[7]

Snáď najlepším dôkazom, že primárna nezlučiteľnosť skutočne  spočívala v boji o vládu, je fakt, že riešenie konfliktu zahŕňalo opustenie marxizmu-leninizmu zo strany FRELIMO, uznanie RENAMO ako legitímneho politického aktéra a ich následnú participáciu vo voľbách. Teda došlo ku kompromisnému odstráneniu inkompatibility.

V prípade že sa na RENAMO pozeráme ako na  proxy silu vytvorenú externými silami za cieľom destabilizácie mozambickej vlády bez signifikantnej opory v populácii, je dobré vymedziť nezlučiteľnosti i na tejto ose.^[8] Konflikt medzi Rodéziou a JAR na jednej strane a Mozambikom na druhej strane je podľa mňa najlepšie zrozumiteľný ako dôsledok ideologických nezlučiteľností. FRELIMO konfrontáciou s Rodéziou a JAR išla jednoznačne proti hospodárskym záujmom zeme. Napríklad sankcie proti Rodézii spojené s uzavretím hraníc stáli Mozambik viac než 500 miliónov dolárov na tranzitných poplatkoch. Pre podporu Afrického národného kongresu a rétoriku proti apartheidu JAR v 1976 razantne obmedzila počty pracovných povolení pre Mozambičanov pracujúcich v juhoafrických baniach, čo podporilo rast nezamestnanosti a pripravilo vládu o ďalší zdroj príjmov (Dinerman 2006). Je otvorenou otázkou nakoľko podpora zo ZSSR, Číny a ďalších nahradzovala tieto a ďalšie výpadky. Predpokladám ale že menej konfrontačný kurz zahraničnej politiky FRELIMO by mohol krajinu ušetriť konfliktu v takom rozsahu ako sa odohral. Zahraničnú politiku Mozambiku v tomto období hodnotím ako silne ideologicky motivovanú.

Mocenské zdroje

Vládne FRELIMO sa počas občianskej vojny opieralo primárne o armádu. Tá v priebehu 80. rokov dosiahla počtu 80 000 odvedencov a spotrebovávala až 40% všetkých verejných výdavkov krajiny (Conciliation Resources 1998). Stav ozbrojených síl ťažko generalizovať, povedľa disciplinovaných dobre vycvičených a vyzbrojených jednotiek fungovali nejasne organizované milície trpiace častom nedostatkom munície, liekov či potravín. Mozambická vláda opierala taktiež o priamu pomoc vojenských síl Zimbabwe a Tanzánie. Sily nasadené Zimbabwe sa pohybovali do počtu 20 000 mužov, Tanzánia nasadila menší kontingent o sile 6000 vojakov (Ibid). Ich vojenské nasadenie malo primárne charakter ochrany transportných koridorov, čo platí obzvlášť v prípade Zimbabwe a koridoru Beira-Mutare. V obmedzenej miere dochádzalo aj ku koordinovaným operáciám mozambickej armády so jednotkami s Tanzánie a Zimbabwe proti RENAMO (Seibert 2003). Korene zapojenia Zimbabwe a Tanzánie možno hľadať v politickej a ideologickej spriaznenosti no malo aj svoju ekonomickú rovinu. Ostatne v prípade Zimbabwe bol bezpečný prístup k mozambickým prístavom vecou značného hospodárskeho významu.

Významnú materiálnu pomoc poskytoval mozambickej vláde ZSSR a Čína. Nie nevýznamnou rovinou zapojenia týchto aktérov je ich vlastné súperenie o vplyv a prestíž v treťom svete, čo do určitej miery umožnilo Mozambiku a ďalším krajinám manévrovať tak, aby maximalizovali svoje zisky z pomoci. V počiatočných fázach treba započítať taktiež pomoc Kuby či Východného Nemecka.

Prví bojovníci RENAMO boli regrutovaný najmä s radov bývalých koloniálnych ozbrojených zložiek, bielych osadníkov, ktorý ušli z Mozambiku po nástupe FRELIMO k moci. Ďalším významným zdrojom bojovej sily boli násilné odvody, kedy boli pri útokoch unášané deti a mladí muži. Rodézia taktiež príslušníkom RENAMO vyplácala mesačný žold a špeciálne príplatky za úspešne akcie, čo treba taktiež zohľadniť ako motivačný faktor v  ekonomicky rozvrátenom Mozambiku (Seibert 2003). Kľúčová pre rast milícií RENAMO bola taktiež už zmienená podpora zo strany JAR. V priebehu konfliktu dochádzalo zo strany opozície k extrémnemu vyťažovaniu populácie. RENAMO realizovalo tri módy kontroly územia, ktoré bolo delené na zóny zdanenia, zóny kontroly a zóny deštrukcie. Zóny zdanenia tvorilo zázemie, kde milície chodili vyberať vojnovú daň v podobe potravín, oblečenia a ďalších cennejších predmetov. Populácia tu žijúca nebola priamo kontrolovaná ale nesmela sa sťahovať do iných oblastí. Často bola taktiež donucovaná robiť nosičov bojovníkom RENAMO, výnimkou nebolo ani sexuálne zneužívanie. Zóny kontroly predstavovali oblasti, kde ležali dočasné i trvalé základne milícií. Do týchto zón boli násilne presúvaný obyvatelia za nútenou prácou. Jednalo sa primárne o produkciu potravín, nosenie nákladov pri presunoch či stavbu obydlí pre milície. Pre odstrašenie útekov RENAMO používalo popravy, mučenie, bitky či sexuálne násilie. Zóny deštrukcie predstavovali oblasti kam milície viedli nájazdy, ktoré zahŕňali vypaľovanie, streľbu do civilistov a exemplárne popravy osôb spojených s vládou. Z týchto zón RENAMO presúvalo obyvateľov do kontrolných zón (Gersony 1998).

Priebeh konfliktu

Občianska vojna v Mozambiku neprebiehala celú dobu svojho trvania s rovnakou intenzitou a dynamikou. Pre vykreslenie priebehu s istými úpravami adoptujem časovú os použitú projektom Systémy včasného konfliktného varovania  Univerzity Južnej Karolíny.

Fáza 1977 – 1980

Čerstvo sformované milície RENAMO začínajú cezhraničné prepady na Mozambickom území. V tejto fáze predstavujú málo sofistikovanú silu určenú na vyvolávanie chaosu, v ktorom následne operujú špeciálne jednotky Rodézie. Bojovú silu predstavovalo niekoľko stoviek mužov, najčastejšie odhady sa pohybujú okolo 600, maximálne do 1000 bojovníkov (RENAMO). Ciele boli volené primárne podľa potrieb Rodézie, teda výcvikové a utečenecké tábory Africkej národnej oslobodzovacej armády Zimbabwe na území Mozambiku. Sekundárne boli volené ciele ako reedukačné tábory FRELIMO, menšie nechránené dediny a taktiež priľahlá infraštruktúra. Bojové strety boli obmedzené na pohraničné oblasti provincií Tete a Manica.

Fáza 1980

Rok 1980 vymedzujem špeciálne z dôvodu jeho významu. V roku 1979 padá v Rodézii režim bielej minority a s ním aj podpora milícií RENAMO. Hnutie čelilo hrozbe zániku pretože bez vonkajšej podpory len s niekoľkými stovkami bojovníkov nemohlo byť serióznym vyzývateľom mozambickej vlády. Z tohto stavu RENAMO zachránila rozsiahla a masívna podpora JAR zahŕňajúca všetko od výstavby výcvikových táborov, dodávok zbraní, munície, liekov či osobnej výstroje (Minter 1994).

Fáza 1981 – 1984

Rozsah juhoafrickej pomoci pre RENAMO dosvedčuje fakt, že milície ku koncu roka 1981 počítali už 7000 mužov (Emerson 2014). RENAMO zintenzívňuje svoje operácie v centrálnych provinciách Mozambiku a realizuje príležitostné nájazdy do južných oblastí, ktoré predstavovali tradičné bašty FRELIMO. Túto fázu  ohraničuje uzavretie dohody z Nkomati, medzi vládou JAR a vládou Mozambiku od ktorej sa odvíjalo postupné obmedzovanie podpory pre RENAMO.

Fáza 1984 - 1988

 Fáza najintenzívnejších a najbrutálnejších bojov celého priebehu občianskej vojny. Na strane FRELIMO došlo k zmene lídra, kedy sa po smrti predchádzajúceho prezidenta dostáva k moci umiernenejší Joachim Chissano v roku 1986. Ten síce taktiež odmieta jednanie s RENAMO ale pre fatálnu vyčerpanosť mozambického hospodárstva a čoraz viac stenčujúcej sa zahraničnej podpory pristupuje na čiastočnú liberalizáciu ekonomiky. RENAMO si v začiatku tejto fázy pripísalo rozsiahle územné zisky a etablovalo svoju kontrolu nad centrálnymi provinciami. Boje taktiež prebiehali v severných provinciách, najintenzívnejšie v Nampule a Cabo Delgado. Smerom na juh prebiehali sporadické výpady najmä do provincie Gaza. Koncom 80. rokov RENAMO disponovalo 20 000 bojovníkov.

Fáza 1988 – 1990

Po intenzifikácii nastáva všeobecný útlm bojových operácií. Obe strany prišli o väčšinu zahraničnej podpory a trpia značným vyčerpaním, ani FRELIMO ani RENAMO nemá silu na zásadný zvrat situácie na bojisku. Objavujú sa prvé pokusy o vyjednávanie.

Fáza 1990 – 1992

Ako prvotní prostredníci mediácie konfliktu vystupujú lokálne mozambické cirkvi a katolíckej komunity svätého Egídia v Ríme. Prvé oficiálne stretnutie zástupcov FRELIMO a RENAMO sa odohralo v júli 1990 vo Vatikáne, v decembri toho istého roku bolo dohodnuté čiastkové prímerie okolo hlavných transportných trás a sprístupnenie konfliktných zón pre humanitárnu pomoc. Po slede dvojročných vyjednávaní bola v Ríme 1992 podpísaná všeobecná mierová dohoda (USC.edu 1999).

Charakter bojov

Mozambik zo svojou nemalou rozlohou, relatívne riedkym osídlením, slabo vyvinutou transportnou infraštruktúrou i charakterom terénu nahrával vedeniu povstaleckej vojny (Henriksen 1976). Charakter bojov FRELIMO a RENAMO do značnej miery pripomínal charakter bojov oslobodeneckej vojny. Vláda bezpečne kontroluje len veľké a stredne veľké mestá, čo v praxi okrem juhu znamenalo kontrolu hlavných miest provincií. FRELIMO sa taktiež snažilo v čo najväčšej miere chrániť transportné koridory, čo viedlo k značnému používaniu mín (Robinson 2006). FRELIMO dokonca opakovalo prístup koloniálnej správy, keď začalo v kolektívnych dedinských strediskách sústreďovať populáciu aby ju jednak chránilo a jednak odoprelo RENAMO prístup k ľudských zdrojom. Reálne boli avšak mnohé chránené len veľmi slabými posádkami a stávali sa častým cieľom nájazdov opozičných milícií. Vďaka juhoafrickej podpore RENAMO disponovalo lepšou komunikačnou technikou než vláda, čo mu umožňovalo efektívne vyvažovať nedostatok ťažkých zbraní, realizáciu hit and run útokov, náhlych nájazdov, sabotáží a v neposlednom rade sa vyhýbať vládnym ofenzívam (Minter 1994).

RENAMO pre svoju nesmiernu brutalitu a predátorské vyťažovanie populácie v kontrolovaných oblastiach dostalo nálepku Červených Kmérov Afriky(FMO 1989). Primárne ciele milícií tvorili školy, zdravotné centrá, centralizované dedinské strediská, infraštruktúra a samozrejme ekonomicky významné ciele, čo spojené s masívnym terorom voči obyvateľstvu možno popísať ako stratégiu dekonštrukcie štátu (Hultman 2009). V neskorších fázach konfliktu začala avšak narastať aj agresivita vládnych síl, najmä zo strán milícií paralelných s pravidelnou armádou (Thaler 2012).

Ukončenie konfliktu

Za vstupné predpoklady ukončenia považujem vyčerpanie konfliktných zdrojov oboch primárnych aktérov s toho vyplývajúcu nemožnosť konflikt ukončiť vojenskou cestou. FRELIMO sa v roku 1989 vzdáva marxisticko-leninskej ideológie a liberalizuje vládne politiky. Prvé diplomatické styky medzi vládou a RENAMO prebiehali skrz lokálne cirkvi, na ktorých aktivitu nadviazala komunita Svätého Egídia v Ríme, kde od júla 1990 začali prebiehať mierové rozhovory. Do procesu široko finančne  investovala už zmienená korporácia Lornho či talianska vláda (CCO 2010). Na v decembri 1990 podpísané prímerie dohliadala spoločná verifikačná komisia zložená s ôsmich krajín, ktoré podporovali a  participovali i na ďalších mierových rozhovoroch.^[9] Rokovania predlžovala vzájomná nedôvera, porušovanie prímeria či stupňovanie požiadaviek zo strany RENAMO. Ďalší posun v rokovaniach priniesol máj 1991, kedy sa aktéri dohodli na rámcovej agende zahŕňajúcej volebný systém, právne úpravy pre fungovanie politických strán, vojenské záležitosti, plnenie prímeria a organizáciu konferencie darcov(Lundin 2004). Najspornejšími bodmi boli otázky legitimácie RENAMO ako politického aktéra, ktoré si v priebehu celého konfliktu vybudovalo len minimálne politicko-inštitucionálne  kapacity.

Finálnu podobu tvorilo šesť protokolov. Prvý protokol priznával obom stranám legitimitu, recipročné uznanie a prísľub organizácie slobodných volieb. Druhý protokol sa venoval záležitostiam usporiadania politického systému Mozambiku, slúžil ako cestovná mapa  k dosiahnutiu multistraníckeho demokratického režimu. Tretí protokol upravoval princípy volebného procesu. Štvrtý hovoril o vytvorení novej depolitizovanej armády Mozambiku do ktorej mali byť integrovaný kombatanti oboch strán. Piaty protokol vytyčoval časový plán pre realizáciu volieb. Záverečný protokol vytyčoval časový plán pre zavŕšenie prímeria, v krokoch oddelenia síl, ich koncentrácie a následnej demobilizácie (Ibid). Dohoda bola podpísaná 4. októbra 1992, dohľad nad jej plnením prebrala misia OSN ONUMOZ^[10]. Tá pôsobila v krajine do decembra 1994 a zahŕňala 6625 vojakov, 354 vojenských pozorovateľov, 1144 policajtov a ďalších. Na voľby dohliadalo približne 900  pozorovateľov (United Nations 1996). Prvé demokratické voľby z októbra 1994 vyhralo FRELIMO s 53%, RENAMO skončilo druhé s 33% hlasov (African Elections Database 2012).

Konflikt bol ukončený kompromisne, sprístupnením možnosti politickej participácie. Na mediácii sa významným dielom podieľali neštátny aktéri, ktorí boli akceptovateľní pre obe strany. Úspešnej implementácii taktiež pomohol široký mandát misie OSN a štedrá medzinárodná pomoc.

Záver

Občianska vojna v Mozambiku z rokov 1977 až 1992 predstavuje prípad komplexného ozbrojeného konfliktu. Korene vnútornej slabosti štátu možno dôveryhodne sledovať do koloniálneho obdobia, následnej oslobodeneckej vojny a problematickej tranzície. Za najvýznamnejšie interné faktory, ktoré prispeli ku vypuknutiu občianskej pokladám enormnú negramotnosť populácie, nedávnu konfliktnú minulosť, ekonomickú zaostalosť či nevýkonnosť a konfrontačnú politiku vládneho FRELIMO v domácej i zahraničnej politike.

Z viacerých dôvodov je na mieste pokladať externé faktory za ešte významnejšie než faktory interné. Ich pôvod pramení v dekolonizačných procesoch, ktoré rozhýbali konfliktné jednanie prakticky naprieč celým juhoafrickým regiónom. Tie samozrejme v širšom kontexte nemožno oddeliť od globálneho diania a najmä Studenej vojny.  Režim bielej minority v Rodézii stál za vytvorením opozičných milícií RENAMO, režim apartheidu JAR z nich vytvoril efektívnu bojovú silu. Obe krajiny pritom cielili zastavenie podpory vlády Mozambiku oslobodeneckým hnutiam na ich území. Do konfliktu priamo i nepriamo zapájali i ďalšie krajiny.

Vojna samotná sa nijako výrazne neodchyľovala od tradičného obrazu povstaleckých bojov. Vláda hoc s početnou prevahou mužstva i ťažkej techniky nezvládala bezpečne kontrolovať viac ako veľké mestá a kľúčové transportné koridory. Opozičné milície kontrolovali časti vidieka odkiaľ podnikali nájazdy na dediny a menej bránené mestá. Dochádza k systematickej likvidácii infraštruktúry, hospodárskych objektov, škôl a zdravotníckych centier. Najmä operácie RENAMO sprevádzala značná brutalita a vyťažovanie populácie na ovládanom území. Vojna si vyžiadala podľa odhadov milión obetí,  z krajiny odišlo jeden a pol milióna utečencov a približne štyri milióny bolo vnútorne presídlených(Lunstrum 2009).

K ukončeniu konfliktu dochádza v momente zrejmého vyčerpania zdrojov, z veľkej miery zapríčineným zastavením zahraničnej podpory pre obe strany. Konflikt je uzatvorený kompromisným riešením odstraňujúcim kľúčové nezlučiteľnosti. FRELIMO opúšťa marxizmus-leninizmus, liberalizuje ekonomiku, akceptuje RENAMO ako legitímneho politického aktéra. RENAMO sa vzdáva násilia, demobilizuje a participuje vo voľbách. Na príprave mierových rozhovorov a ďalšej mediácie konfliktu participuje celé spektrum aktérov od cirkví, súkromných korporácií, štátov po OSN.

Zdroje
African Elections Database. 2012. (cit. 2015-10-06). (http://africanelections.tripod.com/mz.html).
Center for Complex Operations. 2010. Mozambique: A Chance for Peace. Washington: National Defense University. (cit. 2015-10-06) .( http://www.nps.edu/Academics/AcademicGroups/GPPAG/Docs/PDF/Research%20and%20Publications/10_TN_Mozambique.pdf).
CIA Factbook.gov. 2015. (cit. 2015-10-06). (https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/geos/mz.html).
Classen, F. Sayaka. 2012 .The Origins Of War In Mozambique .A History of Unity and Division. Somerset West: African Minds.
Conciliation Resources. 1998. The Mozambican Peace Process in Perspective. London: Conciliation Resources.
democratic engagement, 1976-2009.” African Journal of Political Science and International Relations. Vol.5, No. 1. (cit. 2015-10-06).( http://www.academicjournals.org/journal/AJPSIR/article-stat/895FF2440453).
Dinerman, Alice. 2006. Revolution, Counter-Revolution and Revisionism in Postcolonial Africa. The case of Mozambique, 1975–1994. Londýn – New York: Routledge Taylor & Francis Group.
Emerson, A. Stephen. 2014. „The Battle for Mozambique: The South African Factor.” Journal of the Middle East and Africa. Vol.5. (cit. 2015-10-06). (http://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/21520844.2014.880988).
Evidence from Mozambique and Angola.” Civil Wars. Vol. 14, No. 4. (cit. 2015-10-06). (http://scholar.harvard.edu/files/kaithaler/files/thaler-ideology_and_violence_in_civil_wars.pdf).
Forced Migration Online. 1989. Renamo: the Khmer Rouge of Africa; Mozambique, its killing field. U.S  Committee for  Refugees. (cit. 2015-10-06). (http://repository.forcedmigration.org/show_metadata.jsp?pid=fmo:3055#sthash.q56W0iT0.dpuf).
Geldenhuys, Deon. 1981. Some foreign policy implications of South’s Africa  “Total National Strategy” with particular reference to the 12.point plan. The South African Institute for International Affairs. (cit. 2015-10-06). (http://dspace.africaportal.org/jspui/bitstream/123456789/29895/1/Some%20foreign%20implications%20of%20South%20Africa's%20total%20national%20strategy.pdf?1).
Gersony, Robert. 1988. Summary of Mozambican Refugee Accounts of Principally Conflict-Related Experience in Mozambique. (cit. 2015-10-06). (http://www.scribd.com/doc/92014882/Gersony-Report-Robert-Gersony#scribd).
Gross, A. Caroline. 2009. „War-stopping and Peacemaking in Mozambique.“ In: Stopping Wars and Making Peace: Studies in International Intervention. Ed. Eichensehr, E. Kristen a Reisman, M. William. Martinus Nijhoff Publishers, 185- 210.
Hastings, Adrian. 1974. „Reflections upon the War in Mozambique”.  African Affairs, Vol. 73, No. 292. (cit. 2015-10-06). (http://www.jstor.org/stable/720807).
Henriksen, H. Thomas. 1976. „People's War in Angola, Mozambique, and Guinea-Bissau.“
Hultman, Lisa. 2009. The Power to Hurt in Civil War: „The Strategic Aim of RENAMO Violence.” Journal of Southern African Studies, Vol. 35, No. 4. (cit. 2015-10-06).(http://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/03057070903313194?journalCode=cjss20).
Chicago Tribune. 1990 (cit. 2015-10-06). (http://articles.chicagotribune.com/1990-12-09/news/9004110882_1_mozambique-war-rebel-civil-war).
Chingono, Mark. 2014. „Religion, politics and war: Reflections on Mozambique’s Civil War (1977-1992). “ African Journal of Political Science and International Relations. Vol. 8, No. 2 (cit. 2015-10-06). (http://www.academicjournals.org/journal/AJPSIR/article-abstract/065116F44894).
Jackson, F. Steven. 1995. „China's Third World Foreign Policy: The Case of Angola and Mozambique. “ The China Quaterly. No. 145 (cit. 2015-10-06).(http://www.jstor.org/stable/655421).
Lundin, B. Irae. 2004. The Peace Process and the Construction Of Reconciliation Post Conflict – The Experience of Mozambique. Maputo: Center for Strategic and International Studies. (cit. 2015-10-06).(http://escolapau.uab.cat/img/programas/procesos/seminario/semi008.pdf).
Lunstrum, Elizabeth. 2009. „Terror, Territory, and Deterritorialization: Landscapes of Terror and the Unmaking of State Power in the Mozambican “Civil” War.“ Annals of the Association of American Geographers. Vol. 99, No. 5. (cit. 2015-10-06). (http://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/00045600903253676).
Minter, William. 1994. Apartheid's Contras: An Inquiry into the Roots of War in Angola and Mozambique. Johannesburg: Witwatersrand University Press.
Robinson, A. David. 2006. Curse on the Land: A History of the Mozambican Civil War. University of Western Australia. (cit. 2015-10-06). (http://research-repository.uwa.edu.au/en/publications/curse-on-the-land-a-history-of-the-mozambican-civil-war%288f29f45e-9b89-4327-93ac-25643cba7908%29/export.html).
Robinson, A. David. 2009. „Renamo, Malawi and the struggle to succeed Banda: Assessing theories of Malawian intervention in the Mozambican Civil War.“ ERAS. Vol. 11. (cit. 2015-10-06). (http://artsonline.monash.edu.au/eras/files/2014/02/drobinson.pdf).
Seibert, Gerhard. 2003. „The vagaries of violence and power in post-colonial Mozambique.” IN: Rethinking resistance: revolt and violence in African history. Ed. Abbink, J. de Bruijn, M.E. a Walraven van K. Leiden: Brill,  254- 276.
Southern African Development Community.int. 2015. (cit. 2015-10-06). (http://www.sadc.int/about-sadc/overview/).
Standford.edu. 2005. „Ethnicity, Insurgency and Civil War – Random Narratives“. Mozambique. (cit. 2015-10-06).(http://web.stanford.edu/group/ethnic/Random%20Narratives/MozambiqueRN1.1.pdf).
Tavuyanago, Baxter. 2010. „RENAMO: from military confrontation to peaceful
Thaler, M. Kai. 2012. „Ideology and Violence in Civil Wars: Theory and
The Herald.co.zw. 2015. (cit. 2015-10-06). (http://www.herald.co.zw/transition-from-frontline-states-to-sadc/).
The Journal of Modern African Studies, Vol. 14, No. 3. (cit. 2015-10-06). (http://www.jstor.org/stable/159741?seq=1#page_scan_tab_contents).
The New York Times. 1982 (cit. 2015-10-06). (http://www.nytimes.com/1982/02/23/world/tanzanian-military-advisers-will-be-sent-to-mozambique.html).
The New York Times. 1983 (cit. 2015-10-06). (http://www.nytimes.com/1983/05/24/world/south-africa-jets-raid-mozambique-in-reply-to-rebels.html).
United Nations. 1996. (cit. 2015-10-06). (http://www.un.org/Depts/DPKO/Missions/onumoz_p.htm).
University of Southern California. edu. 1999. „Conflict Early Warning Systems.“ Mozambique (cit. 2015-10-06). (http://www.usc.edu/dept/LAS/ir/cews/database/Mozambique/mozambique.pdf).
Uppsala Conflict Data Program.uu.se. 2015 (cit. 2015-10-06). (http://www.ucdp.uu.se/gpdatabase/gpcountry.php?id=111®ionSelect=2-Southern_Africa#).

EDIT Redakce : zdroj obrázku https://www.wikimedia.org/

Poznámky

[1] V origináli ako Frente de Libertação de Moçambique – FRELIMO a Resistência Nacional Moçambicana – RENAMO. V ďalšom texte budem používať skratky vychádzajúce z názvov v pôvodnom jazyku. Tie boli používané zhodne naprieč všetkými zdrojmi, s ktorými som pracoval. Nevidím dôvod používať skratky vychádzajúce zo slovenského prekladu.

[2] Zdroje sa na presných okolnostiach nezhodujú. Časť zdrojov uvádza, že s tábora ušiel, iné že bol cielene oslobodený ako vhodný káder do velenia RENAMO.

[3] V miestnom dialekte Makua znamená naparama neprekonateľná sila.

[4] Podporu a výcvik od ZSSR a Číny FRELIMO získavalo už počas koloniálnych bojov pri svojom formovaní v Tanzánii.

[5] Rozhodne možné je ich vyčlenenie ako terciárnych aktérov, čo je ale označenie, ktoré uppsalský systém nerozoznáva.

[6] Lornho odvádzalo RENAMO poplatky za ochranu tovarov a obchodných trás. Pod vedením výkonného riaditeľa Rolanda Rowlanda nastal príklon k podpore vyjednávaní a mierových procesov.

[7] Manifest RENAMO požadoval vládu národnej jednoty, slobodné voľby, slobodu vierovyznania či voľný trh. K roku 1984 hnutie disponovalo zastupiteľstvami v Kanade, USA, Západnom Nemecku a Portugalsku.

[8] Tento náhľad je zdieľaný radom autorov napr. Chingono (1996), Hanlon (1984), Flower (1987), Johnson a Martin (1986).

[9] Zložená s Konga, Francúzska, Kene, Portugalska, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, USA a Zambie.

[10] Vzniknuté rezolúciou 797 bezpečnostnej rady OSN.