Stredoamerická občianska vojna 1838-1871- Guatemala

Autor: Wlasto Klucar / wlasto 🕔︎︎ 👁︎ 19.791

Úvod

 

Stredná Amerika bola od dobitia, súčasťou Španielskeho vicekráľovstva Nové Španielsko. Po vyhlásení nezávislosti a rozpade kolónie, je celá stredná amerika nasilu včlenená do Mexického cisárstva. Tento štátny útvar nemá dlhé trvanie a po vyhlásení Spojených štátov Mexických, ako republiky sa stredoamerické štáty od Mexika osamostatňujú a vytvárajú Spojené provincie strednej Ameriky, zahrňujúce dnešnú Guatemalu, Belize, El Salvador, Honduras, Nicaraguu a Costa Ricu.

Reklama

V období 19 stor. a zvlášť v jeho prvej polovici dochádza po celej amerike ku konfliktom liberálnych a konzervatívnych síl. Na jednej strane osvietenci, ktorí majú záujem o aplikáciu pokrokových, demokratických myślienok a na druhej strane časť obyvateľstva, ktoré má záujem o zachovanie si privilégii, zdrojov príjmov, zachovanie kastovného systému a vlastne všetkých výhod ktoré mala za čias koloniálnej éry.

Ku konzervatívnej časti sa dá pridať aj katolícka církev, ktorá nechce prísť taktiež o svoje bývalé výhody, statky, svoje dominantné postavenie v spoločnosti, svoje rozhodovacie právo a obrovský vplyv na dianie v krajine.

Liberálne a konzervatívne sily sa dostávajú sprvoti do politických konfliktov, ktoré následne prerastajú do ozbrojených konfliktov, ktoré vyúsťujú do dlhotrvajúcich bojov po celej oblasti strednej ameriky. Výsledkom je okrem ozbrojených boj aj rozpad štátnych útvarova vznik nových štátov ako ich dnes poznáme. V skutočnosti stret konzervatívnych a liberálnych síl poznamenáva celú oblasť a to po dobu skoro celého 19 stor. od rozpadu Mexického cisárstva po skoro koniec storočia. Sprvoti sa jedná o ideový konflikt ktorý prerastie do ozbrojeného, pričom sa postupne začína na území Guatemaly, ako povstanie domorodých dedinčanov a postupne sa odtiaĺto rozśiruje do celej oblasti strednej amriky a postupne zachvacuje celú oblasť, v rôznych krajinách, rôznym spôsobom a intenzitou.

Zrod federálnej republiky

Po rozpade Mexického cisárstva a zvrhnutí cisára je zvolané v meste Guatemala, 1.7.1823 Národné ústavodárne zhromaždenie, ktoré vyhlasuje úplnú nezávislosť od Španielska, od Mexica ako aj od akejkoľvek cudzej mocnosti a je vytvorený útvar Federálna republika Centrálna Amerika. Republika je vytvorená po vzore USA s veľkou autonómiou pre každý federálny štát.

Do čela federálnej vlády sa dostávajú liberáli, ktorí majú od novej republiky veľké očakávania. Majú snahu aby sa novovytvorená krajina rozvíjala na modernú a demokratickú krajinu, ktorá bude profitovať zo svojej polohy v centre amerického kontinentu a medzi dvoma oceánmi. Federálna republika má novú ústavu, ktorá je reformistická, pokroková a demokratická.

Bohužial s týmito ideami nesúhlasia konzervatívne sily, ktoré sú podporované všetkými tími, čo profitovali z koloniálneho systému a zo zaostalosti väčšiny obyvateľstva. Taktiež katolícka církev sa nemieni vzdať svojich výhod o ktoré ich liberáli mienia pripraviť. Od počiatku sa krajina potýka s nestabilitou a problémami.


Federálna republika

Nestabilita a počiatky problémov

Reklama

Toto všetko vyúsťuje zakrátko do série povstaní a občianskych vojen proti federálnej vláde, ktoré vrcholia roku 1829 zvrhnutím vlády a prezidenta Manuela José Arceho, ktorý bol riadne zvolený roku 1825. Arce so svojou administratívou má záujem o implementáciu pokrokových, liberálnych myšlienok, avšak toto jeho snaženie sa stretáva s odporom konzervatívnych kruhov, ktoré disponujú obrovským finančným kapitálom ako aj veľkým sociálnym vplyvom. Táto skutočnosť má vplyv na to, že reformy postupujú veľmi pomaly a konzervatívci postupne ovládnu federálnu vládu svojim vplyvom. Arce sa počas svojej vlády ako federálny prezident pokúšal nastoliť poriadok rozpustením federálneho kongresu, s čim ale nesúhlasila hlava štátu Honduras Herrera. Arce Herreru ako hlavu štátu neuznával a v Hondurase boli vyhlásené mimoriadne voľby a Herrera daný do väzenia v Guatemale. Na druhej strane proti federálnej vláde ovládanej v tomto období konzervatívnymi kruhmi bojuje gen. Morazán so svojimi jednotkami, ktorý argumentuje, že sa pokúša o nastolenie ústavného poriadku v rámci federácie. Vnútorné konflikty v rámci federácie majú za následok, jej postupný rozklad a to, že Arce ako prezident je zvrhnutý.

Následne po zvrhnutí prezidenta úradu sa ujíma dočasne liberál José Francisco Barrundia y Cepeda, aby roku 1830 bol riadne zvolený prezidentom gen. Francisco Morazán.

Roku 1834 sa na základe žiadosti Mariano Gálveza sťahuje prezident gen. Morazán do Sonsonate a následne do San Salvadoru a tento rok končí aj jeho funkčné obdobie. V súlade z ústavou z roku 1824 sú zvolané voľby kde sa proti Morazánovi stavia protikandidát, José del Valle, ktorý napokon prezidentské voľby vyhráva, ale umiera ešte pred prevzatím moci.

Z tohto dôvodu federálny kongres vykonáva novú voľbu z ktorej vychádza výťazne gen. Morazán na nové funkčné obdobie, pričom úradu sa ujíma 14.2.1835. Gen. Morazán je neúnavným obrancom federácie a pokroku v strednej amerike. Po celé svoje pôsobenie ako prezident federácie alebo hlava niektorého z jej štátov sa snaží o jej zachovanie a pozdejšie, po jej rozpade o jej vzkriesenie.

Počas tohto druhého obdobia prezidenta Morazána krajinu znovu zachvacuje občianska vojna, ako aj epidémia cholery, ktorá zasahuje hlavne indiánov na vysočine. Opatrenia ktoré príjma Guatemalská hlava štátu M. Gálvez sú neúčinné. Epidémia nahráva konzervatívnym odporcom a prívržencom cirkvy, ktorí sú schopní využiť túto propagandisticky vo svoj prospech.

V Guatemale sa proti federálnej vláde a prezidentovi stavia so zbraňami v Mataquescuintla, Rafael Carrera y Turcios. Taktiež indiáni v Santa Rosa de Mita, ktorí povstanú podporovaní kňazmi. Církev podporuje každý pokus o povstane alebo odpor proti liberálnej vláde, ktorá sa ich snaží pripraviť o postavenie, výhody a nadobudnuté statky.

Rafael Carrera, charizmatický negramotný (do svojej smrti sa nenaučil čítať ani písať a jediné čo sa naučil bolo podpísať aj to sa podpisoval Racaca), brutálny primitív v mladosti živiaci sa chovom prasiat, vyhlasuje rebéliu proti federálnej vláde, ako aj proti vláde federálneho štátu Guatemala a jeho prezidentovi Josému Mariano Gálvezovi.

Carrera a jeho povstalci, medzi ktorými sa nachádza množstvo indiánov, nevzdelaných a negramotných občanov postupne požaduje vystúpenie Guatemaly z federácie a zvrhnutie liberálneho, osvietenckého režimu.


Rafael Carrera Turcios ako prezident Guatemaly

Príčinou, prečo je Carrera v tomto období tak masívne podporovaný domorodým obyvateľstvom, resp. indiánmi je, že v Guatemale je 9.6.1837 znovu zavedená platba indiánskeho tribútu, ktorý bol v minulosti zrušený na základe rozhodnutia Cádizských súdov. Toto je prvotnou príčinou prečo vlastne vzniká nejaký ozbrojený odpor na ktorého čelo sa dostáva Carrera. Obraz Carreru podporuje aj katolícka cirkev, ktorá začína hlásať dedinčanom, že Carrera je ich ochranca a nepriateľ liberálov a cudzincov a že bojuje, za prinavrátenie ich vlasti z cudzých rúk. Na podporenie tejto argumentácie využívajú kňazi rôzne triky a podvody, ktoré vydávajú pred indiámni ako zázraky alebo znaky toho že hovoria pravdu.

Tak ako s ideovou líniou povstalcou aj ozbrojený boj začína postupne, Carrera s jeho ozbrojenými bandami začínajú spočiatku skromne, prepadávajú transporty po ceste, rabujú a drancujú obce, bez toho aby sa stretli s vládnymi vojskami. Povstalci začínajú šíriť myšlienky, ktoré boli vymyslené kňazmi a konzervatívnymi odporcami prezidenta Gálveza a to že vláda pod jeho vedením dala otráviť studne aby tak rozšírila choleru. Toto nebola pravda, avšak cholera sa krajinou šírila a to nie vďaka vláde, ale vďaka nedostatočným hygienickým opatreniam. Situácia nahrávala Carrerovým zámerom a komplikovala situáciu prezidentovi Gálvezovi ako aj liberálom. Do radov povstalcov začali pribúdať noví bojovníci, ktorí verili že vláda chce otráviť krajinu a že je zapotrebi tomuto zabrániť.

Reklama

Carrerove vojsko postupne zosilnelo a začalo sa čorazćastejšie potýkať s vládnymi jednotkami. Medzi dôležité strety patria útok na kasárne Mataquescuintla; Ambelis v Santa Rosa, kde povstalci porážajú jednotky pod velením Teodoro Mejíu. 7.121837 je zaútočené na základňu Jalapa a 13.1.1838 povstalci zaútočili na posádku v meste Guatemala. Prezident Gálvez musel privolať na pomoc federálne jednotky gen. Morazána, ktorý po príchode dostáva moc a je mu navrhnuté aby zastával doživotne úrad hlavy štátu, čo odmieta.

Morazán a Carrera zvádzajú neustále boje, pričom sa Morazánovi postupne darí skľudniť región ale nie úplne, nakoľko Carrerove sily vždy unikajú do hôr a útočia ihneď akonáhle Morazán so svojim vojskom opúšťa Guatemalu.

Carrerove jednotky si počínajú s veľkou brutalitou a miesta po obsadení sú rabované a vyplienené, mnoho civilov je zavraždených. Mnoho obyvateľov v nich nevidí nič iné a to je pravdou, iba to že sú to hordy banditov. Carrerove jednotky nerobia rozdiely a to až do takej miery, že je zavraždený aj viceprezident Gregorio Salazar. Výsledkom je, že obyvateľstvo je pobúrené a unavené z neustálych bojov a departmány Quetzaltenango, Huehuetenango, Quiché, San Marcos, Totonicapán a Retalhuleu sa rozhodnú 2.2.1838 oddeliť sa od Guatemaly vyhlasujú nezávislosť ako Los Altos, šiesty štát federácie.

V októbri 1838 už značne silné jednotky Carreru vtrhnú do El Salvadoru, kde sa stretávajú s odporom síl velením gen. Francisco Morazána Quesadu a sú porazené.

13.4.1839, Carrera spolu s povstalcami obsadzuje prekvapivým útokom mesto Guatemala a tu dosadzuje do čela guatemalskej vlády Mariano Riveru Paz. Časť obyvateľstva mesta, prívrženci konzervatívnych kruhov, bohatí majitelia haciend a katolícka cirkev víta Carrerove jednotky a ustanovenie novej vlády.

Carrera je 29.12. 1839 porazený v bitve pri Villa Nueva vojskom vedeným gen. Carlosom Salazar Castrom a Carrera je prinútený podpísať dohodu El Rinconcito, pričom jeho jednotky musia odovzdať zbrane a odovzdať vojenské velenie dištriktu Mita.

Nicaragua sa 30.4.1838 oddeluje od federácie a kongres oddelenie akceptuje. Ďalšou oblasťou ktorá vystupuje z federácie je Los Altos s hlavným mestom Quetzaltenango. Honduras vystupuje z federácie 6.10.1838 a 14.11.1838 Costa Rica. Posledným štatom federácie je Guatemala ktorá vystupuje z útvaru 17.4. 1839 a počiatkom roku 1840 Guatemalské jednotky anektujú Los Altos.

V roku 1839 je gen. Morazán zvolený hlavou štátu Salvador. Keď toto zisťuje Carrera, ihneď vyhlasuje vojnu Salvadoru. 24.7.1839 Guatemala a Nikaragua uzatvárajú vojenskú dohodu proti Salvadoru a jeho predstaviteľovi F. Morazánovi a Carrera vyzýva občanov Salvadoru, aby povstali proti svojmu prezidentovi. Tieto výzvy sa však stretli len s malou odozvou u obyvateľstva a kde vypukli nepokoje, tieto boli ihneď potlačené. Nepriatelia liberála Morazána z Hondurasu a Nikaragui, formujú jednotky a 25.9.1839 a vykonajú inváziu do Salvadoru, pričom sa stretávajú so Salvadorskými jednotkami v bitve San Pedro Perulapán. Na Salvadorskej strane bolo potreba iba 600 mužov, aby premohli 2.000 spojeneckých vojakov generálov Francisco Ferreru, Nicolás de Espinosu a Manuel Quijano y Garcíu. Spojenecké vojsko stratilo viac ako 300 mužov, mnoho padlo do zajatia a zvyšok sa obrátil na útek.


gen. F. Morazán Quesada ako prezident Costa Ricy
portrét realizovaný Aquilesom Bigotom, umiestnený v legislatívnom paláci San José

18.3.1840, gen. Morazán ako hlava štátu El Salvador, na čele 1.500 mužov vstupuje do Guatemaly, s úmyslom znovu zrodiť federáciu, pričom sa zmocňuje hlavného mesta a vytláča Carrerove jednotky. Carrera však tento krok očakával a preto ústup je len manévrom, aby sa zanedloho vrátil spolu s 5.000 mužmi a 19.3.1840 znovu obsadil mesto. Morazánove jednotky musia mesto opustiť pod náporom obrovskej presily a utiecť do Salvadoru. Po návrate do Salvadoru, gen. Morazán abdikuje.

Carrera a jeho prívrženci ihneď upevňujú svoju moc v Guatemale a zavádzajú konzervatívny režim, pričom rušia platnosť všetkých liberálnych reforiem predchádzajúcich administratív.

Invázia do Los Altos

2.4.1840 sa v Quetzaltenango vyhlasuje Los Altos ako samostatný štát, nakoľko federácia ako taká skončila a Los Altos chcú pokračovať ako nezávislá krajina od Guatemaly.

Rafael Carrera, ktorý vládne v Guatemale je proti tejto myšlienke a rozhodne sa pre inváziu do tejto malej krajiny. Na čele armády vstupuje do Quetzaltenango a dáva povraždiť vśetkých prestaviteľov miestneho zastupiteľstva ako aj predstaviteľov štátu, ktorými boli : Eulogio Quezada, Romualdo Briones, Cesareo Arango, Leandro Arango, Silvestre Gonzales, Roberto Molina, Manuel Pivaral, José Ignacio Fernández, José María Fernández, Zacarias Martínez, Pedro Meoño, Benito Escobar, Felipe Hernández, Félix López, Marcelo Pacheco, José María Alvarado, a José Ignacio Paz.

Guatemalská republika

21.3.1847 Carrera podpisuje dekrét, na základe ktorého je vyhlásená Guatemalská republika ako nezávislý štát, definitívne pochovajúc bývalú federáciu. Guatemala následne nadväzuje diplomatické styky s ostatnými krajinami a mocnosťami.

Roku 1849 v Salvadore, Doroteo Vasconcelos poskytuje útočisko Guatemalským liberálom ako aj skryte podporuje liberálne sily na území susednej krajiny a to či už finančne alebo materiálne. Koncom roku Vasconcelos sa rozhodne pre otvorenú podporu protivládnym silám, pričom pozýva k paktu aj Nikaraguu a Honduras. Podpory sa mu dostáva iba zo strany Honduraskej administratívy Juana Linda a 4.1.1851 v Ocotepeque obe krajiny uzatvárajú alianciu. Prezident Paredes je si vedomý plánov proti jeho vláde a mobilizuje sily.

Salvador mobilizuje a stavia 4.000 dobre vyzbrojených mužov s podporou delostrelectva a Honduras 2.000 pešiakov. Jednotky sa koncentrujú v Metapáne v blískosti Guatemaly, aby následne mohli vstúpiť na jej územie.

Vlády spojeneckých vojsk vysielajú Guatemalskej vláde posolstvo so svojimi podmienkami, avšak tieto sú zamietnuté. 29.1.1851 vstupuje 500 mužov na územie Guatemaly cez Piñuelas, Agua Blanca a Jutiapa pod velením gen. Vicente Baquera a väčšia časť armády tiahne na Metapán.

Guatemalská armáda využíva taktiku, ktorú často krát aplikoval Carrera a to ústup až do miest a času kde to bude vyhovovať. Tak guatemalské vojská ustupujú až po rieku San José kde sa 1.2.1851 zastavujú. Tu sa v priestore kopcov La Arada stretávajú sily spojeneckých armád proti vojsku osobne vedenému Carrerom. Carrerove sily, početne menšie dokázali prinútiť nepriateľa k ústupu a následne ho prenasledovať až na územie Salvadoru. Tu sa guatemalské jednotky zastavujú, nakoľko prichádza posolstvo od prezidenta, že Salvador požiadal o mier a nechce pokračovať vo vojne.

22.12.1851 podáva demisiu prezident Mariano Paredes a národné zhromaždenie menuje Carreru, aby ho nahradil, pričom tento sa ujíma úradu 6.11.1851. V roku 1854 ho na základe jeho služieb vlasti a výťazstve v bitve La Arada, konzrevatívci, ovládajúci teraz celú krajinu a klér menuje doživotným prezidentom.

Počas svojho pôsobenia Carrera neúnavne bojuje proti liberálom v susedných krajinách a vedie vojny proti Hondurasu a El Salvadoru, roku 1863 vykonáva do Salvadoru inváziu a tu zvrhne prezidenta Gerardo Barriosa, aby dosadil do kresla konzervatívca, svojho spojenca Francisco Dueñasa.

V tomto období v Guatemale je zrušená platba indiánskeho tribútu a zavádzajú sa desiatky pre katolícku cirkev, taktiež sa zavádza zákon podĺa ktorého talentované deti majú byť predurčené stať kňazmi.

Carrera 30.4.1859 podpisuje dohodu s Veľkou Britániou o odstúpení územia Belize, za výmenú, že Briti postavia v Guatemale cestu, ktorá má slúžiť na obchodné účely a prepravu tovarov. V skutočnosti dohoda nikdy nebola zo strany Británie splnená, územie bolo odstúpené a nič sa nepostavilo, proste hlepák naletel chytrákovi. Carrera, umiera roku 1865 a jeho konzervatívnu líniu nasledujú aj jeho nasledovníci a to až do roku 1871, kedy moc preberajú znovu liberáli, za pomoci revolúcie.

Záver

Guatemalskí konzervatívci a zvlášť Carrera sa pričinili počas tohto obdobia o zaostalosť celého regiónu a to vo všetkých ohľadoch, ekonomicky, vzdelanostne, intelektuálne a ako aj čo sa týka osobných alebo politických slobôd. Ale na druhej strane je nespochbnitelná charizma zvlášť Carreru, ktorý sa postavil na čelo rolníkov, indiánov a s ktorými prevzal moc. Taktiež je pravdou, že minimálne v Guatemale sa mu podarilo, síce brutálne ale predsa nastoliť relatívny poriadok a politický pokoj a to minimálne na obdobie, kedy vládol.

Dedičstvom z tohto obdobia je samostatná Guatemalská republika a dominantné postavenie katolíckej cirkvy a jej existujúci, hoc stále zmenšujúci sa vplyv na krajinu a dianie v nej.

Zdroj
tierra.free-people.net/paises/pais-historia-de-guatemala.php
TOWSEND EZCURRA, Andrés: Las Provincias Unidas de Centroamérica: fundación de la República. Editorial Costa Rica , 1973
es.wikipedia.org/wiki/Constitución_de_la_República_Federal_de_Centroamérica_de_1824
TOWSEND EZCURRA, Andrés: Las Provincias Unidas de Centroamérica: fundación de la República. San José Editorial Costa Rica 1973
Santana, Adalberto (1992). El Pensamiento de Morazan, Mexico UNAM
Rodríguez Lapuente, Manuel (1974). Historia de Iberoamerica, Editorial Ramón Sofena S.A.
Rouquié, Alain (1994). Guerras y Paz en América Central
es.wikipedia.org/wiki/Rafael_Carrera_y_Turcios
www.asamblea.go.cr/Centro_de_informacion

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více