Valka.cz je oficiálním partnerem největšího vydavatelství military literatury Naše vojsko a časopisu Military Revue.

„Malá vojna“ a účasť slovenského letectva v nej 1. časť


Autor :    Příspěvků : 8   Publikováno :    Shlédnuto : 16082

Účasť slovenského letectva vo vojenskom konflikte s Maďarskom 23. marca 1939 – 28. marca 1939


Dňa 14. marca 1939 Snem Slovenskej krajiny v Bratislave vyhlásil samostatný Slovenský štát.

Týmto sa dokončil rozklad československého štátu, ktorý sa začal už 30. septembra 1938 podrobením sa diktátu Mníchovskej dohody. 29.-30. septembra 1938 sa predstavitelia vtedajších európskych veľmocí Hitler, Mussolini, Daladier a Chamberlain zišli v Mníchove a podpísali dohodu, ktorou prinútili Československo odstúpiť Nemeckej ríši české pohraničné územia obývané Nemcami. Taktiež bolo Československu uložené čo najskôr vyriešiť otázku maďarskej a poľskej menšiny. Európske štáty tým vlastne uznali nárok Nemecka na ČSR ako jeho záujmovú sféru. Československo tým stratilo asi tretinu svojho územia aj obyvateľstva. Slovensko stratilo Petržalku a Devín (43 km2, 15 466 obyvateľov). Následne 1. októbra prijala československá vláda poľské ultimátum ohľadom poľských územných nárokov. Týkalo sa to aj územia Slovenska o rozlohe 221 km2 s 9 914 obyvateľmi, väčšinou slovenskými goralmi.

Priamym dôsledkom rozhodnutia štyroch veľmocí bolo stretnutie ministrov zahraničia Nemecka a Talianska 2. novembra 1938 na zámku Belvedere vo Viedni. Tu Joachim von Ribentrop za Nemecko a Galeazzo Ciano za Taliansko podpísali dohodu (tzv. Viedenská arbitráž), ktorou riešili maďarsko-slovenský spor o pohraničné územia. Maďarsku prisúdili 10 390 km2 územia Slovenska, na ktorom žilo 859 885 obyvateľov (405 808 Maďarov, 276 287 Slovákov, 26 181 Židov, 8 967 Nemcov). Pod maďarskú zvrchovanosť sa dostali napríklad mestá Senec, Galanta, Kolárovo, Nové Zámky, Komárno, Levice, Rimavská Sobota, Rožňava a Košice aj so širokým okolím. Slovensko tak stratilo pätinu svojho územia.

Medzi tým sa postupne začínala riešiť aj slovenská otázka v rámci ČSR, ktorá bola nastolovaná už dlhú dobu. 6. októbra 1938 bola v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska. Tým došlo k naplneniu takmer dvadsaťročnej požiadavky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Autonómiu schválil pražský parlament 22. novembra 1938 ústavným zákonom č. 299 o autonómii Slovenskej krajiny. Slovensko dostalo úradný názov Slovenská krajina. Prvým ministerským predsedom autonómnej slovenskej vlády sa stal Jozef Tiso. Toto dianie na Slovensku bolo v Čechách chápané prevažne ako dôsledok oslabenia pražskej vlády po mníchovskom rozhodnutí. Preto bolo cieľom vtedajšej centrálnej vlády v Prahe obnovenie predmníchovského usporiadania štátu a oklieštenie slovenskej autonómie. Politiku v regióne však v tom čase už riadilo Nemecko.

Práve nemecká politika zaujímala v slovenskej autonomistickej politike po októbri 1938 významné miesto. Vláda si bola vedomá, že západné mocnosti mníchovským rozhodnutím ustúpili Nemecku a stredoeurópske štáty sa tým dostali do nemeckej sféry vplyvu. Toto sa odrazilo na slovenskej vnútornej aj zahraničnej politike. Prejavom zmien vo vnútornej politike bolo zosilnenie tzv. pravého krídla HSĽS (Vojtech Tuka, Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský). Prejavom zmien v zahraničnej politike Slovenska bola orientácia na Nemecko. Väčšia orientácia na Nemecko mala ochrániť Slovensko pred prehnanými územnými požiadavkami Maďarska a Poľska, ako aj pred nežiadúcim tlakom Prahy. Práve tento moment však poslúžil Nemecku na to, aby pomocou pravého krídla HSĽS rozleptávalo súdržnosť medzi Čechami a Slovenskom. Vo vhodnom momente bol česko-slovenský štát rozbitý.

V máji 1938 sa Nemecku naskytol dobrý dôvod na ďalšie vystupovanie proti československému štátu. Mala to byť reakcia na čiastočnú mobilizáciu (170 000 mužov) československej armády z 21. mája 1938, ktorú pražská vláda vyhlásila ako reakciu na presuny nemeckých vojsk na východ. Ako sa neskôr ukázalo, nemecké vojská sa v tom čase nepresúvali, a tak sa tento krok ukázal ako nie celkom opodstatnený. Nemecko však malo dobrú zámienku na reakciu a Hitler považoval tento krok za „nehoráznu provokáciu zo strany Edvarda Beneša“. Formálni spojenci Anglicko a Francúzsko sa od politiky ČSR stále viac a viac dištancovali a radili ČSR, aby sa s Nemeckom dohodla na kompromise. ZSSR formálne deklaroval ochotu ČSR pomôcť, ale iba v prípade nemeckej agresie a predošlej akcii Francúzska.

V marci 1939 sa Hitler rozhodol definitívne zlikvidovať česko-slovenský štát. Keď na Slovensku 9. a 10. marca zasiahlo české vojsko (na Slovensku bolo vyhlásené stanné právo) a Praha odvolala Tisovu vládu, tak sa v Berlíne pokúšali vyzvať nového ministerského predsedu slovenskej vlády Karola Sidora, aby vyhlásil osamostatnenie Slovenska od Čiech. Keď Sidor tento krok odmietol, na rad prišiel odvolaný Tiso, ktorý dostal z Berlína niekoľko pozvaní po sebe na rokovanie priamo s Hitlerom. Nemecký kancelár mu 13. marca 1939 oznámil, že Slovensko má na výber: „buď sa rozhodne pre samostatnosť, alebo bude ponechané svojmu osudu“. Tiso sa rozhodol dodržať ústavný postup a toto rozhodnutie nechal rezervované pre slovenský snem. Na druhý deň bol do Bratislavy zvolaný Snem Slovenskej krajiny, ktorý vyhlásil samostatnosť Slovenska. Bolo to 14. marca 1939. Na ďalší deň vtrhlo nemecké vojsko do Čiech a obsadilo aj hlavné mesto.

Z rozpadu česko-slovenského štátu chcelo ťažiť predovšetkým Maďarsko. Maďarsko bolo prvým štátom, ktorý ešte večer 14. marca 1939 uznal de facto et de iure samostatný slovenský štát. V noci zo 14. na 15. marca vydalo svoje uznanie aj Poľsko. 16. marca uznalo slovenskú samostatnosť de facto et de iure aj Nemecko. Kancelár Adolf Hitler zaslal telegram predsedovi vlády Jozefovi Tisovi.

Letectvo na východe Slovenska

Po vyhlásení samostatného slovenského štátu vlastne došlo k úplnému rozpadu dovtedajšieho československého letectva budovaného od založenia ČSR. Po odchode príslušníkov letectva českej národnosti sa začal prejavovať nedostatok personálu, najmä dôstojníkov, pilotov a rôznych špecialistov. Tento nedostatok sa darilo naprávať len veľmi pomaly mobilizáciou záložníkov a návratom Slovákov slúžiacich v útvaroch na území Čiech. Nebolo to však postačujúce. Pred 14. marcom malo slovenské letectvo takmer 1400 príslušníkov. Do konca mája poklesol ich počet na 824. Mimoriadne kritická bola situácia práve na východe Slovenska, kde sa konflikt odohral, na letisku Spišská Nová Ves. Je potrebné si uvedomiť, že toto letisko sa stalo po strate Užhorodu a Košíc najvýchodnejším letiskom na Slovensku s potrebnou infraštruktúrou. Boli tu dislokované dovedna štyri letky so 40 lietadlami.

Stav leteckej techniky na letisku Spišská Nová Ves v polovici marca 1939

letka 49 (stíhacia) patriaca do perute II/3 10 x Avia B-534
letka 12 (pozorovacia) patriaca do perute II/3 5 x Aero Ap-32, 5 x Letov Š-328
letka 13 (pozorovacia) patriaca do perute II/3 10 x Letov Š-328
letka 45 (stíhacia) patriaca do perute III/3 10 x Avia B-534

Po odchode vojakov českej národnosti zostali útvary na letisku Spišská Nová Ves v žalostnom personálnom stave. Na veliteľstve zostali iba traja dôstojníci a obe stíhacie letky mali spolu iba deväť pilotov. Treba si uvedomiť aj fakt, že situácia na východnom Slovensku sa v tom čase zo dňa na deň vyostrovala a maďarských provokácií pribúdalo.

Letecké oddelenie Ministerstva národnej obrany (MNO) sa usilovalo nepriaznivú personálnu situáciu urýchlene riešiť, doplniť stavy pilotov a teda aj obnoviť bojaschopnosť leteckých útvarov. Ku 22. marcu bol na letisku Spišská Nová Ves približne nasledovný stav leteckého personálu: letka 12 mala deväť pilotov a šesť pozorovateľov, letka 45 mala sedem pilotov a letka 49 iba päť pilotov.

Podkarpatská Rus

Už po viedenskej arbitráži bola časť Oravy a Javoriny pričlenená k Poľsku a časť južného Slovenska k Maďarsku. Arbitráž sa dotkla aj Podkarpatskej Rusi, ktorej južná časť bola pričlenená k Maďarsku. Po vyhlásení samostatnosti Slovenska sa Podkarpatská Rus ocitla vo veľmi zvláštnej situácii. Nemohla už byť časťou Č-SR, lebo medzi ňou a Čechami vznikla Slovenská republika. Autonómna vláda Podkarpatskej Rusi zvolala 14. marca snem, ktorý vyhlásil jej samostatnosť. Na jej území sa však nachádzali československé vojenské jednotky (12. divízia). Bol vydaný rozkaz na evakuáciu československých ozbrojených síl, ktorý sa nepodarilo úspešne vykonať. Evakuácia prebiehala nepretržite dovtedy, kým to dovoľoval postup maďarských okupačných vojsk. Väčšine 12. divízie sa nepodarilo dostať naspäť na Slovensko, odkiaľ by jej českí príslušníci pokračovali do Čiech, ale väčšina z nej ustúpila do Rumunska.

V noci z 13. na 14. marca vypuklo v Chuste otvorené povstanie ukrajinských nacionalistov (jednotky Karpatskej Siče) proti Česko-slovenskej republike. Situácia bola kritická, lebo do konca februára 1939 boli z tamojších vojenských posádok odsunuté všetky posilové jednotky. Jednotky, ktoré ostali, neboli dostatočne silné. Veliteľovi VI. armádneho zboru generálovi Prchalovi sa podarilo ukrajinské nacionalistické povstanie potlačiť. Situácia sa napriek tomu dramaticky zhoršovala, lebo Maďarsko sa rozhodlo využiť situáciu a zakročiť silou. 15. marca jednotky maďarskej kráľovskej armády prekročili hranice Podkarpatskej Rusi a rýchlym postupom dosiahli 17. marca hranice Poľska. Generálovi Prchalovi sa ešte podarilo so skupinou obrnených automobilov prebiť na Slovensko.

Situácia na Podkarpatskej Rusi sa zhoršovala už od začiatku roka 1939. Československé jednotky tam neraz prichádzali do otvorených konfliktov a prestreliek s prepadovými skupinami ukrajinských nacionalistov. V Maďarsku o tom tlač informovala ako o útokoch Ukrajincov za podpory československej armády na maďarské pohraničie.

16. marca sa na slovenskom území odohral vážny incident, ktorý akoby predznamenal blízku budúcnosť. Na ceste medzi obcami Ubľa a Ladomirov zaútočilo maďarské lietadlo na kolónu ustupujúcich vojakov. Na kolónu bola zhodená jedna bomba a bola ostreľovaná z palubných zbraní. V tento istý deň poobede okolo 16. hod. obsadili jednotky maďarskej 39. armády Chust.

Zo Slatinských Dolov bola vypravená vlaková súprava, ktorej cieľom bolo Rumunsko – železničná stanica Sighetul Marmathiei (Mamarošská Sihoť). Odchod tohto posledného transportného vlaku bol určený na poslednú možnú chvíľu pred príchodom maďarského vojska. Bol však zosúladený so štartom posledného československého vojenského lietadla, ktoré bolo ponechané dispozícii a pripravené niekoľko dní vopred. Išlo o Letov Š-328 s posádkou npor. Hrubeš a čat. Mikulecký. V prípade potreby a očakávaného prepadu vlaku mala byť obrancom poskytnutá letecká podpora. Takto mal byť vlak dodatočne chránený počas cesty do Rumunska. Pri odjazde zo železničnej stanice bol vlak napadnutý prichádzajúcimi maďarskými vojakmi. Ich útok bol aj s pomocou leteckej podpory spomínaného lietadla odrazený. Vlak do Mamarošskej Sihoti dorazil. Sprievodné lietadlo pristálo na blízkom rumunskom vojenskom letisku, kde bolo zaistené. Posádka lietadla bola taktiež zaistená, odzbrojená a krátko na to prepustená. Čatár Mikulecký sa vrátil s repatriačným transportom do Protektorátu Čechy a Morava, ktorý medzi tým vznikol. Neskôr však ušiel cez Poľsko do ZSSR, odkiaľ sa dostal do Veľkej Británie. Po skončení vojny tam aj ostal. Po premaľovaní výsostných znakov bolo lietadlo ďalej používané rumunským letectvom. Slovenské orgány neskôr diplomatickou cestou neúspešne požadovali vrátenie lietadla. Väčšina materiálu z transportu ako aj osoby boli prepravené cez Juhosláviu a Rakúsko do Protektorátu.

Západná a stredná skupina zvyškov 12. divízie kládla odpor až do 18. marca. Väčšina oddielov ustupovala od Perečína smerom k Malému Bereznému. Maďarské vojská vytrvalo postupovali a Perečín dosiahli 17. marca ráno. Ich postup bol československými jednotkami neustále spomaľovaný až do 13. hodiny ďalšieho dňa, kedy cez slovenskú hranicu za Ubľou prešli posledné zbytky 12. divízie. Maďarské vojsko potom rýchlym postupom smerovalo na sever a toho istého dňa večer predsunuté motorizované jednotky dosiahli poľskú hranicu. Týmto sa ukončilo rozdelenie Československa. Písal sa 18. marec 1939.

Předchozí stránka   Obsah   Následující stránka



Komentáře via Facebook (nutná registrace na FB)

Komentáře via Disqus (moderovaná diskuse, bez nutnosti registrace)


comments powered by Disqus

Původní diskuse (není již možné vkládat nové komentáře)

Zobraz komentáře (2) / starý systém


Tato stránka byla zobrazena : 16082 krát


 
 
    
Ošklivý sup