Obléhání Konstantinopolu

Autor : Jozef Duháček / coriolanus 🕔25.03.2003 📕15.715

Ráno 2. 4. 1453, pondelok po Veľkej noci dorazil pred múry Konštantinopolu predvoj armády otomanských Turkov. Bola to malá jednotka jazdy. Oddiel Gŕekov podnikol výpad z mesta a odohnal ich, pri čom v bitke pár Turkov padlo a veľa ich bolo zranených skôr ako stihli doraziť ďalší tureckí jazdci. Obrancovia sa stiahli a cisár Konštantín XI nariadil zničiť most ponad priekopu a zatvoriť brány. Dva dni pozorovali Gréci ako sa zhromažďuje turecká armáda, oddiely z každého kúta otomanského impéria, Európy i Ázie, od obyčajných roľníkov vyzbrojených vidlami a kosami a túžbou lúpiť a rabovať až po elitné zbory Sipáhijov a Janičiarov. Pochodovali pod vlajúcimi zástavami a za neprestajného virvaru bubnov a činelov. Obliehacie storje, nekonečné zástupy škrípajúcich,volmi ťahaných vozov a delo také veľké, že obrancovia neverili vlastným očiam. Delo hodné toho, aby sa stretlo z najsilnejšími a najmohutnejšími hradbami na svete.

Medzi svojím táborom a mestom, asi 1500 metrov od hradieb vykopali Turci priekopu dlhú štyri míle a na násype, ktorý navŕšili tesne pred priekopou postavili palisády a za nimi umiestnili obliehacie stroje a delá.

Väčšina príprav bola skončená už vo štvrtok, keď sultán Mohamed II obklopený svojimi Janičiarmi a spervádzaný ministrami a svätými mužmi dorazil.

Nasledujúce ráno Mohamed umiestnil svojich vojakov na stanoviská. Svoj pohodlný červenozlatý stan umiestnil asi míľu od mesta v príjemnom údolí rieky Lycus, ktorá sa cez mesto vlievala do Marmarského mora.

Ľahostajne pozoroval tisíc Benátčanov v typických odevoch, pochodujúcich po hradbách a demonštrujúcich silu mesta. V súlade z islamským právom vyslanec oznámil, že sultán ušetrí mesto ak sa vzdá. Ak nie, mesto bude vyrabované a obyvateľstvo pozabíjané alebo zotročené.

Ponuka bola rozhodne odmietnutá. Vyslanec sa vrátil k sultánovi a onedlho začali turecké delá pracovať. Obliehanie Konštantinopolu sa začalo. Bolo to obliehanie o ktorom si slabá, rozdelená a nerozhodná Európa myslela, že nikdy nenastane. Obliehanie o ktorom si naivný kontinent myslel, že nemôže uspieť. Nebol to len stret mohutnej politicko vojenskej sily ktorá povstala v Ázii s posledným s poslednou baštou večného rímskeho impéria, bezmocného ale pyšného symbolu hegemónie Západu. Bol to hlavne stret medzi moslimským a kresťanským svetom. Bol to koniec stredoveku.

Konštantinopol stál na troujholníkovom polostrove oddeľujúcom Bospor od Marmarského mora, strategickom mieste ktoré ovládalo úzku vodnú cestu medzi Stredozemným a Čiernym morom. Obvod hradieb bol asi 14 míľ. Na východnej strane bol veľký prírodný prístav Zlatý roh, na západnej Marmarské more. Hradby sa vypínali na sverozápade.

V prvý deň Konštantín obišiel hradby a nabádal pevne vytrvať pod tureckým náporom a veriť v pevnosť múrov, ktoré ešte za viac než tisíc rokov nikdy nesklamali. Mesto padlo len raz, v roku 1204 do rúk križiakov štvrtej výpravy, ale padlo zradou a nie silou. Tentokrát sa Turkom nepodarí ovládnuť Zlatý roh. Obrovská reťaz uzatvárala vstup do prístavu a bola chránená najsilnejšími galérami a trirémami.

Mesto však bolo rozdelené prudkými náboženskými spormi. Pre tieto spory Konštantín nedostal pomoc, ktorú mu pápež sľubil poslať napriek tomu, že na jednaniach vo Ferrare a neskôr vo Florencii Gréci ustúpili a štyri storočia trvajúca schizma medzi Rímom a Konštantinopolom bola formálne urovnaná. Na ceste bolo iba niekoľko konvojov zo zásobami. Konštantinopol, ktorý mal v čase najväčšej slávy jeden milión obyvateľov bol v podstate vyľudnený a mal sotva 100 000 obyvateľov a z nich veľká časť žila rehoľným životom v kláštoroch a chrámoch. Konštantín sa zdesil, keď zistil, že v meste je sotva 5000 Grékov vo vojenskom veku. Našťastie mu prišlo na pomoc 2000 západných žoldnierov, väčšinou Janovčanov a Benátčanov, ktorí sa však zájomne pokladali za nepriateľov.

Najviac sa cisár spoliehal na janovského žoldniera Giovanni Giustiniani Longa, ktorý v januári priplával so 700 ťažkoodencami a mal reputáciu skúseného a obozretného veliteľa. Cisár mu zveril tie časti hradieb, kde sa očakával najväčší nápor. Giustiniani bol zároveň dobrým diplomatom, lebo presvedčil Benátčanov aby prijali jeho velenie.

Keď skončil večer druhého dňa zrútila sa časť hradieb pri Charisiuskej bráne. Mohamed bol spokojný ale rozhodol sa pozastaviť kanonádu, až kým nedorazia ďašie delá.

Obliehaním Mohamed dúfal získať predovšetkým slávu a naplniť svoj sľub. Mesto ako také bolo chudobné a už dávno míňalo väčšinu svojho majetku na výpalné, ktoré si Turci pravidelne vyberali. Na druhej strane Mohamed riskoval povesť Otomanov, nehovoriac o jeho vlastnej.

Mohamed si plne uvedomoval, že obliehanie mesta bude aj pre jeho 80 000-ovú armádu problémom. Najslabšou stranov trojuholníka bol Zlatý Roh. Tu bolo pobrežie zaplnené skladmi a prístaviskami, ideálne pre vylodnenie. Tadiaľto prenikli do mesta križiaci a Mohamed by mohol tiež ak by ovládol prístav. Táto úloha pripadla Galipolskémi miestodržiteľovi Sulejmanovi Baltoghlu. Tento bulharský renegát dostal velenie v tureckej flotile o sile sedemsto lodí. Osud mu však určil zomrieť v biede a hanbe.

Hradba obrátená k Zlatému rohu obtáčajúca sa okolo južného výbežku mesta pokračovala pozdĺž Marmarského mora. Tento bod bol takmer neprístupný pre silný morský prúd. Marmarská strana okrem dvoch opevnených prístavov bola chránená skalnatým pobrežím. Pokiaľ by Baltoghlu vládal dobyť a udržať Zlatý roh hlavný útok tureckých síl by smeroval proti mohutným trojitým hradbám na severe.

Prvou prekážkou pre Mohameda bola priekopa 60 stôp široká a viac ako 25 stôp hlboká. V jednom mieste bol hĺbka až sto stôp. Priekopa mohla byť na mnohých miestach zaplavená s priľahlých nádrží. Na vnútornej strane priekopy sa týčil nízky vežami vybavený múr. Za ním bola široká cesta. Potom nasledoval 25 stôp vysoký a 10 stôp široký Vonkajší múr posiaty vežami vo vzdialenostiach 40 až 80 metrov. Za ním bola vybudovaná ďašia cesta a nasledoval Vnútorný múr vysoký štyridsať a široký pätnásť stôp posilnený vežami vysokými 60 stôp.

Väčšinou svojej dĺžky (štyri míle) sedeli hradby na vysokom hrebeni, ale od brány Sv.Romana a Charisijskej brány sa zem prudko zvažovala a klesla o sto stôp k údoliu rieky Lycus, kde táborili Janičiari a kde mal Mohamed hlavný stan. Tento znížený úsek hradieb sa volal Mesoteichion a bol považovaný za najslabšie miesto. Ďalšie slabé miesto predstavoval koniec Zlatého rohu, kde sa jednoduchý múr približoval k predmestiu Blachernai. Na tieto miesta sa sústredilo turecké delostrelectvo.

Cisár Konštanín osobne velil obrane Mesoteichionu, kde čelil Mohamedovi a Janičiarom. Napriek tomu, že bol cisárom len pár rokov, bol to silný muž a už skor v Grécku osvedčil svoju vojenskú, veliteľskú a aj organizačnú zdatnosť. Počas druhej noci osobne riadil obnovu úseku neďaľeko Charisijskej brány zničeného ostreľovaním.

Konštantín sa rozhodol zaujať postavenie na Vonkajšom múre, Giustiniani bol po jeho pravej strane a čelil európskym oddielom tureckej armády. Po ľavej strane mal cisár gréckych, janovských a benátskych vojakov čeliacich oddielom z Malej Ázie. Marmarské múry boli bránené len slabo Katalánskymi jednotkami, malými oddielmi princa Orhana uchádzača o turecký tróm a gréckymi mníchmi. Benátski a janovskí námorníci bránili Zlatý roh. Za tureckými líniami boli utáborení Bashi bazoukovia ako záloha. Na druhej strane Zlatého rohu bola malá janovská osada Pera, zahŕňajúca aj pevnosť Galatu. Táto osada prosperujúcich kupcov si s námahou udržiavala neutralitu. Počas bojov obchodovali s oboma stranami a bola plná gréckych aj tureckých špiónov. Na jednej strane podporovali Grékov a na druhej vyjednávali s Mohamedom podmienky za akých budú obchodovať, keď mesto padne. Sultán ocenil ich neutralitu ale neveril im a za hradbami Perry utáboril veľkú časť svojej armády.

Mohamed čakal na ďalšie delostrelectvo a rozkázal medzi tým vyplniť priekopu. Niekoľko dní od svitu do súmraku pracovali Turci na tejto úlohe. Každý muž niesol zväzok raždia, kmene stromov, sudy a polená, v daždi striel sa priblížil k priekope a pokúsil sa zhodiť svoj náklad do nej. Salvy z malých zbraní na hradbách spolu s katapultami a balistami a slávnym gréckym ohňom Turkom nesmierne sťažovali túto prácu. Niekoľkokrát podnikli obrancovia výpad a na každého svojho padlého zabili údajne až 20 nepriateľov. Veľmi skoro sa však ukázalo, že počet zabitých je v pomere k počtu všetkých Turkov zanedbateľné číslo. Tak obrancovia zostali za dňa v meste a v noci sa pokúšali dostrániť s priekopy to čo tam Turci cez deň navláčili.

V prvých dňoch podnikla turecká flotila útok na Zlatý roh, ktorý bol ľahko odrazený. Baltoghlu sa rozhodol vyčkať jednotky z Čierneho mora.

Znepokojený čakaním Mohamed zaútočil so svojimi elitnými jednotkami na dve blízke grécke pevnosti. Ich posádky rychlo podľahli tureckej presile. Sedemdesiat šesť zajatcov bolo zhromaždených pred hradbami mesta a za živa napichnutých na kôl ako varovanie pre každého, kto sa Mohamedovi vzoprie.

Artiléria bola v tom čase veľmi primitívna a delo bolo nepredvídateľné monštrum. Po každom uši trhajúcom výstrele vychŕlenom oblaku štipľavého čierneho dymu, sa delo v spätnom pohybe stalo zabijakom aj vo vlastných radoch. Do rozpálenej hlavne sa okamžite lial olej aby schladil kov skôr ako praskne. Potom po namáhavom manévrovaní bol o delo znova namierné na cieľ. Keď hlaven vychladla bola vyčistená a znova nabitá a utesnená a pripravená na výstrel. Mohamedove veľké delá boli schopné vystreliť iba niekoľkokrát denne.

Každá pokusná salva hromadila pod hradbami hromady trosiek. Kreťanskí technici presvedčili Turkov aby strieľali na miesta kde bašty vyčnievajú von z hradieb.

Najsilnejším hlasom v pekelnej symfónii bol obrovský kanón uhorského zbrojmajstra Urbana, obklopený dvoma o niečo menšími delami. Urban rok pred tým ponúkol svoje služby Byzancii ale cisár mu nemohol dosť zaplatiť tak sa obrátil na Mohameda, a ten nezaváhal. Za tri mesiace odlial bronzové delo nevídaných rozmerov. Hlaveň bola dlhá takmer 27 stôp, otvor bol veľký 24 palcov, potrebovalo 134 libier prachu a kamenná guľa ktorú vystrelilo vážila viac než 600 libier a doletela takmer míľu.

Tento netvor bol vyrobený v Adrianopole a dva mesiace ho ťahalo 60 volov a 400 mužov až pred Konštantinopol. Prípravy na výstrel boli zložitou procedúrou a delo nedokázalo vystreliť viac ako 7 krát denne. Každý výstrel ale otriasol zemou v okruhu štyroch míľ a mal zničujúci dopad na hradby. Obrancovia sa pokúsili pokryť múry kožou a pod ňu nahromadili množstvo vlny aby stlmili náraz ale toto opatrenie bolo zbytočné.

Najskôr bolo toto delo použité na Blachernai ale po pár dňoch ho presunuli pred Mesoteichion.

Veľmi skoro však zlyhalo a pri výbuchu zabilo Urbana a niekoľko desiatok vojakov.

Po týždni nepretržitého ostreľovania boli múry Mesoteichionu na mnohých miestach v ruinách. Guistiniani však vybudoval palisády z dreva a hliny, aby vyplnil medzery. Medzitým Baltoghlu podnikol druhý útok na prístav, tentokrát podporovaný černomorskými eskadrami. Velil šiestim trirémam, desiatim birémam asi sto galejam a množstvu menších lodí. Nie všetci veslári boli otroci, nejeden dobrovoľník si sadol na veslársku lavicu prilákaný vysoku odmenou.

Hlavnou silou gréckej fotily bolo dvadsaťšesť bojových lodí, takmer všetky s vysokou palubou a hnané plachtami. Desať z nich Konštantín umiestnil za veľkou reťazou aby bránil vstup do prístavu široký zhruba štvrť míle.

S najväčším plavidlami sa Baltoghlu priblížil ku strážnym lodiam a vypálil salvu s diel a mračno šípov. Potom, keď boli dosť blízko, vrhli na kresťanské lode zápalné strely a zahákovali sa. Lodné kanóny v tom čase ale boli príliš slabé aby dokázali preraziť trup veľkej lode. Nízko položené turecké lode nedokázli ohroziť vysoké paluby gréckych lodí. Zápalné strely boli veľmi rýchlo uhasené a kresťania s vysokých palúb robili na nepriateľských lodiach vážne škody šípmi, oštepmi a gréckym ohňom. Vlajková loď bola vážne poškodená a grécke lode začali Turkov pomaly obkľučovať. Baltoghlu videl nebezpečenstvo a nariadil ústup.

Keď sa tieto správy doniesli k Mohamedovi bol nahnevaný a ponížený. Chladnokrvne zvážil situáciu a nariadil technikom upraviť turecké lodné delá tak aby bolo možné nstaviť väčšiu eleváciu. Niekoľko s pozemných kanónov presunul do Galaty. Odtiaľ ostreľoval obrancov prístavnej reťaze a podarilo sa mu potopiť jednu loď. Ostatné sa stiahli za reťaz kde boli kryté delostrelctvom s múrov Pery. Mohamed váhal či znova riskovať flotilu a učinil rozhodnutie dobyť mesto zo súše.

Dve hodiny po súmraku 18. apríla Turci náhle napadli vratké palisády Mesoteichionu. Janičiari hnaní bubnami, činelmi a bojovým spevom zaútočili cez zasypanú priekopu podporovaní delostrelectvom, lučistníkmi a oštepármi. Podarilo sa im zapáliť drevenú palisádu a pomocou dlhých tyčí sa im ju podarilo zhodiť. Na iných miestach vyliezli až na múr a po prvý krát sa stretla turecká a kresťanská oceľ v zúfalom zápase. Giustiniani bol vždy v centre boja, povzbudzoval mužov a napĺňal ich odvahou a novou energiou. Vlna za vlnou sa valila na obrancov a Turci nepoľavovali v tlaku po štyri hodiny ale napokon boli odrazení.

Mohamedove straty dosiahli 200 mužov, zatiaľ čo z Grékov nepadol nikto. Ostreľovanie pokračovalo, ale obrancovia videli v neúspešnom útoku nádej a ak by prišla sľúbená pomoc zo Západu mesto by bolo zachránené.

O dva dni neskôr slúžili mnísi na západnom múre bohoslužby a zazreli splnenie svojich vrúcnych modlitieb. Tri janovské galéry a veľká cisárska zásobovacia loď sa plavili cez Marmarské more. Dostali sa tak ďaleko preto, lebo Baltoghlu sústredil flotilu pred mestom a nechal Daradanely nestrážené.

Tieto lode najal pápež a boli naložené zbraňami a zásobami, cisárska loď viezla obilie. Nebola to obrovská armáda, ktorú mesto čakalo ale aj zásoby a správy boli dychtivo očakávané.

Autor : Jozef Duháček / coriolanus 🕔25.03.2003 📕15.715

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře