Muž ako bojovník

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔09.02.2003 📕5.717

3. Archetypy Bojovníka a Kráľa a pokus o profil Žigmunda Luxemburského

Po celú dobu, čo sa venujem bádaniu, ktoré sa zaoberá Žigmundom Luxemburským a fenoménom, ktoré sú s ním spojené (Dračí rád, Žigmundove vojny, Kostnický koncil) zo všetkého najviac ma zaujíma psychologický profil Žigmunda Luxemburského, od ktorého sa potom môžu odvíjať ďalšie úvahy o tom, prečo Žigmund konal ako konal a naopak: z toho ako Žigmund konal sa snažím zistiť aký bol. Archetypy, ktoré v stredoveku nachádzame asi predsa len v rýdzejšej podobe pri tom zohrávajú dosť významnú úlohu (napr. v otázkach Dračieho rádu to bol veľmi významný archetyp draka, avšak nielen ten). Na Žigmundovi si tiež môžeme čo–to povedať o archetypoch mužskej psychiky, ktorým sa venuje táto práca a ktoré zohrávajú svoju úloha pri vojnách.

Už na začiatku musím upozorniť, že Žigmund (ako asi nikto iný) sa nebude dať jednoducho „zaškatuľkovať“ do jedného, alebo druhého archetypy, ktoré sme si predstavili v predchádzajúcich kapitolách. Pre túto zvlášť komplikovanú osobu to platí dvojnásobne, asi u neho nájdeme z každého rožku (v našom prípade archetypu) trošku. Určiť do akej miery, ktorý archetyp ovplyvňoval jeho konanie môže byť pritom nad moje sily, zvlášť, keď sa práca nevenuje dvom ďalším výrazným archetypom mužskej psychiky: Kúzelníkovi a Milovníkovi, ale aj ďalším archetypom, ktoré tiež zohrávajú svoju úlohu. A čo je oveľa dôležitejšie, ľudské konanie a celý človek sa nedá v žiadnom prípade redukovať dokonca ani len na psychiku, nieto ešte na archetypy. Napríklad pri eschatologickom charaktere doby len veľmi málo napomôžu uvedené archetypy. (Európa 15.storočia sa antikristami len tak hemžila a na všetkých stranách boli proti ním oganizované križiacke výpravy.[38])

Napriek tomu, k určitým výsledkom sa zrejme dopátrame, aj keď máme na zreteli len tieto 2archetypy.

Najprv by sme si mali trošku ukázať v akom prostredí sa Žigmund[39]  vyvíjal, musíme si ho zasadiť do stredovekého rámcu, aby sme sa vyhli chybe posudzovať jeho činy, akoby žil dnes. Pozrime sa teda trošku na stredovek. V západnej kultúre má kráľ významnejšie postavenie od 8.storočia. Vtedy sa na západe „rodí“ „kráľ kráľov“ Karol Veľký (768–814). Prvý západný kráľ, ktorý dosiahol obrovské uznanie dokonca v Byzancii. A rovnako aj cisár. Všetci určite viete o roku 800, kedy 25.januára Karola korunoval v Ríme pápež Lev III. za rímskeho cisára.  Myslím, že silu tohto momentu si dodnes nevieme dostatočne uvedomiť. Postupom doby sa postavenie kráľa i cisára[40] menilo v súvislosti s premenami aktuálnej politickej i hospodárskej situácie. Kráľ si však napriek tomu zachovával nielen svetské, ale aj hlboké spirituálne postavenie. „Postava kráľa je vzorom pozemskej dokonalosti a stojí na vrchole všetkých myšlienkových konštrukcií, ktoré sa vtedy snažili postihnúť usporiadanie sveta.[41]  

Artuš, Karol Veľký, Alexander, Dávid – všetci hrdinovia rytierskej kultúry boli králi a kráľovi sa vtedy túžil podobať každý človek, či už bol kňaz, bojovník, alebo obyčajný roľník.[42]  Uvedený text si treba dobre povšimnúť. Hoci sa menila miera, platným ostal po celý stredovek, napriek výkyvom, ktoré spôsobili epochy, v ktorých dominovala časť šľachty, alebo oligarchia. K tomu treba dodať, že v Uhorsku, kde bol Žigmund do istej miery zakotvený prichádzali tieto vplyvy neskôr. Každý kráľ pritom aj ak bol v skutočnosti obmedzený šľachtou nechával sám sebe presvedčenie, že je stredobodom prinajmenšom kráľovstva. Žigmund sa do veľkej miery stotožnil s archetypom kráľa, sám seba považoval zrejme za možný stredobod kozmu poverený Kristom. V tom ho iste utvrdil Kostnický koncil, kde zohral dominantnú úlohu a cítil sa ako muž, ktorý môže aj pápežov zosadzovať a dosadzovať. Jeho centrálnu úlohu potvrdzuje príchod do Kostnice.[43]  Ako sme uviedli v teoretickej kapitole, to samozrejme so sebou prináša množstvo negatív. A Žigmund často konal úplne stotožnený s archetypom kráľa, akoby pre neho neplatili žiadne normy, vrátane morálky. To mu vyčítal aj Aeneas Silvius Piccolomini (neskôr pápež Pius II.).

Pozrime sa ešte na text z Dubyho knihy. Máme tu osoby Artuša, Karola Veľkého, Alexandra a Dávida. Presne to platí pre stredovek, všetko tu má svoje presne vymedzené miesto a každá odchýlka je nebezpečná.[44]  Tak každá z týchto 4 postáv má svoje odôvodnenie. Už číslo 4 má obrovský duchovný význam.[45]  4 sú evanjelisti, Mária a Svätá Trojica je dokopy taktiež 4, rovnako sú 4 svetové strany a taktiež kríž[46] má 4 vrcholy. Rozoberme si rovnako všetky 4 postavy: Artuš – je hádam najvýraznejším mytologickým kráľom, je zakladateľom okrúhleho stola. Karol Veľký – už spomínaný vyššie je taktiež jednou z najvýznačnejších postáv stredoveku, bol to on, kto vrátil stredoveku cisárstvu jeho lesk. Alexander – je najvýznamnejším starovekým dobyvateľom, zároveň však stelesnením estetických hodnôt. Dávid – je miláčikom Božím a zároveň predstavuje Starozákonný princíp, predstavuje kontinuitu a vernosť hebrejskému Bohu.      

Myslím, že som tak aspoň stručne načrtol postavenie kráľa ako stredovekého fenoménu, zakotveného v našom archetype.

Predsa si však ešte doplňme mystické postavenie kráľa: „Kráľ dostával svoju moc priamo od Boha. Kňazi ho pomazali svätým olejom, ten prestúpil jeho telo, vnukol mu Hospodinovu silu a všetku moc onoho sveta. Tento ceremoniál umožnil striedanie dynastií. Zároveň však panovníka uvádzal do lona cirkvi medzi biskupov svätených rovnako ako on. Rex et sacerdos obdržal prsteň a barlu, odznaky pastierskeho úradu. Chválospevmi pri korunovácii zaraďovala jeho osobu do nadprirodzených hierarchií.[47]  Panovník teda vstúpil do cirkvi a to platilo po celý stredovek, preto sa Žigmund správal ako sa správal. Preto vstúpil do liturgie slova na polnočnej omši, preto bol takou významnou osobou, na ktorú sa čakalo (!!!) s polnočnou omšou, jednou z najdôležitejších sprítomnení Krista v celom liturgickom roku. Čítal o jednej z dvoch najdôležitejších udalostí dejín kozmu, o príchode Ježiša Krista na svet.[48] Môže to byť načrtnutím aj akéhosi Imitatio Christus. To on mal viesť svoj ľud ku spáse, k onému nebeskému Jeruzalemu.  

Na Žigmundovi je z nášho pohľadu zaujímavé už jeho detstvo. V tom sa asi nemohol v plnosti rozvinúť archetyp Božského dieťaťa. Jeho otec Karol IV. preferoval totiž svojho staršieho syna (syna Anny Svídnickej) Václava (IV.). Václav dostával však až prehnanú otcovskú lásku – tak sa v ňom rozvíjal Malý tyran. Pre syna Alžbety Pomoranskej (štvrtej Karlovej manželky) Žigmunda to malo niekoľko výsledkov. Bol viac na okraji otcovej priazne (aj keď omylom je domnievať sa, že Karol svojho mladšieho syna v láske nemal). Preto sa nikdy nestal do takej miery Malým tyranom ako bol Václav (hoci aj Žigmund v sebe určité prvky mal, puntičkárom však napríklad vôbec nebol, veď len jeho diplomacia je plná flexibility). Žigmund však bol mierne otcom vytlačený z pozície Božského Dieťaťa, bol vytlačený (na čas?!) z pozície centra univerza, avšak túžba byť jeho centrum mu z detstva navždy ostala.     

Krehučkému princiatku sa práve vďaka tomu, že sa s ním otec „toľko nemaznal“ sa Žigmund taktiež vyhol. Nebol ufňukancom a vždy sa vedel chopiť iniciatívy, dokonca ja keď neviedla k žiadanému výsledku. Žigmund bol vždy samostatnejší a v rozhodnutiach rýchlejší ako Václav. 

Zato Hrdina sa zdá viacvrstvovou (viacdimenzionálnou) súčasťou Žigmundovej psychiky v mladom veku, rovnako aj rozvoj zrelého archetypu neskôr. Prvý krát viedol vojnu už v roku 1383, kedy mal Žigmund 15rokov. Ukazuje to jeho heroický prístup k úlohe, ktorou ho poverila kráľovná Alžbeta.

Naopak, Žigmund nebol nikdy priamo zbabelcom, čo dokázal v mnohých bojoch, ktorých sa osobne zúčastnil. Bál sa však o svoj život, aj v Nikopole dal prednosť úteku pred zajatím, či hrdinskou smrťou. Rovnako sa nezúčastňoval rytierskych rytierov, hoci sám seba za rytiera nepovažoval. Skrátka Žigmund vedel v dobe, ktorú považoval za správnu aj riskovať (niekedy však skôr neodhadol svoje sily), ale určite sa nevystavoval zbytočnému nebezpečenstvu a smrť v boji rozhodne nevyhľadával.      

Čo sa týka Žigmunda ako Afektovaného násilníka, tak by sme našli niekoľko príkladov. O Žigmundovi naozaj vieme, že vedel konať v afekte a vedel sa poriadne rozčúliť, na druhej strane tieto Žigmundove výbuchy mávali vždy charakter krátkeho vzplanutia. Nevieme o tom, že by sa Žigmund vyžíval v prílišnej krutosti.

Prejdime teraz k mužskej psychike. Prvé, čo sme si už pri archetype Kráľa povedali, je Žigmundove stotožňovanie sa s týmto archetypom. Vidíme to pri Nikopolskej bitke, pri Žigmundovom chvastaní. „Kráľ Žigmund teda postupoval s týmto mohutným vojskom, prekročil Dunaj a neobávajúc sa tureckého  sultána, údajne povedal: „Prečo sa máme strachovať tohto človeka ? Nech by sa valila nás ťarcha nebeskej klenby, našimi kopijami by sme ju bez ujmy vedeli zadržať.“... Nastalo obrovské krviprelievanie. Padlo mnoho Uhrov a viacerí sa dostali do zajatia. Kráľ sa zachránil na loďke a tak to nemuselo byť ani nebo, ako pyšný panovník pred bitkou vyhlasoval, ale nepriateľské zbrane ho premohli.[49] Vidíme, ako bolo stotožňovanie sa s archetypom kráľa a prílišná namyslenosť Žigmunda potrestaná. Žigmund sa považoval za jediného a nezameniteľného kráľa. Sám seba považoval za viac ako len prostriedok tohto uskutočnenia archetypu. Dokonca je možné, že v systéme, v ktorom Žigmund žil myslel v štruktúre, v ktorej mal naplniť poslanie Kráľa, ktorý dovedie svoj ľud k nebeskému Jeruzalemu, potom, čo porazí Turkov. V každom prípade táto alternatíva stojí za zamyslenie a zahŕňa v sebe právo tohto Kráľa prekračovať normy.[50] Keď však bol Žigmund pri Nikopole porazený trest za stotožnenie sa s archetypom pokračoval a Žigmunda zajala uhorská šľachta. Vojenská prehra totiž znamená katastrofu, hospodársku i morálnu.

Hoci Žigmund nebol vzorom plodnosti[51] , vedel to nahradiť tým, čo sme si vyššie označili ako požehnanie. V súvislosti s archetypmi sa Žigmundova donačná politika javí ešte v ďalšej novej dimenzii. Žigmund nielen rozdáva kráľovské majetky (Ako „rytier je presvedčený, že svetské bohatstvo je treba premárniť.[52]), ale tým zároveň rozdáva aj požehnanie na svoju šľachtu. Tak prenáša časť Kráľovskej energie a možno i napravuje prehru, ktorú spôsobil. To platí aj pre Dračí rád, ktorý ešte prináša mystický prvok do Žigmundovej politiky. 

Tyrana Žigmunda nachádzame v konštatovaní Piccolominiho, že sa dopúšťal tiísov cudzoložstiev. Taktiež dokázal prehliadať záujmy iných, keď kráčal za svojimi cieľmi a na rodinné zväzky príliš nedbal, veď určitú nenávisť k Václavovi si niesol už z detstva, priam príšerne sa správal k svojim manželkám. Prvky narcizmu by sme našli snáď v celom Žigmundovom živote. Význačná je napríklad príhoda z Kostnického koncilu. „Keď na Kostnickom koncile kardinál Brada (Placentinus) Žigmunda opravil pri jednom gramatickom tvare s poznámkou, že podľa starého gramatika Prisciána je správne znenie Žigmund odsekol: „Aj keby si sa Ty Placentinus, páčil celému svetu, nepáčil by si sa mne, lebo mňa kladieš nižšie ako Prisciána.“ [53]

Žigmund bol vždy lepším diplomatom ako bojovníkom. Len máloktorá bitka mu vyšla, hoci odvaha mu nechýbala. Hoci často preceňoval svoje sily a nebol výborným stratégom, vždy našiel náhradnú alternatívu v diplomatických kľučkách. Pomocou diplomacie vedel porážať aj silných protivníkov (napríklad svojho odporcu Fridricha počas Kostnického koncilu). Má jeden z prvkov typických pre bojovníka, viac sa vyznačoval bystrou mysľou a rýchlosťou riešení (hoci nie vždy správnych), ako silným a mocným telom. Neuchyľoval sa k zbytočným pomstám, skôr si vedel nepriateľa získať, ak ho nemohol rovno poraziť. V dôsledku toho, že však seba postavil v stred univerza nebral až taký ohľad na svojich vojakov, čo sa viac krát prejavilo, keď Žigmund uháňal s prehratej bitky len sa tak za ním prášilo (pokiaľ nešiel na lodi). Vedomie blížiacej sa smrti u neho nebolo prítomné až do jeho staroby. Pred smrťou sa podobne ako jeho otec Karol aktivizoval a chcel uskutočniť svoj sen porážku pohanských Turkov, avšak nemal k tomu síl. Vedel využiť i svoju intuíciu, avšak viac v diplomacii ako v na bojisku. Preto bol asi vždy viac kráľom (ovládaný archetypom kráľa?!) ako bojovníkom. To, čo mu chýbala bola sebakontrola, vedel splanúť hnevom a tiež v boji strácal hlavu, napríklad v Nikopole sa mu po začiatočnom neúspechu už nepodarilo dať vojsko do poriadku.

Čo sa týka idey, tak Žigmund bol križiakom, ktorý dúfal v oslobodenie Svätej zeme svojou osobou a tomu patrili aj jeho myšlienky na konci jeho života, zároveň si však Žigmund vedel aj užívať.

A ak sa pozrieme na póly archetypu Bojovníka – Masochista a Sadista, tak Žigmund mal určite z obojeho trochu, ale nikdy sa tieto póly nestali dominantnými v jeho psychike. 


[38] WEBER, Eugen: Apokalypsy. Praha: Nakladelství Lidové Noviny,1999, s.61.

[39] Samotné meno Žigmund má svoj význam, meno Žigmund dostal syn do vienka od otca Karola IV. podľa jeho obľúbeného burgundského kráľoviča a mučeníka.

[40] Pozri HAGERMANN, Dieter: Karel Veliký. Praha: Prostor, 2001, s.347-357.; TŘEŠTÍK, Dušan: Vznik Velké Moravy. Praha: Nakladatelství Lidové Noviny, 2002, s.12–106. 

[41] DUBY, Georges: Věk katedrál – umění a společnost (980–1420)., Praha: Argo, 2002, s.18. 

[42] Tamtiež.

[43] Tento text ma oslovil a celé hodiny som rozmýšľal nad tým akú veľkú duchovnú pozíciu mal kráľ. Ako sa stal stredobodom jedného z najdôležitejších cirkevných rituálov a obradov: „Žigmund dorazil do Kostnice na Štedrý deň v roku 1414. Vyžadoval, aby sa neho počkalo s polnočnou omšou. Pri omši predčítal podľa starého cisárskeho privilégia (hoci ešte nebol cisárom, len nemeckým kráľom –poznámka autora) ako diakon (jáhen) vianočné evanjelium.“ – BAUM, Wilhelm: Císař Zikmund (Kostnice, Hus a války proti Turkum)., Praha: Mladá fronta, 1996, s.124.

[44] Opäť niečo nepochopiteľné pre našu spoločnosť, ktorá už nevidí do minulosti a nedokáže pochopiť dávne časy.  Na všetko sa pozeráme našimi očami. Ten kto bol na výstave Stred Európy okolo roku 1000 mohol vidieť obraz Ota III. (práve toho cisára, ktorý mal nájsť Karola Veľkého v Cáchach v neporušených šatách!), ktorý aspoň trochu mohol priblížiť dávne stredoveké myslenie, s prízvukom na detail, drobnosť, formu a obsah. Každé narušenie mohlo znamenať nami nepochopiteľné nebezpečenstvo, nebezpečenstvo zrútenia sa, nebezpečenstvo chaosu a konca. Preto sa tak tvrdo postupovalo proti heretikom, preto Hus skončil na hranici.

[45] Pozri: JUNG CARL GUSTAV: Výbor z díla 4.Boh a človek., Trans. Eva Bosáková, Kristína Černá a Jan Černý, Ed. Karel Plocek. Brno: Centa, 1998, 437 s. 

[46] Nie je to náhoda, že samotný kríž je považovaný za symbol cisára?

[47] DUBY, Georges: Věk katedrál – umění a společnost (980–1420)., Praha: Argo, 2002, s. 19.

[48] Na polnočnej omši sa číta Lk 2,1–14.

[49] Z TURCA, Ján: Kronika Jána z Turca. In: Kroniky Stredovekého Slovenska. ed.SOPKO, Július; Budmerice: RAK, 1.vydanie, 1995, s.147. 

[50] Podobne urobil kráľ Dávid, keď odviedol Betsabe od Uriáša. Pozri 2Sam 11,1–12,25.

[51] Mal len 1dcéru Alžbetu, ktorá sa stala manželkou Albrechta Habsburského.

[52] DUBY, Georges: Věk katedrál – umění a společnost (980–1420)., Praha: Argo, 2002, s.258.

[53] BARTL, Július: In: Historia reveu o dejinách spoločnosti, Panovník dvoch tvárí, 1.ročník, 2001, s.23.

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔09.02.2003 📕5.717

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře