PiusXII. a II.svetová vojna

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔06.10.2002 📕9.028

Prílohy

I. Referát  - Slovensko v tieni Hitlera

Problémy medzi Českom a Slovenskom začali hneď po vzniku ČSR. V jubilejnom roku 20.výročia vzniku ČSR nebolo postavenie Slovenska stále riešené. Už v roku 1938 ich v časopise Slovák definoval Andrej Hlinka. Najsilnejšia strana HSĽS (reprezentovaná Tisom) viedla 2 mesiace rokovania s Benešom. Návrhy Beneša síce značne zaostával za projektom Milana Hodžu ani nehovoriac o projekte HSĽS, ale HSĽS ho prijali za možnú bázu ďalších rozhovorov. K pokusu dosiahnuť konsenzus prišlo k rozhovorom 29.- 30. septembra v Prahe. Skončili sa však bez výsledku. Po Mníchove však začala diktovať HSĽS (pričom však nevolili ostrejšie metódy, ale iba ovplyvňovali verejnosť a pripravovali politické gestá.) K definitívnemu riešeniu prišlo vo večerných hodinách 5.októbra a zástupcovia politických strán J. Lichner, P. Zaťko s ďalší akceptovali v reštaurácii Rémi návrh HSĽS. Vtedy už bola známa abdikácia Beneša. Výsledkom rokovaní bola tzv. Žilinská dohoda zo 6.októbra, v ktorej bola uznaná autonómnosť Slovenska. Vyšli ešte 2 oveľa dôraznejšie dokumenty: Manifest slovenského národa (koncipoval G. Medrický) a Návrh zákona o decentralizácii vládnej moci. V ten istý deň sa stal J. Tiso ministrom pre správu Slovenska. 7.októbra bol vymenovaný predsedom autonómnej vlády a boli tiež vymenovaný ministri: Lichner, Černák, Teplanský a Ďurčanský. Formou zákazu prevedeným tzv. dobrovoľného zlučovania  zostala na Slovensku do konca roku 1938 iba HSĽS a nejaké menšinové strany.

Medzitým (30. novembra) sa v ČSR stal prezidentom  Emil Hácha. Poslanci odovzdali 312 hlasovacích lístkov, na 272 bol Háchovo meno. Hácha sa stal prezidentom štátu okliešteného Mníchovskou dohodu a Viedenskou arbitrážou. Jeho prvým činom

(1. decembra)  bolo prijatie demisie ústrednej čs. vlády vedenej generálom Syrovým a vymenovanie novej vlády Rudolfa Berana.   

Zároveň bola vymenovaná nová autonómna vláda na Slovensku vedená opäť Tisom a Zakarpatskej Ukrajiny vedenú A. Vološinom. O deň neskôr spravil Hácha (to, s čím su tu problémy i dnes) a síce udelili amnestiu – na politické  činy spáchané pred 7. októbrom 1938. Zmeny sa však už výraznejšie neprejavili. Najmä vo východnej časti okliešteného územia štátu sa takmer presne v duchu scenára z Nemecka etablovali extrémistické skupiny, ktoré pomníchovský vývoj považovali za vhodnú príležitosť sa presadiť a definitívne skoncovať s Česko-Slovenskom. Takým bolo napríklad radikálne ľudácke krídlo vedené Ferdinandom Ďurčanským, Alexandrom Machom, Karolom Murgašom a Vojtechom Tukom. Umiernenejší boli ťažko historicky prehodnocujúci sa J. Tiso a Ferdinandom Čatlošom. Vývoj na Slovensku začal vzbudzovať obavy. Množili sa incidenty namierené proti českým úradníkom. Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi veľmi ochladli a začali sa ozývať separatistické hlasy. Preto Beran doporučil Háchovi návštevu Slovenska. 24.decembra vystúpil Hácha o 21.00 hod. v rozhlase. Jeho prejav v duchu uzmierenia a dodávania nádejí prečítal nielen po česky, ale aj po slovensky. V pondelok 26. decembra 1938 vyrazil prezidentov vlak z pražského Wilsonovho nádražia na Slovensko. Jeho viac-menej súkromná cesta, sprevádzaná aj j oficialitami, smerovala do Ružomberka a Vysokých Tatier. K prezidentovi sa pridali aj dvaja ministri Beranovej vlády. V Púchove sa ku sprievodu pripojil podpredseda čs. vlády a vtedy hlavný veliteľ Hlinkobvej Gardy Karol Sidor, minister dopravy slovenskej autonómnej vlády Ferdinand Ďurčanský a šéf IV.štátobezpečnostného oddelenia Karol Kalinovský. Od tejto chvíle sa o prezidenta okrem príslušníkov polície starali aj príslušníci Hlinkovej Gardy, ktorých elitné jednotky dosahovali skoro úroveň elitných SS v Nemecku.

Po zotmení sa prezident v Ružomberku stretol s Tisom, za prítomnosti predstaviteľov slovenského verejného života (napr. Ján Vojtašák). Tiso vyjadril názor, že autonómia je vrcholom jeho túžieb a Slováci ďalej nepôjdu. Háchov prejav sa niesol v duchu bratstva. Potom prezident položil veniec na hrob Andreja Hlinku. Potom sa delegácie pobrali do Tatranskej Lomnice. Tam sa prezident ubytoval v hoteli Tatra. Celý čas jeho pobytu ho strážili najmenej 2 príslušníci Hlinkovej Gardy. Potom sa prezident venoval spoločenským akciám, ktoré Slováci pripravili na vysokej úrovni.

Prezidentova návšteva sa stala vhodnou príležitosťou na prerokovanie viacerých otázok. Hlavným bodom rokovania bol štátny rozpočet, pretože Slováci žiadali, aby bol vyrovnaný.  29.decembra sa Tiso stretol s Háchom osamote a dosiahli v danej otázke dohody. V sobotu 31.decembra 1938 sa Háchova návšteva skončila. Hácha po príchode do Prahy konštatoval, že Tiso sa nechce odtrhnúť. Tiso na dôkaz 20. Januára 1939 autonómnu vládu rekonštruoval, pričom  do nej zaradil umiernených predstaviteľov.

Tisovo lavírovanie a koketovanie s Prahou vzbudilo nielen u Háchu, ale aj u Berana dokonalý klam. Sám Tiso sa síce oficiálne stavval za autonómiu, avšak do budúcnosti pripúšťal aj alternatívu samostatného štátu. Potvrdil to 21.februára na zasadnutí Slovenského snemu, kde danú myšlinku prezentoval.

Nakoniec to však nebol Tiso, ani Hácha, kto túto otázku vyriešil, ale Adolf Hitler, ktorý tak chcel rozbiť ČSR. Bratislavské ulôice zatiaľ ovládli ozbrojené oddiely ľudákov a HG. Nacisti urobili na Tisa nátlak, aby bol vyhlásený samostatný Slovenský štát, no Tiso so Sidorom spočiatku odmietli. 13.marca prijal Tiso Hitlerove pozvanie a odletel do Berlína. Hitler prakticky Tisovi nedal na výber a tak 14.marca bola vyhlásená Slovenská republika. Deň nato Nemci začali okupáciu Čiech a Moravy a Hitler vvhlásil protektorát  Čechy a Morava. Slovensko sa stalo satelitným štátom, ktorý bol silne kontrolovaný HG vedenou Alexandrom Machom. Nemci si svoju kontrolu zaistili. Už prvý Nemecký veľvyslanec na Slovensku Hans Bernard vypracoval v júli 1940 Nemecké pripomienky voči Slovensku. Za kľúčové problémy označil neplnenie niektorých častí Ochrannej zmluvy z 23.marca 1939, ktorou Nemecká Tretia ríša konštatoval, že slovenská zahraničná politika sa neuberala v zhode s politikou Nemecka, druhým problémom bolo postavenie Židovského národa na Slovensku. Sám Bernard dokazoval, že Tiso pokladá Židov za rovnoprávnych. (Najnovšie výskumy zaoberajúce sa otázkou rozporuplnej historickej osobnosti J, Tisa zverejnené v publikácii Zamlčaná pravda o Slovensku, do ktorej sa zapojil napr. Milan S. Ďurica slovenský historik pôsobiaci na Padovskej univerzite poskytujú nový pohľad na otázku J. Tisa a okrem toho i mnoho svedectiev a výskumov hovorí, že keď neskôr slovenskí činitelia povolili transport slovenských Židov boli uistení, že títo Židia nebudú zabití. Tiso navyše udelil 1000  výnimok.)

Pre tieto 2 problémy Bernard odporučil inštalovanie Nemeckých poradcov. Vyšiel tak v ústrety známemu ministrovi von Ribbentropovi a vodcovi nemeckých Slovákov Franzovi Karmasinovi. Dôsledkom toho sa Nemci rozhodli opäť zasiahnuť do suverenity Slovenska. Príchod Nemeckých poradcov sa začal napĺňať po salzburských rokovaniach v júli 1940, nikde neprotokolovanou dohodou medzi ríšskym ministrom zahraničia von Ribbentropom a predsedom slovenskej vlády Vojtechom Tukom. Nemeckí poradcovia začali prichádzať na Slovensko v auguste – septembri z Berlína, kde boli presne inštruovaní. Nemci ich posielali ako sa im páčilo a slovenská vláda nemala práva sa k tomu vyjadriť. Poradcovia vôbec neboli povolaní, aby radili, práve naopak prezentovali nemeckú moc a expanziu, prenikali do štruktúry jednotlivých organizácií, kde zavádzali nemecké metódy a ovplyvňovali ich chod a existenciu. Napriek tomu sa ich príchod stretával s odporom, lebo o ich poslaní mal vedieť iba Tuka a Tiso.

Počet poradcov sa menil podľa potreby a mali zastúpenie vo všetkých vedúcich inštitúciách: propaganda a tlač, sociálna politika, lesné hospodárstvo, H mládež, HG, HSĽS, polícia, poriadková služba, bankovníctvo, železnice, vnútorné záležitosti, ríšska pracovná služba, správa a justícia a  Národná Banka. Poradcovia podliehali diplomatickej misii Kilingera. Písomné správy o svojej činnosti posielali každý mesiac do Berlína. Slovenská vláda im vyšla v ústrety a z vlastnej vôle im dala privilégiá vyšších štátnych úradníkov. Dokonca dostávali prídel potravín, hoci na Slovensku boli vtedy obrovské ceny. Exkluzívny tovar sa dopravoval do Nemecka, pričo príjemcom bol sám minister propagandy J. Goebbels. Hoci si žili ako králi nemecký vyslanec Ludin sa často nespokojne vyjadroval o ich podmienkach.

 

Slovenský štát bol jasne  satelitným štátom Nemecka. Jediné, čo Slovensko ako tak zachránilo bolo SNP vedené generálmi Golianom a Viestom, ktoré malo podobný význam ako čs. légie za 1.Svetovej vojny.

Použitá literatúra:
M.S. Ďurica a kolektív.: Zamlčaná pravda o Slovensku
K. Hradská.: HR 9/99, Nemeckí poradcovia v službách slovenskej vlády
V. Bystrický.: HR 8/99, Dohoda o autonómii Slovenska
M. Čaplovič.: HR 1/00, Prezident Emil Hácha na Slovensku – prvá i posledná návšteva

 

Vyjadrenie J. E. kardinála Ratzingera, nemeckého teológa, prefekta Kongregácie pre náuku viery (predtým Posvätné ofícium), strážca pravovernosti katolíckej viery. (rozhovor  s Vittoriom Messorim) Tento rozhovor je z knihy Viera dnes.

 

Svoje detstvo a mladosť (v roku 1945 vám bolo 18 rokov) ste strávili v nacionálne-socialistickom Nemecku. Ako ste ako katolík prežívali ono hrozné klíma týchto rokov?

Vyrastal som vo veriacej, praktikujúcej rodine. Vo viere svojich rodičov a vo viere našej cirkvi som videl potvrdenie katolicizmu ako bašty pravdy a spravodlivosti voči onej ríši ateizmu a lží, akú predstavoval nacionálny socializmus. Na zrútenie režimu som potom mohol v praxi vidieť, že predtucha cirkvi o jeho konci bola správna.

 

Hitler však pochádzal z katolíckeho Rakúska, strana bola založená v Mníchove, odkiaľ sa šíril jej vplyv...

Napriek tomu by bolo krátkozraké, prehlasovať nacionálne-socialistickú stranu za produkt katolicizmu. Jedovaté klíčky nacizmu nie sú plodom rakúskeho a juhonemeckého katolicizmu, ale skôr dekadentnej kozmopolitnej klímy Viedne na konci monarchie, z ktorej Hitler závistlivo hľadel na silu a odhodlanosť nemeckého severu. Jeho politickými idolmi boli Friedrich II. a Bismarck. Ako je známe v rozhodujúcich voľbách roku 1933 v katolíckych oblastiach Hitler väčšinu nezískal.

 

Čím si to vysvetľujete?

Najprv musím podotknúť, že veriace jadro evanjelickej cirkvi zohralo v odpore proti Hitlerovi vynikajúcu úlohu. Spomínam si na Barmenské vyhlásenie z 31.mája 1934, v ktorom sa  „Vyznávačská cirkev“ odlúčila od „Nemeckých kresťanov“ naklonených nacizmu, čo bol základný akt odporu proti Hitlerovým totalitným nárokom. Na druhej strane samotný fenomén „Nemeckých kresťanov“ ukazuje zvláštne ohrozenie, ktorému bol nemecký protestantizmus vystavený v okamžiku uchopenia moci nacistami. Myšlienka národného, t.j. germánskeho, protilatinského kresťanstva bola onou ideou, na ktorú mohol Hitler nadviazať a podobne to bola aj tradícia štátnej cirkvi a v luteránskej  tradícii zdomácnelá, silne zdôraznená poslušnosť vrchnosti. S ohľadom na tieto skutočnosti  mohol spočiatku na nemecký protestantizmus, zvlášť na luteránstvo, ďaleko ľahšie pôsobiť Hitlerov vplyv. Hnutia ako boli „Nemeckí kresťania“ sa nemohlo v rámci katolíckej cirkvi vytvoriť.

 

To však nemení nič na skutočnosti, že v boji proti nacionálnemu socializmu figurovali aj protestanti.

To je nepopierateľné. Práve preto, že situácia bola taká, ako som načrtol, vyžadovalo zapojenie protestantov do opozície proti Hitlerovi väčšiu osobnú odvahu. Karl Barth vyjadril jasne tento stav vecí, keď odmietol úradnú prísahu. Práve preto sa tiež protestantizmus môže pochváliť vynikajúcimi osobnosťami v boji proti nacizmu. Ja pochopiteľné, že priemerný katolík mohol za takého stavu ľahšie zotvávať na odmietaní Hitlerových doktrín. Aj vtedy sa ukázalo, čo dejiny vždy potvrdzovali: Voľbou menšieho zla môže katolícka cirkev takticky koexistovať i v represívnych štátnych systémoch, avšak nakoniec sa ukazuje vždy ako bašta proti celkovej totalitnej degenerácii. Zo svojej vlastnej podstaty sa skutočne nemôže stotožňovať so žiadnym štátom a musí sa presadzovať proti takému štátu, ktorý by jej veriacich nútil k jedinému názoru. Práve takú skúsenosť som získal ako mladý katolík v nacionálno-socialistickom Nemecku.

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔06.10.2002 📕9.028

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře